Na túru s deťmi z vylúčených komunít k Brankovskému vodopádu vyrážame zo Škutoviek pri Liptovskej Osade. „A čo také zlé sme včera urobili, že máme dnes takýto program?“ pýtajú sa mladí z tábora Zebra počas stúpania do kopca. Smejú sa aj vzdychajú zároveň.

„Deti nie sú na takéto aktivity zvyknuté,“ vysvetľuje Zuzana Pavlínová, jedna z organizátoriek tábora združenia Cesta von. So smiechom dodáva, že túru naschvál nazvali „prechádzka“, lebo tínedžeri neznášajú slovo turistika. Ísť len tak „bezcieľne“ po lese a ešte aj do kopca je pre nich iracionálnou aktivitou. „Taká zábavka mestských ľudí,“ dodáva počas prechádzko-túry Oľga Coulton-Shaw, spoluzakladateľka organizácie.

Napriek tomu sa zdá, že mládež aj vedúci si výstup užívajú. Pochodujú, popritom debatia a občas sa posťažujú. Keď sa skupina dostane do cieľa k vodopádu, ktorý v ten deň nanajvýš tak kvapká, všetci majú radosť z podaného výkonu. Deti pred seba rozprestrú rómsku vlajku a hrdo pózujú pre fotografiu ako víťazi. Do cieľa dorazili aj tí najviac ufrfľaní a najunavenejší, a tiež tí, ktorí na turistiku nezvolili najvhodnejšiu obuv. Ďalej je na pláne ubytovanie – a penová párty za odmenu.

Na tábore Zebra neziskovky Cesta von sa tento rok zúčastnilo 110 detí zo štyroch vylúčených lokalít. Pochádzajú z Chminianskych Jakubovian, Keceroviec, Veľkej Lomnice a Zborova. Všetci sa stretli sa v rekreačnom areáli Škutovky. Pre časť z nich pritom nie je samozrejmé ani to, že cez prázdniny vôbec niekam odídu. „V komunitách nie je bežné, že deti chodia niekam na výlety, lebo rodičia na to väčšinou nemajú peniaze,“ vysvetľuje Pavlínová. Podobne sa chudobné rómske deti často nezúčastňujú ani platených výletov, ktoré organizuje ich škola. Mnohé rodiny na to nemajú peniaze a zborovňa náklady pokryť nevie.

Keď teda majú otec s mamou pustiť dieťa na niekoľko dní mimo domu, môže sa k ich prirodzeným obavám pridať aj fakt, že s podobnými pobytmi nemajú veľa skúseností ani oni sami. Pri starších dievčatách sa podľa organizátorov objavuje aj strach rodičov z toho, aby sa počas pobytu nezamotali s chlapcami. Tínedžeri a tínedžerky preto spia oddelene a dospelí majú v noci služby. Dôležitá je však najmä dôvera. Deti idú do tábora s lídrami ich komunít, ktorých poznajú ony aj rodičia.

Účasť v tábore si treba „odmakať“

Dostať sa do tábora však nie je automatické. Účasť v ňom je odmenou pre deti od 11 do 19 rokov, ktoré počas roka pravidelne chodia do Zebra klubu ­– bezpečných a podnetných priestorov priamo pri vylúčených rómskych komunitách alebo v centre obcí pri školách. Mladí v kluboch nachádzajú podporu svojich talentov a formujú sa v nich ich životné postoje aj osobné zdroje. Do klubu môžu prísť, ak v daný deň boli aj v škole.

„Nechceme deti tlačiť do výkonu a toho, že si musia drasticky zlepšiť prospech. Pozeráme sa na to, či chodia do školy a či sa snažia plniť si povinnosti, pripravovať sa na písomky a skúšanie,“ vysvetľuje koordinátorka komunikácie Cesty von Zuzana Pavlínová.

Za pravidelnou dochádzkou školákov však nie je iba vidina niekoľkých letných dní mimo domu. Deti sa v tábore stretávajú s mladými ľuďmi, ktorí pochádzajú z rovnakých komunít ako ony. Môžu tak spolu zdieľať rozmýšľanie o otázkach, ktoré riešia – napríklad, čo budú robiť po základnej škole.

Počas prechádzky lesom deti rozprávajú aj o tom, ako rodičia reagujú, keď syn či dcéra príde s prianím, že by chcel ísť na strednú školu s maturitou. Mladí hovoria, ako doma často počujú, že im bude stačiť učňovka. Nie však nevyhnutne preto, že by rodičia nechceli, aby sa im darilo.

„Škola bez istoty okamžitej práce môže znamenať ďalšie roky neistoty, pre rodinu preto môže byť dôležité aj to, aby mladý človek začal čo najskôr zarábať. Nedá sa povedať, že by rodičia z vylúčených komunít svoje deti podcenili, skôr sa im ťažko verí, že by ich deti mohli uspieť a niečo dokázať, lebo oni sami vyrástli a žijú v presvedčení, že nič nedokázali,“ vysvetľuje Pavlínová.

V takých chvíľach môžu mladí hľadať odpovede u ľudí, ktorých poznajú z iného podporného prostredia. Pýtajú sa ich, na čo majú talent, čo by im mohlo ísť alebo aký potenciál v nich vidia druhí. Lídri a líderky Zebra klubov sú mladí ľudia z komunity, ku ktorým deti prirodzene vzhliadajú. V kluboch vytvárajú bezpečné a podnetné prostredie, pripravujú aktivity, no sú aj ľuďmi, za ktorými môžu deti prísť, ak majú problém v škole či doma. Pomáhajú im aj prakticky – napríklad pri vypĺňaní prihlášok na školy. Niekedy stačí, aby dieťa uverilo, že jeden jeho či jej neúspech ešte nemusí znamenať koniec.

Napríklad v Kecerovciach mali tento rok chlapca, ktorý zaspal na prijímacie skúšky a na náhradný termín viac ísť nechcel. Miestni lídri Ondrej a Lili ho však presviedčali, aby to nevzdal. Nádejný študent to teda predsa len skúsil ešte raz – a podarilo sa. V Chminianskych Jakubovanoch zase žiaci videli, že ich lídri pokračujú v štúdiu, čo ich povzbudilo v predstave, že aj oni sa môžu ďalej vzdelávať. Pavlínová spomína aj príbeh osemnásťročného Maroša, ktorý predčasne odišiel zo základnej školy – chýbali mu dva roky. Už tretí rok však chodí do klubu, poberal aj doučovanie a po čase sa rozhodol, že základnú školu si napokon dokončí.

Nie každý sen však musí viesť cez školu. Janko, jeden z lídrov zo Zborova, má vlastnú kapelu a hráva na svadbách, narodeninách či oslavách. V prostredí, kde žije mnoho hudobne nadaných detí, tak ukazuje, že talent nemusí zostať iba niečím, čo človek rozvíja doma – možno sa ním aj živiť. Aj Erik, s ktorým sa rozprávame, miluje hru na gitare – aj to počas rozhovoru naplno predviedol.

Táborový kontakt s rovesníkmi je dôležitý aj preto, aby deti mohli sledovať, ako si s každodennými praktickými záležitosťami dokážu poradiť ostatní. Príkladom môže byť Frederik z Veľkej Lomnice. S priateľkou by sa chceli vziať, no čakali, kým si nájde prácu. Až keď ju získala, rozhodli sa šetriť na svadbu. Aj tým podľa organizátorov tábora ukazujú mladším inú možnosť v prostredí, kde si rodiny na veľké svadby, krstiny či iné udalosti zvyknú niekedy požičiavať peniaze.

Viaceré účastníčky tábora hovoria, že s rodinou chcú počkať – najprv plánujú doštudovať, nájsť si prácu či cestovať. Vzormi teda nemusia byť len tváre známe z televízie či sociálnych sietí. Niekedy je inšpiráciou človek z tej istej obce, ktorý pokračoval v škole, našiel si prácu, rozvíja svoj talent alebo jednoducho žije inak, než bolo v jeho okolí zvykom.

Dôvernosť počas večerných rozhovorov

Mnoho náročnejších tém sa otvára večer, keď sa nabitý program skončí. Mení sa aj charakter rozhovorov – z praktickejších na dôvernejšie. „Večer býva čas, keď mladí prinášajú aj postrehy, ktoré sa im možno vyplavili počas dňa alebo ich niečo ťaží a potrebujú to zdieľať,“ vysvetľuje Pavlínová.

Deti vedia, že sa so svojím prežívaním môžu v tábore obrátiť na dospelého, ktorému dôverujú. Témy, ktoré prinášajú, sú často podobné tým, ktoré riešia tínedžeri kdekoľvek inde. Škola a predmet, ktorý im nejde. Známky. Výber strednej školy. Kamaráti. Prvé vzťahy. Ale aj udalosti, ktoré sa dejú doma. Niekedy dokážu tínedžeri povedať dospelému, ktorému dôverujú, aj to, s čím sa nezveria ani blízkym priateľom. „Keď mi to kamarátka urobila, veľmi mi to ublížilo, no nepovedala som jej to,“ opisuje Zuzana Pavlínová typ situácie, s ktorou deti prichádzajú. Jedným z vysvetlení môže byť, že niektorí mladí nie sú zvyknutí otvorene pomenovať konflikty, ktoré medzi sebou majú. Namiesto rozhovoru s kamarátkou tak najskôr hľadajú niekoho iného, komu sa môžu zdôveriť, alebo sa uzavrú.

Pri vážnejších problémoch už rozhovor s lídrom nestačí. Keď si pracovníci klubov všimnú, že deti prichádzajú aj s náročnejšími témami, plánujú s nimi návštevy centier krízovej linky pomoci IPčko. Ako najobľúbenejšia sa ukazuje byť možnosť komunikácie prostredníctvom četu.

Priestor na snívanie

Keď sa skupina po túre vracia do penziónu, deti nemiznú v izbách, aby si odpočinuli. Naopak, počas voľného programu je ich plný penzión a na každom poschodí sa niečo deje. Na chodbách cítiť sprchový gél a parfumy, to sa staršie dievčatá pripravujú na spoločenský večer. V komunitnej miestnosti sa džemuje. Chlapci hrajú na nástrojoch a spievajú, dievčatá sa pridávajú tancom. O pár metrov ďalej lieta pingpongová loptička a niekto skúša gymnastické kúsky. V hale sa mládež venuje výrobe táborových tričiek.

Ticho nie je ani na dvore. Aj tam sa ozýva gitara a spev, pri ktorom asistuje jeden z mentorov Tomáš Matta – kedysi učiteľ na Luníku IX, dnes okrem iného dobrovoľník pri vzdelávaní a sociálnom začleňovaní Rómov. V roku 2025 za svoju prácu získal cenu verejnosti Kalapa Tele – Klobúk dole ocenenia Lúč z tmy. Skupina dievčat a chlapcov tancuje v tradičných rómskych sukniach – nacvičujú na večerné vystúpenie.

V tomto momente necítiť žiadne prekážky, ktoré musia mladí z vylúčených komunít zvyčajne prekonávať – slabšie zázemie či nerovná štartovacia čiara v škole a z toho vyplývajúca neistota. Vidno tínedžerov, ktorí majú obrovské množstvo energie a bez veľkého usmerňovania a potreby mať „animátorov“ si sami nachádzajú, čo budú robiť. Hudobný talent je medzi nimi neprehliadnuteľný, rovnako ako pohybový. Ich aktivita nie je pripraveným predstavením pre návštevu – hýbu sa preto, že majú voľnú chvíľu, nástroje, priestor a jeden druhého. Program, ktorý by inde možno musel niekto vymýšľať, tu vzniká absolútne spontánne. Organizátori tábora sa smejú, že recept na takýto aktívny voľný čas nie je až taký komplikovaný. Rovnako ako pri iných deťoch treba na začiatku odložiť mobily – potom už to ide samo.

Keď tábor opúšťame, deti sú zvolávané na večeru, na ktorú sa po aktívnom dni tešia. Podávali sa dukátové buchty, reč príde aj na parené buchty. Dievčatá vymýšľajú recepty, aj netradičné – napríklad parené buchty à la Raffaello. Líderka Beáta radí, že namiesto džemu stačí ako plnku použiť kondenzované mlieko s kokosom.

Počas dňa deti veľa rozprávali o tom, čo im v živote chýba a s čím musia zápasiť. Ľahko by sa tak mohlo stratiť zo zreteľa, čo z nich boli cítiť v bezpečnom a podnetnom prostredí tábora – talent, energiu, zvedavosť aj vlastné predstavy o tom, kým chcú byť. Rozdiel je často v tom, koľko priestoru dostanú na to, aby to všetko mohli rozvíjať. A niekedy aj objaviť. 

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].