Ženám sa dnes žije ľahšie než pred sto rokmi, niektoré nerovnosť podporujúce mechanizmy však pretrvávajú, hovorí Monika Kapráliková. Mnohé kultúrne vzorce si podľa nej v sebe nesú aj ženy samotné.

„Sú v tomto systéme vychované, sú v nich zakorenené tak silno, až si neuvedomujú, že je to vlastne otázka voľby, o ktorej môžu rozhodnúť samy. Ak im do toho samozrejme nevstupujú iné, ekonomické alebo sociálne prekážky,“ hovorí historička a kulturologička.

Od roku 2025 je výkonnou riaditeľkou organizácie inTYMYta, ktorá sa venuje vzťahovej a sexuálnej výchove. Podľa Kaprálikovej je diskusia o týchto témach stále plná mýtov, hanby a emócií, ktoré vytláčajú odborný jazyk a bezpečný priestor.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako objavila nepoznaný talent Blanky – manželky Jána Smreka; čím ju inšpirujú matky-samoživiteľky a prečo si myslí, že pri téme zrovnoprávnenia žien potrebujeme hovoriť aj o chlapcoch.

V rámci štúdia ste sa venovali histórii a kulturológii. Kedy ste sa rozhodli vydať týmto smerom?

Pôvodne som chcela byť právnička a napravovať nespravodlivosti sveta. Na vysokú školu som sa hlásila v 90. rokoch, keď systém fungoval inak. Boli to divoké časy a dostať sa na právo bolo viac než komplikované. Paralelne som si preto pripravovala plán B, podobný tomu, čo sa žiadalo na práve, a z toho mi prirodzene vyplynula história, ktorá ma bavila. Kulturológia bol odbor, ktorý som vôbec nepoznala, otváral sa po prvý raz, no pochopila som, že to asi bude veda o kultúre, ku ktorej som mala blízko, tak som sa prihlásila. Myslím si, že odbočenie týmto smerom bolo pre mňa nakoniec ideálne.

Zaujímali ste sa už počas štúdia o ženské príbehy a postavenie žien v dejinách?

Prišlo to asi s tým, ako som sa vyvíjala a videla, ako svet funguje. Narodila som sa v Martine, teda v oblasti, ktorá bola vždy veľmi silne tradičná a národná. Bola som vychovaná v silne patriarchálnej societe, a to aj k určitému odporu voči všetkému, čo vybočovalo z normy. Keď som prišla do Bratislavy, zacítila som prvý závan slobody a akési nahmatávanie vlastného priestoru. A ako som osobnostne dozrievala, prichádzali ku mne aj nové témy.

Zároveň bolo dôležité aj to, čo sa dialo v mojom okolí. Keď som študovala, prišiel rok volieb 1998 a veľká politická zmena. V tom čase už fungovalo Centrum rodových štúdií, rovnako aj feministická organizácia Aspekt. To všetko vytváralo podhubie pre to, že sme sa mohli myšlienkovo viac otvoriť a mali sme prístup k viacerým inšpiráciám a vplyvom. Vždy ma zaujímali veci, ktoré boli mimo jadra pozornosti. Novým bol ešte záujem o kultúrne dejiny, ktoré sa pozerajú na históriu inak, než len na súslednosť politických udalostí, dynastií a bitiek. Zaujíma ich, ako sa ľuďom žilo a čo ich ovplyvňovalo. Toto boli kľúčové momenty, ktoré ma formovali.

Objavilo sa v detstve alebo v prostredí, kde ste vyrastali, niečo konkrétne, čo sa vás citlivo dotklo v otázke postavenia žien?

Objavovali sa denné situácie drobných nespravodlivostí, ktoré som pociťovala ako dievča. Ale mám z detstva aj jednu formujúcu udalosť. V rámci socialistickej výmeny som mala s rodičmi príležitosť žiť takmer rok v Líbyi, mala som vtedy desať rokov. Bol to pre mňa prvý kontakt s kultúrou absolútne odlišnou od tej našej – nielen slovenskej, ale aj európskej. A tam som zároveň zažila iné postavenie žien.

Ovplyvnilo ma to natoľko, že keď som už na gymnáziu písala práce pre stredoškolskú odbornú činnosť, vybrala som si tému „rodinné právo v niektorých arabských štátoch“. Vyhrala som s ňou tretie miesto na okresnom kole. Čítala som Korán, súry a chcela som vedieť viac o rozpore medzi tým, čo je tam napísané a tým, čo som sama zažila. V Martine na medicíne študovalo veľa Arabiek, stretávala som sa s nimi a rozprávali sme sa. Videla som tú pestrosť životných skúseností žien z rôznych krajín. Dalo mi to tiež veľmi pozitívny zážitok komunitného fungovania.

Keď spomínate kultúrne vzorce, ako sú ženy na Slovensku formované vzorcami správania, ktoré si ani neuvedomujeme?

Spoločnosť funguje na základe pravidiel, ktoré sú dané a sú akousi spoločenskou zmluvou. Mnohé z týchto pravidiel sú ale neviditeľné – kto má byť ticho, kto má niesť starostlivosť o deti či o starších, komu sa automaticky verí pri konflikte alebo v inej situácii. Keď sa začneme pýtať, prečo je to tak, zistíme, že tieto situácie nie sú predurčené, ale vyplývajú z nastavenia spoločnosti a jej pravidlá sú nastavené kultúrne.

Dôležité je, že všetko, čo je kultúrne nastavené, sa dá zmeniť. Vieme to zmeniť vzdelávaním, šírením pozitívnych vzorov, informáciami v médiách, verejnými politikami alebo aj každodennými drobnými voľbami pri rozhodovaní sa.

Tejto téme sa venujete dlhodobo. Ako sa spoločenské vzorce menili v čase?

Určite žijeme v spoločnosti, ktorá zmenila veľkú časť vzorcov. Žije sa nám ľahšie, ako sa žilo ženám pred sto rokmi. Ale stále tu pretrvávajú niektoré nerovnosť podporujúce mechanizmy. Spomínané kultúrne vzorce si totiž často v sebe nesú aj samotné ženy. Sú v tomto systéme vychované, sú v nich zakorenené tak silno, až si neuvedomujú, že je to vlastne otázka voľby, o ktorej môžu rozhodnúť samy. Ak im do toho samozrejme nevstupujú iné, ekonomické alebo sociálne prekážky. 

Vidíme aj veľké zmeny v participácii žien vo verejnom priestore. Keď sme robili výstavu o Hane Gregorovej, prvej slovenskej feministke, medzi fotografiami sa nachádzala jedna zo zjazdu slovenských spisovateľov. Bola to veľmi signifikantná fotografia – Gregorová bola niekde v rohu a na zvyšku obrázku boli samí muži. Ani dnes nie je zastúpenie žien vo verejnom živote dostatočné. Nereprezentuje ich podiel v populácii, ale percentuálne určite narástlo. Ženy môžu pracovať, môžu rozhodovať o svojej budúcnosti, volia, môžu mať kariéru, v dosiahnutí rodovej rovnosti však máme ešte veľa práce pred sebou.

Okrem Hany Gregorovej ste sa zaujímali aj o Jána Smreka. Robili ste o ňom výskum, počas ktorého ste objavili jeho manželku Blanku. Bol to pre vás moment potvrdenia, že ženský talent býva často potláčaný alebo neviditeľný?

Áno, Blanka bola pre mňa veľkým objavom. Prekvapilo ma hlavne to, že netvoril len Smrek, ale aj ona. Roky som skúmala jeho prácu, pretože dlhodobo bolo naňho nazerané stereotypným pohľadom a ja som chcela ukázať, že to bol omnoho pestrejší, viac vrstevnatý človek. Obrovskú časť jeho práce tvorila aj vydavateľská a redaktorská činnosť, pri ktorej som sa často stretávala s Blankinou účasťou. Pomáhala mu, spoluviedla vydavateľstvo, bola jeho prvou čitateľkou, korigovala jeho texty a dávala mu prvú spätnú väzbu. Ale o tejto jej činnosti sa v oficiálnych záznamoch prakticky nedozvedáme. Ešte viac ma však prekvapilo, že hoci som sa Smrekovi venovala sedem-osem rokov, až na samom konci výskumu, keď už vyšla kniha, som zistila, že tvorila ja Blanka.

Ako ste prišli na to, že tvorila aj ona? 

Zistila som to na základe jednoduchej poznámky. Bola som práve s deťmi Jána Smreka a robila som s nimi rozhovory pre budúci výskum, keď spomenuli, že mama dostala cenu Literárneho fondu. Zostala som prekvapená – mama písala? To bol prvý moment, keď sa ku dostala táto informácia.

Následne sme otvorili starý sekretár s „maminými vecami“, kde boli úhľadne zoradené zložky, čakajúce na to, že ich niekto objaví. Napriek tomu, že Blankin manžel vydával knihy a vydavateľom bol aj ich syn, jej veci zostali nepublikované. Bola medzi nimi poézia, poviedky, rozhlasové hry, dokonca leporelo pre deti a divadelná hra, za ktorú získala ocenenie. Až na tri básne nie je nič z toho dodnes uverejnené. Popri všetkých aktivitách, ktoré robím a sťahovaniach, sa vydanie knihy o Blanke vyvíja pomaly, no verím, že v najbližšom období ju konečne vydám. Jej básne sú veľmi silné.

Prekvapilo ma aj to, že hoci Ján Smrek v časopise Elán pomáhal mnohým mladým poetkám dostať sa na svetlo, pre tvorivé aktivity svojej manželky pochopenie nemal. Nepodporoval ju. Preto si vymyslela pseudonym a písala pod menom Anna Nováková. To bol moment, ktorý mi zobral trochu z môjho obdivu voči Jánovi Smrekovi. A preto som sa rozhodla, že Blanke zaslúžené svetlo a pozornosť vrátim. Nebola však ojedinelým prípadom.

Uvedomila som si, že na to, či mohla alebo nemohla tvoriť, nevplývali len vonkajšie okolnosti, ale najmä partnerská dynamika. Ak na vás vyvíjaný veľký spoločenský tlak, musíte mať silné osobnostné nastavenie, aby ste išli proti nemu. Ak nemáte pochopenie ani v mikropriestore partnerských očakávaní, je to ešte náročnejšie. Pred sto rokmi to bolo ešte vypuklejšie. Smrek Blanku potreboval ako podporovateľku a prvú čitateľku. Možno sa bál, že keď sa bude venovať vlastnej tvorbe, už tam pre neho nebude. Možno cítil ohrozenie. Aj v tej dobe však existovali páry, ktoré spolu tvorili. Ako napríklad Hana Gregorová a Jozef Gregor Tajovský alebo maliar a spisovateľ Ján Alexy a spisovateľka a výtvarníčka Šára Alexy, rodená Bugánová.

Vráťme sa k vášmu štúdiu a neskoršiemu pôsobeniu na akademickej pôde. Ako ste toto prostredie vnímali z hľadiska postavenia žien?

V akadémii som pôsobila pred takmer dvadsiatimi rokmi. Keby sa moja životná situácia nezmenila, pravdepodobne by som tam zostala. Veľmi ma to napĺňalo. Snažila som sa prinášať do vzdelávania iný pohľad – na témy aj na ľudí, ktorí v nich figurovali. Kulturológia sa však v tej dobe zaoberala rodovými témami ešte okrajovo, hoci sme spolupracovali s práve vznikajúcim Centrom rodových štúdií.

Ja sama som však už k rodovým témam prirodzene inklinovala. Bakalárske alebo ročníkové záverečné práce som vypisovala práve na témy súvisiace so ženskými dejinami. Študentov a študentky som napríklad nechala skúmať moju obľúbenú Helenu Turcerovú – diplomatku, prekladateľku a literárnu historičku, ktorá bola prvou Slovenkou s doktorátom z parížskej Sorbonny.

Na Katedre kulturológie Univerzity Komenského v Bratislave ste učili osem rokov. Ako ste vnímali vtedajšiu generáciu mladých žien? Ako vstupovali do verejného priestoru, ako rozmýšľali?

Začala som tam učiť hneď po škole, takže generačne sme si boli chvíľu veľmi blízke. Neskôr sa generačný rozdiel prehĺbil. Videla som – že sú to ženy, ktoré majú ambície aj hodnotovú citlivosť. Keby som to porovnala s mojou generáciou, nám možno ambície alebo odvaha ešte trochu chýbali.

Zároveň prichádzal tlak na to byť dokonalá. Štartovali – a možno aj dnes ešte stále štartujú – s nižším sebavedomím. Akoby niečo potrebovali dvojnásobne dokázať. Mnohé už ale vedeli a vedia pomenovať svoje hranice, bezpečie a rešpekt. To je veľký kultúrny posun. Vedia si nastaviť limity a nahlasovať nezdravé správanie.

Vy ste sa s niečím nepríjemným počas štúdia stretli?

Keď som nastúpila na históriu, bolo nás v aule asi sto študentov. Asistent, ktorý s nami mal prvú hodinu, sa rozhliadol a povedal, aký je rád, že je nás tam toľko a že medzi nami vidí toľko chlapcov. Začal rozvíjať teóriu o tom, že je síce potrebná aj ženská prítomnosť, lebo z nás budú veľmi dobré učiteľky, ale že pre vedu a rozvoj histórie ako vedy je vraj dôležitý mužský analytický prístup. Mala som pocit, že sa mi sníva…

Ako vnímate dnešný posun vo výchove dievčat a mladých žien?

Je to rôzne. Vidím rodičov, ktorí majú skúsenosť z iných prostredí v akých sami vyrastali a prenáša sa to aj do výchovy ich detí celkovo, nielen dievčat. Už nechcú len replikovať tradičný vzorec, vedome z neho odoberajú alebo naopak dopĺňajú. Samovzdelávajú sa a študujú. Iní zas ďalej posúvajú vzorce, ktoré dôverne poznajú a považujú ich za osvedčené a bezpečné.

U nás doma sme vždy boli vychovávaní k perfekcionizmu. Museli sme ísť na sto percent. Nebolo dôležitých sedem jednotiek, ale tá jedna dvojka medzi nimi. Nebolo to ani tak o pozitívnej motivácii a rozvoji silných stránok, ako skôr o negatívnom upozornení. Viem však, že rodičia robili všetko, čo bolo v ich silách. Snažili sa nás vychovávať najlepšie, ako vedeli. Netušili, že v nás prehlbujú vzorce, ktoré nie sú úplne zdravé. Dôsledkom toho je, že si menej veríme a musíme viac pracovať na sebavedomí. Možno aj preto som dlhodobo odkláňala pozornosť od seba. Nie je mi prirodzené byť v centre pozornosti, hoci sa rada rozprávam s druhými.

Preto si myslím, že je to aj generačné. Som veľmi rada, že dnešné mladé ženy už viac vychovávame k tomu, aby sa prihlasovali o to, čo chcú. Že sa v školách, komunitách a prostredí, kde sa pohybujú, snažíme vytvárať prostredie, ktoré nezlyháva, keď dievčatá potrebujú pomoc alebo usmernenie. Je dôležité, aby už nemuseli riešiť, či majú na niečo právo, ale či to chcú a či majú talent. Ideálnu spoločnosť dosiahneme len vtedy, keď sa všetci jej jedinci budú môcť rozhodovať podľa toho, čo chcú a aký majú talent, nie podľa toho, či by niečo „mali“ robiť alebo či na to „majú“.

Ktoré ženy sú pre vás osobnou inšpiráciou?

Nikdy ma pri takejto otázke nenapadne len jedna či dve konkrétne ženy, ale skôr skupiny žien. Pre mňa sú inšpiratívne tie, ktoré spájajú kompetenciu s ľudskosťou a silnou morálnou integritou. To však neznamená, že musia byť hrdinky, alebo že museli byť v niečom prvé či najlepšie. Sú to ženy, ktoré vedia povedať „neviem“, alebo sa nezľaknú zodpovednosti. Napriek náročným okolnostiam sa rozhodnú kráčať ďalej, pomôžu iným alebo sa v kľúčovej situácii zachovajú zásadne.

Dôležité je pre mňa inšpirovať sa ženami, ktoré vnímame možno menej, no ich činnosť je zásadná – ako sú komunitné či sociálne pracovníčky, učiteľky atď. Sú v teréne, vidia realitu, aká naozaj je a často sú aj prvé, ktoré konajú. Len sa nedostanú do takzvaných veľkých dejín a nevyťahujeme ich príbeh na svetlo. Pritom ich sila je, že nám mnohým držia priestor – pre príležitosť či rozvoj. Je dôležité hovoriť aj o takomto, kvázi tichom type hrdinstva.

A potom je tu ešte jedna skupina žien, ktorú som si pre seba zadefinovala ako „hrdinky všedného dňa“. Sú nimi všetky matky samoživiteľky, ženy v jednorodičovských rodinách alebo ženy z marginalizovaných komunít, ktoré svoju odolnosť žijú denne a zároveň aj denne znášajú obrovskú záťaž. Nie preto, že by chceli, ale preto lebo musia. Doslova hrdinsky a s vypätím všetkých síl prežívajú zo dňa na deň. A práve týmto ženám by sme mali venovať našu pozornosť aj adresnú pomoc.

Pôsobili ste aj v organizácii Aj Ty v IT, ktorý motivuje a vzdeláva ženy v oblasti informačných technológií. Ako ste sa dostali k tejto téme?

Veľmi prirodzene. Všetko, o čom sme sa doteraz rozprávali, sa prejavuje aj v dnešnej digitálnej ére. Mnohé ženy pri technológiách dlho vnímali skôr otázku, „či by mali“ a nie „či by chceli“. Záujem o IT prejavovali oveľa skôr, ale v dôsledku stereotypov im od malička neponúkli, že by sa tomu mohli venovať. Poslali ich študovať ekonómiu miesto informatiky. Už pri prvých hráčkách dostane dievčatko skôr bábiku alebo kuchynku a chlapec autíčko a neskôr Gameboya. Už v tomto momente chlapec získava výhodu, zvykne si na rozhranie a má to takpovediac „naťukané“, kým dievčatá musia dobiehať.

Z dát i fokusových skupín vyplýva, že tento stereotyp je v systéme prítomný aj v procese vzdelávania. Ak dievčatá na hodinách napríklad informatiky prejavovali menší záujem alebo sa učili pomalším tempom, preradili ich do druhej, pomalšej skupiny. Ak z informatiky nematurovali, kládli sa na ne menšie nároky. Čiže aj tam ich vylučujeme a negatívne ovplyvňujeme ich vyhliadky do budúcnosti.

A tieto stereotypy sa ďalej prejavujú v ich ďalšom živote. Zoberme si napríklad aktuálny rozvoj AI. Umelá inteligencia bola od začiatku trénovaná na dátach, ktoré zastupujú len časť populácie. Keď ste generatívnej AI zadali, aby vytvorila obrázok lekára, automaticky generovala muža. Keď išlo o povolania spojené so starostlivosťou, nakreslila ženy. Do technológii vtláčame presne to, čo ako spoločnosť žijeme.

Ak ženy nebudú participovať pri vývoji technológií či AI nástrojov, ich unikátna životná skúsenosť nebude zohľadnená vo výsledných produktoch. Platí to od veľkosti telefónov do ruky až po aplikácie, ktoré vedia detegovať infarkt, ale dlho nevedeli pracovať s menštruáciou. No hlavne, aj ženy potrebujú zručnosti 21. storočia. Už dnes sme svedkami automatizácie a poklesu pracovných miest v jej dôsledku. Ak sa chceme udržať na pracovnom trhu, potrebujeme sa ďalej vzdelávať a nezostať na okraji.

Váš manžel je španielsky diplomat, aktuálne pôsobí ako veľvyslanec v Bulharsku. Kvôli jeho kariére ho musíte nasledovať a v mnohom sa prispôsobiť. Aké je to žiť s nálepkou „manželka“?

Bola a je to moja voľba, a dnes už k tomu majú čo povedať aj naše deti. Máme naozaj vzťah postavený na partnerstve. Samozrejme, boli situácie, ktoré boli náročnejšie, niekedy som možno musela robiť viac kompromisov, manželovu podporu však cítim a vážim si ju. Ale áno, na oficiálnych akciách je dnes on veľvyslanec a ja som jeho plus jeden, pani manželka. S tým prichádza celý zoznam predsudkov. Nejde pritom len o manželky diplomatov, ale aj o partnerky vojakov, bankárov či športovcov. Je to pomerne veľká masa neviditeľných ľudí. Samostatný svet, ktorý som objavila, až keď som sa stala jeho súčasťou a prijala ho za svoj. No bol to proces. Kedysi som nechcela byť „sprevádzajúcou manželkou“, lebo som mala sama predsudky, a tiež pocit, že som iná. Musela som však odbúrať vlastné stereotypy a prijať fakt, že nech robím čokoľvek, ľudia ma budú vnímať ako partnerku kariérneho diplomata vyslaného v danej krajine. Dôležité je, čo s tým urobím ja. Ako si nastavím to, kým som.

To do veľkej miery súvisí s otázkou vlastnej identity.

Je to zaujímavá, takmer už 20 ročná jazda plná vnútorného spoznávania sa. Žijete život sériového expata, čo znamená, že vždy, keď sa už konečne niekde cítite doma a dobre, musíte dvíhať kotvy a poberať sa opäť ďalej. Bolo náročné si na to zvyknúť, ale dalo mi to veľa. Dnes viem, že domov a ani naša identita nie je viazaná na konkrétnu adresu, ale na hodnoty a ľudí, s ktorými ich zdieľame. Naučila som sa nebyť iba návštevníčkou, ale udomácniť sa aj v krajinách a situáciách bez úplnej istoty. Dokážem si definovať vlastný priestor, ako vlastnú izbu, o ktorej hovorí Virginia Woolfová. (odkaz na esej anglickej spisovateľky, kde je jej izba priestorom na vlastné myslenie, tvorbu a slobodu, pozn. red.).

Pre tých, ktorých téma zaujíma, by som dala rada do pozornosti instagramový profil s názvom Follow without disappearing (vo voľnom preklade Nasledovať bez toho, aby sme stratili seba, pozn. red.). Založila ho Ukrajinka Olya Shumylo, niekdajšia partnerka fínskeho diplomata, ktorá cez neho poskytuje psychologickú pomoc partnerom a partnerkám diplomatov a ďalších profesií. Presne v ňom pomenúva témy, ktoré sú v životoch sprevádzajúcich partnerov a partneriek prítomné – finančná závislosť, samota či pocit, že ak niekoho nasledujete, akoby ste zmizli.

Je veľmi dôležité cítiť sa dobre sama alebo sám so sebou. Ak to tak nie je, neovplyvňuje to iba vás ale aj vášho partnera a konzekventne aj celú rodinu. Pre mňa bolo východiskom nájsť si prácu, ktorú by som vedela robiť na diaľku. Bola to jediná kotva, ktorá zostávala pevná aj v situáciách, keď sme sa zdvihli a išli niekam inam. Keď sa zdvihlo veľké tornádo a všetko lietalo vo vzduchu, práca bola jediná istota, ktorá sa v tej chvíli nemenila.

Máte s manželom dve dcéry. Ako tému ženstva vnímajú ony?

Môžem hovoriť len z pozície mamy, nie za ne. Ony sa do tohto nášho systému narodili, ale to neznamená, že im to vždy vyhovuje. Kvôli častým zmenám sú vystavené situáciám, ktorým bežné deti možno až tak nečelia. Keďže sú z inej krajiny, tým pádom iné a môžu mať prízvuk, môžu byť náchylnejšie na šikanu.

No adaptovali sa na viacero školských systémov. Už v štyroch rokoch boli multilingválne. Do budúcna im to môže dať veľa, ale v aktuálnom prežívaní im to aj veľa berie. Vedia veľa jazykov, ale v každom z nich majú menšiu slovnú zásobu ako ich rovesníci. Niekedy si nevedia spomenúť na slovo v inom jazyku, premiešajú ich a tým vyčnievajú. Prináša to veľa nie vždy jednoduchých situácií. Zároveň im to však dáva citlivosť pre inakosť. Vedia, že „normálnosť“ môže vyzerať v každej krajine inak. Dáva im to rešpekt k odlišnosti a citlivosť voči tomu, kto je v triede nový alebo iný. Ale berie im to pocit koreňov a jednoduché detské priateľstvá, ktoré si niektorí nesieme od detstva. Vytvárajú si ich, ale je náročnejšie ich udržiavať. Snažíme sa o to. Uvedomujeme si, že domov sú vzťahy, ktoré si nosíme v sebe, nie v priestore, kde sa práve nachádzame, lebo ten sa mení.

Spomínali ste, že vašou kotvou je práca. Vediete organizáciu inTYMYta, ktorá sa venuje vzťahovej a sexuálnej výchove. Ako vzniklo toto spojenie?

Cítila som potrebu zmeny, no vedela som, že moje nastavenie je veľmi špecifické. Potrebujem niečo, čo sa dá robiť aj na diaľku, má to zmysel a dôverujem tomu. Náhoda chcela, že práve v inTYMYte niekoho hľadali.

Už z komunikácie inzerátu som cítila rešpekt, čo mi veľmi konvenovalo. InTYMYta zviditeľňuje témy, ktoré sú tabuizované alebo neznáme, ale veľmi dôležité. Zároveň je to pre mňa nový začiatok – som v pozícii, ktorú som doteraz nemala. Som rada, že som dostala dôveru a že môžem pracovať v takomto tíme a robiť zmysluplnú prácu, ktorá je motorom zmien.

V čom sú podľa vás na Slovensku nedostatky v rámci tém, ktorým sa venujete?

Z praxe často vidíme, že mnohé témy u nás riešime skôr reaktívne než preventívne. Necháme situácie „vybublať“ do bodu, keď už ide o hotový problém, a riešime ich až potom. Mnohým situáciám by sme pritom vedeli predchádzať. Navyše, diskusia o témach vzťahovej či sexuálnej výchovy je stále plná mýtov, hanby a emócií, ktoré vytláčajú odborný jazyk a bezpečný priestor – pre deti aj rodičov.

Prístup na Slovensku je okrem toho často nesystematický. A keď chýba systematická výučba, deti si informácie prirodzene hľadajú inde – najčastejšie online, nie vždy bezpečne alebo pravdivo. Nie sme pripravení na niektoré situácie, ktoré nás už zahlcujú – napríklad vstup nových technológií do života detí, aj nás rodičov. Prichádzajú rýchlejšie, než na nich vieme reagovať ako sprevádzajúce osoby.

Teší ma, že od septembra sa na slovenských školách implementuje nové kurikulum, zavádzajúce povinnú sociálnu aj emočnú gramotnosť, ktorej súčasťou je aj sexuálna a vzťahová výchova. A že sme túto reformu pomáhali spolutvoriť ako členky pracovnej skupiny.

Na akom princípe fungujete?

Vo vzťahovej a sexuálnej výchove fungujeme na princípe prevencie a vekovej primeranosti – pripravujeme deti a mladých ľudí na situácie skôr, než nastanú, aby v nich nemuseli improvizovať pod tlakom. My im dávame „jazyk a mapu“, aby vedeli pomenovať, čo cítia, čo chcú a čo už je cez čiaru. Učíme ich úplne praktické veci: že súhlas musí byť dobrovoľný a dá sa kedykoľvek vziať späť, alebo že je v poriadku povedať „nie“, a že požiadať o pomoc nie je hanba. Učíme ich tiež poznať vlastné telo a jeho vývin, starostlivosť o zdravie. A robíme to tak, aby to bolo bezpečné a primerané veku – nie šokujúce, ani moralizujúce.

Dôležitý je pre nás aj princíp inklúzie, aby sa v tom našlo každé dieťa bez ohľadu na pôvod, identitu či zázemie. Kvalitná, na dátach postavená vzťahová a sexuálna výchova dokáže predchádzať tomu, aby sa z bežných situácií v triedach stávali krízy ­– znižuje šikanu, obťažovanie aj riziko násilia tým, že učí hranice, súhlas a rešpekt. Zároveň pomáha predchádzať nechceným „teenage“ tehotenstvám, lebo mladí ľudia robia informovanejšie a bezpečnejšie rozhodnutia.

Ktorá z tém, ktoré riešite, je pre vás ako ženu a matku najcitlivejšia?

Určite je to téma násilia a zneužívania, pretože tam už nejde o názor, ale o bezpečie a život. Potrebujeme byť presní v jazyku, aby sme nepresúvali vinu na obete. Zároveň by sme nemali rozprávať o „násilí na ženách“, ale pomenovať násilníka, teda nie obeť ale toho, kto násilie vykonáva.

Rovnako je dôležité nastaviť systém tak, aby vedel ponúknuť konkrétnu pomoc a scitlivovať prostredie na to, že obeť nemá vždy možnosť odísť. Inak sa odchádza žene s podporou rodiny a inak žene, ktorá je izolovaná, bez finančných prostriedkov či diskriminovaná. Ak sa v jej situácii zbieha naraz viacero faktorov, stáva sa odchod pre ňu takmer nemožný. Potrebujeme preto prístup, ktorý je ľudský, no postavený na dátach a odbornosti. A tieto veci potrebujeme zavádzať do systému.

Myslíte si, že by na Slovensku pomohlo jasné zákonné zadefinovanie rodovo podmieneného násilia a systematická právna asistencia obetiam? Špeciálny zákon s osobitnými ochrannými opatreniami prijalo napríklad Španielsko.

Španielsko bolo jednou z prvých krajín, ktoré zaviedli termín femicídia, teda rodovo podmienenej vraždy. Už v roku 2004 prijali zákon, ktorým sa násilie prestalo brať ako súkromná vec a začalo sa riešiť ako spoločenský problém nerovnosti a moci. To bol definujúci moment. Ani tamojší systém nie je však dokonalý, vedú sa o ňom polemiky. Ale keď som sa rozprávala o situácii so španielskou psychologičkou, hovorila mi, že traumu-rešpektujúci prístup sa dostáva aj do súdnych siení. Netlačí sa už toľko na obete. Nepoužívajú sa vety typu „veď asi vedela, že ju znásilnili“, ako je to u nás. To je obrovský rozdiel v prístupe.

Potrebujeme informovanosť. Potrebujeme, aby dievčatá a ženy vedeli, čo je vo vzťahu zdravé a čo nie. Aby vedeli o možnostiach pomoci. A zároveň potrebujeme systém, ktorý ich nezradí. To znamená celý reťazec opatrení, akými sú sociálna a finančná pomoc, azylové domy, polícia, súdy, právny systém. Aby podržal ženu, ktorá nájde v sebe silu a rozhodne sa od násilníka odísť. 

Španielsko ukazuje, že zmena je možná. V krajine po roku 2004 štatisticky narástol počet nahlásených prípadov, čo však neznamená, že pribudlo násilie, ale že vzrástla informovanosť a ochota obetí násilie nahlásiť. To je jeden z ukazovateľov.

A aký je rozdiel medzi nimi a nami na Slovensku? V Španielsku je viac inštitucionálnej samozrejmosti. Ochrana pred násilím a rovnosť nie sú len v rovine debaty, ale existujú konkrétne mechanizmy financovania a služieb. Na Slovensku máme veľa kvalitných ľudí v teréne, ale chýba kontinuita a systémové ukotvenie.

Aká je v Španielsku v porovnaní so Slovenskom situácia s inými menšinami?

Určite záleží, či žijete na vidieku alebo v meste, súčasťou akej menšiny ste a či žijete v uzavretej komunite. No to platí pre každú krajinu, tieto determinanty sú dôležité vždy. Vo všeobecnosti je ale Španielsko otvorenejšia a prijímajúcejšia spoločnosť.

Moja osobná skúsenosť je, že inakosť – fyzická, aj priezviska – bola prijímaná skôr zo zvedavosti ako pozvanie k rozhovoru, nie ako terč neznášanlivosti. To ale neznamená, že niekomu inému by sa to nemohlo stať inak, moja skúsenosť nie je univerzálny úzus.

Na základe štatistík a toho, čo sa v Španielsku deje, sa tam menšinám vo všeobecnosti žije o niečo lepšie. Majú silnejšiu právnu ochranu a väčšiu viditeľnosť. Badať to napríklad pri LGBTI+ komunity, Španielsko patrí v európskych rebríčkoch na najvyššie priečky tolerantnosti. To však neznamená, že ide o idylu. Xenofóbia a diskriminácia existujú aj tam. Rozdiel je v tom, že existujú mechanizmy, ktoré dokážu zasiahnuť. Človek je viditeľný a existuje pre neho systém podpory.

Žili ste aj v Rakúsku, aké to bolo tam?

Mala som pocit, že existujú dve Rakúska. Jedno oficiálne deklarované, ktoré tvoria politiky a systémové mechanizmy, a potom to druhé žité. Narážanie na našu inakosť bolo v žitej skúsenosti Rakúska viditeľnejšie než v Španielsku. Ale opäť – aj v Rakúsku existuje systém podpory.

Aktuálne žijeme v Bulharsku. Pokiaľ ide o postavenie menšín, situácia je tu v mnohom podobná Slovensku. Bulhari majú v ústave zakotvené, že tradičnú rodinu tvorí iba muž a žena – Slovensko v tom teda nie je jediné. V Bulharsku na ulici nevidieť prejavy náklonnosti medzi queer pármi. Je tam cítiť silné patriarchálne vzorce, povedala by som balkánskeho modelu. Zaujímavé je, že tieto vzorce komentuje aj moja trinásťročná dcéra, ktorá ich vníma medzi spolužiakmi a spolužiačkami.

Čo by sa u nás muselo systémovo zmeniť, aby mali dievčatá, ženy a aj ľudia z iných menšín rovnejšiu šancu na život a skutočnú slobodu rozhodovania?

Vedela by som vymenovať veľa vecí, ale mám potrebu hovoriť aj o chlapcoch. Veľa z toho, čo sa smerujeme k dievčatám, zasahuje aj ich. Potrebujeme pracovať so stereotypmi a búrať mýty plošne. Zásadná je chudoba a materiálne prekážky. Ak chceme, aby talentované deti dostávali príležitosti, nemôžeme hovoriť, že je to iba otázka osobnej vôle. Je to otázka príležitostí a možností. Potrebujeme kvalitnú inkluzívnu školu, nulovú toleranciu šikany a bezpečné prostredie. Kľúčové sú aj podporné tímy, doučovanie, zdravotné služby, včasná intervencia a funkčný záchytný systém proti diskriminácii.

No keby som mala spomenúť len jednu vec, tak poviem, aby sme prestali vychovávať deti do nerovnosti – či už majetkovej, menšinovej alebo rodovej. Ak budeme vychovávať dievčatá k sebazapieraniu a chlapcom budeme brániť prejavovať emócie, nebude sa dobre žiť nikomu. Potrebujeme viac komunikácie o hraniciach, súhlase, prácu s emóciami, rešpekt k rôznorodosti, ale aj schopnosť požiadať o pomoc. Ak budeme sprevádzať rodičov a učiteľov k prevencii, budeme musieť menej naprávať v dospelosti. Budeme mať generáciu silných, odolných a sebavedomých ľudí. Rešpekt by totiž nemal byť luxus ani okrajová hodnota. Mal by byť základnou infraštruktúrou našej spoločnosti.

Monika Kapráliková Historička, kulturologička, publicistka a odborníčka na komunikáciu. Vyštudovala históriu a kulturológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde osem rokov pôsobila na Katedre kulturológie. Je autorkou monografie o Jánovi Smrekovi, za ktorú získala Cenu Literárneho fondu, a spoluautorkou knihy Kvapky na kameni, ktorá prináša portréty významných ženských osobností slovenských dejín. Dlhodobo sa venuje komunikácii kultúrnych a spoločenských tém, pôsobila v oblasti PR a marketingu, okrem iného v organizácii Aj Ty v IT a v organizačnom tíme TEDxBratislava. Je autorkou a moderátorkou podcastu Robinsonky_FM, v ktorom približuje príbehy žien prekonávajúcich spoločenské aj osobné hranice a spolukurátorkou výstavy o prvej slovenskej feministke HANA v Múzeu mesta Bratislavy. Od roku 2025 je výkonnou riaditeľkou organizácie inTYMYta, ktorá sa venuje vzťahovej a sexuálnej výchove a prevencii násilia. Organizácia je súčasťou Ľudskoprávnej koalície, ktorú tvorí takmer 20 mimovládnych organizácií. S manželom, ktorý je kariérny diplomat a veľvyslanec, žila počas jeho zahraničných vyslaní v Rakúsku, v Českej republike a v Španielsku. Aktuálne žijú s rodinou v Bulharsku.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].