Autor je riaditeľ Amnesty International Slovensko.

Odpoveď na otázku v nadpise dávajú autori a autorky projektu nezobri.me. Áno, pripravte si telefóny, budete fotiť cudzie deti a vraj im tým pomôžete. Nezobri.me je možno najgrotesknejší obraz toho, kam sa dnes posunula slovenská predstava o ochrane a bezpečnosti. Nechceme riešiť, prečo deti žijú v chudobe. Chceme ich vedieť identifikovať. Lokalizovať. Nahlásiť. Odovzdať systému. A celé to zabaliť do jazyka ochrany detí, aby sa nikto nemusel pýtať, prečo sa ochrana zrazu tak veľmi podobá na dohľad.

Nezobri.me je hlboko znepokojujúca iniciatíva. Nie preto, že by obchodovanie s ľuďmi neexistovalo. Existuje. Nie preto, že by štát nemal povinnosť chrániť deti. Má. Ale preto, že Slovensko opäť nedokáže rozmýšľať o chudobe inak než cez podozrievanie, a disciplináciu chudobných ľudí a špecificky detí.

Predstava „dieťaťa žobrajúceho na ulici“ na Slovensku nikdy nevzniká vo vákuu. Je formovaná desaťročiami segregácie, protirómskeho rasizmu, generačnej chudoby a spoločenských stereotypov o tom, ktoré deti sú vnímané ako problém, riziko alebo narušenie verejného poriadku. Práve preto takéto digitálne systémy nahlasovania nikdy nepôsobia neutrálne. V slovenskej spoločnosti budú nevyhnutne zasahovať disproporčne tie deti, ktoré sú už dnes vystavené diskriminácii, zvýšenému dohľadu, podozrievaniu a vytláčaniu z verejného priestoru.

Aj to je dôvod, prečo je iniciatíva Nezobri.me taká nebezpečná. Digitálny nástroj, ktorý Nezobri.me vytvára, nie je neutrálny. Je postavený na sociálnom stereotype. Funguje len vo svete, kde už existuje kolektívna dohoda o tom, ktoré deti majú byť podozrivé, viditeľné a monitorované. Vo svete, kde stredná trieda považuje prítomnosť chudobných detí vo verejnom priestore za zlyhanie poriadku, nie za zlyhanie štátu.

Kontext: Úrad komisára pre deti minulý týždeň predstavil digitálnu platformu Nezobri.me, ktorá má pomôcť identifikovať žobrajúce deti, prepojiť mestskú políciu s Úradmi práce, sociálnych vedí a rodiny, a tým uľahčiť systematicku prácu s rodinami v ohrození. Úrad tak reaguje o.i. na výsledky monitoringu, ktorý ukázal, že „detské žobranie už dávno nie je len prejavom sociálnej biedy, ale prerástlo aj do organizovaného biznisu“.

Obete obchodovania potrebujú bezpečie

Celá logika aplikácie stojí na mylnej predstave, že ak do systému zapojíme verejnosť, vznikne viac ochrany. V duchu domnelej ochrany budú zrazu niektoré deti častejšie fotografované, častejšie nahlasované, častejšie vytláčané z ulíc, námestí, staníc či obchodných centier. A pritom práve situácie, v ktorých môže dochádzať k obchodovaniu s ľuďmi alebo žobraniu detí, si vyžadujú úplne opačný prístup. Prístup zohľadňujúci traumu (angl. trauma-informed) znamená minimalizovať situácie, ktoré môžu prehlbovať strach, hanbu, stigmatizáciu alebo pocit neustáleho sledovania. Prístup, ktorý berie ohľad predovšetkým na potenciálne obete (victim-centred) znamená, že potenciálne obete obchodovania s ľuďmi nemajú byť vystavované ďalšiemu verejnému dohľadu, fotografovaniu či identifikácii, ale má im byť poskytnuté bezpečie, dôvera a odborná podpora. A prístup založený na právach dieťaťa (child-rights based) znamená vnímať deti predovšetkým ako nositeľov práv a dôstojnosti, nie ako objekty podozrievania, bezpečnostného manažmentu alebo občianskeho monitorovania. Všetky spomenuté prístupy by sa mali uplatňovať pri riešení problémov, o ktorých iniciatíva tvrdí, že ich chce riešiť.

Je celkom symptomatické, že v krajine, ktorá roky nedokáže zabezpečiť dostupné bývanie, funkčné terénne služby alebo dôstojnú sociálnu podporu pre ľudí žijúcich v generačnej chudobe, zrazu vzniká technologická infraštruktúra na nahlasovanie detí.

Desivé na tom je, ako veľmi sa jazyk kontroly naučil skrývať sa za jazyk empatie a ľudských práv. Nehovoríme, že chudobné rasizované deti sú problém. Povieme, že ich chceme chrániť. A presne pod týmto falošným jazykom ochrany sa normalizuje absurdná predstava, že detskú chudobu vyriešime digitálnou aplikáciou na verejné fotenie a nahlasovanie „podozrivých“ detí.

Predstava, že dieťa v biede sa najprv musí stať objektom pozorovania, aby si zaslúžilo pomoc; že cesta k ochrane vedie cez monitorovanie a chudobné komunity majú opäť znášať ďalšiu vrstvu dohľadu, tentoraz zo strany „zodpovedných občanov a občianok“, je strašne ponižujúca.

Skutočná ochrana detí vyzerá predsa úplne inak. Stabilné bývanie. Dostupné sociálne služby. Terénne pracovníctvo, ktoré pozná komunity, s ktorými spolupracuje. Školy, ktoré nefungujú ako segregované „sklady chudoby“. Psychologická pomoc. Dôvera. Dlhodobá práca s rodinami.

Nezobri.me sa pokúša posunúť hranicu toho, čo sme ochotní považovať za normálne. Možno najdesivejší je fakt, že mnoho ľudí bude nezobri.me tlieskať.

Nezobri.me treba okamžite vypnúť a zastaviť.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].