Keď som chodila do školy, učili sme sa, že Slovenské národné povstanie (SNP) bolo ozbrojené povstanie domáceho odboja počas druhej svetovej vojny, ktorým sa Slováci jasne vymedzili proti fašizmu a nacizmu a prihlásili sa k protihitlerovskej koalícii.

Bolo to veľmi jednoznačné konštatovanie, no počas rokov som svedkom relativizácie vojnových udalostí. Celý význam sa scvrkáva do osláv organizovaných 29. augusta, na ktoré sa nabalilo toľko politického balastu, že plukovník Golian by bol iste nemilo prekvapený.

„Po Židoch Cigáni“

Vznik samostatného vojnového slovenského štátu v roku 1939 bol aj vo svojej dobe určite vnímaný ambivalentne, ale mlčiaca väčšina sa rýchlo prispôsobila. Propaganda hlásala, že Slovensko čakajú dobré časy a vlastný štát dá Slovákom pocit hrdosti. Vojtech Tuka rád hovoril: „…predtým sme boli len služobníkmi v cudzích domoch, dnes sme pánmi vo vlastnej krajine. Význam našej štátnosti spočíva v tom, že slovenskému géniovi otvára dvere k vlastnej tvorbe a k blahobytu.“ Že sa nám tieto slová môžu zdať povedomé? Nuž, áno. V rôznych obmenách ich počúvame aj dnes

Stačilo niekoľko mesiacov a vnútorný nepriateľ bol zadefinovaný, do dvoch rokov aj viditeľne označený – Dávidovou hviezdou. V nasledujúcom roku sa začali masové deportácie židovského obyvateľstva, do konca vojny bolo vyvezených približne 71-tisíc osôb vrátane detí a starcov. Nesmieme zabudnúť, že hnacou silou bola okrem nenávisti aj túžba konkrétnych ľudí po zbohatnutí prostredníctvom arizácie.

Podobný osud čakal aj Rómov. Česká romistka Milena Hübschmannová nazvala svoju knihu spomienok, zostavenú z výpovedí Rómov, príznačne „Po Židoch Cigáni“. Diskriminácia mala podobu štátnej politiky. Rómski chlapci nesmeli vykonávať vojenskú službu, rómske osady boli vytlačené mimo obcí a miest a muži boli posielaní do pracovných útvarov po celom Slovensku. Pracovali v otrockých podmienkach na všetkých tých stavbách, ktorými sa vojnový slovenský štát chválil ako úspechom doby – železnica Prešov – Strážske, Oravská priehrada, regulácia Váhu… Hlinkova garda si osobovala právo vykonávať v osadách prehliadky, ponižovať ich obyvateľov, ženám potupne strihať vlasy, mlátiť mužov a ničiť majetok.

Oláhovci v povstaleckej armáde

Vypuknutie SNP preto bolo pre mnohé rómske komunity príležitosťou postaviť sa na odpor a ich priame zapojenie sa bolo šancou na fyzickú záchranu a obranu svojich rodín pred stupňujúcim sa nacistickým terorom. Ich motivácia bola hlboko osobná a obranná, keďže rasistický režim vojnovej Slovenskej republiky a neskôr nemecké okupačné vojská ohrozovali ich holú existenciu.

Rómski muži a chlapci sa pridávali k povstaleckej armáde – niektorí jednotlivo, iní v skupinkách. Na Slovensku dodnes nemáme sprístupnené kompletné záznamy o povstaleckých jednotkách. Je možné, že ucelené záznamy ani neexistovali, ale tiež, že po skončení vojny boli manipulované.

Iba rodinné rozprávania prinášajú hrdinské príbehy o ľuďoch, ktorí už dávno nie sú medzi nami. Tak to bolo aj v rodine Oláhovcov – Cibikovcov z Detvy. Ich potomok Braňo Oláh tento príbeh spracoval a v beletrizovanej podobe vydal v poviedke „Zápisky o smrti a živote“, ktorá vyšla v zborníku Ma bisteren! – Nezabudnite! (Bratislava, 2017). Vďaka spolupráci s historičkou Terezou Richtárikovou sa darí odkrývať reálny príbeh takýchto ľudí. V Nemecku venuje verejnosť spomienke na holokaust skutočný záujem a archívy systematicky spracovávajú a sprístupňujú svoje fondy aj 80 rokov po skončení vojny.

Za slobodu zaplatili životom

Oláhovci však neboli v Detve jediní, ktorí sa zapojili povstania a ktorí za slobodu zaplatili životom. Koncom novembra 1944 bolo Slovenské národné povstanie oficiálne potlačené do hôr a odbojové skupiny definitívne prešli na partizánsky spôsob boja. Jednou z ich hlavných taktických úloh bolo neustále narúšanie zásobovacích a transportných trás nemeckého Wehrmachtu. Partizáni, ktorí operovali v hlbokých lesoch v okolí Detvy, preto úspešne zamínovali strategickú železničnú trať medzi Detvou a Stožkom. Výsledkom tejto diverznej akcie bolo 23. novembra 1944 kompletné zničenie nemeckého nákladného vlaku s vojenským materiálom.

Niekoľko desaťročí po vojne romista Arne Mann počas svojho výskumu zaznamenal výpoveď Jána Berkyho, ktorý na udalosť spomínal takto: „Nemci nás vyzvali, že ak sa do dvoch hodín neprihlásia tí, ktorí sú partizáni, tak že vypália celú kolóniu. Práve v tom čase prichádzali z hory s drevom na chrbte Jozef Berky-Dlhoš – môj otčim, Lajko Berky-Dlhoš a Vincent Berky. Nemci si na nich počkali a zajali ich ako partizánov, podozrivých z vyhodenia transportu. A zobrali ešte aj Karola Berkyho-Hruškára, to bol vtedy už pomerne starý človek. Keď to videl jeho syn, tiež sa volal Karol, povedal, aby jeho otca nebrali, že on pôjde miesto neho. Nemci s tým súhlasili, a tak týchto štyroch odviedli do židovskej synagógy v Detve a tam ich držali niekoľko dní. Pamätám sa keď ich odvážali: bežali sme s mamou za nákladným autom, otec sa na chvíľu vyklonil a kričal mame; Chráň si Jana, to bude tvoj dobrý pomocník! Ďalej neviem, čo sa s nimi stalo.“ Ešte dlho po tejto udalosti sa muži z Pastovníka báli nocovať doma a prespávali v rôznych skrýšach v okolí.

Rómovia z Detvy boli zastrelení a pochovaní v masovom hrobe na židovskom cintoríne vo Zvolene. Ich mená sú vyryté na pamätnej tabuli.

Iné etniká v odboji

Keď sa budú konať okázalé oslavy SNP v Banskej Bystrici, pravdepodobne z úst rečníkov nepadnú slová o Rómoch, ktorí položili svoje životy za slobodu. Rómski hrdinovia sa totiž nehodia do naratívu, ktorý SNP prezentuje ako boj majoritného slovenského národa za slobodu.

Prítomnosť iných etnických skupín v odboji, najmä tých dlhodobo marginalizovaných, komplikuje tento zjednodušený obraz. Uznanie Rómov ako plnohodnotných bojovníkov a záchrancov by narúšalo hlboko zakorenený stereotyp o Rómoch ako o pasívnych poberateľoch pomoci či „asociáloch“, ktorý v slovenskej spoločnosti prežíva už od nepamäti.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].