Ako dieťa mal ísť do špeciálnej základnej školy, lebo nevedel po slovensky. Napokon chodil o rok dlhšie do škôlky a slovenčinu sa doučil. Dokončil si aj strednú obchodnú školu a vyštudoval na vysokej.

„Predo mnou doštudovali bratranci, ale spomedzi úzkej rodiny som bol prvý. Rodičia boli veľmi šťastní, mama asi najviac,“ opisuje Juraj Enický.

Dnes ako pedagogický asistent pomáha deťom z osady v Hucíne, kde aj sám žije. „Prídem do školy a vidím, čo sa deje u nich doma a čo práve prežívajú. Viem, či dieťa jedlo a spalo. Nehodnotím ich, bol som totiž v ich situácii,“ vraví.

Popri práci rád kreslí a počúva pri tom operu. „Moji spoluobčania si večer vedia pustiť ,na plné‘ pecky ródeo, ja si cez deň púšťam operu,“ smeje sa. V jeseni sa chystá prihlásiť na rigorózne štúdium výtvarnej výchovy. Hovorí, že k maľovaniu má blízko, preto by si ho chcel aj takto uzatvoriť a získať o tom doklad.

V rozhovore vysvetľuje, prečo sa mal v osade dobre; ako jeho starí rodičia prežili druhú svetovú vojnu; ako sa stal pedagogickým asistentom; čo obnáša práca so žiakmi z vylúčených komunít a čo deťom dáva, keď sa učia maľovať.

V akých pomeroch ste vyrastali?

Pomery boli u náscelkom dobré, pretože otec aj mama pracovali. Mali sme teda vytvorené dobré zázemie. Vyrastal som v rómskej osade v Hucíne a žijem tam dodnes.

Mnohí ľudia si pomery v osade predstavujú ako život na hranici chudoby. Vy však hovoríte, že ste sa mali dobre. Váš otec bol rušňovodičom, mama lesnou robotníčkou. Pociťovali ste ako dieťa nedostatok?

Nepociťoval, mali sme všetkého dostatok, niekedy až nadpriemerne, pretože rodičia sa o nás starali. Navyše, aj starí rodičia boli doma, takže sa starali o nás deti aj o malé hospodárstvo – chovali sme svine, sliepky aj zajace. Pamätám si, ako otec z času na čas zarezal obrovské prasa a bola hostina. V tej dobe mal také zvieratá každý sused.

Cítili ste niekedy potrebu odísť z osady?

Nie. Boli a stále tam sú moje korene. Žil som v domčeku, kde vyrastali moji prastarí rodičia, starí rodičia, mama s otcom a ďalší členovia rodiny. Bola to taká chalúpka s dvomi izbami – kuchyňou a obývacou izbou. No pre nás šiestich to stačilo, bývali sme tam mama, otec, ja, brat a starká so starkým.

Nepotrebovali sme hmotné majetky, základom bola láska – tá ľudí spájala. Aj keď mal človek málo, bolo to v pohode. A keď niekto nemal, tak si jeden druhému pomohli. Napríklad, keď sused prišiel, že nemá čo variť. Pomáhať si navzájom bola samozrejmosť.

Bývate v tomto rodičovskom dome dodnes?

Už nie, žije v ňom môj brat s druhou manželkou. Ja bývam poniže vo vlastnom domčeku. Pamätám si, že kedysi sa na tomto mieste nachádzala malá záhradka s ovocnými stromami. Keď starká ešte chodila, povedala, že záhradka pôjde preč a na jej mieste vznikne dom. A tak sa aj stalo. Mám taký väčší domček, človek ho ani poriadne nevyužije.

V dokumente o vás ste spomenuli, že ako dieťa ste mali byť zaradený do špeciálnej základnej školy, pretože ste nevedeli po slovensky. Slovenčinu ste sa však potom za rok naučili. Ako sa to stalo?

Vtedy to bolo tak nastavené, že keď dieťa malo nastúpiť do školy, muselo ovládať slovenský jazyk. Ja som však vedel len po rómsky a maďarsky. Vychovávali nás totiž starí rodičia, ktorí sa s nami väčšinou takto rozprávali. Bolo chybou, že ma neviedli k slovenskému jazyku.

Do škôlky som chodil v Hucíne a keď som mal nastúpiť do „základky“, psychologička povedala, že musím ísť do špeciálnej školy. Dodnes si pamätám, ako mi ukazovala obrázky. Na jednom bol pes, ja som však nepovedal „pes“ ale po rómsky „džukel“. Všetko, čo mi ukazovala, som pomenoval po rómsky.

Ako prvák som teda mal byť zaradený do špeciálnej školy a chodiť 12 kilometrov do iného mesta. Otec to však nedovolil. Dostal som rok odklad a chodil som dlhšie do škôlky. Počas tohto roka sa mi otec venoval a 24 hodín denne ma učil slovenčinu. Aj starkej zakázali rozprávať sa so mnou po rómsky. V priebehu siedmych mesiacov som sa takto naučil po slovensky.

A keďže aj v škôlke sa s nami rozprávali po slovensky, začal som postupne rozumieť významu slov, ktoré nám učiteľky hovorili. Predtým som na nich hovoril po rómsky, aj keď som potreboval ísť na toaletu. Oni však po rómsky nevedeli, takže som sa to musel naučiť.

Neskôr spomínaná psychologička otcovi povedala, že dokázal zmeniť bezvýchodiskovú situáciu. Vďaka nemu viem po slovensky.

Nebolo to prvýkrát, čo vás otec takto „nakopol“. Keď ste po základnej škole nechceli ísť na strednú, vzal vás za riaditeľom školy v Revúcej, ktorý vás presvedčil, aby ste v štúdiu pokračovali.

Otec ma k tomu postrčil. Najprv mi po ôsmom ročníku povedal, že s cez prázdniny oddýchnem. Potom ma chvíľu nechal tak, no mami mi vravela, že len tak doma leňošiť nebudem. Vstával som o desiatej, nič nerobil a keď som potreboval peniaze, jednoducho mi ich dali.

No niekedy okolo novembra otec prišiel a oznámil mi, že niekam ideme ­– bral ma na strednú obchodnú školu. Otvorili sa dvere a riaditeľ mi začal niečo rozprávať. Najprv som si vravel, nech si hovorí, čo chce, potom mi ale ponúkol, že si môže vybrať, čomu sa budem na škole venovať. Spomenul som, že rád kreslím, tak som si vybral odbor aranžér výkladných skríň, ktorý spadal pod obchod.

Hneď prvý týždeň bola prax a tam sa to vo mne pohlo – mal som pocit, že by to mohlo byť niečo pre mňa. Prešiel mesiac a stále sa mi to páčilo, až kým neprišlo riadne vyučovanie. To bolo pre mňa náročné, hlavne slovenčina a matematika. Nechcel som mať zasa päťky, no otec mi povedal, že on mi s učením pomôže. Pomohol, ako sa dalo, no pomocnú ruku mi podali aj samotní učitelia. Aj vďaka nim som na strednej škole zvládol matematiku. A školu som napokon dokončil.

Po strednej škole ste boli na úrade práce a za ten čas ste si spravili dvanásť rekvalifikačných kurzov. Pomohli vám v niečom?

Keďže práca nebola, šupli ma hneď na rekvalifikáciu. Prvý kurz bol hospodársky – učil som sa jednoduché a podvojné účtovníctvo. Potom nasledovali kurzy pedagogického asistenta, sociálneho pomocného asistenta aj asistenta detského lekára v Revúcej – všetko možné. Pýtal som sa, či pre mňa nemajú prácu aranžéra, aj som bol ochotný cestovať, ale taká práca k dispozícii nebola. Tak som sa vzdelával.

Neskôr ste nastúpili do základnej škole v Hucíne. Predtým ste s deťmi nepracovali, aké boli vaše začiatky?

Navrhol mi to vtedajší starosta. Povedal som mu, že skúsim týždeň a uvidím – myslel som si, že to neustojím. Ono sa to ľahko povie, že veď si tam sadnem a učím, ale keď máte v triede 15 detí a medzi nimi nielen intaktných žiakov, ale aj takých so špeciálnymi vzdelávacími potrebami, je to náročné. Veľa musíte premýšľať o tom, s čím to dieťa prišlo z domu a čo tam zažilo.

Ako vyzerá vaša každodenná práca so žiakmi?

Pracujem ako samostatný pedagogický asistent. Každé dieťa je najprv psychologicky vyšetrené a dostane inovovaný výchovno-vzdelávací program, podľa ktorého s ním treba pracovať. To robím ja po dohode s kolegyňou. Väčšinou ide o pomoc s matematikou, slovenským jazykom, pracovným vyučovaním alebo vývojom jemnej motoriky.

Niektoré deti z našej osady totiž nechodia do škôlky a nemajú po príchode do základnej školy dobre vyvinutú motoriku. Alebo prídu nedostatočne pripravené z pohľadu slovnej zásoby či grafomotoriky. A do toho celého sa boja školského systému, pretože nevedia, čo ich čaká.

Čo by deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami chýbalo, ak by nemali k dispozícii pedagogického asistenta?

Učiteľ by to po psychickej stránke nevydržal, je to obrovská záťaž. Ja mám napríklad na starosti štyri deti, ktoré potrebujú pedagogického asistenta. Každý deň sa musím minimálne dve hodiny pripravovať na vyučovanie a napríklad hľadať materiály, pretože pre tieto deti školské materiály k dispozícii nie sú. Mnohé pracovné listy som si musel sám vypracovať.

Takto ich postupne vedieť k matematike či slovenskému jazyku, neustále prepájam to, čo sme sa už učili a opakujeme si to. Niektoré z týchto detí napríklad poznajú len určité písmená a majú určený rozsah, v akých mesiacoch aké písmeno treba prebrať. Za štyri roky by sa mala prebrať celá abeceda, no niektoré deti zvládnu len určité množstvo písmen.

Mám napríklad žiačku, ktoré na jedno oko nevidí a na druhé len na 30 percent. Na začiatku som ju naučil jej meno a priezvisko, pretože to nevedela. Nepoznala základné samohlásky ako A,E,I, O alebo U. Keď takéto dieťa potom dokáže samostatne písať, vidíte na ňom tú jeho radosť – aj sa od šťastia rozplače.

Máme v škole knižku riekaniek a básničiek – žiaci ich len tak sypú. Prídu domov a recitujú ich. Sú šťastné, že to dokážu.

Spomínali ste, že pri deťoch zo sociálne znevýhodneného prostredia je dôležité vedieť, čo doma prežívajú. Pomáha vám pri tom, že sám stále žijete v osade?

Viem to posúdiť podľa seba, pretože som bol v ich koži. Prídem do školy a vidím, čo sa deje u nich doma a čo práve prežívajú. Viem, či dieťa jedlo a spalo. Nehodnotím ich, bol som totiž v ich situácii. Pomáham im, aby sa vedeli lepšie adaptovať. Je dôležité individuálne prijať každé dieťa.

Ako prakticky prebieha samotné vyučovanie? Ak má trieda 15 detí, vezmete si spomínané štyri bokom a venujete sa im?

Kolegyňa-učiteľka vedie intaktné deti podľa toho, čo s nimi potrebuje prebrať, a deti s individuálnym výchovno-vzdelávacím programom pracujú oddelene so mnou. Pri nich rozhoduje psychologička o tom, čomu sa budú venovať.

Aby ste mohli zostať na škole, museli ste doštudovať pedagogiku. V spomínanom dokumente ste hovorili, že keď ste domov priniesli diplom, rodičia začali plakať. Boli ste prvý z rodiny, kto vyštudoval?

Predo mnou doštudovali bratranci, ale spomedzi úzkej rodiny som bol prvý. Rodičia boli veľmi šťastní, mama asi najviac.

Spomínali ste aj starých rodičov. Ako prežili obdobie Slovenského štátu a druhej svetovej vojny, keď boli mnohí Rómovia prenasledovaní?

Zažil som ich, keď som mal asi sedem rokov – starká mala 87 a starký 88. Vnímal som ich už ako ľudí, ktorí boli zostarnutí. Pamätám si, že starká mala v oboch nohách trombózu a nevedela chodiť.

O starkom viem to, čo mi rozprávala mama. Táto časť Hucína kedysi patrila pod maďarskú nadvládu (obec bola v roku 1938 po Prvej Viedenskej arbitráži pripojená k Maďarsku, pozn. red.), takže či chceli alebo nie, museli bojovať po boku Nemcov. Starký bol toho súčasťou. Skončil v zajateckom tábore, potom sa vrátil domov a žil svoj život. Na sklonku ich života ešte prišla na svet moja mamina ako posledné dieťa.

Pamätám si ešte, že starý otec za mnou behal s palicou, lebo som bol veľmi rozmaznané dieťa. Všetko mi dovolili. Nebohá sesternica si pamätala, že som palicou rozbil kryštálový luster, ktorý by dnes stál strašne veľa peňazí. Bol som rozmaznaný „fracek“.

Ako ste sa dostali ku kresleniu?

K výtvarnému umeniu som sa dostal prostredníctvom mami a tety v Teplici, ktoré rady vyšívali – najmä teta. Prežil som u nej veľkú časť detstva. Videl som, ako varila, piekla, vyšívala. Hrávali sme spolu karty. Mal som rád víkendy strávené u tety v Teplici. No aj mamina kreslila a potom mi dala ceruzku, aby som niečo nakreslil ja. Nebolo to dokonalé, ale odmala ma doma viedli ku kresleniu.

Mama bola mojou najväčšou kritičkou, nebohá teta zasa najväčšou fanúšičkou – doma mala odo mňa celé steny pomaľované freskami.

No a potom som sa učil v škole. Na základnej škole v Jelšave sme mali pani učiteľku, ktorá viedla výtvarný krúžok a učila ma kresliť. Napríklad sme išli v Jelšave do mesta a kreslili staré židovské domčeky, ktoré tam vtedy ešte boli.

Na strednej škole sme zasa ako aranžéri mali v rámci odborného výcviku technické kreslenie a kreslenie ako také. Tam náš viedli ku kresleniu zátiší a práci s farbami. V jeden moment sa ma učiteľka pýtala, či nechcem chodiť do základnej umeleckej školy. V tej dobe sa platilo 400 korún, no otec to zaplatil, takže som chodieval do ZUŠ-ky. Niekedy som prišiel domov až o desiatej večer.

Keď maľujete, počúvate Mozarta, Čajkovského či Bacha. Pomáha vám hudba tvoriť?

Mám vtedy vnútorný upokojujúci pocit a myslím si, že aj moje ťahy štetcom sú lepšie.

Čo to s vami celkovo robí, keď maľujete?

Cítim sa byť upokojený. Keď človek príde z práce, potrebuje trochu pokoja – vtedy si pustím operu, niekedy ju počúvam aj tri-štyri hodiny. Moji spoluobčania si večer vedia pustiť „na plné“ pecky ródeo, ja si cez deň púšťam operu. (smiech)

Štvrtý rok vediete na škole výtvarný krúžok. Ako deťom pomáha maľovanie?

Deti majú, samozrejme, v prvom rade výtvarnú výchovu. Kolegyne ju s nimi vedú raz-dvakrát od týždňa. No keď som začal viesť krúžok, prišlo nám tam aj dvadsať žiakov. Učia sa tam základy – nevedeli napríklad pracovať s formátom papiera. Nakreslili naň postavičku v rohu alebo niekde v strede. Jednoducho nevnímali celú plochu. Tak sme sa rozprávali o tom, ako je dobré kresliť.

Iné deti sa zasa boja kresliť, lebo majú strach, že to pokazia. Tak si k nim sadnem, vezmeme si ceruzu a ideme jednoducho „čmárať“. Skúsime nakresliť krúžok, štvorec alebo obdĺžnik a potom dáme tomu štvorcu ústa a oči, aby sa smial. Keď dieťa niečo nakresli, je šťastné. Toto sú práce mojich žiakov – tie autíčka kreslili deti zo špeciálneho vzdelávania.

Väčšinu obyvateľov Hucína tvoria Rómovia a veľká časť z nich žije v osade. Vy v tejto osade žijete 46 rokov. Pozorujete tu iba reprodukciu generačnej chudoby, alebo sú aj ľudia, ktorým sa z nej darí vymaniť?

Ľudia sa snažia z generačnej chudoby vymaniť. Napríklad v osade už nemáme domčeky, ktoré by boli na rozpadnutie. Niektorí obyvatelia sa snažia kúpiť tehly a postaviť si tehlové domy. Kto si vie zarobiť nejaké peniaze, kúpi si povedzme piesok a niečo si opraví. Ak je ale človek nezamestnaný, nemá z čoho. A keďže teraz všetko zdraželo, je to náročné.

Každopádne to v tej osade nevyzerá, ako kedysi – už tam nie sú len chalúpky. Tie sa zbúrali a ľudia si postavili nové príbytky, mnohí na vlastných pozemkoch. Niektorí ich majú vysporiadané, iní nie a tretí si vysporiadanie dokončujú. Z môjho pohľadu je zaujímavé, že ak ľudia v osade zarobia nejaké peniaze, podnieti ich to k tomu, aby si vysporiadali pozemky. Kto môže, dá na to aj posledné peniaze.

Plánujete si rozšíriť vzdelanie a prihlásiť sa na rigorózne štúdium výtvarnej výchovy na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Na portáli Ľudia ľuďom ste vyhlásili zbierku, kde vás môžu ľudia podporiť.

Medzičasom sa to zmenilo, nemôžem študovať v Ružomberku, pretože nemám samostatne odučený rok ako učiteľ. Univerzita Komenského v Bratislave však takúto podmienku nemá. Čakám ešte na vyjadrenie pani docentky a v októbri by som si chcel podať prihlášku. Veľmi by som si to chcel dokončiť.

Ak chcete podporiť Juraja Enického v jeho snahe dokončiť si rigorózne štúdium výtvarnej výchovy, môžete tak spraviť prostredníctvom zbierky na portáli Ľudia ľuďom kliknutím sem.

Prečo je pre vás toto štúdium také dôležité?

Chcel by som si výtvarnú výchovu sám pre seba akoby uzavrieť, aby som ju mohol v budúcnosti ešte viac využiť. Keby som niekedy odišiel zo základnej školy v Hucíne, aby som mohol výtvarnú výchovu učiť niekde na druhom stupni alebo možno v centre voľného času. K maľovaniu mám blízko, preto by som chcel mať tento celok uzavretý a získať o tom aj doklad.

Nejde mi o titul, ten slúži len na to, aby človek vedel pracovať a odovzdať svoje vedomosti sa znalosti iným. Napríklad keby som nemal vysokoškolský titul, nemôžem pracovať v školstve. Dostal som podmienku, že musím mať aspoň vysokoškolský titul prvého stupňa.

V tom čase som mal príjem asi 400 eur a školné stálo 850 eur. Pri magisterskom štúdiu mi pomohol Rómsky vzdelávací fond, vďaka však patrí aj mojim priateľom z Prešova. Dva roky mi pomáhali platiť cestovanie a školné na bakalára, stravu a materiály som si kupoval sám.

Juraj Enický (46) Samostatný pedagogický asistent na Základnej škole Hucín. Z Hucína aj pochádza, od narodenia žije v miestnej osade. Študoval na Inštitúte Juraja Páleša v Levoči. Popri práci sa venuje výtvarnému umeniu, vzdelanie v tomto odbore by si chcel dokončiť rigoróznym štúdiom na Univerzite Komenského v Bratislave.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].