Osemnásty rok života znamená v právnom zmysle dospelosť, v sociálnom a vývinovom však nie. Vývinová psychológia považuje obdobie medzi osemnástym a približne dvadsiatym piatym rokom za fázu prechodu, experimentovania a hľadania identity. Väčšina mladých ľudí toto obdobie prežíva s podporou rodiny. Pre mladých odchádzajúcich z detských domovov však tieto roky znamenajú najmä koniec systému, ktorý ich doteraz držal pohromade. Je to moment, keď zostávajú sami.

Štát môže mladým dospelým poskytnúť tréningové bývanie, príspevok pri odchode či možnosť zostať dlhšie v zariadení. Čo však úrady zabezpečiť nedokážu, je záchranná sieť, do ktorej môžu mladí ľudia spadnúť, aby počas dospievania nenarazili príliš tvrdo. Väčšina mladých môže experimentovať, robiť chyby, odísť z práce, zmeniť školu či pohádať sa doma a stále sa má kam vrátiť. Dospievajúci bez rodinného zázemia takýto luxus nemajú. Keď dovŕšia osemnásť rokov, sú plnoletí a nikto ich viac nekontroluje. Dozor nad nimi sa končí, potreba sprevádzania nie.

Turbulentná cesta do dospelosti

Príbehy odchádzajúcich sa rôznia, mnohé z nich poznajú koordinátori a koordinátorky projektu Tvoj Buddy, ktorý deťom z domovov ponúka mentoring a možnosť budovať si dôverné vzťahy. „Máme v programe vysokoškolákov, ktorí študujú, ďalej mladých pracujúcich a potom tých, ktorí majú problém nájsť si stabilnú prácu a bývanie. Nejako sa o seba postarať vedia, ale ich cesta nie je štandardná. Väčšina z nás by si pre svoje dieťa takú cestu zrejme nevybrala. Po odchode zo zariadenia sa títo mladí musia oveľa viac spoliehať sami na seba, a ich život je preto často turbulentnejší. Viac sa mení a je menej stabilný,“ opisuje koordinátorka Buddy-dobrovoľníkov Barbora Hurtišová.

Niektorí mladí dospelí sa pustia do plánov, ktoré si vysnívali ešte v detskom domove, iní si nájdu nové ciele. „Mnohí bývajú v podnájmoch a finančne to zvládajú sami. Niektorí sa vrátia do biologickej rodiny, iní idú k partnerom, súrodencom alebo bývajú s ďalšími mladými ľuďmi v podnájme. Niekto je určitý čas na ubytovni alebo v Dome na polceste, teda v zariadení, ktoré poskytuje dočasné bývanie a podporu. Mladí z domovov sa podľa aktuálnej situácie pohybujú medzi stabilnejšími a menej stabilnými možnosťami.“

Ak dospelý študent z domova navštevuje vysokú školu, môže v zariadení zostať spravidla do 26 rokov. Pri pracujúcich je to kratšie, najčastejšie je tolerovaná doba nevyhnutná na osamostatnenie sa. Hurtišová opisuje, že keď majú mladí prácu a pocit, že zvládajú život, často chcú skôr odísť sami. „Túžia po slobode. Je pochopiteľné, že po rokoch v inštitúcii si to chcú skúsiť po svojom. Zároveň sa často stáva, že si to vyskúšajú bez podpory, a keď to nejde, vrátia sa a sú otvorenejší pomoci.“

Podľa koordinátorky príprava na samostatný život síce existuje, no jej účinnosť je veľmi individuálna. „Odchod z domova sa väčšinou nedeje zo dňa na deň. Deti sa na osamostatňovanie pripravujú skôr, približne od šestnástich rokov. Je to proces, ktorý má viacero krokov a zamestnanci detských domovov sa s nimi o ňom rozprávajú. Plánuje sa, kam mladí pôjdu bývať, čo budú robiť a dostávajú kontakty na možnosti ubytovania,“ vysvetľuje.

Niektorým takáto príprava stačí, mnohým však nie. Hurtišová nevie posúdiť, či by systém dokázal byť natoľko individuálny, aby každému poskytol podporu presne podľa jeho potrieb. „Keď je niečo nastavené plošne, vždy to niekomu sadne viac a niekomu menej.“

Je rozdiel vedieť a konať

Jednou z najväčších výziev na ceste do samostatného života býva diskontinuita. V detskom domove existuje štruktúra – sociálny pracovník, psychológ, pravidlá. Po odchode sa mladý človek ocitá v prostredí, kde musí sám iniciovať kontakt so službami. Systém predpokladá, že dostane informácie a jednoducho ich využije. Realita však ukazuje, že existuje veľká medzera medzi „vedieť“ a „konať“.

Ak niekto vie, že by si mal platiť zdravotné poistenie, neznamená to ešte, že si s tým sám poradí. Rovnako ak človek má vedomosť o tom, že pôžičky sú rizikové, neznamená mať kapacitu odmietnuť pôžičku v momente, keď hrozí strata bývania. „Urgencia je často väčšia ako toto riziko. Mladí totiž peniaze potrebujú v danom momente. Ak nezaplatia za bývanie, prídu oň,“ hovorí Barbora Hurtišová.

Podobne znevýhodnení vstupujú odchádzajúci aj na trh práce a bývania, disponujú totiž výrazne nižším finančným aj sociálnym kapitálom. Nemajú rodičov, ktorí by ručili za nájom, poskytli bezúročnú pôžičku alebo zaplatili kauciu. To, čo je pre mladých zo „štandardných rodín“ nepríjemná situácia, znamená pre dospievajúcich z domovov často existenčné problémy.

V takom kontexte je rýchla pôžička alebo pochybná pracovná ponuka silnejšia než abstraktné vedomie dôsledkov. Tlak je bezprostredný, človek nemá kam ustúpiť ani sa kam obrátiť a potrebuje okamžité riešenie.

Na každú šlamastiku je človek sám

Ak potom prvá výplata nepríde na účet, pretože ten je zablokovaný exekúciou, zažívajú mladí ľudia šok, ktorý má nielen finančný, ale aj psychologický rozmer. „V tomto bode nejde len o peniaze, ale aj o skúsenosť, že snaha nemusí priniesť okamžitý efekt. Príde pocit, že systém je zložitejší, než sa zdalo, a že každá chyba – či už vlastná alebo spôsobená okolnosťami – má rýchle dôsledky.“

Kým mladý človek z rodiny môže zavolať rodičom, ktorí mu pomôžu dočasne preklenúť situáciu, dospelí z domovov zažívajú na vlastnej koži kumuláciu všetkých dôsledkov svojho konania. Štátny systém sociálnej podpory síce ponúka nejaké služby, no tie sú často fragmentované. Sú tu síce kurátori, sociálni pracovníci, projekty aj neformálne siete, no nie vždy v takej intenzite a dostupnosti, akú si situácia vyžaduje.

A ak aj odchádzajúci z domovov napokon pomoc na papieri nájdu, niekedy majú obavu vstúpiť do nového prostredia. „Ani mi sme nevedeli, čo nás čaká, keď sme po vysokej škole išli prvýkrát na úrad. Často si aj dnes s mnohými úradnými vecami sami nevieme rady. Ako to potom má zvládnuť dieťa, pre ktoré sú úrady niečím celkom neznámym a navyše mu s tým nemá kto pomôcť,“ pýta sa koordinátorka Hurtišová.

Takáto dlhotrvajúca neistota sa časom môže zmeniť na paralýzu. Obava zo zlyhania či nízka sebadôvera dokážu človeka ochromiť aj pri objektívne zvládnuteľných úlohách.

Kľúčový je pocit dôvery a bezpečia

Osobitnou témou je vzťah k autoritám. Deti a mladí ľudia, o ktorých životných rozhodnutiach dlhodobo rozhodovali iní, si môžu so sebou niesť ambivalentný vzťah k inštitúciám. Na jednej strane ich potrebujú, na druhej ich môžu vnímať ako miesta kontroly.

Budovanie dôvery preto nemôže stáť len na poskytovaní informácií mladým. „Jedna vec je povedať im, že toto je úrad. Niečo úplne iné ale je, aby cítili, že tam môžu prísť a majú právo niečo žiadať. Že sa nemajú čoho a koho báť, že ísť na úrad nie je zbytočné,“ vysvetľuje Hurtišová.

Ak človeku chýba bezpečná základňa, robí rozhodnutia pod väčším tlakom. „Keď máme stabilné zázemie a podporu, záťažová situácia sa zvláda ľahšie. Keďže dospievajúci odchádzajúci z domovov takéto zázemie buď vôbec alebo od istého bodu nemajú, je to pre nich výrazná nevýhoda.“

Častokrát im neostáva iné, len sa spoliehať sami na seba. Aby si začali veriť a nabrali sebavedomie, potrebujú sebareflexiu a skúsenosť, že veci sa im môžu podariť. Pomôcť im môže aj sieť sociálnych vzťahov. Niektorí si udržiavajú pevné väzby so súrodencami, ktorí už našli oporu v sebe. Iní sa spájajú s kamarátmi, s ktorými vyrástli v detskom domove.

„Časté sú aj návraty do biologickej rodiny, kde spolužitie môže fungovať, ale aj nemusí – je to veľmi individuálne. Nedá sa to hodnotiť plošne. Predstava, že návrat automaticky znamená zlyhanie alebo, naopak, záchranu, je príliš zjednodušujúca.“

Sebadôveru nahlodáva vnútorná neistota

Mladí dospievajúci, ktorí odídu z detského domova, sa často boria aj s činnosťami, ktorí ľuďom z intaktných rodín môžu prísť banálne. Niektoré deti z domova vyrastali v mestách a sú zvyknuté orientovať sa v doprave, dochádzať do školy. Iné však pochádzajú z menších obcí a nemajú skúsenosť s fungovaním v mestskom ruchu.

Navyše, často ich prežívanie nebýva ani o chýbajúcej zručnosti, ale o miere vnútornej istoty. Tínedžer môže poznať cestu do školy, no keď má zrazu nájsť na mape svoje nové zamestnanie a naplánovať si trasu, je to preňho nová situácia. Pre mnoho ľudí je samozrejmé, že vedia, kde je zastávka a ako si nájdu autobus. Človek, ktorý si v sebe nesie veľkú mieru pochybností a neistoty, sa však môže sám seba pýtať: Čo ak netrafí správny autobus? Čo ak sa stratí? Čo ak to nezvládnem? A tak radšej zostane doma, aby sa vyhol zlyhaniu.

Podobne to býva v pracovných kolektívoch. Ak si mladí dospelí neveria, môžu byť častejšie nervózni, robiť chyby alebo pracovať pomalšie. Mnohí nemajú mať odkiaľ dostatočne rozvinuté zručnosti budovania vzťahov, pritom vstupujú do pracovného prostredia, kde musia reagovať na spätnú väzbu a pracovať s autoritou. Ak bola ich doterajšia skúsenosť s autoritou prevažne negatívna alebo nestabilná, môže byť pre nich náročné nevnímať každú kritiku ako osobné odmietnutie.

„Čelia výzvam, ktoré trvajú dlhšie a učia sa ťažšie, než zručnosť napísať životopis. Napríklad nebrať spätnú väzbu osobne, nenechať sa ňou odradiť a nevidieť veci čierno-bielo,“ hodnotí koordinátorka Barbora Hurtišová. Podobné vnútorné neistoty bývajú podľa nej častým dôvodom, pre ktorý mladí dospelí po počiatočných problémoch ďalej nenastúpia do práce alebo ukončia pracovný pomer v skúšobnej dobe.

Dôverujú, no často nepreverujú

Jednou z najnáročnejších výziev pre mladých ľudí, ktorí odchádzajú z domovov, je práca s dôverou. Potrebujú ju, no často s ňou narábajú inak než ich rovesníci z bezpečného zázemia. Dospievajúci z domovov niekedy dôverujú príliš rýchlo, inokedy si zasa budujú odstup a prísne kontrolujú, komu o sebe čo povedia.

„Keď sa človek dozvie, že niekto ponúka bývanie, môže to znieť ako výhra. Vždy by za tým ale mala byť otázka, za akých podmienok a čo sa za tým môže skrývať. Dôveruj, ale preveruj. Lenže mladí odchádzajúci nedbajú vždy na ‚preveruj‘.“ Výhodná ponuka môže byť legitímnou pomocou, ale môže byť aj začiatkom závislosti alebo nevyváženého vzťahu. V prípade mladých žien je riziko ešte citlivejšie, no týka sa aj mladých mužov – najmä tam, kde do hry vstupuje akútny nedostatok financií alebo silná túžba po blízkosti,“ upozorňuje Hurtišová.

Ďalšou podobne kľúčovou témou sú vzťahy. „Je prirodzené, že idú do – často pre nás neperspektívnych – vzťahov s nádejou, že im to naplní túžbu po vlastnej rodine, blízkosti, láske a pocite niekam patriť. Ak sa však vzťah ukáže ako nerovnocenný alebo manipulatívny, môže to mať rýchle ekonomické aj psychické následky. Nemali by sme ich však súdiť ani im vzťahy zakazovať, aj keď sa nám nezdajú ideálne. Dôležité je vytvárať bezpečný priestor, kde sa dá o vzťahoch rozprávať. Aj keď vzťah vykazuje riziká, je podstatné, že mladý človek o ňom môže hovoriť a že sa cíti byť prijatý.“

Dospievajúci z domovov sa až postupne učia rozlišovať medzi pomocou a zneužitím, a tiež medzi podporou a kontrolou. Bez stabilného vzťahu, v ktorom je možné tieto situácie pomenovať bez odsúdenia, sa človeku učí ťažšie. Tieto zručnosti sa totiž nedajú osvojiť jednorazovým školením. Vyžadujú opakovanú skúsenosť bezpečného vzťahu, kde konflikt neznamená koniec.

Potreba byť vypočutý

„Nech majú deti, s ktorými naši dobrovoľníci v projekte Tvoj Buddy nadväzujú vzťah, dvanásť alebo osemnásť rokov, v zásade komunikujú to isté. Chcú, aby ich niekto počúval a zaujímal sa o nich. V rozhovoroch zdieľajú to, čo aktuálne zažívajú – najmä v ich rovesníckych vzťahoch. Riešia to isté, čo každé iné dieťa v ich veku. Nejde pritom primárne o to, aby im niekto dal riešenie alebo radu. Skôr potrebujú mať priestor povedať, čo sa im stalo, byť vypočutí a pochopení. To je často všetko,“ hovorí Barbora Hurtišová.

Deti si podľa nej často konfrontujú svoj pohľad na svet s pohľadom dobrovoľníka, ktorý im venuje čas. Za veľké plus považuje aj možnosť voľby, ktorú zrazu zažívajú – niektoré rozhodnutia sú po prvýkrát na nich. A pre niektoré deti je náročné aj rozhodnutie, čo si objednajú v reštaurácii.

„Zrazu je veľa možností a ony väčšinou veľa možností nemávajú. Aj drobnosti ako plánovanie spoločných aktivít alebo dohoda na rozpočte sú pre nich dôležitou skúsenosťou. Pri aktivitách majú spolu s dobrovoľníkom určitú sumu peňazí a musia sa dohodnúť, čo s ňou urobia. Mladý človek tak dostáva svoju úlohu a zodpovednosť. To sú nenápadné, no dôležité kompetencie, ktoré ho pripravujú na ďalšie rozhodnutia v živote,“ opisuje koordinátorka. Cieľom je postupne naštartovať odvahu postaviť sa za seba, posúvať hranice svojho komfortu, učiť sa komunikovať a vedieť, že je v poriadku robiť chyby.

S budovaním sebahodnoty súvisí aj spoločenská nálepka „dieťa z decáku“. Mnohí mladí ľudia vedome zvažujú, komu túto informáciu povedia. Niektorí ju otvorene pomenúvajú a zaradia do svojho príbehu, iní ju radšej obchádzajú alebo sa jej vyhýbajú.

„Dôvod nie je vždy len obava z diskriminácie alebo hanba. Často ide aj o potrebu zažiť anonymitu a rovný prístup – byť hodnotený podľa seba, nie podľa svojej minulosti, nezapadnúť do nejakej škatuľky. A niektoré deti takto priamo testujú prijatie. Pýtajú sa, či druhému nevadí, že on alebo ona je z detského domova. Takéto konfrontácie nie sú provokáciou, ale skúškou bezpečia. Dospievajúci potrebuje vedieť, že ho jeho identita nebude automaticky zaraďovať medzi ‚chudáčikov‘ alebo problémových ľudí,“ vraví Hurtišová.

Iba tam pre nich byť

Jedným z menej viditeľných momentov osamostatňovania sa je odmlčanie. Stáva sa, že mladý človek sa prestane ozývať známym, neodpovedá na správy a neprichádza na stretnutia. Podľa skúseností koordinátorky Hurtišovej mnohí mladí nechcú otvorene hovoriť o niektorých témach. Vedia totiž, že ten druhý by sa o nich bál a možno by nesúhlasil s ich rozhodnutiami. Niekedy sa hanbia, inokedy zasa nemajú kapacitu riešiť tú-ktorú konkrétnosť.

„Ak mladý človek opakovane počul rady, ako si má nájsť prácu alebo stabilné bývanie, nemusí chcieť počúvať ich znova. Nepotrebuje ďalšie rady, potrebuje čas, kým si to v sebe usporiada. Niekedy sa stiahne, lebo nemá pocit, že by mal čo ponúknuť – akoby nemal žiadny úspech, ktorým by sa mohol »pochváliť«. Do vzťahu sa vráti až vtedy, keď sa jeho situácia aspoň čiastočne ustáli.

V takých momentoch je pre dospelého na druhej strane najťažšie vydržať. „Treba tam byť a nič nerobiť. Iba byť. Nepreberať kontrolu, nevnucovať riešenia, ale zostať dostupný. Je to náročné, najmä keď mladému dospievajúcemu hrozí reálne riziko, ako napríklad nestabilné bývanie, dlhy alebo vzťahy, ktoré nefungujú,“ opisuje Hurtišová situáciu mnohých dobrovoľníkov, ktorí sú partnermi detí z detských domovov.

Jej slová potvrdzuje aj príbeh jednej z dobrovoľníčok projektu Tvoj Buddy. Predplácala mladej dospelej azylové zariadenie, aby doň mohla prísť, keď to bude potrebovať. Tiež jej cez výdajné miesto posielala balíčky materiálnej pomoci, pretože nemal stabilnú adresu.

„Vždy jej poslala správu, kde si môže balíček vyzdvihnúť, alebo kde môže skloniť hlavu. Je však ťažké povedať, či si zásielku vyzdvihla alebo využila azyl. Možno by chcela, ale rieši základné životné potreby. Možno nemá kapacitu udržiavať vzťah. Možno je to pre ňu príliš náročné alebo zraňujúce. Dospievajúci v tejto situácii často menia telefóny a čísla. Jeden deň sú s vami v kontakte, na druhý deň už nie. Keď prídu o telefón, prídu aj o kontakty, je preto náročné udržať s nimi spojenie. Niekedy sa po čase ozvú cez sociálne siete. Kým sa odchádzajúci z detských domovov zastabilizujú, formy pomoci bývajú rôzne. No oplatí sa zotrvať a len tam pre nich byť.“

Hurtišová vysvetľuje, že dlhodobý vzťah pre mladého dospievajúceho znamená, že vie, kam môže prísť, ak sa situácia opäť stane nestabilnou. „V projekte Tvoj Buddy máme dvojice, ktoré sú spolu sedem a viac rokov. Poznajú sa ich rodiny a funguje to prirodzene. Ich vzťah nemá formálny názov, ale dieťa vie, že keď sa niečo deje, má kam zaklopať. Zároveň to nie je bezbrehé. Existujú pravidlá, dohody a hranice. Nejde o náhradné rodičovstvo, ale o stabilnú dospelú osobu, ktorá zostáva aj vtedy, keď mladý človek odíde. A aj vtedy, keď sa mesiace neozve.“ Práve vytrvalosť často rozhoduje o tom, či sa vzťah pre dospievajúceho stane skutočnou oporou.

Systém pomoci dospievajúcim, ktorí odchádzajú z detských domovov, je komplexnýafunguje v rámci limitov, ktoré presahujú samotnú oblasť náhradnej starostlivosti. Nedostatok dostupného bývania, neisté pracovné podmienky či zložitosť úradných procesov zasahujú širokú časť populácie.Pre mladých ľudí bez rodinného zázemia však majú tieto prekážky násobný dopad.

Zlepšenie systémovej podpory by, samozrejme, pomohlo, základom však zostáva, aby mladí ľudia neprechádzali touto fázou len na vlastnú päsť. Potrebujú mať k dispozícii stabilný vzťah, ktorý prežije aj obdobie ticha a neistoty. „Znie to možno ako klišé, ale v prvom rade ide o to, aby na to neboli sami,“ uzatvára Barbora Hurtišová.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].