Médiá spoluvytvárajú verejnú debatu, kto iný by mal dbať na korektný jazyk, ak nie ony? pýta sa Zuzana Havírová, riaditeľka Rómskeho advokačného a výskumného strediska.

Pri sledovaní správ sa často stretávala s označením Rómov ako „osadníkov“ alebo s tým, že novinár spracoval tému bez toho, aby sa pýtal dotknutej menšiny. Aj preto prišla s nápadom vytvoriť etický kódex, ktorý by zhŕňal základné pravidlá informovania o menšinách.

„Mali by sme sa rozprávať o tom, či chceme mať spoločnosť zameranú na počet lajkov, klikov a zhliadnutí, alebo verejný priestor, ktorý umožňuje kultivovanú diskusiu,“ vraví.

Kedy a kde ste naposledy videli nekoretné zobrazenie menšín v médiách?

V poslednom čase veľmi nesledujem televízne noviny, ale v minulosti sa v správach často objavovali reportáže z chudobných lokalít, pri ktorých zazneli slová ako osada alebo osadníci. Z môjho pohľadu sú to negatívne konotované slová.

Akú náhradu by ste za nich novinárom odporučili?

Môžu napríklad hovoriť o chudobných lokalitách alebo o obyvateľoch, ktorí žijú v takýchto lokalitách. Vylúčené komunity vždy patria pod nejaký územný celok a ľudia, ktorí v nich žijú, sú obyvateľmi samospráv. Prečo teda nehovoriť o Rómoch zo Starej Ľubovne alebo z Bystrian?

Stále sa dá k tomu dodať, že ide o lokality, kde sú zlé životné podmienky, pretože tam napríklad nie je vodovod alebo kanalizácia. O ľuďoch sa dá vždy komunikovať slovami, ktoré sú neutrálne a nevybrať si také, ktoré ich pomenúvajú negatívne.

Keď natrafíte na označenia, ktoré vás rušia, upozorňujete na nich redaktorov alebo editorov daného média?

Kedysi som to robila často, už som však od toho upustila, pretože len málokrát som dostala spätnú väzbu. Nedávno som ale videla video značky oblečenia Romade, ktorú propaguje bývalý prezident Andrej Kiska. Nachádzali sa v ňom zábery, ktoré zobrazovali Rómov veľmi stereotypne – napríklad ukazovali Rómky tancujúce okolo ohňa alebo perúce prádlo v potoku. Nielen z môjho pohľadu to bolo za čiarou, pretože to posiľnovalo predsudky a stereotypy.

Ako predsedníčka Rómskeho advokačného a výskumného strediska (RAVS) som teda napísala email pánovi exprezidentovi a snažila som sa mu vysvetliť, že kultúra Rómov nie je automaticky kultúra chudoby. A tiež, že koncept takzvanej kultúry chudoby je vedcami už dávno vyvrátený a prekonaný.

Pán Kiska na môj email reagoval, čo bolo veľmi milé. Odpísal, že sa snažia, aby nepracovali so stereotypmi. Dúfam, že aj v iných podobných projektoch sa ľudia začnú zamýšľať nad tým, čo a akým spôsobom prezentujú.

A ako to dopadlo? Zmenila táto značka oblečenia niečo v spomínanom videu?

Nie, ich video zostalo rovnaké, ale mám pocit, že keď teraz propagujú svoje výrobky, tak popisky k nim nie sú stereotypné. Možno sa poradili s odborníkmi a odborníčkami, ktorí im vysvetlili hlbšie súvislosti a oni na základe toho zmenili komunikačnú stratégiu.

Skúste zhrnúť základné typy chýb, ktoré my, novinári, robíme, keď píšeme o menšinách.

Z môjho pohľadu je dôležitý jazyk a spôsob, akým sa daná téma komunikuje – začínajúc už oslovením respondentov a respondentiek. Inokedy redaktor spracuje o téme týkajúcej sa niektorej z menšín reportáž, ale nespýta sa v nej na pohľad odborníkov z dotknutej menšiny. Ďalej, veľmi často sa používa označenie „rómska otázka“ alebo „rómsky problém“ – mala ho v programe aj jedna zo strán, kandidujúcich do parlamentu.

Tieto slovné spojenia sa ustálili v našom jazyku, no nezamýšľame sa nad nimi do hĺbky. V skutočnosti nimi totiž chceme hovoriť o ľuďoch, ktorí žijú v chudobe a v segregovanom prostredí, lenže títo ľudia nie sú problémom – oni sa v takejto situácii ocitli, nie je to ich vina.  

Ako sa títo ľudia ocitli v segregovanom prostredí?

Existujú štúdie o tom, ako vznikali segregované osídlenia – ako boli Rómovia vysídľovaní z obcí na okraj a následne až za obce. Prvopočiatky toho, že majorita nechcela mať Rómov v mestách, môžeme vidieť už v 16. a 17. storočí. Neskôr sa tento trend ešte viac posilňoval, špeciálne v časoch, keď boli Rómovia prenasledovaní. A začiatkom 20. storočia začali vylúčené osídlenia vznikať systematicky. Rómovia si nepovedali sami od seba, že odídu z centier a pôjdu žiť do lesa.

Mení sa rokmi jazyk, akým novinári hovoria o etnických, sexuálnych či národnostných menšinách? Sme v porovnaní s 90. rokmi citlivejší?

Myslím si, že áno, používanie jazyka sa zmenilo k lepšiemu. V 90. rokoch bolo úplne bežné označovať príslušníka rómskej národnostnej menšiny za Cigána. A aj pri označovaní príslušníkov sexuálnych menšín sa používali výrazy, ktoré sú dnes pre nás neprijateľné. 

Niektorí Rómovia o sebe sami hovoria, že sú Cigáni a nie Rómovia. Rómske advokačné a výskumné stredisko žiadalo vlani Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra (JÚĽŠ), aby vymazal slovo Cigán v jeho etnickom zmysle z kodifikačných príručiek. Prečo by sme toto slovo nemali používať?

Skutočne sme minulý rok požiadali JÚĽŠ o úpravu výrazu „Cigán“ v súčasnom slovníku slovenského jazyka. Jazykovedci nám vyšli v ústrety, mali sme s nimi stretnutia a napokon sme sa zhodli na tom, že to slovo ako také vymazať nemôžeme, pretože je historicky spojené s našou kultúrou. Ale môžeme ho používateľom jazyka vysvetliť.

A tak sa od roku 2023 nachádza v slovníku úprava, ktorá hovorí, že etnikum sa od roku 1971 označuje výrazom Róm. A pribudlo aj vysvetlenie, ktoré hovorí, že výraz „cigán“ je znevažujúce označenie Róma, obyčajne používané rasisticky zmýšľajúcimi ľuďmi v oficiálnom komunikačnom priestore.

Slovo „cigán“ má v sebe totiž negatívny náboj. V priebehu histórie sa takéto označenie rómskeho etnika vždy spájalo s negatívnymi akciami voči nemu. Rómovia boli často označovaní za klamárov, zlodejov či podvodníkov a akoby všetko negatívne sa zlialo do  pejoratívneho pomenovania „Cigán“.

Najhroznejšie prenasledovanie Rómovia a Rómky zažili počas druhej svetovej vojny, keď boli deportovaní do koncentračných táborov. Nacisti si dali záležať na tom, aby mali vyhladenie etnika „podložené“ a aby „presne vysvetlili“, prečo sú „Cigáni“ ako skupina neprijateľní pre „čistú rasu“.

Akási obroda rómskeho národa prišla v 70. rokoch, keď sa konal prvý Svetový kongres Rómov, na ktorom bolo zastúpené aj Československo v osobe pána doktora a diplomata Jána Cibuľu. Prítomní na kongrese sformulovali požiadavku, aby sa príslušníci etnika označovali ako Rómovia, okrem iného aj kvôli tomu, čomu čelili počas holokaustu.

Fakt, že stále existujú Rómovia, pre ktorých výraz „cigán“ nie je problematický, vychádza z toho, že na slovenských školách sa o tejto téme neučí. Nemáme to v osnovách a ani v spoločnosti sme nerobili veľkú osvetu, a preto nie je jasné, prečo je slovo „cigán“ závadové.

Mali by sme k tomu pristupovať oveľa systematickejšie. Boli sme uznaní ako rómska – nie cigánska – národnostná menšina, máme rómsky jazyk, rómsku vlajku aj hymnu.

Nedostatočne citlivý jazyk počuť v celej spoločnosti. Prečo by práve novinári mali byť pri písaní či hovorení o menšinách zodpovednejší?

Média majú nezastupiteľnú spoločenskú úlohu v tom, ako kreujú verejnú debatu. Novinári teda nielen podávajú informácie, ale tiež spoluvytvárajú kultúrne prostredie na Slovensku. A jeho základnou súčasťou je jazyk. Takže kto iný by mal oň dbať, ak nie médiá?

Kto si dnes prečíta odbornú štúdiu alebo si vypočuje odborný podcast? Väčšina ľudí sa zameriava na správy, preto je práve pri nich priestor, aby sme kultivovali jazyk a učili sa, ako hovoriť o menšinách.

Prišli ste s nápadom vytvoriť súbor tipov, na čo dbať pri písaní o menšinách. Prečo si myslíte, že niečo také môže pomôcť?

Myslím si, že spísané pravidlá môžu napomôcť tomu, aby novinári pochopili, že používanie citlivého jazyka by malo patriť k ich základnej výbave. Samozrejme, hovoríme o novinároch, ktorí sa snažia zobrazovať menšiny korektne, nebavíme sa o dezinformačných médiách. Podľa môjho názoru však väčšina novinárov nechce niekomu provplánovo ublížiť, skôr nevedia, že nejaké slovo je necitlivé.

Preto sme pre nich vytvorili etický kódex, kde sme zhrnuli základné body, pri ktorých sa redaktor môže zamyslieť, či je v príspevku týkajúcom sa menšín naozaj korektný.

Prečo by práve menšiny mali mať špecifický súbor pravidiel, ktorý by upravoval spôsob, ako o nich písať? V čom je ich postavenie v spoločnosti špecifické?

Existuje etický kódex, ktorý vydal Slovenský syndikát novinárov a je pomerne široký. Obsahuje aj bod, podľa ktorého novinár nesmie publikovať rasistické príspevky a nesmie konať diskriminačne. V praxi však nie je vždy jasné, čo sa tým myslí. Preto mám pocit, že chýba spresnenie týkajúce sa menšín. Ideálne by, samozrejme, bolo, aby toto spresnenie bolo súčasťou všeobecného, veľkého etického kódexu, ktorý je určený pre všetkých.

Média nepíšu o menšínách nekorektne vždy samy od seba. Niekedy stoja pred otázkou, či reprodukovať slová politikov, ktoré sú necitlivé alebo znevažujúce. Ako by mali novinári reagovať v takýchto situáciách?

Ak novinár prináša informáciu, ktorú reprodukuje od politikov, tak je, samozrejme, jeho úlohou priniesť ju korektne, hoci ona sama môže byť necitlivá. No aj keď redaktor prevezme nejaký citát, ktorý nie je v poriadku, ďalej už môže pokračovať v téme korektným jazykom. Ak napríklad politik hovorí o Cigánoch, novinár bude v texte ďalej písať o Rómoch.

Bohužiaľ, politici len ťažko menia svoje vyjadrenia, keď vedia, že na nich reaguje určitá skupina voličov. Tomu nezabránime, nô môžeme scitlivovať verejný priestor tým, že ich slová nebudeme nekriticky reprodukovať a v ćlánku vysvetlíme, prečo je takýto slovník problém.

Novinári sú niekedy akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi. Na jednej strane máme povinnosť prinášať informácie a nezamlčiavať nič podstatné. Na druhej strane, pri nekorektných vyjadreniach politikov novinár na nich „nasvieti reflektor“, keď ich posunie ďalej. Ako narábať s týmto napätím?

Je to veľmi ťažké, novinárom to nezávidím. Vždy je ale možnosť, ako to vybalansovať. Veľa sa dá urobiť aj nadpisom. Možno by sme sa mali rozprávať o tom, či chceme mať spoločnosť zameranú na počet lajkov, klikov a zhliadnutí, alebo verejný priestor, ktorý umožňuje kultivovanú diskusiu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].