Situácia je kritická, treba s ňou začať niečo konštruktívne robiť, hodnotí stav ľudských práv nielen u nás Rado Sloboda, riaditeľ Amnesty International Slovensko. Podľa neho však chýba spoločenský tlak na zmenu.

„Na Slovensku určite žije veľa ľudí, pre ktorých sú univerzálne ľudské práva hodnotou, ale nemyslím si, že ich tu máme dosť, ani že je to kritická menšina,“ vraví.

Myslí si, že autoritárske praktiky politikov možno niekedy vzbudzovali odpor, no aktuálne v mnohých krajinách vidíme ich rýchlu normalizáciu. „A to je najnebezpečnejšie – porušovanie ľudských práv sa prestane vnímať ako škandál, kontrolné mechanizmy sú znefunkčnené, kritické hlasy zastrašené a menšiny vytlačené na okraj.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo sa ľudsko-právne vraciame do 90. rokov; čo môže spôsobiť ľudsko-právny selektivizmus, či majú návrhy Amnesty odraz v konkrétnych zmenách, aj ako niečo spoločné pri všetkých našich jedinečnostiach, ktorých výrazom sú ľudské práva.

Podľa rebríčka Human rights Index prestížneho projektu V-Dem, ktorý patrí pod Univerzitu v Göteborgu vo Švédsku, malo Slovensko v roku 2024 z pohľadu kvality ľudských práv najhoršie skóre za posledných 30 rokov. Dosiahli sme hodnotenie ako naposledy v roku 1996. Povedali by ste aj vy, že ľudsko-právne žijeme 90. roky?

V Amnesty International Slovensko dnes pri opise stavu ľudských práv hovoríme niečo podobné, ako ukazuje aj tento rebríček. Situácia je kritická a treba s ňou začať niečo konštruktívne robiť – nemôžeme ďalej čakať. Vidíme vzorec, ktorý sa neopakuje prvýkrát. Politická moc vedome oslabuje systém bŕzd a protiváh, spochybňuje univerzálnosť ľudských práv a testuje, čo jej ešte prejde.

Z tohto pohľadu by som sa teda tomu prirovnaniu nebránil. Hoci sa zmenili aktéri, javy a dynamika, keď sa pozrieme na tlak, akému sú vystavené ľudské práva, vidíme veľa podobností.

Zároveň však treba dodať, že v 90. rokoch sme ľudsko-právne aj geopoliticky žili úplne iný svet.

Prečo sa – hoci v zmenenej podobe – vraciame späť ku kvalite ľudských práv z 90. rokov?

Jednou časťou odpovede je, že sme odvtedy neprešli až takú dlhú cestu, takže sa nám z nej vracia ľahko. Ľudské práva by sme mali vnímať v ich komplexnosti ako nedeliteľné a vzájomne previazané. Existujú politické, občianske, hospodárske a sociálne práva – musia fungovať spolu.

Možno sme zažili nejaké zlepšenia pri politických a občianskych právach a nejaký čas sa zlepšovala aj ekonomika, no nevyriešilo to chudobu viacerých skupín ľudí na Slovensku.

A ak aj k zlepšeniam prichádzalo, tak najmä preto, že krajina mala ambíciu integrovať sa do Európskej únie, čo vytváralo tlak na riešenie problémov. Tento tlak sa po vstupe do EÚ výrazne oslabil.

Ďalej sa zmenila svetová scéna. Étos všeobecných ľudských práv bol veľmi silný po konci studenej vojny. Panovala predstava, že nástup liberálnej demokracie vo východnej Európy bude s nimi úzko previazaný. Ľudské práva boli súčasťou agendy vtedajších veľmocí na čele s USA.

Mnohokrát boli síce využívané ako nástroj zahraničnej politiky a nie na ich skutočný účel, ale dôraz na ne krajiny ako Slovensko pozitívne ovplyvnil. Keď u nás politici zasahovali do slobody tlače, voči menšinám alebo svojim oponentom, zahraničie sa ozvalo. Aj dnes ešte u nás máme aktívnu sieť veľvyslanectiev, ktoré sa zaujímajú o ľudsko-právne témy, no v minulosti boli asertívnejšie.

Navyše, dnes je na čele Spojených štátov Donald Trump, na sile vo svete získavajú krajne pravicové strany a mainstream sa k im v mnohých témach približuje. Ľudské práva sú teda pod útokom zo všetkých strán.

Trochu to znie to, akoby nám na Slovensku chýbal vlastný vnútorný tlak na zlepšovanie kvality ľudských práv našich občanov.

Vnútorný tlak vytvára spoločenská objednávka, teda kritická časť spoločnosť, ktorej záleží na ľudských právach a tento záujem artikulujú vo voľbách alebo názormi vo verejnom priestore.

Na Slovensku určite žije veľa ľudí, pre ktorých sú univerzálne ľudské práva hodnotou, ale nemyslím si, že ich tu máme dosť, ani že je to kritická menšina. Vidíme to na prípadoch, keď sa v ľudsko-právnych témach nič nezmenilo, hoci verejný tlak existoval. Spoločenská objednávka jednoducho nie je dosť silná. Nejde však len o spoločnosť, ale aj o politikov, ktorí nesú zodpovednosť za to, ako sa témy ľudských práv komunikujú a či sa premietajú do reálnych politík. Navyše, v takejto situácii nie je len Slovensko.

Spomínaný tlak „zvonku“ súvisí aj so samotným vývojom ľudských práv, ktoré sa vždy do nejakej miery presadzovali medzinárodne. Bol to proces učenia sa medzi rôznymi hnutiami a krajinami. Koniec koncov, aj u nás sa viaceré občianske kampane inšpirovali príkladmi zo zahraničia.

Všeobecnú deklaráciu ľudských práv síce písali víťazné mocnosti druhej svetovej vojny, no mnohé jej prvky ešte pred prijatím presadili štáty globálneho juhu, ktoré by sme neoznačili za v tom čase najsilnejšie. Medzinárodnosť je teda prirodzenou črtou boja za ľudské práva.

Pokles kvality ľudských práv sa naozaj netýka len Slovenska. Rovnako nízke hodnoty dosahuje v spomínanom Human Rights Indexe aj Európa ako celok.  Od vrcholu v roku 2010 ľudsko-právne klesá a je na tom tak, ako po páde socializmu. Zažívame niečo ako globálny alebo „súmrak ľudských práv“?

O súmraku ľudských práv sa hovorí posledných niekoľko rokov a tento výrok by som podpísal. Za dosiahnutie pomyselnej negatívnej hranice sa zvykne považovať nástup Donalda Trumpa. Vzniká tak otázka, či ešte viac prerazíme dno alebo sa vrátime späť.

Nemyslím si však, že samotný Trump je príčinou tohto poklesu – skôr ho považujem na následok toho, čo sa dialo predtým. Aj obdobia, ktoré sme z  ľudsko-právneho hľadiska mohli vnímať ako lepšie, už mali v sebe prítomné mnoho z toho, čo spôsobilo alebo charakterizuje dnešný stav.

Snaha o získanie a udržanie moci pomocou autoritárskych praktík možno niekedy vzbudzovala odpor, no posledných pár rokov vidíme ich rýchlu normalizáciu. V Európe túto cestu vydláždilo Maďarsko. Európska únia po čase zareagovala, no napriek tomu vidíme, že Viktor Orbán funguje rovnako ďalej a svoju krajinu už do veľkej miery zmenil.

Aj to je jedna z príčin súčasného stavu – takéto správanie bolo dlhé roky tolerované a ukázalo svetu, že aj takto je možné vládnuť. Formálne síce v teoretickej rovine existujú mechanizmy, ktoré tomu majú zabrániť, ale nefungujú efektívne.

A to je najnebezpečnejšie – porušovanie ľudských práv sa prestane vnímať ako škandál, kontrolné mechanizmy sú znefunkčnené, kritické hlasy zastrašené a menšiny vytlačené na okraj.

V politických vedách existuje aj iný, v niečom kontrastný pohľad na diagnózu, ktorú sme nazvali „súmrakom ľudských práv“. Niektorí politici a pozorovatelia, paradoxne, tvrdia, že dôrazu na ľudské práva tu v poslednej dekáde bolo až priveľa. Napríklad Demokratom v USA vyčítali, že prílišný dôraz na „politiky identity“ a zanedbávanie riešenia problémov väčšinových Američanov viedol k zvoleniu Trumpa. Aj sociálni demokrati v Nemecku počúvajú kritiku, že sa vzdali agendy ich pôvodnej klientely – robotníkov – na údajne prílišný úkor práv menšín. Ako sa na tento typ argumentov pozeráte ako šéf ľudsko-právnej organizácie?

Problém nie je priveľa práv pre niekoho, ale nedostatok politickej vôle riešiť nerovnosť, mzdy, bývanie, dostupnú zdravotnú starostlivosť či celkovo zlepšovanie ľudských práv pre všetkých.  

Ako ľudsko-právna organizácia, samozrejme, nikdy nepovieme, že sa niekedy kládol prílišný dôraz na ľudské práva, lebo také obdobie sme, žiaľ, ešte nezažili. No nie je to len vzletná veta, je dôležité pozerať sa na to, čo konkrétne politické strany reálne robia – či už Demokrati v USA alebo SPD v Nemecku.

Naozaj vo svojich krajinách presadzovali politiku v prospech ľudských práv? Možno do istej miery, ale z môjho pohľadu stále veľmi málo. Pri viacerých politických stranách sme videli ľudsko-právny selektivizmus. Zamerali sa na určité témy, pri ktorých nastal posun vpred, no nikdy nepreviazali ľudské práva spolu komplexne tak, akoby sa to malo diať. Súčasťou ľudsko-právnej agendy sú aj hospodárske aj sociálne práva a ďalšie.

My si myslíme, že tieto práva sa navzájom nevylučujú – potrebujeme rovnosť pre všetkých. Dajú sa robiť opatrenia, ktoré pomáhajú s cenovo dostupným bývaním, dôstojným príjmom či zdravotnou starostlivosťou, no zároveň je možné chrániť slobodu prejavu, telesnú integritu, autonómiu človeka a umožniť mu vyjadriť jeho identitu.

Spomínané politické strany teda za ľudské práva bojovali slabo – nikdy nerobili dosť. Pohľad, že strany podporujúce demokraciu prehrávajú preto, že kládli prílišný dôraz na ľudské práva, považujem preto za kĺzanie po povrchu.

O tomto napätí v roku 2020 písal aj americký politológ Francois Fukuyama v knihe Identita. Tvrdí, že sa štiepime sa na čoraz viac identít a žiadame pre nich spoločenské uznanie, ktoré sa stáva ťažiskom politík namiesto klasického zápasu o sociálnu rovnosť a distribúciu zdrojov. Uznanie jedinečnosti jednotlivca je fér voči jeho individualite a potrebám, na druhej strane sa možno stráca zo zreteľa to spoločné, čo nás spája. Ako teda hľadať pri všetkých našich jedinečnostiach, ktorých výrazom sú ľudské práva, to spoločné?

Nie som si istý, že táto diagnóza je správna. Navyše, táto kritika ľudských práv nie je nová. Možno sa zmenili pojmy – namiesto pojmu „individualizmus“ používame „politiku identít“, ale podobná kritika zaznieva dlho. Výhrady, ako by mal vyzerať ľudsko-právny rámec, zaznievajú z mnohých pozícií – z liberálnych, kozmopolitných, komunitaristických, konzervatívnych či feministických.

Dnešný pohľad na ľudské práva však predstavuje v dokumentoch kodifikovaný základ, ktorý sa budoval desiatky rokov. Je nastavený tak, aby vedel vyvažovať napätia medzi tým, čo pomáha komunite a čo zasa jednotlivcovi. Tento rámec hovorí, že ako ľudia sme si rovní a slobodní. Ak rovnosť a sloboda nie sú reálne zabezpečené, štát má povinnosť zjednať nápravu. 

Výborným zdrojom pre spájanie sa je solidarita. V otázke som cítil, akoby hľadanie „toho spoločného“ malo byť v kontraste s možnosťou vyjadriť svoju identitu, ale mne sa to nezdá byť v rozpore. Dávať do kontrastu sa mi dokonca zdá byť nebezpečné. Každý má svoju identitu a optimálnym stavom je, že sa za ňu nemusíme hanbiť a nie sme pre ňu v nebezpečenstve. Že ju jednoducho môžeme slobodne žiť.

Keď sme sa po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej alebo vraždách Juraja a Matúša pred Teplárňou spájali na protestoch, nebolo to len na základe identity, ale zo solidarity a zdieľaním spoločného smútku a presvedčenia, že niečo také sa už nesmie zopakovať.

Pre niektorých je tento typ spojení možno menej dôležitý, ale aj ich trápi nejaká z oblastí života, ktorá má zväčša aj ľudsko-právne vyjadrenie a je artikulovaná v medzinárodných záväzkoch.

Ako vyzerá ľudsko-právny pohľad Amnesty International Slovensko na minulý rok?

Na rok 2025 sa pozeráme veľmi kriticky. V rámci Ľudsko-právnej koalície, ktorú v roku 2026 tvorí takmer 20 organizácií, sme pripravili bilanciu ľudských práv na Slovensku. A tá dokumentuje rozsiahle zhoršenie ich stavu, v niektorých oblastiach je najvýraznejšie od vzniku samostatnej republiky.

Medzi zásadné problémy v roku 2025 patrili zvýšené zásahy do právneho štátu, oslabenie slobody médií, prehlbujúca sa diskriminácia Rómov a Rómok, a tiež obmedzovanie práv detí, žien a LGBTI+ ľudí.

Vlani prijaté ústavné tiež zvýšili riziko konfliktu so záväzkami podľa medzinárodného práva a negatívne ovplyvnili ochranu ľudských práv všetkých ľudí. Aj preto pri bilancovaní ťažko vidíme oblasti, kde by došlo k pozitívnej zmene oproti roku 2024.

Čo boli vaše ľudsko-právne témy minulého roka?

Dlhodobo sa venujeme segregácii rómskych detí v slovenskom školstve. Vlani v apríli sme v spolupráci s Európskym centrom pre práva Rómov (ERRC) vydali výskum s názvom  Oddelení a nerovní: Správa o (ne)riešení segregácie rómskych detí na Slovensku. Celkovo pri tejto téme silno spolupracujeme s partnermi – okrem ERRC aj s eduRomou, Rómskym advokačným a výskumným strediskom a s Európskym centrom pre práva Rómov. Hoci menej viditeľne, pokračovali sme aj v práci na téme práva na bývanie.

V reakcii na to, čo sa dialo na politickom poli, bol našou silnou témou takzvaný zákon o mimovládnych organizáciách. Od pôvodnej verzie zákona o zahraničných agentoch sme sa cez zákon o lobizme dostali až k napokon prijatej verzii, ktorá bola síce jemnejšia, ale stále veľmi škodlivá. To, na čo sme upozorňovali, nakoniec potvrdil aj Ústavný súd, keď zákon vyhlásil za protiústavný.

Energiu sme venovali aj zmene Ústavy, ktorá ju v oblasti ľudských práv dáva do priameho rozporu s medzinárodným právom a vedie aj k obmedzeniu sexuálnej výchovy a adopcií iba na heterosexuálne manželské páry. Žiaľ, tam sa tento – nielen náš — boj nepodarilo doviesť do úspešného konca.

Dôležitou témou bol pre nás aj zodpovedný obchod so zbraňami na Slovensku, a to aj v kontexte ich vývozu do zahraničia. Primárne sme našu pozornosť sústredili na dovoz zbraní z Izraela ku nám, keďže Slovensko to stavia do možnej pozície komplica pri páchaní zločinov podľa medzinárodného práva. Náš predpoklad je, že ich tam aj vyvážame, hoci ministerstvo hospodárstva oficiálne túto informáciu tají.

V kontexte práva na sociálne zabezpečenie sme intenzívne rešili aj zmeny v zákonoch o dávkach v hmotnej núdzi a službách zamestnanosti, podľa ktorých štát bude krátiť hmotnú núdzu nezamestnaným, ktorí odmietnu ponúknutú  prácu. V poslednej fáze pred podpisom prezidenta sme mu adresovali otvorený list, ktorý podporila aj Konfederácia odborových zväzov a mnoho ďalších inštitúcií.

Úlohou lokálnych pobočiek Amnesty International je aj hovoriť o témach zo zahraničia. Našu politickú reprezentáciu sme presviedčali, že Slovensko musí byť zodpovedným členom medzinárodného spoločenstva. Či ide o ruskú agresiu voči Ukrajine, genocídu v Gaze alebo masové zločiny v Sudáne či ďalších štátoch – Slovensko musí byť v týchto témach zodpovedným a aktívnym aktérom, hoci vieme, že ním zatiaľ nie je.  

Aká časť vašich návrhov má odraz v konkrétnych zmenách a ako sa tento pomer mení v čase?

Nemáme to spočítané, ale pri legislatívnych zmenách vidím skôr klesajúci trend. Niečo sa podarilo zjemniť pri spomínanom zákone o neziskových organizáciách, ale to je spoločná zásluha širšieho spektra organizácií. Ako som však už spomínal, zákon zásadným rozhodnutím zastavil Ústavný súd.    

Pri zmenách v zákone o podpore nezamestnanosti, ktorým štát kráti dávky v hmotnej núdzi, nebolo z našich návrhov zohľadnené v podstate nič. Zapojili sme sa tiež to medzirezortného pripomienkového konania pri zmenách Ústavy. Niektoré z kritizovaných návrhov – napríklad zmeny vo výhrade vo svedomí – sa do Ústavy napokon nepresadili, no to boli návrhy KDH, takže by som povedal, že občiansky sektor na to vplyv nemal a parlament tieto body vyradil na základe iných kritérií.

No a napokon, pri segregácii rómskych detí sme nemali možnosť rozprávať sa s ministrom školstva, hoci sme ho opakovane pozývali na stretnutie. So zástupcami ministerstva školstva sme o našej výskumnej správe diskutovali na Rade vlády pre ľudské práva a rodovú rovnosť. Bola to dlhá a široká diskusia, hoci by som netvrdil, že povedie k tomu, čo je podstatné, a teda ku konkrétnemu a intenzívnemu desegregačnému úsiliu.

Treba však pripomenúť, že v prípade segregácie očakávame rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré by Slovensko konečne mohlo nasmerovať na správnu cestu. Zároveň, minulý rok vydala svoje stanovisko Generálna advokátka EÚ, ktorého obsah potvrdzuje mnohé z našich záverov publikovaných za ostatnú dekádu. 

Dopad našej práce sa však neprejavuje len tak, že niečo je súčasťou prijatých zákonov. Vidno ho aj v spomaľovaní alebo zastavovaní škodlivých návrhov, v zmierňovaní ich dopadov, vo vzdelávaní mladých ľudí o ľudských právach, v dlhodobej osvete vo verejnom priestore a v upriamovaní pozornosti na témy, ktorým by sa inak nedostával dostatočný priestor. A v neposlednom rade naša práca spočíva aj v budovaní medzinárodnej solidarity s ľuďmi z celého sveta, ktorých práva sú porušované.

Pri hodnotení minulého roka ste konštatovali, že stav ľudských práv na Slovensku sa nelepší. Aký veľký má vplyv na tento stav Amnesty International Slovensko, teda organizácia, ktorá sa tejto téme profesijne venuje takpovediac na plný úväzok? Nehovoríte si, že možno robíte niečo zle, keď sa situácia zhoršuje a politici nedbajú na vaše argumenty?

Bolo by veľmi do seba zahľadené myslieť si o nejakej organizácii na Slovensku, že má zásadný vplyv na kvalitu ľudských práv u nás. Treba však pripomenúť, že zodpovednosť za ich ochranu nesú v prvom rade politickí predstavitelia a štátne inštitúcie.

Úlohou Amnesty a ďalších ľudsko-právnych organizácií nie je garantovať úspech, ale dokumentovať porušovania, upozorňovať na systémové problémy a robiť z tém na okraji záujmu politické témy. Aj samotné pomenovanie problémov má svoju hodnotu, aj keď sa okamžite nepremietne do zmien.

Samozrejme, neustále rozmýšľame nad tým, ako upraviť naše postupy či komunikáciu, aby sme posilnili náš vplyv. Vo všeobecnosti je naša sila buď v tom, že vieme mobilizovať ľudí, alebo máme v niektorých témach nespochybniteľnú autoritu.

Pristavme sa terénom výskume, v ktorom ste mapovali právo domácností na dostupné bývanievBanskej Bystrici, Nitre a Žiline. V praxi ste sledovali stereotypizujúce a rasistické postoje úradníkov v kontakte so žiadateľmi, ale aj pri tvorbe politík. Dali ste po publikovaní správy úradníkom a miestnym politikom spätnú väzbu?

Po vydaní výskumu sme každú zo sledovaných samospráv oboznámili s výsledkami, bol to jeden z našich cieľov. Zároveň sme organizovali okrúhle stoly, kam boli pozvaní dotknutí úradníci, úradníčky aj odborníci z organizácii, ktorí sa venujú téme dostupného bývania.

Spätnú väzbu teda od nás mestá dostali, reakcie však boli rôznorodé. Niektoré z našich zistení uznali, no zásadné zmeny vo verejných politikách alebo všeobecných záväzných nariadeniach nevidíme ani vyše roka od vydaní správy.

Argumentom väčšinou bolo, že na zmeny nie sú peniaze. Platí však, že samotný nedostatok verejných zdrojov nemôže ospravedlniť porušovanie základných práv. Časť tohto argumentu je pravdivá, bez vyčlenenia financií štátom sa pohneme len ťažko. Zo sveta poznáme prístup k bývaniu známy ako „housing first“, ktorý je efektívnym nástrojom na ukončenie bezdomovectva. Pilotné projekty sme videli aj na Slovensku, ale nemali zabezpečené kontinuálne financovanie.

Snažili sme sa však úradníctvu ukázať, že nemalá časť opatrení nestojí nič – potrebná je len zmena prístupu a myslenia. Dá sa napríklad zmeniť to, aby chudobné domácnosti – v niektorých mestách sa to týka len Rómov – mali dôstojnejšie nájomné zmluvy, ktoré by nemali byť jednomesačné. Na to peniaze netreba.

Doterajší prístup je obhajovaný argumentami, ktoré sú založené na rasistických predsudkoch. Nájomné zmluvy vraj nemôžu byť dlhšie, lebo obyvatelia vraj byty zničia.

Najostrejšie vyjadrenie smerom ku nám však zaznelo na mestskom zastupiteľstve v Banskej Bystrici. Počas debaty o bývaní bolo odkázané na náš výskum a viceprimátor Martin Majling uviedol, že správa z neho neuvádza presné informácie, ba dokonca je vraj zavádzajúca. Nebránime sa opraviť prípadné chyby, no keď sme sa snažili zistiť, čo konkrétne je uvedené nesprávne, nedozvedeli sme sa to. Ak verejný funkcionár tvrdí, že výskum je zavádzajúci, je férové očakávať od neho, že ukáže konkrétne pochybenia – inak ide skôr o snahu delegitimizovať kritiku bez vecnej diskusie.

Stretli sme sa aj s ministerstvom dopravy, ktoré prostredníctvom Štátneho fondu rozvoja bývania rieši financovanie výstavby bytov. Rezort má k téme kvalitné usmernenie, ktoré v mnohom kopíruje naše odporúčania z výskumnej správy. Úradníci z ministerstva nám však vraveli, že naplnenie tohto usmernenia nemôžu vyžadovať, lebo samosprávy by vraj potom o peniaze nežiadali vôbec.

Viem si predstaviť, že všetky samosprávy majú záujem na tom, aby sa bývanie ich obyvateľov zlepšovalo, ale tento záujem smeruje najmä k väčšinovej populácii. Chudobnejšie komunity sú, žiaľ, na chvoste záujmu. Keďže nemajú za sebou väčšinu, sú odkázané na zúfalý boj.

Vo výskume citujete aj argument úradníka, ktorý sa opakuje v rôznych verziách, a síce že z Bratislavy sa takéto hodnotenia robia ľahko, lebo tam nežije toľko Rómov. Čo si myslíte, keď počujete takýto argument a čo by si na neho odpovedali?

Zvyknem hovoriť, že ani ja sám nepochádzam z Bratislavy, ale z Banskej Bystrice, kde má Amnesty popri Žiline a Bratislave jednu zo svojich kancelárií.

V skutočnosti je ale odpoveď jednoduchá. Ak sa kdekoľvek niečo zásadné deje, prinášame ľudsko-právny pohľad, ktorý považujeme za zásadný. Je problémom dneška, že ľudské práva sú mnohými ľuďmi na čele s politikmi vnímané ako akési idealistické predstavy a nie ako záväzné pravidlá, ktorými v skutočnosti sú.

Veľká časť ľudí na celom svete bojuje o holý život a ľudské práva sú posledným záchranným kolesom, aké im ostáva. Zároveň však vidíme, že samotná existencia ľudských práv týchto ľudí automaticky neochráni, ak chýba politická vôľa presadzovať ich. Čím silnejšia je táto ochrana, tým väčšiu šancu majú prežiť. A je jedno, či ide o východ alebo západ Slovenska.

Citovali ste aj úradníka, ktorý uviedol, že Rómovia „sú ľudia, čo nezvládajú situáciu. To sú ľudia, ktorí sú analfabeti, nevedia čítať, písať“. Rozumiem, že komunikácia so zraniteľnými skupinami môže byť z pohľadu radníc náročná. Súvisí to však so sociálnym vylúčením týchto ľudí, nie s etnicitou, teda tým, že sú to Rómovia. Ako sami sebe pomôcť, aby sme pri takýchto situáciách nespájali nejaký typ neželaného správania s etnicitou?

Mnoho ľudí má osobnú zlú skúsenosť, z ktorej si vytvoria zovšeobecňujúci obraz. Vieme predsa, ako vznikajú predsudky a stereotypy. Aj keby však malo úradníctvo zlú skúsenosť, nesmie z nej vytvárať kolektívnu vinu. Vždy je ale potrebné vrátiť sa k základnej otázke: prečo niekto musí napríklad kradnúť zemiaky? Máme pre chudobných ľudí záchrannú sieť? Niečo pre nich poskytuje štát, ale vidíme, že táto sieť je značne deravá.

Vracajme sa k podstate. Môžeme tu mať neželané správanie, no za ním je väčšinou omnoho väčšie zlyhanie štátu, ktorý dlhodobo nerieši problémy týchto ľudí. Právo na adekvátne bývanie je na Slovensku porušované u mnohých, najviac však pri chudobných komunitách.

Okrem výskumov a advokačných aktivít prednášate na školách. Jeden z vašich kolegov mi spomínal, že na niektoré školy „po novom“ nemôžete chodiť, lebo Amnesty je vnímané ako politicky či ideologicky zafarbené. Bolo to takto vždy alebo sa to horší?

Nie je to úplne novinka a súvisí to s našimi témami. Niektoré organizácie majú jednu tému, my ich máme veľa. Pamätám si, že ešte keď som bol v roku 2009 v Amnesty International Slovensko ako dobrovoľník, niektoré školy nechceli počuť o queer ľuďoch. V roku 2015 zasa niektoré školy, ktoré sme oslovili – ale bola ich menšina – odmietli tému utečencov.

Takýto postoj teda bol do istej miery prítomný vždy. Či sa prejaví, veľmi závisí od vedenia školy, jej zamerania a konkrétnej osoby, s ktorou sme v kontakte.

Ešte vypuklejšie to cítime po pandémii, najmä pri právach queer ľudí a niekedy pri právach Rómov a Rómok. Aj minuloročná debata o zmene Ústavy vyvolala neistotu. Napokon prijatá formulácia hovorí o tom, že  „výchovu a vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu.“

Ako však hovorí ďalšia veta, „vzdelávanie zamerané na ochranu zdravia telesnú integritu a prevenciu zneužívania“ je súčasťou všeobecného vzdelávania detí, takže na to už súhlas netreba.

Vyvolalo to však zmätenie, čo je vlastne v triedach dovolené bez súhlasu rodiča a čo nie. To všetko ovplyvňuje postoj škôl.

Odkedy sa začali riešiť rozličné poslanecké návrhy proti mimovládnym organizáciám, viacero učiteliek a učiteľov sa nás pýtalo, ako nastaviť školské vzdelávacie programy, aby nás mohli zavolať. Tento tlak v posledných dvoch-troch rokoch narastá.

Rado Sloboda Od roku 2018 je riaditeľom Amnesty International Slovensko. Predtým pôsobil v Centre komunitného organizovania, v Sokratovom inštitúte, v Záhrade – Centre nezávislej kultúry a v ďalších organizáciách. Študoval na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela a na Sokratovom inštitúte. Je členom Rady vlády SR pre ľudské práva a rodovú rovnosť a Správnej rady Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Je spoluzakladateľom Ľudsko-právnej koalície, kníhkupectva Artforum v Banskej Bystrici, vydavateľstva Literárna bašta a antifašistickej platformy Nie v našom meste.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].