Vizuálny umelec Brett Oláh: Byť citlivý je oveľa väčšia frajerina, než hrať sa na tvrďasa

Rasizmu sa nebojím, je to palivo, ktoré ma posúva vpred, hovorí ilustrátor a dizajnér.

Vizuálny umelec Brett Oláh. Foto – Kubo Krížo

Maľovať začal už v detstve a rodičia ho počas celého obdobia podporovali, hoci si všimli, že na svet sa pozerá trochu inak než jeho rovesníci. „Napriek tomu, že som mal veľa priateľov, bol som zároveň outsider,“ spomína si Brett Oláh.

Neskôr našiel svoju cestu v dizajne, cover-artoch a vizuálnych projektoch, ktoré zastrešuje od prvotného nápadu až po finálny výstup. Venuje sa tiež fotografii a modelingu, vyskúšal si aj režírovanie a herectvo. Jeho ambíciou je zanechať v každom diele určitý odkaz a motivovať svojou tvorbou ostatných.

Vizuálny umelec je presvedčený, že v umení aj v živote je dôležité prejavovať emócie a dovoliť si cítiť. „Byť citlivý nie je hanba, je to privilégium. Je to oveľa väčšia frajerina, ako všetko v sebe potláčať a hrať sa na tvrďasa,“ hovorí.

V rozhovore spomína na svoje umelecké začiatky a prvé úspechy; na to, ako sa mu zmenil život po účasti v projekte Young Roma Talents, ale aj na dôvody, pre ktoré cíti potrebu pomáhať mladým Rómom a šíriť medzi nimi osvetu.

Voláte sa Brett, je to vaše vlastné alebo umelecké meno?

Je to moje vlastné meno, ktoré mám zapísané aj v rodnom liste a v občianskom preukaze. Viaže sa k nemu aj príbeh. Moji rodičia mi už v čase, ako som „bol na pláne“, chceli dať meno Brandon, lebo sa im veľmi páčilo. Ale keď som sa narodil, toto meno nebolo dostupné a nemohli mi ho dať. Najbližšie k nemu bolo meno Brett, takže to bol dôvod, pre ktorý mi ho nakoniec vybrali. Mám však aj prostredné meno Peter. Čiže celým menom som Brett Peter Oláh, pričom meno Peter som zdedil po otcovi.

V akom veku ste sa začali zaujímať o umenie?

Mám také záblesky z detstva, miloval som sedieť na balkóne a len tak si niečo čmárať. Ale to je taká bežná vec pri deťoch, keď dostanú farbičky a papiere. Viac som to začal vnímať, keď som mal približne jedenásť rokov a začal som podľa svojich predstáv prekreslovať animé postavičky. Takto to celé začalo. Zobral som si nejakú obľúbenú postavičku a chcel som vidieť, ako by vyzerala napríklad s tmavšou pokožkou, akú mám ja, a tak som to jednoducho nakreslil. Zistil som, že mi to ide a následne som začal kresliť obľúbených spevákov, hudobníkov, a najmä raperov, ktorí boli pre mňa vtedy najväčšie idoly.

Keď som potom tieto kresby zverejnil na Instagrame, zistil som, že daný interpret mi na príspevok zareagoval a dal mi lajk. Toto bol pre mňa ako mladého chlapca prvý obrovský úspech. Neskutočne ma to potešilo a motivovalo pokračovať ďalej. Pocit, že ten človek o mne vie, a registruje, čomu sa venujem, bol pre mňa v tej dobe až neuveriteľný.

Mali ste od začiatku podporu rodiny a priateľov?

Od rodičov mám absolútnu podporu vo všetkom, čo v živote robím. Sú mojím piliérom, o ktorý sa môžem vždy oprieť. Oni sú u mňa od malička zvyknutí, že sa na veci pozerám trochu inak, a tiež robím iné veci ako moji rovesníci. Napriek tomu, že som mal veľa priateľov, bol som zároveň outsider. Už od detstva som pociťoval, že s nimi nie som na rovnakej vlne, že je medzi nami nejaký rozdiel. Dlho som to nevedel úplne pochopiť, ani moji rodičia nie, ale pre nich bolo podstatné, že sa venujem veciam, ktoré ma bavia.

Vizuálny umelec Brett Oláh. Foto – Kubo Krížo

Vyzerá to tak, že ste mali vďaka milujúcim rodičom pekné detstvo.

Absolútne najlepšie, nehanbím sa priznať, že som bol rodičmi rozmaznávaný. Mne aj mojej sestre dali naozaj všetko, čo nám dať mohli a aj teraz by nám dali aj to posledné. Podporovali nás v tom, aby sme v živote išli vlastnou cestou. Samozrejme nás viedli k slušnosti a správnym hodnotám, ale zároveň nám nedávali nejaké príkazy a pevné pravidlá, verili nám. Vnímam to tak, že nám už ako deťom dali slobodu, čo si veľmi cením.

Spomínate si na moment, keď ste si uvedomili, že umenie je pre vás viac než len koníček?

Presne si na to spomínam a opäť to súvisí s rapermi. Pochádzam z malej obce Bušince neďaleko Lučenca. Tam som stretol jedného zo svojich obľúbených interpretov a ľutoval som, že nemám pri sebe nejaké svoje kresby, aby som mu ich mohol darovať. Keď som prišiel domov, nedalo mi to a rozmýšľal som, čo spravím. Rozhodol som sa vytvoriť digitálnu kresbu toho rapera a poslal som mu ju na Instagram. On mi za krátku chvíľu odpísal, že je to skvelé a dokonca aj to, že o mne vie. Pozval ma na stretnutie, na ktorom mi podaroval grafický tablet.

Vtedy som si uvedomil, že človek, ku ktorému vzhliadam, sa rozhodol podporiť ma v tom, čomu sa venujem. Bol som v strese už len preto, že sme sa mali osobne stretnúť, no keď ma takýmto spôsobom podporil, bolo to neuveriteľné a zároveň ma to nakoplo k tomu, aby som pokračoval. Uvedomil som si, že presne to je cesta, ktorou chcem ísť.

Ste vizuálny umelec, ako by ste opísali vašu tvorbu niekomu, kto ju nikdy nevidel?

To je veľmi dobrá, ale zároveň veľmi ťažká otázka. Nemám totiž jednotný štýl, ktorý by ma charakterizoval, ani jedno médium, na ktoré sa zameriavam. Rád skúšam nové veci. Venoval som sa kresbám, maľbám, videoklipom, robil som rôzne dizajny či logá. Keby som to mal všetko zhrnúť do jedného slova, bolo by to slovo „expresívne“. Mám obdobia, keď ma uchváti jeden štýl – napríklad nedávno som mesiac kreslil a experimentoval iba s uhlíkom. Teraz som zase dokončil projekt, na ktorom som prvýkrát pracoval ako režisér.

Tvorba Bretta Oláha

Tvorba Bretta Oláha

Je pre vás dôležité, aby vaše diela niesli aj spoločenský odkaz, alebo je pre vás umenie skôr osobným priestorom?

Podstatné je aj to, či ide o prácu – teda zákazku, kde plním nejaké predstavy –, alebo o vlastné tvorenie, ktoré vychádza z mojej duše. V oboch prípadoch sa snažím vložiť do toho emóciu a záleží mi na tom, aby som v každom jednom diele zanechal nejaký odkaz, niečo zo seba. Už ako dieťa som bol veľmi citlivý, ľahko som sa pre niečo rozplakal, alebo naopak naštval. A z toho pramení moja práca, aj keď si úplne nemyslím, že práve to, čo prežívam, je až také dôležité.

Rád pri tvorbe skúmam aj emócie mimo mňa a zameriavam sa na to, čo prežívajú iní. Predtým som sa venoval najmä digitálnej maľbe, ale keď som začínal maľovať na plátno, tak som znázorňoval rôzne mentálne poruchy. Zisťoval som si veľa informácií napríklad o schizofrénii a snažil som sa ju preniesť na plátno.

Stali ste sa jedným z vybraných talentov projektu Young Roma Talents v kategórii Art (vizuálne, výtvarné a digitálne umenie). Akú zmenu to prinieslo do vášho života?

Prinieslo mi to obrovský pocit slobody. Umelecký život je totiž veľmi neistý – nikdy neviete, čo sa bude diať, či budete mať prácu a či budete schopný niečo vytvoriť. Projekt Young Roma Talents mi umožnil to, že som nemusel vôbec premýšľať nad tým, čo bude. Prepojili ma s mnohými ľuďmi, pomohli mi k rôznym zákazkám. Môžem povedať, že podpora od Young Roma Talents mi veľmi pomohla.

Young Roma Talents je projektom Nadačného fondu The Rose from Concrete. Jeho cieľom je objaviť a podporiť mladých talentovaných Rómov z Českej republiky a Slovenska. Projekt je určený pre mladých Rómov vo veku do 26 rokov, ktorí majú potenciál vyniknúť v oblastiach ako hudba, tanec, šport či v iných zručnostiach. Vybraní účastníci získajú nielen finančnú podporu, ale aj mentoring a prístup k workshopom, ktoré im pomôžu rozvíjať ich talent a pripraviť ich na ďalšie kariérne kroky.

Pri príležitosti Medzinárodného dňa Rómov ste vytvorili nový dizajn pre kolekciu tričiek Roma for the world. Vedeli ste hneď, aký odkaz ním chcete poslať?

Na začiatku som to vôbec nevedel. Toto je môj veľký problém – keď niečo vymyslím, počas tvorenia to v jeden deň aj päťkrát zmením. Spomínaný odkaz bol v podstate jasný až vtedy, keď to bolo hotové. Všetko to vznikalo postupne počas celého procesu.

Dizajnové tričká, ktoré som vytvoril, sú odrazom reality, v ktorej mnohí Rómovia žijú – neustáleho boja s nedostatkom zdrojov, ale zároveň nekonečnej kreativity a odhodlania tvoriť aj v nepriaznivých podmienkach. Preto som namiesto profesionálnych textilných farieb zámerne použil bežné čistiace prostriedky. Poukázal som na to, že keď nám spoločnosť upiera prístup k nástrojom potrebným na rozvoj, nehľadáme výhovorky, ale nové cesty.

V jednom z vašich videí ste uviedli, že ste sa od malička stretávali s dikrimináciou. Ako sa to prejavovalo?

Ako malý chlapec som, samozrejme, vôbec nevedel, čo je to rasizmus. Bývali sme v komunite našej dediny, kde bolo úplne jedno, či niekto bol alebo nebol Róm. Neriešilo sa to, všetci sme sa bavili medzi sebou. Ale už vtedy sa vyskytli prípady, keď spolužiaka zo základnej školy presunuli do inej, vzdialenejšej školy do mesta len preto, aby nebol v triede s Rómami.

Keď som bol starší, už som pociťoval viac, že ľudia sa ku mne správali inak, ako napríklad k mojím kamarátom, ktorí Rómovia neboli. Napríklad som nastúpil do autobusu a nikto sa neodzdravil, sadol som si, a ľudia si odo mňa odsadli. Boli to také drobné veci, ale naozaj to bolo a stále je na každodennej báze. Vždy keď niekde vchádzam, dám si dole kapucňu aj čiapku a snažím sa usmievať a pôsobiť pozitívne, no napriek tomu cítim, že ľudia sú odrazu oveľa opatrnejší a napríklad si chytajú veci. Často sa mi stávalo, keď som odchádzal zo supermarketu, že SBS-kár ma zastavil a vyzval, aby som mu ukázal blok. Na druhej strane to aj chápem a niekedy sa im nečudujem.

Ako to myslíte?

Som v tomto asi poriadne kontroverzný. Ja totiž v istom zmysle „mám rád“ rasizmus a nebojím sa ho. Uvedomujem si, že je veľmi silné vysloviť niečo také, ale pre mňa je to akési palivo, ktoré ma nakopáva a posúva dopredu. Nebojím sa upozorňovať aj na druhú stránku, o ktorej sa veľa nehovorí, a to je problémové správanie zo strany Rómov k Nerómom, a tiež na často konfliktné vzťahy Rómov medzi sebou. Ľudia akoby zabúdali byť iba obyčajne milí na druhých a dobrí aj k sebe.

Čo sa týka rasizmu a diskriminácie, pridali ste sa k tým, ktorí šíria osvetu.

Pracoval som pre rôzne neziskovky z krajín Európskej únie, konkrétne pre organizácie, ktoré pomáhajú Rómom. Na začiatku to bolo Ternype, čo je organizácia, ktorá pomáha mladým Rómom po celej Európe. Každý rok napríklad robia spomienkovú akciu pri príležitosti Dňa holokaustu Rómov. Do Osvienčimu privezú mladých Rómov z celej Európy a týždeň tam prebiehajú workshopy, na ktorých sa mladí učia o svojej histórii a o tom, čo všetko sa v minulosti dialo.

Vizuálny umelec Brett Oláh. Foto – archív BO

Ako ste sa k takýmto projektom dostali?

K tomuto projektu som sa dostal trochu osudovo a dokonca cez dva kontakty naraz. Jeden kamarát, ktorý pracoval v media tíme tejto organizácie a natáčal pre nich obsah na sociálne siete, ma zavolal, aby som tam išiel fotiť. A nezávisle od toho sa Lukáš Daněk, jeden z mojich mentorov z Young Roma Talents, pred desiatimi rokmi práve na tejto akcii spoznal so svojou manželkou. Oni dvaja mi o tom rozprávali a navrhli mi, či by som sa nechcel zapojiť do projektu. Na tejto spomienkovej akcii som mal najskôr na starosti hlavne fotenie, teda fotoreport. Neskôr som sa zoznámil s mnohými zaujímavými a vzdelanými ľuďmi, ktorí viedli tieto workshopy a uvedomil som si, aké dôležité je vzdelávať sa o týchto témach a robiť osvetu. A tak som s nimi začal spolupracovať intenzívnejšie. Cítil som, že toto je niečo, čo by som určite mal robiť.

Je niečo, o čom by sa podľa vás malo v súvislosti s mladými Rómami hovoriť viac?

Určite áno, spomeniem jednu veľmi dôležitú tému, ktorou je duševné zdravie. V súvislosti s Rómami sa o tom takmer vôbec nehovorí. Stále akoby fungovala predstava, že najmä muž Róm je taký ten silný tvrdý chlap, ktorý neprejavuje emócie, všetko vydrží, všetko zvládne, nikdy sa len tak neobjíma, neprejaví city a nepovie len tak „ľúbim ťa“.

Myslím si, že od malička je dôležité ukazovať deťom, že prejavovať emócie je prirodzené a veľmi dôležité a rozhodne to neznamená, že človek je slabý. Byť citlivý nie je hanba, je to privilégium a oveľa väčšia frajerina, ako to v sebe potláčať a hrať sa na „tvrďasa“. Je to niečo, na čo má byť každý hrdý. O tomto by sa malo s mladými rozhodne hovoriť viac.

Slávny český ilustrátor a zakladateľ štúdia drawETC. Vladimír Strejček o vás povedal, že preto, že ste Róm, je z vás cítiť iný náboj, akúsi živočíšnu divokosť. Vnímate to takto aj vy?

Aj áno, aj nie, je to veľmi idividuálne. Možno u mňa to platí, ale nie je to pravidlom u všetkých Rómov. Mám kamaráta, s ktorým sme boli v partii odmalička, a on síce nie je Róm, no často prišli situácie, keď sme mu povedali, že v partii piatich Rómov je najväčším Rómom práve. Určite platí, že my Rómovia máme v sebe akúsi nespútanosť, ktorá sa potom prejaví pri všetkom, čo robíme. Sme určite svojskí a kráčame vlastnou cestou, čo môže byť prednosť a nakoniec aj výhoda.

Ako sa váš rómsky pôvod prejavuje vo vašej tvorbe – či už v témach, symbolike alebo v pohľade na svet?

Každá práca a každé dielo je iné. Veľmi rád tvorím aj rómsku tematiku, ale špeciálne sa na to nezameriavam. Nemám všeobecne rád takéto delenie a kategorizovanie. A už vôbec nemám rád označovanie „rómsky umelec“ a podobne. Rovnako som alergický na médiá, ktoré keď sa niečo stane, majú potrebu napísať alebo povedať, že to spravil Róm, pritom iných takto neoznačujú.

Kto alebo čo vás najviac inšpiruje – v umení aj v živote?

Je to aj hudba a raperi. Teraz som napríklad počúval Tupaca – to bol umelec, ktorého má rád asi každý Róm. Zaujímavé je, že Tupac bol veľmi lyricky založený človek, vyštudoval umeleckú školu, no nakoniec sa vydal inou cestou. Páči sa mi, že v piesňach hovoril o „vyšších témach“. Inšpirujú ma rôzni úspešní speváci a umelci, mnohí z nich sú mojimi vzormi.

Ale pokiaľ by to mala byť naozaj osobnosť, tak okrem mojich rodičov je pre mňa veľkou inšpiráciou môj starý otec. Bohužiaľ, už nie je medzi nami, ale veľmi často na neho myslím. Bol to naozaj veľký chlap, meral dva metre a veľký bol aj do šírky – musel sa zohýbať vždy, keď vošiel do dverí, pritom to bol veľmi citlivý, láskavý, priateľský a obetavý človek.

Spomínam si na mnoho krásnych okamihov s ním – na to, ako sa nebál prejaviť citlivosť, keď sme pozerali spolu filmy. Často ho to dojalo a rozplakal sa, rovnako aj na sestrinej stužkovej to bol on, dvojmetrový starý otec, ktorému tiekli po tvári slzy. Aj keď tu už nie je, je pre mňa veľkým vzorom. Keď sa ocitnem v situácii, keď neviem, ako ďalej, rozmýšľam nad tým, čo by spravil a ako by zareagoval môj starý otec.

Na čom aktuálne pracujete? Aký bol váš posledný projekt?

Môžem prezradiť, že som práve dokončil projekt, ktorý som získal cez fond The Rose from Concret a bola to kampaň pre Footshop.

Kam by ste chceli, aby sa vaša tvorba posunula v najbližších rokoch?

Bol by som najspokojnejší, keby som mohol každý deň iba tvoriť a nemusel riešiť nič iné. Keďže aj v rámci umenia pôsobím v rôznych oblastiach a nemám iba jeden typ práce, je to u mňa veľmi pestré, čiže nemám jeden konkrétny cieľ, ktorý by som chcel dosiahnuť. Skôr je to o slobode v tvorení. Najdôležitejšie pre mňa je, aby ma nebrzdili iné záležitosti okolo.

Vizuálny umelec Brett Oláh. Foto – archív BO

Okrem vizuálneho umenia sa venujete aj modelingu. Vystupovali ste aj vo videoklipe speváka ADONXSa. Ako si spomínate na túto spoluprácu?

Zvyknem hovoriť, že som si túto príležitosť vymanifestoval, čiže som si pritiahol do života to, po čom som dlho túžil. Modelingová agentúra hahahamodels, kde som zaregistrovaný, ma kontaktovala s tým, že som pozvaný na kasting. Bol som zo začiatku veľmi skeptický, lebo takto kontaktovaný som bol už niekoľkokrát a nakoniec to nevyšlo. Pozvali ma na fotenie do Prahy, no najskôr som vôbec netušil, o čo pôjde.

Prvýkrát v živote som pricestoval do Prahy a hľadal som adresu, ktorú mi poslali. Vtedy som netušil, že Footshop má sídlo v logistickej oblasti, kde sú väčšinou sklady a rôzne továrne. Začal som mať vážne obavy, keď som sa ocitol na takom mieste, ale nakoniec dopadlo všetko výborne. Spoznal som sa s ľuďmi a dali mi oblečenie, v ktorom som mal fotiť. Išlo o značku Stüssy, ktorú som odmalička zbožňoval a fotil ma fotograf, ktorého som dlho obdivoval a pokladal som ho vtedy za veľký vzor. Toto bola moja prvá modelingová skúsenosť. Aj toto som vnímal ako niečo, čo som si do života pritiahol, lebo som to veľmi chcel. A na základe tejto pracovnej ponuky si ma následne vybrali aj do videoklipu speváka ADONXSa.

Účinkovať vo videoklipe k piesni Overthinker bola ďalšia fantastická skúsenosť. Všetko prebehlo veľmi profesionálne a pritom kamarátsky. Ako performer som získal druhé miesto na Berlin Music Video Awards, prvé miesto na Hollywood Music Video Awards a aj režisér získal veľa ocenení. Videoklip bol okrem toho veľmi úspešný aj v ďalších kategóriách na iných významných festivaloch.

Zdá sa, že vás práca na tomto projekte bavila. Otvorilo vám to dvere k ďalším zaujímavým príležitostiam?

Celé som si to neskutočne užil. Na začiatku som bol nervózny a vystresovaný, či to zvládnem, ale nakoniec to prebehlo absolútne perfektne. Aj tá téma videoklipu mi úplne sadla, keďže v tej dobe som aj ja riešil niečo podobné. Videoklip je o tom, že muž prežíva tlak neustále sa priblížiť ideálnym mužským štandardom, a zároveň sa snaží nájsť zdravý balans medzi motiváciou a toxickým posadnutím vzhľadom. Účinkovanie vo videoklipe mi potom prinieslo ďalšiu hereckú príležitosť.

Ako najradšej trávite svoj voľný čas, keď práve nepracujete?

Musím sa priznať, že som maniak do počítačových hier. Ale nie je to len hranie, baví ma čítať si o nich, prechádzam si recenzie, zaujíma ma celý ten proces okolo. Inak voľný čas až tak veľmi nevnímam, keďže moja práca je aj môj koníček. Takže aj keď práve nepracujem, rozmýšľam nad tým, aký bude môj najbližší projekt – stále to mám v hlave. Každý deň sa však snažím urobiť okrem práce a kreatívnych cieľov aj niečo pre seba a pre svoje zdravie, napríklad pohyb či šport. A niekedy sa odreagujem aj iným typom práce.

Otec mal v minulosti stavebnú firmu, čiže som pracoval aj na stavbách, neskôr zase založil prepravnú firmu, tak som bol veľa aj za volantom. Keď sa stane, že dlhšiu dobu sa neobjaví kreatívny projekt, nemám žiaden problém fyzicky pracovať. Niekedy to vyslovene vyhľadávam. Teraz sa napríklad chystáme prerábať byt a veľmi sa na tú prácu teším. Ráno nastúpim, zapnem reprák, pustím si hudbu a začnem makať bez toho, že by som nad tým musel nejako premýšľať, zapájať emócie a podobne. Niekedy mi to pomôže odreagovať sa a úplne si vyčistiť hlavu.

Čo by ste odkázali mladým Rómom, ktorí by sa chceli venovať umeniu, ale váhajú, či vôbec začať?

Odkázal by som im, že prekážky a predsudky, ktorých sa obávajú, su prítomné v každej oblasti života. Nedávno som na Instagrame videl obrázok s citátom, na ktorom bolo napísané: „Pokiaľ sa vášho sna nebojíte, tak to nie je váš sen.“ Týmto sa riadim aj ja. Pokiaľ ste si v živote niečím stopercentne istý, viete, že všetko pôjde ako po masle a nevyskytnú sa žiadne problémy, tak to podľa mňa nie je ono. Myslím si, že treba do toho ísť a prijať všetky „polená pod nohami“ a ťažkosti. Pre Rómov mám v tomto zmysle úplne jednoduchý odkaz – robte to, čo vás baví a čo vás napĺňa. Prekážky budú rovnaké, keď budete chcieť urobiť výstavu, aj keď vojdete do obchodu. Či ste umelec alebo predavač, stretnete sa s rovnakým rasizmom a diskrimináciou. Ale umenie všeobecne ponúka oveľa väčšiu slobodu.

Vizuálny umelec Brett Oláh. Foto – Kubo Krížo

Brett Peter Oláh (22) Žije v obci Bušince neďaleko Lučenca, kde sa aj narodil a absolvoval tam základnú školu, potom aj SOŠ Technickú, odbor Grafik digitálnych médií. V budúcnosti chce študovať aj na vysokej škole. Zameriava sa na maľbu, dizajn a vizuálne umenie, príležitostne sa venuje aj modelingu, účinkoval vo videoklipe speváka ADONXSa, vyskúšal si aj herectvo. Je jedným z vybraných talentov projektu Young Roma Talents a angažuje sa tiež v rôznych neziskových organizáciách, ktoré pomáhajú mladým Rómom a šíria osvetu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Najčítanejšie

  1. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  2. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  3. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová
  4. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  5. Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA

    Lucia Matejová
    Ako dieťa počúvala, že je málo „rómska“ a nemá na jazyky. Potom sa zo španielskeho gymnázia dostala na školu v USA