Na okraji Serede v tichej ulici stojí múr obohnaný ostnatým drôtom, za ktorým je jediné múzeum holokaustu na Slovensku. Keď sa v dnešných časoch návštevník blíži do areálu bývalého pracovného a koncentračného tábora, desivú históriu mu nepripomína nič okrem orientačných tabúľ. Vedú sem ničím nevýrazné ulice, okolie tvorí priemyselná štvrť a opustené plochy. Stačí však prechod cez vstupnú bránu a tento dojem sa zmení. Človeku pri pohľade na päť sivých barakov stiahne hrdlo. Nachádza sa totiž na mieste, kde príslušníci Hlinkovej gardy a neskôr Gestapa (Štátna tajná polícia nacistického Nemecka) sústredili Židov a neskôr ich deportovali do táborov smrti. 

Pred druhou svetovou vojnou bol tento areál využívaný armádou, pracovným táborom pre židovské obyvateľstvo sa stal v roku 1941, keď ho tu zriadili slovenské úrady. V prvej etape fungovania tam boli dielne na nútené práce, popri tom však prebiehala príprava na deportácie. Tie sa odtiaľ začali v marci 1942 a trvali do októbra 1942. Zlom a ďalšie peklo sa začalo po potlačení Slovenského národného povstania. V októbri 1944 prevzali tábor nemecké jednotky SS (Schutzstaffel) pod vedením Aloisa Brunnera, čo pre internovaných znamenalo brutálne násilie, vraždy, nočné pochody a urýchlené transporty. V druhej vlne bolo zo Serede vypravených 11 transportov s 11 507 Židmi. Posledný židovský väzeň opustil tábor 31. marca 1945. Odhaduje sa, že táborom prešlo zo Slovenska asi 16-tisíc ľudí zo Slovenska. 

Zo Serede odchádzali vlaky smerom do lublinskej oblasti a táborov Auschwitz, Birkenau, Ravensbrück, Sachsenhausen, Bergen-Belsen a Geta Terezín. Väčšina ľudí, ktorí boli zo Serede deportovaní, sa nevrátila. Autentickosť tohto priestoru má pre návštevníka inú váhu než „len“ archívne dokumenty či exponáty za sklom. V Seredi človek stojí na rovnakých dlaždiciach, na akých stáli ľudia, ktorých mená dnes poznáme len z transportných zoznamov. Treba však dodať, že po roku 1945 toto miesto pôvodne nikto neplánoval uchovať. 

Každá veta v sebe nesie niečo nepochopiteľné

Tunajšie Múzeum holokaustu bolo otvorené až v roku 2016 po mnohoročnej snahe historikov, preživších, aktivistov a odborníkov na pamätné miesta. Na jeho čele dnes stojí Martin Korčok, vyštudovaný etnológ, ktorý strávil štvrťstoročie rozhovormi s preživšími, výskumom a rekonštrukciou pamäťovej mapy tohto miesta. „Po roku 1945 ostal tento tábor stáť len preto, že sa tu nachádzali armádne sklady. No to, čo sa dialo medzi jeho stenami, zostávalo roky bez pomenovania,“ vysvetľuje Korčok.

Prvé úsilie o systematickú obnovu prišlo až v čase, keď pomaly zomierali poslední preživší, ktorí ešte mohli rozpovedať, čo sa v tábore dialo. Stalo sa tak pri Pamätnom dni obetí holokaustu, keď vznikla myšlienka vyhlásiť päť zachovaných barakov seredského tábora za národnú kultúrnu pamiatku a vytvoriť v nich múzeum. Túto myšlienku oficiálne schválilo rozhodnutie ministerstva kultúry 12. mája 2009, ktorým bolo päť budov bývalého pracovného tábora v Seredi vyhlásených za národnú kultúrnu pamiatku. Postupne sa podarilo získať aj ďalšie časti areálu, vrátane bývalého veliteľstva, dielní, kuchyne či „apelplacu”. Rekonštrukcia piatich autentických barakov a príprava expozície, ktorú viedlo Slovenské národné múzeum – Múzeum židovskej kultúry, sa napokon zavŕšila v roku 2015 odovzdaním zrekonštruovaného areálu. Na projekte sa podieľali desiatky odborníkov – od architektov cez kurátorov až po technické tímy, ktorí dokázali z chátrajúcich budov obnoviť miesto schopné niesť autentické svedectvo o dejinách tábora.

Výtvarné riešenie pôvodne pripravil výtvarník Milan Veselý, po jeho úmrtí na projekte pokračovala jeho dcéra Nina Veselá-Cohen, ktorá otcovu prácu dokončila. Hlavným kurátorom bol profesor Pavol Mešťan a zodpovedným kurátorom Martin Korčok, ktorý sa stal aj prvým zamestnancom múzea. Na tvorbe scenára spolupracovali aj preživší a pamätníci Arieh a Gila Fatranovci, Naftali Fürst, Šmuel Givoni, Ján Hanák, Chava Hod, Abraham Pressburger či partizán Otto Šimko. 

Expozícia múzea je usporiadaná do štyroch hlavných barakov, z ktorých každý zachytáva inú časť príbehu prenasledovania Židov na Slovensku. Prvý barak mapuje protižidovské nariadenia od roku 1938, propagandu slovenského štátu aj deportácie z roku 1942. Druhý barak, otvorený v roku 2020, sa venuje táborom, strediskám a getám na Slovensku vrátane území pripojených k Maďarsku, perzekúciám Šiesteho robotného prápora a obsahuje tiež spomienkovú miestnosť s menami zavraždených. Tretí barak predstavuje samotný tábor v Seredi – jeho dielne, každodennosť a dochovaný zoznam väzňov. Napokon, štvrtý barak približuje koncentračné a vyhladzovacie tábory, do ktorých smerovali transporty zo Slovenska, a pripomína Slovákov ocenených titulom Spravodlivý medzi národmi. Štyri hlavné priestory dopĺňa piat barak, ktorý slúži na dočasné výstavy, a tiež ako kancelárske zázemie pre pracovníkov múzea. V exteriéri medzi barakmi stojí autentický vagón smerujúci do Auschwitz-Birkenau, pri ktorom návštevníci kladú kvety a zapaľujú sviečky. 

To sú priestory, no tie sú dokreslené príbehmi, ktoré vedia rozpovedať len tí, ktorí hrôzy druhej svetovej vojny prežili. A najviac takýchto príbehov pozná práve Korčok. 

„Rozhovory, ktoré som viedol, mi zmenili život. Počúval som ľudí, ktorí prežili niečo, čo by nemal zažiť nikto. Zistil som že každá veta, ktorú povedali, v sebe nesie niečo, čo dnes dokážu ľudia len veľmi ťažko pochopiť.“ Kostru múzea tvoria práve výpovede preživších. Vďaka ich vráteniu sa k traumatizujúcim spomienkam nie je Sereď len miestom histórie, ale aj miestom svedectiev. 

Nepochopiteľný mýtus dobrovoľného príchodu

Medzi takýmito príbehmi je aj osud rodiny Fürstovcov. Spája sa v ňom strata domova, dôstojnosti, práv aj strata možnosti rozhodovať o vlastnom živote. „Často od niektorých počúvam že »tí (internovaní, pozn. red.) ľudia sa sem hlásili dobrovoľne« a vždy nad tým rozmýšľam. Človek, ktorý niečo také povie, buď nemá úctu k inému človeku, alebo nepozná realitu, ktorá sa vtedy diala,“ hovorí Korčok. „Vždy sa vtedy vrátim k príbehu Naftaliho Fürsta.“ 

Naftali Fürst sa narodil v roku 1932 v Petržalke, rodina patrila do strednej vrstvy. Mali drevosklad, drevovýrobu, dom, bývali v dynamicky sa rozvíjajúcej časti mesta. Aj vďaka tomu, že podnikali, mali aj isté spoločenské postavenie. Ich život bol postavený na práci, stabilite a na spoločenskom zaradení. Dlho necítili žiadne signály toho, že o niekoľko rokov by mali musieť utekať cez rieku s poslednými vecami v rukách.

„Zlom prišiel v roku 1938, keď Petržalka – ako prvá časť územia bývalého Československa – pripadla nacistickému Nemecku. Jej obyvatelia sa zrazu ocitli v priestore, kde už platili norimberské zákony. Židia tak nemali právo vlastniť majetok, nemohli vykonávať mnohé povolania, ale ani zostať v dome, ktorý si predtým vybudovali. Keď bol otcovi Naftali Fürstova doručený príkaz opustiť s rodinou dom, dostal záchvat a rozbil celý nábytok sekerou. Nielen zo zlosti, ale z posledného nároku na hrdosť – nechcel, aby sa na ich živote niekto obohatil,“ opisuje riaditeľ múzea. 

Zvyšok majetku Fürstovci preplavili cez Dunaj do Bratislavy, ale ani tam nemali pokoj. Protižidovskú legislatívu postupne zavádzal aj slovenský štát. Židia tak v priebehu troch rokov prešli zo stavu ekonomicky stabilnej strednej vrstvy na okraj existencie. Ocitli sa bez práce, domova a bez ochrany. 

„Mnohí sa pýtajú, prečo neušli. Ale kam by išli? Kam by išli rodičia s dvoma deťmi v krajine, ktorá im zobrala všetky práva? Nemali inú možnosť,“ vysvetľuje Korčok. „Nemali viac kam ísť. Do Serede neprišli preto, že chceli, ale preto, že nemali inú možnosť. Vstup do tábora bol výsledkom legislatívy, štátnych rozhodnutí a spoločenského odcudzenia, ktoré ich obrali o všetko. Nebolo na tom nič dobrovoľné. Ani rozhodnutie presunúť sa, ani fakt, že prišli do tábora v Seredi.”

Etnológ nevylučuje ani prípady násilného zvážania Židov do tábora, naopak, je presvedčený, že k nim dochádzalo. „No ešte pred samotným fyzickým násilím nastali životné okolnosti, ktoré zahnali ľudí do úplného kúta. Niektorí sa pokúsili ukryť, no keď ich našli, priviezli ich do Serede. Práve to bol prvok násilia: vytrhli ľudí z ich domovov na základe zákonov, ktoré legitimizovali ich prenasledovanie. Spravili s nimi „krátky proces“ a nasledovala deportácia,“ popisuje Korčok. 

Dielne, smrad a monotónnosť 

Sereď bola táborom, ktorý fungoval ako priemyselný organizmus – neprestajne. Poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman opísal tento fenomén vo svojej slávnej knihe Modernosť a holokaust. Systematické vyvražďovanie Židov, Rómov či homosexuálov podľa neho vyplýva zo samotnej podstaty moderného byrokratického sveta, ktorý sa pokúša o zefektívnenie každej minúty našej existencie a rozdelenie – špecializáciu – práce na tak malé jednotky, že človek plniaci si svoju úlohu sa stáva „len“ jedným z koliesok veľkého stroja, ktorého fungovaniu ako celku však často nerozumie. 

„Stroj násilia“ v Seredi fungoval bez ohľadu na vek, zdravie či fyzickú silu ľudí, ktorí doň vstúpili. Práca v tábore nebola doplnkovou povinnosťou väzňov, ale základným mechanizmom, ktorý ho definoval a udržiaval pri živote. V seredskom tábore museli pracovať všetci – muži, ženy, starší, mladší, aj deti. Pracovali na výrobných linkách či v dielňach a v prostredí, ktoré by dnes sotva spĺňalo akýkoľvek hygienický alebo pracovný štandard.

Tábor bol pre štát zdrojom lacnej pracovnej sily a jeho prevádzka smerovala k tomu, aby sa – z pohľadu totalitného režimu – využil každý pár rúk čo najefektívnejšie. Najväčšou bola stolárska dielňa, no okrem nej v tábore existovala aj zámočnícka, betónarská a tokárska dielňa, teda výroba hračiek. V tábore sa tiež chovali angorské králiky – na kožušinu. Fungovala tam aj krajčírska dielňa, kde internovaní ľudia šili uniformy a spodnú bielizeň pre vojakov. Vyrábali sieťované tašky, maľovali majoliku, v tábora bola dokonca aj oprava rádií. V niektorých dielňach sa zdržiavala stovka pracovníkov, v iných menej. 

Korčok opisuje, že do režimu nútených prác boli zapojené aj deti. Do dvanástej hodiny navštevovali improvizovanú školu a popoludní museli nastúpiť do práce. Nešlo o jednoduché úlohy, skôr o monotónne, často fyzicky náročné činnosti, ktoré by dnes neboli znesiteľné ani pre dospelého človeka. „Eli Vago, ktorý bol v Seredi ako dieťa, v rozhovoroch opakovane spomínal králikáreň – priestor s neznesiteľným zápachom.“ Vago si spomínal, že v králikárni bol taký smrad, že sa tam viackrát pozvracal. 

Iné deti – napríklad aj Naftali Fürst – pracovali v stolárskej dielni, kde dookola šmirgľovali hojdacie koníky a iné drevené hračky. „Niekoľko hodín denne držali v rukách kúsok dreva a šmirgeľ, pričom pohyb bol stále ten istý – dopredu, dozadu, opakovať. Pre dieťa to bola kombinácia fyzického aj psychického trestu. Fürstovi ostal tento obraz v hlave celý život. Ešte aj dnes, teda vo vysokom veku, keď prejde okolo výkladu, kde je vystavený drevený hojdací koník, príde mu nevoľno,“ opisuje vedúci detskú prácu v Seredi. 

Táborový systém bol neúprosný. Nikoho nezaujímalo, či dieťa vládze, je choré alebo vystrašené. Jedinou hodnotou človeka v tábore bol úžitok, ktorý prinášal alebo neprinášal. Ďalšie peklo prežívali v tábore dievčatá a ženy, a to najmä po tom, čo jeho správu prevzali jednotky SS. 

„Veliteľom tábora bol vtedy František Knollmayer, vtedy dvadsaťtriročný Bratislavčan. Vedenie si vyberalo dievčatá s bujným poprsím, priviedli ich do stolárskej dielne, kde boli na podlahe rozsypané hobliny, prikázali im vyzliecť sa donaha a nútili ich poprsím zametať. Presne tak to stojí v súdnych spisoch. Diali sa tu rôzne veci, o ktorých bolo pre preživších nesmierne ťažké hovoriť,“ popisuje Korčok hrôzy 40. rokov. 

Režim teroru a strachu

Za táborovým terorom stáli gardisti, ktorí tu mali nad väzňami plnú moc. Ich prístup sa líšil, ale z výpovedí preživších je zrejmé, že tresty boli bežnou súčasťou každodennej praxe. „Mnohí hovorili, že psychické týranie bolo ešte horšie než fyzické,“ spomína si Martin Korčok. 

Gardisti využívali moc, ktorú mali, a mnohí s ňou narábali spôsobom, ktorý je dnes ťažko predstaviteľný a siaha od ponižovania až po aktívne mučenie. Režim každodennej driny väzňov mohol prežívať len vďaka disciplíne strachu. Strachu z vyvolania mena, zo selekcie či z transportu. Práve selekcie boli momentom, ktorý v Seredi znamenal skutočný koniec a rozdeľovanie rodín. 

V okamihu selekcie sa z jednotnej rodiny stával roztrhnutý celok – matka s deťmi išla na jednu stranu, stará mama na druhú. Ženy sa ocitli v situácii, v ktorej neexistovalo správne rozhodnutie: majú sa pridať k staršej generácii, ktorá ich potrebovala, alebo zostať pri vlastnom dieťati, ktoré ich potrebovalo tiež? Obe možnosti znamenali zradu niekoho, koho milovali. A obe tiež znamenali rovnaké bezmocné uvedomenie si, že akékoľvek rozhodnutie aj tak nič nezmení.

„Pri každom transporte bol neskutočný plač. Preživší ma upozorňovali na to, že nebolo možné, aby pri deportáciách niekto v tomto meste spal. Z vagónov sa rozliehal taký plač a krik, že to muselo byť počuť na kilometre,“ popisuje vedúci múzea. 

Cesta vlakmi bola ďalšou formou násilia. „V roku 1944, najmä na začiatku septembra, sa snažili natlačiť do vagónov čo najviac ľudí. Predtým bolo vo vagóne asi štyridsať ľudí, neskôr sa snažili využiť každý centimeter a natlačili doň aj osemdesiat až sto osôb. K tomu im dali jeden kýbel na potrebu. Predstavte si, že sa vám chce ísť na potrebu. Okolo stojí osemdesiat ľudí, to je osemdesiat pohľadov. Muži to nejak zvládli, ale ženy sa hanbili. Najmä mladé dievčatá, s ktorými som sa rozprával, mi hovoril, že sa to snažili vydržať a hovorili si, že na toaletu pôjdu, až niekam pricestujú. No keď dorazili do koncentračného tábora, zistili, že nie je kam ísť. Mnoho z nich sa pomočilo hneď pri výstupe z vagóna – a nielen to. Opisovali, že najhoršie bolo, keď mali menštruáciu a tiekla im krv po nohách. Ako sami povedali, v tomto momente prvýkrát stratili pocit ľudskosti. 

„A práve tu, ako samy povedali, prvýkrát stratili pocit ľudskosti. Nie pri bitkách ani pri nadávkach – na to si, žiaľ, časom zvykli. Ale pri tomto. To bolo psychické zničenie človeka,“ hovorí Korčok.

„Predstavte si ten jeden kýbel. Keď doň vykonali potrebu piati dospelí, bol plný. Vagón sa hýbal, kýbel sa prelieval. Vo filmoch to často býva ukázané spôsobom, že vlak sa zastaví a vedro jednoducho vylejú. V realite ho však museli vyprázdniť cez jediné zamrežované okno. Matematika nepustí – mreže zakrývali asi 40 až 45 percent otvoru. To znamená, že takmer polovica obsahu sa vyšplechla späť dnu. Ľudia boli neuveriteľne zapáchajúci už len po transporte a to bola iba cesta. Ešte netušili, čo bude nasledovať potom.“

Zabudnutý tábor v Dubnici nad Váhom

Keď Martin Korčok rozpráva o Seredi, nevyhnutne sa dostáva aj k iným miestam na Slovensku, ktoré sa stali súčasťou systému prenasledovania vlastných obyvateľov. Jedným z nich bol pracovný tábor v Dubnici nad Váhom, označovaný ako „cigánsky tábor“, hoci realita bola omnoho komplexnejšia. Väznení tu boli Rómovia, ale aj jednotlivci židovského pôvodu či ľudia, ktorých režim klasifikoval ako „asociálnych“. Dubnica bola miestom, o ktorom sa v kolektívnej pamäti dlho mlčalo. „Z toho tábora je medzi nami už len jeden preživší, ktorý je ale židovského pôvodu. Volá sa Ladislav Welward,“ dopĺňa Korčok. 

Rodina Welwardových pochádzala z Banskej Štiavnice, otec bol lekárom. Keď v roku 1942 gardisti začali zhromažďovať Židov do táborov, Welwardovho otca odviedli najprv do Novák. „Keď však prišiel do tábora, na stráži stáli gardisti z Banskej Štiavnice. Mladí, ledva dospelí chlapci. Poznali ho, vedeli, že je Žid a lekár. Aby mu ukázali, kto je tu teraz pánom, dobili ho tak, že skoro zomrel.“ 

Zotavil sa len zázrakom. Neskôr sa dostal do Dubnice nad Váhom, kde práve lekára potrebovali. Tábor však pre neho neznamenal ochranu, bol len inou formou rizika. Vládli v ňom katastrofálne podmienky. Hygiena prakticky neexistovala a ochorenia sa šírili nekontrolovane. „V Dubnici vypukol týfus. A keďže Welwardov otec sa dostával do kontaktu s chorými, ochorel aj on. Druhýkrát v priebehu pár mesiacov tak bol blízko smrti.“ Aj tentokrát sa, našťastie, zotavil – mnohí iní však nie. 

Najtemnejší moment tábora v Dubnici prišiel v noci 23. februára 1945, ktorá sa do slovenskej histórie zapísala ako jedna z najdesivejších epizód prenasledovania Rómov. „V tú noc vytiahli z tábora dvadsaťšesť chorých ľudí. Oznámili im, že ich odvezú na miesto, kde ich hospitalizujú. V skutočnosti ich však odviezli na miesto, kde ich popravili.“ Až exhumácia po vojne ukázala, že osemnásť ľudí bolo zastrelených, ostatných pochovali zaživa. 

Chlapec, ktorý prežil Auschwitz 

Jeden z preživších holokaustu pôvodom zo Slovenska, ktorých príbeh mal Korčok možnosť dokumentovať, bol rodák z Moldavy nad Bodvou Max Tibor Eisen.

„Predstavte si chlapca, ktorý nemal ani pätnásť rokov, keď sa ocitol v Auschwitz-Birkenau. Pochádzal z ultraortodoxnej židovskej rodiny. V týchto rodinách bolo bežné, že mali desiatky členov – bratrancov, sesterníc, tetiek, strýkov. A pán Tibor Eisen mi povedal, že z celej tejto ich veľkej rodiny zostali po druhej svetovej vojne len dvaja – on a jeho bratranec. Všetci ostatní boli zavraždení.“ Eisen prežil aj udalosť, o akých dnes rozpráva len málokto, pretože jej opis prekračuje hranice našej predstavivosti. Nebol „len“ svedkom smrti svojich rodičov a súrodencov, prežil aj zranenie, ktoré sa v Auschwitzi neodpúšťalo.

„Pracoval na rúbanisku, kde vyťahovali korene stromov,“ začína rozprávanie vedúci múzea. „Max Tibor Eisen už nevládal, tak si ľahol. Zbadal ho však esesák a udrel ho do hlavy tak silno, že väzňovi museli operovať hlavu. V Auschwitzi to fungovalo tak, že počty ľudí museli sedieť. Mŕtvych museli priniesť späť do tábora, zranených zasa poslali do nemocnice. Ale v nemocnici mali človek na zotavenie len jeden deň. Jeden. Ak na druhý deň nemohol nastúpiť do práce, poslali ho do plynovej komory.“ 

Eisen bol presvedčený, že neprežije, nevládal sa ani postaviť. Keď prišli väzni po zranených, pripravoval sa na to, že ho odnesú do plynu. Vtedy však prišiel muž, ktorého Korčok považuje za jedného z hrdinov svojho výskumu – poľský politický väzeň doktor Tadeusz Orzeszko. „Hodil mu handru a povedal, aby predstieral, že utiera podlahu.“ Eisen sa zohol, hoci padal od bolesti. Týmto gestom – jediným pohybom, jednou lžou – ho Orzeszko zachránil. 

„V nemocnici v Auschwitzi amputovali židovským väzňom končatiny bez umŕtvenia. Najprv jednu ruku, druhú, potom nohu – podľa toho, koľko človek vydržal, kým zomrel. Robili to preto, aby vyskúšali, do akého momentu má zmysel zachraňovať nemeckého vojaka na fronte,“ vysvetľuje Korčok. Max Tibor Eisen aj túto nočnú moru prežil. 

Po vojne odišiel do Kanady, vyštudoval a podnikal. Na vrchole úspešnej podnikateľskej činnosti sa rozhodol zvyšok života venovať vzdelávaniu o holokauste. A počas jedného z rozhovorov povedal Korčokovi vetu, ktorá zmenila jeho spôsob práce: „Nevzdelávaj len študentov, ale aj policajtov a vojakov. Keď sa niečo stane, oni sú prví, ktorí prídu na miesto.“

Sny preživších ako nočné mory výskumníka

„Rozhovory s preživšími som si rozdelil do troch kategórií,“ opisuje riaditeľ-výskumník a dodáva, že je to jeho vlastná, empiricky vybudovaná typológia, ktorá mu pomohla pomôcť pochopiť, ako ľudia hovoria o nepredstaviteľnom. Prvá skupina o sebe rozpráva v tretej osobe, akoby opisovala niekoho cudzieho. Druhá skupina používa ako ochranný mechanizmus humor. Tretia skupina rozpráva o sebe v prvej osobe, a to naplno, priamo a bez odstupu. 

„Všetky tri kategórie sa však v jednom momente stretnú a zrazu sa rozprávanie pohybuje v emočnej rovine,“ vraví Korčok. „Keď preživší hovoria o smrti rodičov, súrodencov alebo o minútach, keď ich od seba odtrhli, už viac nefunguje humor ani tretia osoba – je tam len bolesť.“ V takých situáciách niektorí ľudia prestanú hovoriť, inú začnú plakať a ďalší sa zasa roztrasú. A vtedy Korčok spraví krok, ktorému mnohí dokumentaristi nerozumejú. „Keď to natáčam, viem, že práve v tej chvíli by bol najlepší filmový záberov. Ja však nakrúcanie zastavím a kameru vypnem.“

A ako takéto náročné rozhovory zvláda samotný výskumník? „Keď som sám, nikdy nespím v úplnej tme, potrebujem mať v miestnosti aspoň nepatrné svetlo. Deje sa mi to pre príbehy, ktoré som počúval. Tieto nočné mory sa ma dotýkajú – už to nie sú len sny preživších či pozostalých, ale majú vplyv aj na mňa.“ 

Vedúci múzea Korčok však nepôsobí ako obeť vlastnej práce. Vie, že preživší, ktorých poznal, boli ľudia s obrovskou vnútornou silou. Sám by si prial raz na ňu dosiahnuť. A vie aj to, že jedinou cestou, ako zabrániť opakovaniu tejto histórie, je vzdelávanie. Ak spoločnosť nechá nenávisť rásť, môže to dopadnúť ako v 40. rokoch.

Vzdelávanie ako pevný pilier múzea 

Historička Erika Tavaly, pôsobí v seredskom múzeu ako výskumníčka aj ako pedagogička. Podobne ako vedúci múzea aj ona chodí často do terénu a vedie návštevníkov cez prehliadky. Korčok ju opisuje ako jeden z pokladov múzea. Tavaly navyše pochádza z rómskej komunity, čo jej pri téme dáva nielen ďalšiu kompetenciu, ale aj osobnú citlivosť, keď pracuje s rómskymi žiakmi. „Chodíme priamo do rómskych komunít a škôl, kde sú triedy, ktoré tvoria výlučne rómske deti. Tam chýba úplne všetko – kontext, historické vedomie, predstava o tom, čo sa dialo počas vojny, aj východisko, z ktorého by sa o tom celom dalo začať rozprávať,“ opisuje.

V Stropkove, Sabinove alebo v malých obciach východného Slovenska sedávajú s kolegami aj pred deťmi, ktoré nikdy nepočuli o genocíde Rómov v období holokaustu. A hoci ide o zásadnú kapitolu histórie, tieto deti sa o nej nedozvedia od svojich učiteľov, z učebníc ani z televízie. Korčok to pomenoval presne: O genocíde Rómov sa na Slovensku stále učí jednou vetou. A ak aj učiteľ má vôľu, zväčša nemá metodiku, materiály ani vzdelanie, aby dokázal túto tému otvoriť bezpečne a odborne. 

Tavaly preto rozpráva príbehy konkrétnych ľudí. Často spomína osud rómskej spisovateľky Eleny Lackovej, ktorá prežila prenasledovanie počas vojny. Jej osada bola jednou z desiatok, do ktorých režim totalitného Slovenského štátu vytlačil Rómov a kde prežitie záviselo od náhody, pomoci a niekedy aj od krutosti, ktorá nemala logiku. 

„Lackovej príbeh slúži ako most – je dostatočne osobný, aby mu deti rozumeli, a zároveň dostatočne historicky ukotvený, aby neskĺzol k sentimentalite. V Sabinove sa deti z Jarovníc rozplakali. Nie preto, že by bol príbeh prehnane emotívny, ale preto, že prvýkrát počuli príbeh Rómky, ktorá prežila udalosť, pri ktorej nevedeli, že sa týkala aj ich predkov. Potom prišli za mnou, pýtali sa a chceli vedieť viac,“ spomína si Erika. „Aj pri takýchto stretnutiach človek vidí, že deti vo vylúčených komunitách sú na takéto témy vnímavé, len im o nich musí niekto povedať.“ 

Na košickom sídlisku Luník IX mala Tavaly podobnú skúsenosť. V médiách sú vylúčené komunity často vykresľované ako miesta bez záujmu, disciplíny a chuti učiť sa. Skúsenosť historičky bola opačná. „Klobúk dole pred tamojšími pedagógmi. Deti prijímali túto náročnú tému veľmi prirodzene.“ 

Najväčší efekt však nemajú prednášky, ale okamihy, keď poslucháči sami reprodukujú spomínané udalosti. „Deti zo školy Biela voda pripravili divadelné predstavenie na motívy rómskej genocídy. Keď ho o rok neskôr ministrom, diplomatom a veľvyslancom v Seredi predvádzali pri príležitosti spomienky na 2. august (Medzinárodný deň pamiatky obetí genocídy Rómov, pozn. red.), dojalo to aj ľudí, ktorí by si to o sebe nepomysleli,“ opisuje Tavaly. „Plakali deti, ľudia v publiku a plakali sme aj my, zamestnanci múzea,“ spomína Korčok. „Bolo to neuveriteľné, niečo také tieto deti zažijú možno raz za život.“

Obmedzenia systému

Tavaly a Korčok majú energiu aj motiváciu, no narážajú na limity, ktoré vyplývajú zo stavu slovenského školstva a kvality verejnej správy. „Vzdelávanie vylúčených detí je veľmi potrebné, ale ešte zásadnejšie je vzdelávanie dospelých Rómov a Rómok“ hovorí Erika a vysvetľuje, že svet detí je do veľkej miery predĺžením sveta rodičov. Tí však často nevedia o prenasledovaní Rómov, pretože ani ich starí rodičia o tom nehovorili – pre strach, hanbu, traumu, alebo preto, že jednoducho nikto nevytvoril priestor na to, aby sa o tom rozprávalo. A ak takéto povedomie v rodine neexistuje, škola ho nahradí len málokedy. 

V Bystrom, kde kedysi existoval pracovný tábor pre Rómov, chodili za prednáškou Eriky Tavaly aj dospelí, a kládli otázky, ktoré boli síce jednoduché, ale zásadné: „Naozaj sa to tak stalo? Prečo sme o tom nevedeli?“ Takéto otázky ukazujú, že rozprávanie o genocíde Rómov nie je len o vzdelávaní, je súčasťou tvorenia vlastnej identity a zapĺňania prázdneho miesta v pamäti.

Pilotný projekt v Bystrom mal byť začiatkom širšej vzdelávacej siete, do ktorej mali byť zapojené komunitné centrá, školy a osady. Spolupracovali na ňom s bývalým splnomocnencom vlády pre rómske komunity Jánom Herom, ktorý má sám silný životný príbeh – narodil sa v osade, no dotiahol to až do Rady Európy. Mal to byť projekt, aký Slovensko ešte nemalo, no skončil predčasne. „Je to obrovská škoda,“ hovorí Korčok. „Dnes by sme ho mohli robiť ak by sa našla finančná podpora. Limitujúca je aj naša personálna kapacita.“

Denne pritom do Serede prichádza nový dopyt na vzdelávacie aktivity. Školy žiadajú o výjazdy, programy či prednášky. V múzeu je však len šesť odborných pracovníkov, ktorí zastrešujú celý chod tohto národného pamäťového miesta. (bolo ich päť, ale jeden sa o mesiac vráti z rodičovskej dovolenky).

História, ktorá stále nemá patričný priestor

Obete genocídy Rómov v období holokaustu patria medzi spoločensky opomenuté. Múzeum v Seredi sa im venovalo od začiatku, dnes je osud Rómov pevnou súčasťou ich pripomínania aj výskumu. Vedúci múzea Martin Korčok je v rámci Medzinárodnej aliancie pre pripomínanie holokaustu (IHRA) členom pracovnej skupiny, ktorá sa špecializovane zaoberá práve genocídou Rómov. 

V mnohých európskych krajinách boli Rómovia vraždení nielen nacistami, ale aj kolaborantmi s Hitlerovým režimom. Slovenská spoločnosť má však voči tomuto povedomiu dlh. Je to pritom paradox: antirómske stereotypy sú staré desiatky, niekde aj stovky rokov, mnohé sa od svojho vzniku prakticky nezmenilo. Naša historická pamäť o tom, kam tieto stereotypy viedli, je však nízka. 

Aj preto múzeum vydalo odbornú publikáciu o prenasledovaní Rómov v období holokaustu, a to v troch jazykoch – po slovensky, rómsky aj anglicky. „Jednak preto, lebo jazyk buduje identitu. A tiež preto, aby sa o téme dozvedeli aj ľudia v zahraničí,“ vysvetľuje Korčok. Genocíde Rómov v období holokaustu sa venuje aj jeden zo štyroch vzdelávacích programov múzea. V praxi však chýbajú učitelia, ktorí by ho vedeli učiť. 

„Nemáme pedagógov, ktorí by na to boli pripravení. V učive je jedna veta – to nestačí. Robí sa to teda na kolene,“ hodnotí výskumníčka Erika Tavaly.

Dôvera rodín a nadšenie jednotlivcov

Minimálne tak ako vzdelávanie je dôležitá aj dôvera rodín. „Darmo robíme výjazdové prednášky, keď rodičia nedajú súhlas, deti vzdelávať nemôžeme,“ vysvetľuje Korčok. V oblasti, ktorá je citlivá, často politicky zneužívaná, etnizovaná a obalená predsudkami nie je vždy jednoduché získať súhlas rodičov. Niekedy majú obavu, inokedy nerozumejú alebo si myslia, že sa téma môže obrátiť proti nim. Múzeum preto hľadalo spôsoby, ako s touto výzvou narábať, aby dodržalo zákon. 

Riešenie našli v zaradení vzdelávania do programu inovácií ministerstva školstva, vďaka čomu môžu navštevovať školy bez toho, aby museli zbierať individuálne rodičovské súhlasy. 

Predtým sa často stávalo, že pracovníci múzea ponúkali školám kvalitné vzdelávanie, no dostávali podozrievavé odpovede. Stačila pritom jedna návšteva a vzťahy so školou či pedagógmi sa „rozmrazili“ a atmosféra vzájomného rozhovoru sa zmenila. Uzavretosť sa preklopila do dlhodobej spolupráce. „Stále však v časti spoločnosti funguje akýsi obranný mechanizmus. Akoby všetko, čo niekto prináša do školy zvonku, bolo automaticky zlé,“ opisuje historička Tavaly. 

Vzdelávanie o holokauste a prenasledovaní Rómov tak viac než na systéme a inštitucionálnej sile stojí jednotlivcoch. Na učiteľke z Kežmarku, ktorá chodí do osady a ťahá deti do školy. Na učiteľke v Stropkove, ktorá pracuje intuitívne, pretože nemá metodiku. Na dobrovoľníkoch, ktorí suplujú funkciu štátu. „V tomto štáte fungujeme na »zapálených« jednotlivcoch,“ vraví Erika. 

Korčok k tomu pridáva pohľad na fungovaniu systému. „Financie na projekty existujú, no častokrát sa dostanú do inštitúcií, ktoré robia všetko. A povedzme si úprimne – všetko sa robiť nedá. Niektoré výsledky potom tak aj vyzerajú.“ 

Vzdelávanie v teréne podľa neho namiesto odborníkov často realizujú ľudia, ktorí v oblasti nemajú dostatočnú skúsenosť. „Nerozumiem, prečo sa nekomunikuje s inštitúciami, ktoré sa holokaustu venujú roky,“ hovorí Korčok a dodáva, že by si prial, aby múzeum dostalo v téme väčší priestor. 

Charakter pri zraniteľnosti druhých

Vedúceho múzea okrem toho trápi ešte jeden fenomén, ktorý súvisí aj s misiou múzea – nenávisť v spoločnosti, ktorá sa nevyhýba žiadnemu názorovému táboru. Diskusia sa podľa neho zmenila na boj, v ktorom sa obe pomyslené strany snažia nazbierať čo najviac „fanúšikov“ a argumenty či hľadanie riešení sú pre nich nepodstatné.

„To nie je dialóg, to je prekáranie sa,“ vraví Korčok. Preto s kolegami a kolegyňami dávajú taký veľký dôraz na vzdelávanie mladých ľudí. Špeciálne dospievajúci, ktorí vyrastajú v prostredí, kde čelia predsudkom, potrebujú počuť, kam až môže viesť nenávisť. 

V seredskom múzeu sa „premelú“ rôzne typy ľudí. Niektorí prídu so záujmom a ochotou počúvať, iní s príliš pevným názorom a ďalší si zasa prídu potvrdiť vlastné mýty. 

„Našťastie sme zažili málo incidentov,“ vraví Korčok, no dodáva, že mnohí ľudia testujú, kam až môžu zájsť. Hranice slušnosti v spoločnosti sa podľa neho často narúšajú nepriamo. Nenávistné postoje bývajú zaobalené v poznámkach, poloúsmevoch či tichých komentároch. Mnohokrát sa však preklopia do otvorenej verbálnej agresie.

Múzeum holokaustu v Seredi je preto živou pripomienkou známej vety, že krajina, ktorá zabúda na svoju minulosti, si ju raz môže zopakovať. Lebo ako hovorí vedúci Martin Korčok: Naša budúcnosť nezávisí od toho, koľko faktov si zapamätáme, ale skôr od toho, aký charakter ukážeme, keď raz budeme stáť pred zraniteľným človekom. 

Múzeum holokaustu v Seredi Jediné múzeum na Slovensku, ktoré sa nachádza priamo v areáli bývalého pracovného a koncentračného tábora. Pôvodný tábor vznikol na základe protižidovskej legislatívy roku 1941 a v rokoch 1941 až 1945 ním prešli tisíce Židov zo Slovenska. Múzeum vzniklo ako súčasť Múzea židovskej kultúry SNM a je rozsiahlym pamäťovým priestorom so zachovanými barakmi, dielňami, autentickými exponátmi, deportačným vagónom a vzdelávacím centrom. Jeho úlohou je dokumentovať protižidovskú politiku Slovenského štátu, prenasledovanie Židov a Rómov, každodenný život v tábore, mechanizmy kolaborácie aj dôsledky rasovej legislatívy. Múzeum dnes funguje ako jedno z najvýznamnejších vzdelávacích miest u nás. Každoročne organizuje stovky sprevádzaní, poskytuje štyri vzdelávacie programy pre školy, venuje sa téme prenasledovania Rómov počas holokaustu a prostredníctvom terénnych výjazdov prináša vzdelávanie aj do regiónov, kde je historická pamäť najviac zanedbaná. Sereď je dnes jediným miestom na Slovensku, kde sa dá o holokauste nielen učiť, ale aj vidieť jeho dopad v autentických priestoroch. Vedúcim múzea je Martin Korčok, etnológ, ktorý sa výskumu holokaustu a výpovediam preživších venuje viac než 25 rokov. Je členom Medzinárodnej aliancie pre pripomínanie holokaustu (IHRA), kde pôsobí v pracovnej skupine, ktorá sa špecializovane zaoberá genocídou Rómov. Podieľal sa na prijatí prvej oficiálnej definície anticiganizmu (protirómskej diskriminácii), ktorú neskôr prevzala aj vláda Slovenskej republiky.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].