Prvé piesne začal písať, keď mal trinásť rokov. Dnes má za sebou svoj premiérový videoklip a pracuje na EP, teda akomsi malom albume. „Keď idem tvoriť, ide zo mňa to, čo práve cítim. A v drvivej väčšine prípadov z toho vyjde láska,“ vraví devätnásťročný gitarista a spevák Jan Hron.

Rodák z Hradca Králové spája vo svojej hudbe tradičné pesničkárstvo a moderné prvky. Má rád textárov, ktorí vyjadrujú k spoločenským udalostiam, no sám sa v tejto polohe ešte nenašiel. „Ale angažované pesničkárstvo ma láka – bavilo by ma to.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa dostal k hudbe; prečo si svoju prvú gitaru musel požičať a čo sa naučil pri natáčaní svojho prvého videoklipu.

Pochádzate z hudobníckej rodiny, k hre na gitare vás priviedol dedko. Kedy ste si uvedomili, že hudba je to, čo chcete robiť?

Nespomínam si na konkrétny moment, bolo to ale v období do jedenástich rokov, keď som okrem hudby skúšal rôzne iné veci – hrával som futbal, robil rôzne iné športy, maľoval som.

Pamätám si ale, že hudbu som chcel robiť odjakživa a veľmi ma to bavilo. A to aj v čase, keď som ešte nehral na žiadnom nástroji, len som počúval pesničky a sám pre seba si spieval. Netušil som si ale, že sa hudbe niekedy budem reálne venovať. Myslel som si, že zostanem pri futbale. A vybavujem si ešte na jeden moment u dedka, keď som si požičal jeho gitaru a začal ma učiť prvé akordy.

Čo to s vami robí, keď počúvate hudbu?

Od začiatku to bolo pre mňa niečoveľmi prirodzené, vôbec som si to neuvedomoval. Hudba je pre mňa spôsob, ako sa vyjadriť a dostať zo seba všetko to, čo práve prežívam. Písanie pesničiek je pre mňa najlepším spôsobom, ako sa s niečím vyrovnať alebo si to, naopak, ešte viac užiť. Alebo to funguje tiež, keď sa s niečím nechcem nikomu zveriť – prostredníctvom piesní to viem komunikovať. Asi preto je pre mňa hudba špeciálna a iná než ostatné aktivity, ktorým som sa venoval.

Na gitare ste začali hrať v jedenástich rokoch, prvú ste mali požičanú od školy. Ako sa stane, že vám škola na niekoľko rokov požičia gitaru?

Chodil som do základnej umeleckej školy a tam to takto funguje. Vedia vám požičať gitaru, možno nie na celú dobu štúdia, ale na rok určite. Niekde je táto služba platená, no na našom konzervatóriu to bolo zadarmo. Gitary na môj odbor, teda klasickú hru, sú drahšie, učitelia preto neočakávajú, že študenti si hneď kúpia nástroj za tisíce eur a dovolia im požičať si ho.

Ako vyzeralo vaše prvé skladanie pesničiek, prvé koncerty?

Keď som nad tým rozmýšľal, mal som dojem, že prvé pesničky som začal písať niekedy v trinástich rokoch, no prišiel som na to, že básničky som písal už na prvom stupni základnej školy. Boli ale len slová, nemal som k nim žiadnu hudbu. A stále to bola fáza, keď som si ešte neuvedomoval, že robím niečo, čo ma baví. Nehovoril som si, že idem písať pesničku, aby som sa neskôr stal muzikantom.

A prvý koncert – ten som odohral, keď mali moji rodičia svadbu. Hral som im na ich prvý spoločný tanec. To bolo moje prvé živé väčšie vystúpenie a potom sa to už nabaľovalo. Povedal som dedovi, že by som chcel skúsiť hrávať naživo a začal ma brávať koncerty ich kapely Terne Čhave. Zakaždým som dostal priestor zaspievať pred začiatkom alebo som bol prekvapením na konci. (úsmev)

O čom bola prvá pesnička, ktorú ste zložili?

Pamätám si na ňu, no už si nespomeniem na názov. Keď som začínal skladať piesne, tvoril som v angličtine. Veľa som v tom čase počúval Eda Sheerena a podobných anglicky hovoriacich pesničkárov. A bola to pesnička o láske.

Kvalitatívnym skokom vo vašom hudobnom rozvoji bolo, keď ste sa stali talentom projektu Young Roma Talents organizácie The Rose from Concrete. Vďaka tejto spolupráci ste nahrali vlastnú pesničku, klip k nej a získali ste vlastnú gitaru. Začnime pesničkou Sin City, ktorá je spojením akustickej gitary s tanečnými rytmami. Je toto smer, ktorým by ste sa chceli hudobne uberať?

Keď sa dostala von, bola už rok stará. Najprv som si ju nahral doma a čakal na príležitosť. Tá pesnička je v trochu inom, tanečnejšom štýle, než píšem bežne. Predtým som zvykol tvoriť gitarové a aj pomalšie veci. Sin City je rytmický a moderný song. A áno, určite je to spôsob, kam by som sa chcel hudobne uberať – nie celkom do latina, ale chcel by som ísť takouto modernou cestou a experimentovať.

Young Roma Talents je projektom Nadačného fondu The Rose from Concrete. Jeho cieľom je objaviť a podporiť mladých talentovaných Rómov z Českej republiky a Slovenska. Projekt je určený pre Rómov a Rómky vo veku do 26 rokov, ktorí majú potenciál vyniknúť v oblastiach ako hudba, tanec, šport či v iných zručnostiach. Vybraní účastníci získajú nielen finančnú podporu, ale aj mentoring a prístup k workshopom, ktoré im pomôžu rozvíjať ich schopnosti a pripraviť ich na ďalšie kariérne kroky. Aktuálne má fond do 9. septembra spustenú novú výzvu, záujemcovia o podporu sa do nej môžu prihlásiť prostredníctvom jednoduchého formulára.

S hudbou, no najmä s videoklipom k piesni Sin City vám pomáhal známy spevák Igor Kmeťo ml. Ako ste sa dostali k tejto spolupráci?

Naša spolupráca trvá od mojich začiatkom v projekte Young Roma Talents. S Ivonou Hrnčiarovou z organizačného tímu sme riešili, aký mám plán a ako by mi v ňom mohli pomôcť. Prial som si nahrať v dobrom štúdiu pesničku, ktorú som si zložil, a nakrútiť k nej videoklip. Jedným z mojich hudobných idolov bol práve Igor Kmeťo ml., tak sme ho skúsili osloviť. Poslali sme mu moju hudbu, páčila sa mu a súhlasil, že by do toho so mnou išiel. A potom sme už nahrávali v Bratislave. (úsmev)

Igor Kmeťo je profesionálny hudobník, musela to byť pre vás škola.

Určite to pre mňa bola veľká škola. Pesničku sme v štúdiu nahrávali asi päť hodín, predtým som mu poslal prednahrané demo, ktoré som zvládol spraviť ja doma. Následne sme upravovali spev, gitary a domysleli do piesne pár nových prvkov. Najviac ma nadchla rýchlosťou a plynulosť, s akou mu to všetko išlo. V priebehu minút dokázal prichádzať s novými nápadmi, v tom sa ukázala jeho profesionalita. Bol to pre mňa skvelý zážitok.

V medailóne k vášmu príbehu ste povedali, že potrebujete špecifickú gitaru, ktorá nie je celkom bežná. V čom mal byť váš nástroj jedinečný?

Keďže na konzervatóriu študujem klasickú hru na gitare, potreboval som klasickú gitaru s nylonovými strunami, ktoré sú mäkšie a majú akoby „sladší“ zvuk. Zároveň som však potreboval aj snímač, ktorý býva na elektro-akustických gitarách. Takže som vlastne hľadal akýsi mix dvoch gitár – elektro-akustickú gitaru, ale s nylonovými strunami. Dá sa nájsť, ale nie je to celkom typický nástroj.

Píšete najmä o láske. Rozumiem, že je to veľmi osobná téma, ale prečo je pre vás taká dôležitá, že „prebije“ všetky ostatné?

Keď skladám pesničky, nevyberám si cielene konkrétnu tému. Keď idem tvoriť, ide zo mňa to, čo práve cítim. A v drvivej väčšine prípadov z toho vyjde láska, už dlhšiu dobu je to tak. Mám to takto prirodzene, v tomto období najsilnejšie prežívam alebo pociťujem lásku. Nie je to však jediná téma, ktorej by som sa chcel textársky venovať. Určite plánujem skúšať aj iné.

Ako sa pozeráte na to, keď sa umelci prostredníctvom textov potrebujú vyjadrovať aj k spoločenským témam? Je to niečo, čo vám je vlastné?

Mám rád textárov, ktorí sa vyjadrujú k spoločenským udalostiam, ktoré sa práve dejú. Ešte som ale asi nenašiel cestu, ako sa v tejto polohe vyjadriť sám, asi to príde časom. Ale angažované pesničkárstvo ma láka – bavilo by ma to.

Znie vám pri skladaní v hlave najprv hudba alebo text?

Kedysi som začínal textom, teraz je ale pre mňa dôležitejšia gitara, väčšinou teda začínam ňou. Kľúčová je pre mňa melódia, snažím sa, aby vynikla. Niekto začína napríklad robením beatu, ja sa snažím vytvoriť si nejakú hudobnú predstavu hraním na gitare. Keď mám toto vymyslené, príde do toho melódia, pohmkávam si, začnem si spievať a až v tomto momente riešim text.

Herečka, speváčka a ambasádorka projektu Young Roma Talents Alžbeta Ferencová alias Zea vo videu o vás spomínala, že v hre na gitare ste si pomerne istý, no cítite potrebu sústrediť sa na rozvíjanie techniky spevu. Je toto niečo, na čom teraz pracujete?

Určite. Keď som začínal s gitarou, hneď som mal dobrých učiteľov, ktorí ma naučili základy aj techniku. Tá je podľa mňa dôležitá v akejkoľvek oblasti. No keď som spieval, robil som to len pocitovo, techniku som neriešil. Veľa ľudí mi odporúčalo, aby som sa jej venoval, od septembra by som preto chcel na technike spevu pracovať aj na škole.

Kto je pre vás v hudbe inšpiráciou?

Asi nepoviem jedného interpreta, v poslednej dobe počúvam to, na čo mám práve chuť. Od začiatku je však pre mňa vzorom spomínaný dedo, ktorý bol gitaristom v kapele. Jeho som v hudbe vždy rešpektoval najviac.

Vaším snom je nahrať vlastný album. Aký chcete, aby bol?

So Zeou sme si dali sľub, že do roka a do dňa od nahrávania video-medailónu vydám svoje prvé EP, teda akýsi malý album. Beriem to ako môj cieľ a motiváciu. A či už stihnem vydať plnohodnotný album alebo menšie EP, chcem, aby bolo čo najviac pravdivé.

Nemám ešte celkom jasnú predstavu, akým hudobným štýlom sa budem uberať, no prajem si, aby môj prvý album bol všade. Plánujem ho dobre spropagovať. Chcel by som zachovať akustický charakter hudby, no používať aj moderné prvky a ďalej sa rozvíjať.

Ako ďaleko ste na ceste k takémuto albumu?

Mám napísaný mnoho pesničiek, teoreticky by som mohol vydať aj tri EP-čka. Aj teraz mám v procese dve piesne, pri ktorých čakám na mastering, teda záverečné úpravy. Uvidíme ale, čo z toho všetkého sa mi napokon bude páčiť – ešte mám rok. (smiech)

Jan Hron (19) Pochádza z Hradca Králové, vyrastal v muzikantskej rodine. Ku gitare ho priviedol dedko, hrať na nej začal ako jedenásťročný. Študuje klasickú gitaru na Konzervatóriu Jaroslava Ježka v Prahe. Skladá vlastné piesne a takmer dva roky je súčasťou projektu Young Roma Talents. Vďaka nemu nahral aj svoju skladbu Sin City a nakrútil k nej videoklip.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].