Raz som v práci spomenula, že aj Róm môže vyhorieť. Pamätám si pohľady, ktoré nasledovali – prekvapenie, mierny úškrn, chvíľa ticha. Akoby som povedala niečo zvláštne, cítila som „taký ten trápny moment“.

Už viackrát som čítala otázku, ktorá má dokáže zaraziť stále nanovo: „A poznajú Rómovia vyhorenie?“ Nasledovali usmievajúce sa emotikony. Akoby vyhorenie patrilo len určitej skupine ľudí. Akoby bolo vyhradené len pre tých, ktorí majú „normálnu“ prácu, vzdelanie a život.

V takých chvíľach sa väčšinou len nadýchnem, usmejem a mlčím. Nie preto, že nemám odpoveď. Skôr preto, že som sa naučila šetriť si energiu na veci, ktoré za to stoja.

Dvojitý náklad

Stres pritom pre Rómov a Rómky nie je ničím cudzím. Aj medzi Rómami sú ľudia, ktorí pracujú v dvoch zamestnaniach, aby uživili rodinu. Ľudia, ktorí riešia hypotéku, nájom, dlhy, deti, starých rodičov, prácu, školu či vlastné zdravie. Skrátka, trápia ich obyčajné problémy, ktoré pozná veľká časť spoločnosti.

No pri Rómoch je tu ešte jedna vrstva navyše. Pre niekoho je pracovný deň jednoducho pracovným dňom. Pre iného môže byť zároveň priestorom, kde musí dokazovať, že je schopný, vzdelaný a že do tej práce patrí.

Mnohí Rómovia okrem práce nesú takýto dodatočný náklad. Náklad predsudkov, odsudzovania, neustáleho dokazovania vlastnej hodnoty a očakávania, že musia byť dvakrát lepší, aby boli prijatí rovnako.

Človek môže robiť svoju prácu akokoľvek dobre a ďalej sa vzdelávať, napriek tomu sa občas nájde niekto, kto jeho hodnotu umenší vetami typu „ako môže byť Cigán lepší ako ty“ alebo „určite má samé jednotky, lebo pri ľuďoch inej farby pleti robia výnimky“. A dotyčný Róm ide ďalej, pracuje, dokazuje, vysvetľuje a usmieva sa.

Prijať druhého bez škatuľkovania

Možno teda nie je správna otázka, či môže Róm vyhorieť. Možno by sme sa mali pýtať, koľko energie musia Rómovia minúť na neustále dokazovanie toho, že si zaslúžia byť vnímaní rovnako ako ostatní.

Niekedy sa nebojíme zlyhať sami pred sebou. Skôr máme obavu, že naším zlyhaním niekto potvrdí stereotyp, ktorému sme sa celý život snažili odporovať.

Vtedy cítime tlak, stres a často aj depresie. Pretože aj ten, kto celý život dokazuje, že vydrží veľa, môže raz zistiť, že už nemá z čoho brať.

Nebaví ma neustále počúvať, že ja som vraj iná a odpovedať na otázky, prečo mnohí iní Rómovia nie sú ako ja. Na konci dňa sme všetci jednoducho ľudia – bez etnickej identity, robiaci bežné veci. S takýmto pohľadom sa stretáva mnoho z nás a nie je nám to príjemné. Každý z nás chce byť prijatý z rôznych uhlov pohľadu bez toho, aby bol hneď nejako zaškatuľkovaný.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].