Rómske rodiny robia deti, lebo chcú peniaze, povedal Robert Fico už v roku 2001. Nehovoril o ľuďoch žijúcich v generačnej chudobe, ktorí majú nízke vzdelanie, slabú kvalifikáciu a často preto problém nájsť si prácu – hovoril o Rómoch ako etniku. Podobné zovšeobecňujúce, a teda nepravdivé tvrdenia odvtedy zopakoval viackrát.

V roku 2013, keď bol premiérom jednofarebnej vlády Smeru-SD, sa Fico posťažoval, že vysoká nezamestnanosť je na Slovensku aj kvôli Rómom. Opäť, nie kvôli sociálnemu vylúčeniu, kde sa ako v začarovanom kruhu reprodukujú nedôstojné podmienky a pre nerovnú štartovaciu čiaru chýbajú príležitosti na lepší život – kvôli Rómom (ako etniku).

Rómov spojil Fico so zneužívaním sociálneho systému aj v roku 2024 na Svetovom ekonomickom fóre v Davose, kde povedal, že je náročné presvedčiť Rómov, aby pracovali.

Stereotypy o Rómov ako etniku však nešíria iba politici. Analýza vybranej vzorky mediálnych príspevkov z roku 2014 ukázala, že 12 percent z nich obsahovalo niektoré z častých negatívnych zovšeobecnení, ako napríklad, že Rómovia „žijú v špine a smetiach“, sú „hluční“ a „smradľaví“.

Je ľahko predstaviteľné, že ľudia, ktorí čelia škodlivým spoločenským stereotypom, to majú v praktickom živote tažšie. Podľa prieskumu z roku 2019 majú Rómovia na Slovensku o polovicu menšiu šancu, že im pri uchádzaní sa o prácu niekto odpíše na zaslaný životopis. Rómska mládež si na obhliadky bytov bráva nerómskych kamarátov, lebo sa bojí odmietnutia.

Výskumy však ukazujú, že je to ešte horšie. Už len fakt, že stereotyp existuje v spoločenskom povedomí – vôbec mu nemusíme čeliť v praxi –, ovplyvňuje naše správanie.

Ovplyvňuje nás už hrozba stereotypu

V polovici 90. rokov si americkí sociálni psychológovia Claude M. Steele a Joshua Aronson všimli v známkach vysokoškolských študentov čosi zvláštne. Niektoré sociálne skupiny vykazovali počas štúdia horšie výsledky ako ostatní, hoci intelektuálne predpoklady – merané štandardizovanými testami pred prijímačkami na univerzitu –  mali rovnaké.

Ich zistenia pripomenul novinár Charles Duhig v knihe Superkomunikátori, v ktorej zhŕňa výskum o tom, ako byť presvedčivý v rozhovoroch s druhými a nadväzovať blízke vzťahy.

Medzi dotknuté skupiny patrili študenti černošského pôvodu, ale napríklad aj ženy, ktoré chodili na kurzy matematiky. Ak išlo o úlohy ohraničené časom, počínali si systematicky horšie. Práve na príklade študentiek Steele s kolegom Stevenom Spencerom skúmali, ako je to možné.

Prišli na to, že ženy si pri príkladoch po sebe častejšie kontrolovali výpočty, čo ich stálo drahocenné minúty. Robili tak preto, lebo mali v podvedomí stereotyp, podľa ktorého majú vraj slabšie matematické schopnosti ako muži.

Opakovanými prepočtami si dali záležať na tom, aby sa dostatočne uistili, že výsledok je správny a oni tak nepotvrdzujú stereotyp, ktorým ženy často čelia, hoci je nepravdivý. No práve preto im úlohy trvali dlhšie ako ostatným.

„Už samotné vedomie, že stereotyp existuje, môže teda ovplyvniť naše správanie,“ napísal Duhigg v knihe.

Neskoršia metaštúdia – teda akademický prehľad, ktorý vyhodnocoval relevantné štúdie k téme z obdobia rokov 1995 až 2015 – konštatovala, že hrozba stereotypu „spotrebúva zdroje pracovnej pamäte“.

Stres doma na gauči

Ani to však nie je všetko. Mohlo by sa zdať, že stereotypné prejavy sú len „kvapkou v mori“ verejnej diskusie, a preto na nich až tak nezáleží. Pri Robertovi Ficovi registruje mediálny archív viac ako 270-tisíc zmienok len za tento rok.

Stereotypy však nie sú len pena dní, ktorú „odfúkne“ iná agenda. Podobne ako iné ponižujúce slová môžu ubližovať aj fyzicky. Vieme to, lebo vďaka tomografii dokážeme sledovať, čo sa deje v mozgu, keď síce ležíme v bezpečnom prostredí domova, no počúvame niečo znepokojivé – napríklad správy o násilí, prírodných pohromách či autonehode.

Kanadsko-americká neurovedkyňa Lisa Feldman Barrett v knihe Sedem a pol kapitoly o mozgu opisuje, že v takých momentoch sa nám v hlave „rozsvietia“ neuróny zodpovedné za pohyb, riadenie tepu či dýchanie – hoci telo je v pokoji. Rovnaké oblasti mozgu, aké majú na starosť vnímanie jazyka, totiž riadia aj naše vnútorné orgány, vysvetľuje psychologička.

Tieto mozgové regióny nám následne „vysypú“ do krvi glukózu, dvihnú nám krvný tlak alebo nám na čelu „vytlačia“ kropaje potu. Aj obyčajné počúvanie slov teda môže mať fyzické prejavy. Potvrdiť to vie každý, kto už niekedy čelil urážkam či nenávistným prejavom.

Ak sa to deje občas, telo sa vybudí k chvíľkovému stresu, aby si dokázalo so situáciou poradiť. Keď však čelíme stereotypom alebo inému typu slovnej agresie dlhodobo, mozog sa môže dostať do takzvaného chronického stresu, ktorý zmenšuje jeho kognitívne kapacity a poškodzuje ho.

Sme oveľa viac než len etniká

Novinár Charles Duhigg v spomínanej knihe Superkomunikátori píše, že efekt „hrozby stereotypu“ je možné aspoň zmierniť. Spomína výskum experimentálnej psychologičky Texaskej univerzity Dany M. Gresky a jej tímu, ktorý zistil, že predsudky majú na nás menší vplyv, ak si pripomíname naše rozmanité identity.

Nikto z nás sa nedefinuje len cez etnickú príslušnosť, naša osobnosť toho obsahuje oveľa viac. Sme odborníci, priatelia, manželia, bratia či sestry, dobrovoľníci, čitatelia, športovci, členovia združení, organizátori, susedia, mentori – veľakrát všetko v jednom.

Možno niekto nespravodlivo zaobchádza s jednou našou identitou, no naše „spoločenské ja“ je tvorené desiatimi ďalšími, takže v skutočnosti máme odkiaľ čerpať sebahodnotu – len si to niekedy potrebujeme uvedomiť. 

A ako ustrážiť, aby sme stereotypne a so strachom z inakosti nepristupovali my k druhým? Pomôcť môže, keď o nich nebudeme rozmýšľať v abstraktných kategóriách – Rómovia, marginalizované komunity, voliči druhého tábora  – ale ako o konkrétnych ľuďoch s ich jedinečnými príbehmi a túžbami.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].