Monitoring žobrajúcich detí vyvoláva pochybnosti, úrad komisára by mal ponúknuť odpovede

Úrad komisára pre deti by mal sprístupniť zrozumiteľnú metodiku, oddeliť overené zistenia od hypotéz a prehodnotiť fotografie aj stigmatizujúce formulácie, píše riaditeľka Rómskeho advokačného a výskumného strediska.

Ilustračné foto – ChatGPT

Autorka je predsedníčka Rómskeho advokačného a výskumného strediska.

Monitoring žobrajúcich detí má odhaľovať ohrozenie a zabezpečiť pomoc. Ak však pracuje s nejasnými údajmi, zamieňa podozrenia za závery a spája obrazy detí s kriminalitou, môže prehlbovať ich stigmatizáciu. Práve tieto riziká vyvoláva monitoring žobrajúcich detí Úradu komisára pre deti a následná iniciatívna nezobri.me.

Pilotný monitoring

Dieťa, ktoré na ulici žiada o peniaze alebo jedlo, môže potrebovať okamžitú ochranu. Môže zažívať hlad, zanedbávanie, nátlak aj vykorisťovanie. Verejné inštitúcie majú povinnosť tieto situácie rozpoznávať a riešiť. Súčasťou tejto povinnosti je však aj presnosť zistení, rešpektovanie súkromia a ochrana pred ďalším poškodením.

Úrad komisára pre deti v novembri 2025 predstavil výsledky pilotného monitoringu, ktorý uskutočnil v auguste vo vybraných mestách východného Slovenska. Vo verejnej komunikácii uviedol viac ako sto zachytených detí a znaky organizovaného alebo núteného žobrania v 31 percentách prípadov. Zároveň tému výslovne spojil s marginalizovanými rómskymi komunitami. V máji 2026 na tieto výsledky nadviazal predstavením prototypu platformy Nezobri.me.

Závažnosť opisovaných situácií vyžaduje dôslednú odbornú kontrolu. Čím silnejšie sú tvrdenia verejnej inštitúcie, tým jasnejšie musí byť vysvetlené, z akých údajov vychádzajú a kde sa končia možnosti ich interpretácie.

Otázky o dôveryhodnosti výsledkov

Rómske advokačné a výskumné stredisko (RAVS) si nedávno prečítalo správu z uvedeného monitoringu Úradu komisára. Všimli sme si v nej nejasný počet detí v časti rozhovorov so žobrajúcimi deťmi, rozdielne vekové vymedzenia aj nedostatočné rozlíšenie pozorovaných detí, respondentov a jednotlivých pozorovaní. To sú podstatné otázky dôveryhodnosti výsledkov. Jedno dieťa môže byť počas mesiaca pozorované opakovane, môže absolvovať rozhovor a zároveň byť fotografované. Súčet týchto záznamov ešte nepredstavuje počet rôznych detí.

Rovnako musí byť vysvetlené, čo znamená údaj o 31 percentách prípadov. Prípadom môže byť dieťa, rodina, rozhovor alebo pozorovaná situácia. Bez určenia tejto jednotky a pravidiel, podľa ktorých sa posudzovala organizovanosť žobrania, čitateľ nevie overiť význam prezentovaného výsledku.

Pilotný a nereprezentatívny monitoring môže priniesť dôležité poznatky. Môže upozorniť na konkrétne ohrozené deti a odhaliť javy, ktoré si vyžadujú ďalšie skúmanie. Jeho závery však musia zostať v hraniciach použitej metódy. Ani náhodný výber sám osebe nezaručuje reprezentatívnosť. Rozhodujúci je spôsob výberu, jeho rozsah a to, koho výskum vôbec dokázal zachytiť. Osobitne nebezpečný je posun od indikátora k istote. Prítomnosť dospelého, odovzdávanie peňazí alebo opakovanie rovnakých viet môžu byť dôvodom na preverenie možného vykorisťovania. Samy osebe však neurčujú právnu povahu situácie. Treba zisťovať okolnosti, vzťahy medzi osobami, prítomnosť nátlaku a ďalšie skutočnosti.

Na poskytnutie ochrany ohrozenému dieťaťu netreba čakať na rozsudok. Verejná komunikácia však musí rozlišovať medzi pozorovaním, výpoveďou, sprostredkovanou informáciou, odbornou interpretáciou a preukázaným skutkom. Toto rozlíšenie chráni deti aj dôveryhodnosť inštitúcie. Pri tvrdeniach o sexuálnom vykorisťovaní je táto povinnosť ešte naliehavejšia. Odborne primerané je hovoriť o podozrení na sexuálne vykorisťovanie detí a vysvetliť, aké ochranné kroky nasledovali. Jazyk naznačujúci, že ide o životnú stratégiu detí alebo vlastnosť komunity, môže zastierať zodpovednosť dospelých, ktorí ich zneužívajú.

Špeciálna zodpovednosť verejnej inštitúcie

Teoretické vysvetlenie tohto rizika poskytuje koncept stigmatizácie sociológov Brucea Linka a Jo Phelanovej. Stigma podľa nich vzniká prepojením označovania ľudí, stereotypov, oddeľovania skupín, straty spoločenského postavenia a diskriminácie. Zásadnú úlohu pritom zohráva moc: nie každý má rovnakú schopnosť presadiť svoju predstavu o druhých ako spoločensky uznávanú pravdu. Verejná inštitúcia takúto moc má. Jej slovník preberajú médiá, samosprávy aj ďalší odborníci. Ak sa rómske deti opakovane objavujú v súvislosti s kriminalitou, drogami a údajne patologickým prostredím, vzniká riziko, že verejnosť prenesie podozrenia z konkrétnych situácií na celú skupinu. To je mechanizmus, ktorým môže aj ochranná iniciatíva posilniť protirómske stereotypy. Nejde o tvrdenie, že takýto následok bol zámerom autorov monitoringu. Ide o povinnosť predvídať jeho možné dôsledky.

Druhé dôležité východisko ponúka prístup založený na právach dieťaťa. Výbor OSN pre práva dieťaťa vo všeobecnom komentári č. 21 rozlišuje tento prístup od paternalistického zachraňovania aj od represie. Dieťa je nositeľom práv a jeho názor má vstupovať do rozhodovania. Výbor zároveň upozorňuje na štrukturálne príčiny života detí na ulici vrátane ekonomických a rasových nerovností. Z tohto pohľadu musí monitoring skúmať aj dostupnosť bývania, príjmového zabezpečenia, školy, zdravotnej starostlivosti a sociálnych služieb. Ak zostane pri správaní dieťaťa a jeho rodičov, môže zameniť dôsledky vylúčenia za vysvetlenie jeho príčin. Posudzovanie individuálneho ohrozenia preto potrebuje aj analýzu prostredia a fungovania inštitúcií. Podobná opatrnosť je potrebná pri interpretácii detských odpovedí. Odpoveď „neviem“ na otázku o budúcnosti nepreukazuje, že dieťa nedokáže pochopiť možnosť iného života. Môže vyjadrovať neistotu, únavu, nedôveru, strach alebo neporozumenie otázke. Bez ďalšieho zisťovania nemožno vybrať jedno vysvetlenie a prezentovať ho ako psychologický poznatok. Právo dieťaťa byť vypočuté sa navyše nenaplní samotným položením otázok. Dieťa potrebuje rozumieť tomu, kto sa pýta, na čo budú odpovede použité a čo môže odmietnuť. Ochotná komunikácia s dospelým nie je automaticky dôkazom slobodného a informovaného rozhodnutia. Zvlášť vtedy, keď dospelý vystupuje ako predstaviteľ úradu.

Úrad komisára pre deti dlží verejnosti podrobnosti

Vážne otázky vyvoláva aj fotografovanie. V Rómskom advokačnom a výskumnom stredisku sme si v monitorovacej správe všimli rozdiel medzi deklarovaným rozostrením tvárí a použitím čiernych pásov cez oči. Takéto prekrytie samo osebe nezaručuje anonymitu. Dieťa môže byť rozpoznateľné podľa zvyšku tváre, oblečenia, prostredia alebo osôb, ktoré sú s ním. GDPR pritom chráni aj nepriamo identifikovateľné osoby a deťom priznáva potrebu osobitnej ochrany. Treba tiež odlíšiť zhotovenie fotografie pre odbornú prácu od jej zverejnenia. Oprávnenie vykonávať monitoring samo nevysvetľuje nevyhnutnosť publikovania rozpoznateľného dieťaťa. Úrad by mal objasniť právny základ, účel a primeranosť takéhoto zverejnenia. Z uvedených pochybností ešte nemožno vyhlásiť porušenie zákona za preukázané; sú však dostatočným dôvodom na jeho odborné preskúmanie. Etické pravidlá UNICEF upozorňujú, že príbeh ani obraz dieťaťa sa nemajú publikovať, ak mu môžu spôsobiť ujmu, a to ani po zakrytí identity. Najlepší záujem konkrétneho dieťaťa má prednosť aj pred snahou verejne obhajovať práva detí. Hoci ide o pravidlá komunikácie a spravodajstva, pre verejné prezentovanie monitoringu predstavujú dôležité etické meradlo.

Úrad komisára pre deti by preto mal sprístupniť zrozumiteľnú metodiku, objasniť počty a kategórie prípadov, oddeliť overené zistenia od hypotéz a prehodnotiť fotografie aj stigmatizujúce formulácie. Verejnosť potrebuje vedieť tiež to, aká pomoc nasledovala po identifikovaní ohrozenia — v súhrnnej podobe, ktorá zachová súkromie detí.

Iniciatíva Nezobri.me podľa môjho názoru rozhodne nie je krokom k pomoci, ale naopak opäť len vzbudzuje ďalšie znepokojujúce otázky ohľadom postupov zainteresovaných strán.

Kontext

V novembri 2025 Úrad komisára pre deti zverejnil výsledky pilotného monitoringu žobrajúcich detí v Košiciach, Prešove, Poprade, Bardejove, Michalovciach a Trebišove. Cieľom bolo identifikovať deti, ktoré žobrú, alebo sú núteným žobraním ohrozené. „Druhou, doplnkovou časťou bol aj samostatný monitoring názorov detí na fenomén žobrania, na ich postoje, ak sa s týmto javom stretávajú vo svojom okolí,“ uviedol vtedy úrad.

Jeho pracovníci v rámci monitorovacieho mesiaca zachytili viac ako 100 detí a v 31 percent prípadov podľa nich vykazovali znaky organizovaného žobrania. Komisár pre deti Jozef Mikloško uviedol, že žobranie nie je sezónny jav, ale „organizované zneužívanie zraniteľných detí na ekonomické účely“ a zdôraznil, že „ide o tému marginalizovanej rómskej komunity“.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Najčítanejšie

  1. Z osady prešla do detského domova. Je ťažké snívať, keď vyrastáte v takých podmienkach, hovorí o Oxane jej mentorka

    Jana Gombošová
    Z osady prešla do detského domova. Je ťažké snívať, keď vyrastáte v takých podmienkach, hovorí o Oxane jej mentorka
  2. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  3. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  4. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  5. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová