Komunistické päťročné plány rozvoja národného hospodárstva stanovovali plnenie nereálnych úloh, ktoré sa presúvali z jednej päťročnice do druhej. Pri ôsmom pláne, ktorý mal pokrývať roky 1986 až 1990, však existovala nádej, že táto päťročnica prinesie do všeobecnej stagnácie niečo inovatívne.

Pre Rómov bolo nádejným signálom uznesenie slovenskej vlády č. 102/1985, ktoré opakovane presadzovalo spoločensko-kultúrnu integráciu rómskeho obyvateľstva. Aj to sa však dialo len deklaratívne, skutočná integrácia Rómov na Slovensku v pláne rozvoja nebola.

„Věci se budou řešit“

V apríli sa 1986 skupina Rómov zo Slovenska obrátila listom na Ústredný výbor komunistickej strany v Prahe (ÚV KSČ), aby jeho predstavitelia riešili celospoločenské problémy tejto rómskej menšiny. Pod listom boli podpísaní Tibor Baláž, Samuel Gergeľ a Dezider Oláh.

Zostáva nezodpovedanou otázkou, prečo výzvu neadresovali Ústrednému výboru komunistickej strany v Bratislave (ÚV KSS). Možno predpokladať, že v Bratislave by nič nevybavili. Niekoľko predchádzajúcich pokusov zostalo vždy bez odozvy.

Odpoveď z Prahy prišla skoro. Trojicu autorov prijal tajomník ÚV KSČ Jindřich Poledník a prisľúbil, že „věci se budou řešit“. Kľúčovou postavou v dialógu s rómskymi aktivistami zohral predseda odborového hnutia a vplyvný stranícky funkcionár Karel Hoffmann.

Z prvého neoficiálneho stretnutia v budove ÚV KSČ vznikol neformálny prípravný výbor Zväzu Rómov v Československu.

Utajené rokovania v Prahe

Hoffmann sa následne obrátil na federálneho ministra práce a sociálnych vecí Miloslava Boďu a navrhol mu, aby vytvoril konzultačnú skupinu pre vedenie dialógu s rómskymi aktivistami. Minister ponuku odmietol, takže Hoffmann zistil, že najmä u slovenských členov Ústredného výboru neuspeje. „Veci“ boli komplikovanejšie, ako si predstavoval.

Viac ako dva roky po spomínanom liste – 3. novembra 1988 – sa v hoteli Praha na Václavskom námestí uskutočnilo utajené rokovanie s rómskymi aktivistami. Pracovníci aparátu ÚV KSČ Bohumil Janouch a Jaroslav Jenerál naň pripravili analýzu politiky komunistickej strany.

Hoffmann pre účel stretnutia vytvoril neoficiálnu komisiu, zloženú zo zástupcov ÚV KSČ, federálnych ministerstiev a vládnych inštitúcií. Oproti tejto vládnej skupine sa posadilo šestnásť Rómov, medzi ktorými boli bývali funkcionári predtým zrušených rómskych zväzov, a to bývalý predseda Svazu Cikánů/Romů (SCR) Miroslav Holomek, krajský tajomník SCR v Českých Budějoviciach Rudolf Táncoš, prokurátor Emil Ščuka a učiteľ a prekladateľ Vladimír Oláh.

Zo Slovenska okrem trojice Baláž, Gergeľ a Oláh stretnutia zúčastnil aj bývalý okresný predseda Zväzu Cigánov a Rómov (ZCR) v Košiciach Jozef Fráter, novinárka Anna Koptová, pedagóg Alexander Berki a bývalý mládežnícky funkcionár ZCR Vincent Danihel.

Na rokovaní sa opakovane riešili otázky, či používať pomenovanie Cigáni alebo Rómovia, či sú Rómovia národnosť alebo etnická skupina, aj aký je rozdiel medzi asimiláciou a integráciou. Účastníci sa rozprávali o tom, ako vyriešiť problém z osadami, zlepšiť prospech rómskych žiakov a ako si poradiť s rastúcou kriminalitou. Rómska delegácia nastolila požiadavku obnovenia zväzových aktivít.

Česká vládna delegácia to uvítala, no žiadala zväzové aktivity bez hospodárskej činnosti – teda bez výrobných družstiev niekdajšieho Butikeru s vyše 600 zamestnancami, ktoré časť zisku investovali do činnosti zväzu. Čo si mysleli stranícki funkcionári zo Slovenska, nevedno, keďže rokovania sa nezúčastnil ani jeden z nich. Karel Hoffmann uzavrel stretnutie konštatovaním, že nasledujúce vyjednávania sa uskutočnia vždy za účasti a rešpektovania názorov Rómov.

Nasledujúce utajené rokovanie sa konalo 14. januára 1989 na rovnakom mieste. Hoffmann opakovane zdôraznil, že ide o neoficiálnu diskusiu. Podporil návrh obnovenia činnosti zväzov, ktoré budú financované štátom, no až na základe schválenej činnosti. Účastníci upozornili na to, že bez priamej podpory ÚV KSČ sa situácia nezmení. Hoffmann ich uistil, že všetky podnety a námety budú spracované do analytickej správy, ktorú on sám predloží na najbližšom rokovaní ÚV KSČ.

Hoffmannova správa na predsedníctve ÚV KSČ

Posledný januárový deň roku 1989 Karel Hoffmann predložil predsedníctvu ÚV KSČ Správu o riešení problematiky rómskeho obyvateľstva. Materiál prerokoval ÚV KSČ 3. februára 1989 a stal sa podkladom uznesenia 103. schôdze predsedníctva ústredného výboru.

Posledné koncepčné uznesenie komunistov uvádza, že zrušenie oboch rómskych zväzov v roku 1973 bolo chybou, ktorá prerušila dialóg so zástupcami rómskeho etnika. Česká ani slovenská vláda a orgány štátnej správy nesplnili úlohu začleniť „vyspelých funkcionárov zväzov“ do komisií národných „výborov pre otázky cigánskych obyvateľov“. Podľa uznesenia boli dovtedajšie riešenia takzvanej „cigánskej otázky“ neúčinné a nové si vyžadujú úzku spoluprácu s rómskou inteligenciou. Predsedníctvo ústredného výboru tiež uviedlo, že je nutné využiť „etnický prvok“ rozvíjajúci sebavedomie Rómov a formujúci ich etnickú príslušnosť. Uvedená problematika si podľa súdruhov vyžadovala vyriešiť ústavno-právne ukotvenie rómskej menšiny v Československu. Videli nutnosť vytvoriť priestor pre rómsku reprezentáciu, podporovanie združovania Rómov v spolkoch a pre vydávanie dvojjazyčného kultúrno-výchovného časopisu.

Stopa až do demokratických pomerov

Správu možno hodnotiť ako pozitívny krok k emancipácii Rómov v Československu. V daných dobových pomeroch bolo nevídané, aby štát hovoril o „vyspelých Rómoch“ a o obnovení popretrhávaných kontaktov so zahraničnými rómskymi organizáciami. Na druhej strane treba dodať, že uvedomenie si zmeny kurzu voči neuznanej menšine bolo oneskoreným riešením.

Navrhované zmeny schvaľovala komunistická strana, ktorá si chcela udržať kontrolu nad korektnou integráciou Rómov do väčšinovej spoločnosti. Novému trendu sa museli podvoliť aj slovenskí stranícki funkcionári, ktorí boli tradične zaujatí proti akejkoľvek zmene. Im stačilo, aby sa nezastavila vnútroštátna migrácia rómskych rodín do českých a moravských okresov. Z ich pohľadu migrácia presúvala „problém“ do západnej časti spoločného štátu.

Prichádzajúce zmeny však využili aj komunistickí funkcionári na Slovensku. Uznesenie vlády Slovenskej socialistickej republiky z 1. novembra 1989 uložilo ministerstvu školstva, aby počas prípravy 9. päťročného plánu pre roky 1991 až 1995 vytvorilo pre absolventov stredných pedagogických škôl a pedagogických fakúlt špecializované kurzy so zameraním na osobitosti výchovy a vzdelávania rómskych žiakov. Úloha bola splnená vznikom Katedry rómskej kultúry na novovzniknutej univerzite Konštantína Filozofa v Nitre v školskom roku 1990/1991.

Väčšinová spoločnosť zmenu prístupu zvlášť nezaznamenala, nebola totiž veľmi viditeľná. S výnimkou putovnej výstavy s názvom „Cikáni – romské etnikum v Československu“ a vydania českej metodiky pre kultúrno-výchovné zariadenia „Šunen Romale“ sa z uznesenia 103. schôdze PÚV KSČ nezrealizovalo nič iné.

Po slobodných voľbách prevzala ľudsko-právnu štafetu nová demokratická vláda, ktorá 9. apríla 1991 prijala Zásady vládnej politiky Slovenskej republiky k Rómom. V legislatívno-právnom systéme tak uznala etnickú svojbytnosť Rómov na úrovni ostatných národnostných menšín.

Zabudnutá Hoffmannova správa zanechala v procese uznania rómskej národnosti svoju stopu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].