Od roku 2001 si 9. september pripomíname ako Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Návrh do Národnej rady SR v tom čase predložil vtedajší nezávislý opozičný poslanec Robert Fico. V tomto období sa definoval ako ľavicový politik a dalo by sa predpokladať, že návrh vznikal v spolupráci s niektorými predstaviteľmi židovskej komunity. Argumentácia sa opierala o potrebu vyrovnať sa s históriou vojnového štátu a o snahu vytvoriť nástroj na boj proti všetkým súčasným prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie.

Áno, návrh predložil ten Robert Fico, ktorý sa dnes nebráni spolupráci so stranou Republika.

Židia nesmeli liečiť ani vlastniť fotoaparát

Dátum 9. september priamo odkazuje na prijatie vládneho nariadenia č. 198/1941 Sl. z., známeho ako Židovský kódex. Táto najrozsiahlejšia právna norma vojnovej Slovenskej republiky komplexne redefinovala postavenie židovského obyvateľstva a cielene smerovala k jeho úplnej hospodárskej a spoločenskej izolácii a degradácii.

Úvodné paragrafy nariadenia definovali Žida na základe pokrvnej príbuznosti a vierovyznania v línii starých rodičov, pričom presne určovali, za akých podmienok sa obmedzenia vzťahovali aj na židovských miešancov. Nariadenie zavádzalo povinnú evidenciu týchto osôb a zakazovalo uzatvárať manželstvá so Židmi a židovskými miešancami.

Všetkým Židom a miešancom sa zároveň odňalo volebné právo a zakázalo sa ich menovanie do štátnych funkcií. Zakázal sa im výkon povolaní, ako napríklad notár, advokát, inžinier, lekár, zverolekár či lekárnik. Bola im nariadená nútená pracovná povinnosť a kompletne sa vylúčili zo štúdia na všetkých typoch škôl.

Podľa nariadenia museli opustiť svoje domácnosti, nesmeli vlastniť auto ani rádio. Nesmeli mať oprávnenie na rybolov, držanie zbrane, vodičský preukaz a cestovný doklad. Samostatné nariadenia sa týkali zákazu vlastniť majetok, cenné papiere, šperky, kožušiny, umelecké diela, fotoaparáty, ďalekohľady, gramofóny, ale aj štátne symboly, vlajky či platne s národnou hudbou.

Aj po osemdesiatichpiatich rokoch je to desivé čítanie. V 270 paragrafoch sa existencia viac ako 80-tisíc židovských obyvateľov Slovenska scvrkla na minimum. Slovenský Židovský kódex patril k najprísnejším v celej Európe. Ak vzniká otázka, ako sa to mohlo stať, odpoveď môže byť aj v tom, že kódexu predchádzali iné nariadenia, ktoré spoločnosť prijala relatívne potichu a s istým zadosťučinením. A tie smerovali aj k Rómom.

Kočovným Rómom zabavili majetok, nesmeli mať ani psa

Nariadenie s mocou zákona č. 130/1940 Sl. z. o dočasnej úprave pracovnej povinnosti Židov a Cigánov z 29. mája 1940 zaviedlo povinnú prácu v prospech obrany štátu. Samotnú definíciu pojmu Cigán následne konkretizovala vyhláška Ministerstva vnútra č. 127/1940 Úr. n. zo dňa 18. júna 1940.

Podľa § 9 sa pod týmto pojmom rozumel „iba ten príslušník cigánskej rasy, pochádzajúci z nej po oboch rodičoch, ktorý žije životom kočovným alebo usadlým síce, avšak vyhýba sa práci“. Hoci definícia formálne hovorila o „vyhýbaní sa práci“, úrady, četníctvo a Hlinkova garda ju aplikovali svojvoľne na celú rómsku menšinu – bez ohľadu na to, či daní ľudia riadne pracovali a žili usadnutým životom.

Nadväzujúca Vyhláška Ministerstva vnútra č. 163/1941 Sl. z. zo dňa 20. apríla 1941 (nesúca názov „O úprave niektorých pomerov Cigánov“), ktorú podpísal vtedajší minister vnútra Alexander Mach, bola jedným z najradikálnejších represívnych opatrení voči rómskemu obyvateľstvu počas vojny u nás.

S okamžitou platnosťou ňou boli zrušené všetky dovtedy vydané kočovné listy. Kočovným (olašským) Rómom bolo prikázané usadiť sa v ich domovských obciach do ôsmich dní. Ich majetok – vozy, maringotky a kone – im bol zabavený.

Vyhláška prikázala obciam vykázať Rómov na nové, vopred určené miesta – odľahlé a izolované od miestnych ciest. Tým sa pretrhali takmer všetky kontakty medzi Rómami a ostatnou populáciou. Do miest a obcí smeli vstupovať iba vo vyhradenom čase, čím zostali úplne segregovaní a bez možnosti legálne pracovať. Okrem iného mali zakázané vlastniť určité druhy majetku, napríklad aj psa.

Spoločnosť postupne strácala citlivosť

Dobová legislatíva ukazuje, že prístup k Židom a Rómom bol veľmi podobný. Vládla tu systematická snaha úplne ich vytlačiť zo spoločnosti, zobrať ich majetok a v konečnej fáze ich poslať na smrť.

Pripomínanie Židovského kódexu je dôležitým mementom histórie a Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia nám túto príležitosť ponúka. Môžeme a musíme spomínať na našich zmiznutých susedov. Na desaťtisíce židovských obetí deportácií, za ktoré vtedajšia vojnová Slovenská republika nacistickému Nemecku dokonca sama platila. Zaplatila za to, aby svojich vlastných občanov poslala na smrť, a aby sa iní vyvolení „občania-arizátori“ mohli beztrestne obohatiť na ich majetku.

História ukazuje, že k najväčším tragédiám nevedie náhly zvrat, ale postupná strata citlivosti spoločnosti. Kým spochybňovať prenasledovanie Židov je dnes už neakceptovateľné, verbálne útoky na Rómov a ich plošné označovanie za asociálov zostávajú bežnou súčasťou verejného diskurzu.

Hľadanie extrémnych riešení má svojich stúpencov aj dnes. Ak ako spoločnosť pristúpime na pragmatické spojenectvá s extrémizmom a začneme tolerovať novodobý rasizmus, riskujeme, že zopakujeme rovnaké chyby. Spomienka na obete holokaustu preto nie je len spomienkovým rituálom. Je to praktický test našej súčasnej politickej a občianskej zrelosti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].