Rodina Facunovcov žila na okraji obce Sklabiňa. Otec bol kováčom a robotníkom, mama vyrábala štetce a popri tom ponúkala po domoch lesné plody, ktoré nazbierala. Prvého februára 1920 sa im narodil syn Anton. Napriek ťažkému detstvu túžil stať sa lekárom, farárom alebo sudcom. Napokon pracoval ako pomocník na stavbách.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny narukoval k delostrelcom, a to aj napriek úradnému zákazu povolávať do slovenského vojska židov a Rómov. Takto sa zúčastnil bojov na východnom fronte proti Červenej armáde.

Neskôr ho poslali do Talianska kopať zákopy. Vtedy odišiel od kamarátov a pridal sa k talianskym partizánom. O niečo neskôr v americkej armáde absolvoval parašutistický výcvik a ako prieskumník bol nasadený v Slovenskom národnom povstaní. Po vojne vyštudoval stavebnú školu a pracoval ako kolaudátor stavieb. V roku 1948 vstúpil do Komunistickej strany Československa.

„Som geometer a staviteľ. Tóno predsa niečo. Okrem toho súkromne študujem právo, filozofiu, ekonómiu, dejiny… 10-15 rokov stále sa uč, aby ťa, Tóno, ako cigáňa považovali za odborníka, lebo inak si stratený.“

„Vždy bolo viac tých, ktorí nám dobre nechceli“

Druhého decembra 1957 z vlastnej iniciatívy adresoval vláde a Ústrednému výboru KSČ návrh na zriadenie Zväzu československých Cigáňov – Románo kultúrno jekhetaniben. Zväz mal byť organizačne začlenený do štruktúry Národného frontu pod vedením komunistickej strany.

Členmi zväzu mohli byť aj Nerómovia, ak by prejavili záujem o prácu v ňom. Hlavným cieľom dobrovoľnej organizácie bolo zvýšiť kultúrnu, výchovnú a sociálnu úroveň rómskeho obyvateľstva. Kočujúce skupiny valašských Rómov sa mali za pomoci národných výborov a Národného frontu sa nenásilne a postupne usadzovať.

Facuna mal tiež v pláne vydávať trojjazyčný časopis Nevo dives (Nový deň). V 50. rokoch pracoval na koncepcii „cigánsko-slovenského slovníka“ a dejín Cigánov–Rómov.

Účastník SNP sa však od štátnych orgánov žiadnej odpovedi na svoj návrh nedočkal.

„Zložili o nás piesne, známi i neznámi poeti, zaujímali sa o nás králi, cárovia, kniežatá. Jedni to dobre s nami mysleli, druhí, ktorých bolo vždy viac a boli silnejší ako tí prví – nikdy nám dobre nechceli.“

„Prečo evidencia Cigánov, keď sme Slováci?“

Po viac ako desiatich rokoch – 5. apríla 1968 – zaslal Facuna úradom druhý návrh na zriadenie Zväzu Cigánov-Rómov. Medzičasom nebol ako iniciátor sám, sformoval skupinu aktivistov, medzi ktorých patrili lekár Ján Cibuľa, učiteľ a básnik Dezider Banga či osvetová pracovníčka a spisovateľka Elena Lacková. A keďže v časoch „politického odmäku“ sa v Československu zobúdzali výhonky demokracie, mohli aktivisti vystupňovať svoje požiadavky. Navrhli aby Rómovia boli legislatívne uznaní ako národnosť so všetkými právami a povinnosťami.

„Prečo hovoria o nás, že sme zaostalí občania cigánskeho pôvodu? Odpovedzte, prosím. V občianskych preukazoch, v dotazníkoch sme Slováci, Česi, Maďari atď. A navonok sme Cigáni… Je to smiešne a niekedy do plaču… Prečo evidencia Cigánov, keď sme Slováci.“

Skupina ďalej navrhla zrušenie nezverejňovanej „evidencie cigánskych obyvateľov“ a žiadala povoliť voľbu vlastných poslancov do všetkých stupňov národných výborov. Televízia a rozhlas mali aspoň raz za mesiac informovať o odstraňovaní sociálnych nerovností a vzájomnej nedôvery, a tiež hodnotiť prácu národných výborov v riešení takzvanej „cigánskej otázky“.

„Zákony a predpisy musia platiť pre všetkých občanov, musia mať jednaké práva a povinnosti. Nemôže sa krivdiť jednej skupine ľudí, nech je to, kto chce, a druhú skupinu uprednostňovať. V ktorom štáte sa takto robí, je na zlej koľaji a odchyľuje sa od základných čŕt demokracie k národnému šovinizmu.“

„Máme právo na svoje rozprávky?“

Devätnásteho novembra 1968 ministerstvo vnútra schválilo stanovy a organizačný poriadok spoločensko-kultúrno-výchovnej organizácie Zväzu Cigánov-Rómov na Slovensku. Ustanovujúci zjazd sa konal 27. apríla 1969 v Bratislave. Jeho účastníci jednohlasne zvolili Antona Facunu za predsedu. Schválili tiež stanovy zväzu, ktorého základným cieľom malo byť napomáhať emancipácii rómskeho obyvateľstva, pretože podľa Facunu zaostávalo o 50 rokov za tým väčšinovým.

Nastala teda príležitosť realizovať Facunove plány – využiť materinský jazyk vo vzdelávaní detí, založiť trojjazyčný časopis, zriadiť profesionálne umelecké teleso podľa vzoru Lúčnice, vybudovať múzeum cigánsko-rómskej kultúry, zriadiť na Univerzite Komenského „katedru ciganológie“, zakladať lokálne folklórne skupiny, knižnice a športové kluby. Okrem dotácií z Národného frontu chcel predseda financie čerpať aj z podniku pre rôznu hospodársku činnosť Butiker, ktorý zamestnával 600 rómskych remeselníkov v 12 podnikoch.

Zväz pod vedením Antona Facunu mal ambíciu zapojiť do činnosti čo najväčší počet Rómov. Vládna moc sa však rastúceho vplyvu tejto organizácie obávala, vstupovali do nej totiž tisíce nových členov. Koncom roka 1972 ich mal zväz skoro 15-tisíc.

Začlenenie spoločenskej organizácie Zväzu Cigánov-Rómov do štruktúry Národného frontu vyhovovalo komunistickej strane i slovenskej vláde. Uznanie národnostných práv by znamenalo politické zjednotenie novej mnohopočetnej národnostnej menšiny, o čo štátna moc nemala záujem. Facunove národno-buditeľské názory iritovali vládne štruktúry.

„Máme právo na svoj jazyk, na svoje piesne, na svoje tance a rozprávky? Ak nemáme, tak nemáme vlasť. Tak nám povedzte, kde svoju vlasť nájdeme!“

Zánik Zväzu Ciganov-Rómov

Jedinou možnosťou ako zastaviť narastajúci vplyv zväzu bolo rozložiť ho z vnútra. Tajomník Alojz Pompa v jednom momente obvinil Antona Facunu z kumulovania funkcie predsedu zväzu a riaditeľa Butikeru, z porušovania princípov demokratického centralizmu, z neoprávneného nakladania s finančnými prostriedkami a presadzovania subjektívnych rozhodnutí. Rok po zvolení do funkcií bol Facuna odvolaný. Samotný Pompa však zotrval v riadiacej funkcii len o niečo dlhšie. V januári 1973 bol odvolaný aj on.

Koncom apríla 1973 sa činnosť Zväzu Cigánov-Rómov i Butikeru ukončila. Platy funkcionárov-likvidátorov zostali zachované až do ich nástupu na nové pracoviská.

Koniec nepochopeného vizionára Antona Facunu bol smutný. Posledné roky života prežíval v súdnych sporoch so svojimi bývalými kolegami. Zomrel v roku 1980.

Úryvky z nepublikovaných textov Antona Facunu pod názvom Kto sú Cigáni-Róma a čo chceme pre nás? sú súčasťou zbierky Muzea romské kultury (252/2006).

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].