Vo svojich dielach búra stereotypy o ženách, Rómoch aj umení samotnom. „Vždy som sa cítila iná – v rodine, na internáte, v škole či medzi chalanmi,“ spomína si vizuálna umelkyňa Emília Rigová.

To, čo kedysi považovala za gýč, dnes vníma ako špecifický vkus spojený s rómskou komunitou v Európe. „Spomeňme zlato alebo gýčové prvky: či chcem, alebo nie, vždy mi budú symbolizovať domov,“ hovorí laureátka Ceny Oskára Čepana aj ocenenia Lúč z tmy. Aj preto má jedna z jej inštalácií podobu videa, na ktorom zvracia zlato.

V rozhovore sa vracia k hľadaniu vlastnej identity; vysvetľuje, prečo ju definuje slovo chaos a opisuje, v akých momentoch dostáva najsilnejšie umelecké vnuknutia.

Chceli ste vždy byť umelkyňou? Aká bola vaša cesta v detstve?

Nie, vôbec. Keď si spomeniem na klasické hodiny výtvarnej výchovy, nepatrila som k nadaným deťom, práve naopak. Na škole úžitkového výtvarníctva (bývalá ŠUP) som skončila iba kvôli tomu, že otcovi sa to zdalo ako dobrý nápad, keďže máme rodinnú kamenársku firmu. Aj keď on si myslel, že tá škola bude o niečom inom.

Čiže to bol vlastne taký osudový omyl?

Písal sa rok 1993, ja som bola siedmom ročníku a dostali sme papiere, kde boli vypísané rôzne školy. Mali sme si predbežne vybrať, kam by sme sa chceli hlásiť. Otec si ich prezeral a keď uvidel odbor kameňosochárstvo, povedal, že tam naučia rodinnému remeslu. Netušil, že je to umelecká škola a nič technické. Keď som v Cíferi priniesla prihlášku so zakrúžkovanou ŠUP-kou výchovnému poradcovi pousmial sa. Vraj nech sa tam ideme s rodičmi pozrieť, keď bude deň otvorených dverí.

Aké to bolo?

Komické. Išli sme celá rodina a až na mieste sme pochopili, že sme nepochopili. (Smiech) Ateliéry všetkých ôsmich odborov boli sprístupnené verejnosti a vystavili v nich najlepšie práce študentov. Videli sme niečo úplne iné, než si otec predstavoval. Boli sme zmätení, no našťastie tam bola osoba v bielom plášti – neskôr moja pedagogička pani Karovičová. Hneď si nás všimla a prihovorila sa. Boli sme výrazní – štyria tmaví ľudia, zjavne sme tam vizuálne nepasovali. Otec jej hneď vtedy povedal, že na to asi nemám. No ona bola učiteľka, ktorá to s deťmi nevzdáva. Neviem ako, no videla vo mne potenciál a povedala, nech prinesiem ukázať svoje práce.

Takže keby tam vtedy „pani v bielom plášti“ nebola, nič by sa neudialo?

Zrejme nie. Asi by sme nezískali predstavu, že sa môžem dostať na túto školu. No ja som prišla domov a prvýkrát som nakreslila svoju topánku.

Prečo práve topánku?

Na dni otvorených dverí som totiž videla, čo študenti kreslia – boli to štúdie tenisiek či vankúšov. Moje oči to videli prvýkrát v takej kvalite, tak som sa to snažila napodobniť. Keď pani Karovičová videla moje pokusy, nebola si istá mojím talentom, ale vnímala, že rodina si veľmi želá, aby sa to podarilo. Tak nám dohodila svojho bývalého študenta, ktorý ma pripravoval.

Podarilo sa?

Až na druhýkrát. Prvýkrát som sa na školu nedostala a musela som ísť do deviateho ročníka. (V 90. rokoch nebol na základných školách 9. ročník povinný. Navštevovali ho najmä žiaci, ktorých neprijali na strednú školu – pozn. red.) Bola som jediná zo základnej školy, ktorú nikam neumiestnili. Hovorilo sa, že ak žiak ide do „deviny“, je to hanba. Tak som ten rok naviac využila na intenzívnu prípravu na ŠUP-ku. Preto vždy vravím, že samotný talent je nič. Úspech je o tom, že človek maká a urobí pre to všetko. Aj keď, ja som vtedy kreslenie neznášala, robila som to len pre otca.

Kedy vás to chytilo naozaj?

Stredná umelecká škola bola pre mňa prínosná, zažila som nové prostredie a vnemy. Baviť ma to však začalo až v treťom-štvrtom ročníku na vysokej škole. Na škole umeleckého priemyslu sa vo mne miešali rôzne emócie.

Čo presne?

Na jednej strane som si tam našla výborných priateľov a priateľky, ktoré mám dodnes. Ak ma niečo v živote sformovalo, tak práve stredná škola, a to kvôli tomu, ako bola vedená. Dopriala by som taký typ výchovy všetkým stredoškolákom. Okrem učiteľov nás totiž viedli aj starší žiaci – prváci mali „svojich“ tretiakov, druháci štvrtákov. Pedagógovia nás nechávali v ateliéri spolu so staršími a bolo to úžasné. Človek sa neustále porovnávala a formoval sa mu vkus. No zároveň som na strednej škole v sebe na chvíľu „zamkla“ všetko to rómske.

Ako ste vnímali rómstvo dovtedy?

Myslím si, že som ho ani nevnímala. Pochádzam z krásnej rodiny, v ktorej som bola šťastná a pozerala som sa na svet cez „ružové okuliare“. Veľa vecí sa mi ukázalo až príchodom na strednú školu do hlavného mesta. Prišla som z malej dediny so 400 obyvateľmi a zrazu som bývala štyri roky na internáte v Bratislave.

Potláčali ste v sebe niečo kvôli tomu, aby ste zapadli medzi ostatné deti?

To ani nie. Všetci vedeli, že som Rómka, s tým som problém nemala. Skôr som v sebe zamkla to, čo som vnímala inak než ľudia z väčšiny – hlavne v súvislosti s vkusom. Otec vtedy vyrábal rôzne balustrády, záhradné a bytové prvky, ktoré hraničili s gýčom. Boli to divoké 90. roky, mal napríklad aj formy na fontány a rôzne veci.

Také podnikateľské baroko?

Presne! Ale naši tak žili ešte skôr, než prišlo „podnikateľské baroko“. Už v 80. rokoch spávali v kópii spálne Ľudovíta XVI a taký nábytok mala aj naša rodina v Čechách. Toto sa na strednej veľmi rýchlo zlomilo.

Prešli ste na umelecký minimalizmus?

Áno, túto časť môjho vnímania som v sebe veľmi rýchlo „uzatvorila“. Až po doktoráte, keď som už bola „vzdelaná umelkyňa“, som dokázala tieto veci teoretizovať a pomenovať ich – napríklad ako rómsku estetiku. To, čo by sme kedysi nazvali gýčom, dnes vnímam ako špecifický vkus, ktorý je spojený s rómskou komunitou naprieč Európou. A začalo ma to fascinovať. No v 90. rokoch bolo u mňa všetko, čo súviselo s Rómstvom, akoby zamknuté. Otvorila som to až cez moje umelecké alter ego Bári Raklóri („Bári“ znamená v rómčine „veľká“ a „Raklóri“ je odvodené od slova „rakli“, čo označuje nerómske dievča alebo ženu – pozn. red.).

Aký bol impulz k tomu, že ste si vytvorili alter ego a začali sa tým všetkým zaoberať?

Musela prísť kríza. Všetko sa začalo počas môjho doktorátu, keď sme s Katarínou Boborovou založili „antifeministické združenie“ AVO-AVO , čo v podstate znamená koncovku „ová-ová“. Nahnevali sme umeleckú scénu výstavou v Nitrianskej galérii, na ktorej sme pochovávali feministky a ironicky tak komunikovali s umeleckou obcou o tom, čo pre nás feminizmus znamená. Nastavovali sme zrkadlo a bojovali za práva mužov, aby sme poukázali na slabé miesta v týchto teóriách. (Smiech) Vtedy sa o zapojení menšín do takýchto diskurzov veľmi nehovorilo – a už vôbec nie o rómskych ženách. Komunikovali sme tvrdo cez stredný rod. Dnes by to v nebinárnom svete malo väčší ohlas, ale vtedy sme si vyslúžili kritiku.

Čo vám prekážalo na feministickej scéne?

Napríklad to, že v galériách v tom čase „fičalo“ iba umenie, ktoré bolo na prvú feministické. Keď žena vytvorila niečo ružové, automaticky dostala nálepku. Navyše, slovo feminizmus už vtedy fungovalo aj ako nadávka. Scéna ani komunita naň nebola pripravená a erudovaná, takže pomerne rýchlo dostalo ambivalentný až negatívny význam. V širšej spoločnosti to vyzeralo podobne. My sme do toho išli zvnútra, obracali sme sa smerom do našej vlastnej komunity.

Okrem toho, v tom čase som obhajovala spomínaný doktorát a vedúcou komisie bola Katarína Rusnáková, jedna z najznámejších feministických teoretičiek. Keď videla naše prvé video, bola nadšená a napísala nám gratulačný e-mail. No keď pochopila, že sme vlastne proti tomu, neprijala to dobre.

A tam sa začala moja kríza, prestávalo ma baviť umenie a všetko okolo mňa. Už vtedy som učila a pomeriavala som si plat učiteľky so všetkým tým, čo som škole obetovala a porovnávala som ho s možným pôsobením v rodinnej firme. Videla som, že obradníčka v pohrebníctve zarába viac ako ja. Mala som brutálnu umeleckú krízu. A vtedy vo mne explodovalo to „zadržiavané“ rómstvo – Bári Raklóri ma zachránila.

Ako sa to udialo?

Jeden večer, po asi pol roku tejto krízy, som sa digitálne namaľovala ako Rómka. A odvtedy sa to nedalo zastaviť.

Mali ste niekedy pocit, že problémom nie je len téma, ktorú ste riešili, ale aj to, že ste umelkyňa Rómka?

Ježiš, to sa dialo neustále. Napríklad už na strednej škole, keď sme na vyučovanie nosili späť domáce práce, ktoré sme museli nakresliť cez víkend. Pri tých prácach som pocítila, že niečo nesedí.

Prečo?

Jeden učiteľ nám napríklad dával kresliť figúry. Jasné, že som kreslila ľudí z mojej rodiny. Keď som kresbu priniesla do školy, učiteľ hneď, ako ju zbadal, naznačil, že by som sa mala venovať „cigánskej téme“. Takéto odporúčania som podprahovo dostávala stále.

Prečo bolo pre vás negatívne, keď vás nabádali, aby ste čerpali zo svojho pôvodu?

Cítila som, že ma k tejto téme nepobáda preto, že by moje práce boli umelecky výnimočné. Skôr mu moje kresby pripomínali insitné umenie – všetko to, čo bolo spájané so slovom „cigánske“. Dnes máme rok 2025 a ja – rovnako ako iní umelci rómskeho pôvodu – fungujeme na trhu s umením niečo cez desať rokov. No keby ste si v roku 2012 zadali do Googlu „rómske umenie“, nenašli by ste diela, ktoré nachádzame dnes. Google by vám ukázal len insitné umenie. Ja som však chcela byť rovnocenná, a to aj v umeleckom prejave.

Vaše alter ego Bári Raklóri teda vznikalo postupne.

Bári Raklóri tu bola vždy, tieto dve slová sú v našej rodine prítomné dlhodobo. Na Facebooku som ju dlho používala ako prezývku. No až keď som sa prvýkrát digitálne namaľovala, dostalo toto meno aj vizuálnu podobu. Ani vtedy som si však ešte nemyslela, že by to mohla byť moja cesta. Naplno sa v mojej umeleckej tvorbe rozbehla až v roku 2014, keď som sa v Poľsku stretla s inými Rómami s umeleckým vzdelaním.

Pri akej príležitosti ste tam boli?

Išla som na rezidenčný pobyt, na ktorý ma pozval vizuálny umelec Robert Gabriš. Organizovala ho Małgorzata Mirga-Tas, jedna z najznámejších súčasných rómskych umelkýň, ktorá v roku 2022 reprezentovala Poľsko na výstave súčasného umenia Bienalé v Benátkach. A to bola pre mňa explózia, tam ma to skutočne naštartovalo.

Čo sa udialo na tomto rezidenčnom pobyte?

Zistili sme, koľko toho máme spoločného. Všetci sme mali za sebou umelecké školy, boli sme sformovaní, vedeli sme, čo robíme a prečo. A zrazu sme dostali spoločný politický náboj – videli sme totiž, že nie sme sami. Začali sme spolu vystavovať a individuálne sa nám začalo dariť. To bolo krásne.

Ukázalo to, aké je dôležité, aby sa rómska komunita stretávala. Bola by som úplne iná, keby som sa už na základnej škole mohla identifikovať s nejakým rómskym autorom alebo autorkou. Keby sme tam čítali napríklad Elenu Lackovú. Štve ma, že mi to nebolo umožnené. Štát asimiloval veľké množstvo ľudí v predstave, že tým robí niečo dobré pre spoločnosť. Títo asimilovaní ľudia potom nevedia nič o sebe a svojom pôvode. No keď sa ich energia pretne, dajú sa urobiť veľké veci. Mnoho ľudí z väčšiny by veľmi mrzelo, keby sa najväčšia európska minorita spojila a Rómovia by získali veľkú silu.

Vy ste nevyrastali v rómskej komunite?

Vyrastala, ale… Pochádzam z veľkej rodiny a často hovorím, že som v tomto smere výnimočná – spojili sa dva rody. Bola som neustále konfrontovaná s tým, čo sa komu v rodine stalo. V každej z rodín bol niekto tmavší a dvaja zasa belší alebo naopak. Ako keby medzi súrodencami existovali rôzne odtiene farby kože. Z toho vznikla aj moja prezývka Raklóri (v preklade dievča – nerómka nerómskych rodičov, pozn. red.). Spätne som pochopila, že rodina si cenila, keď mal niekto svetlu farbu pleti. Človek s modrými očami či bledšou pleťou mal mať vďaka tomu ľahší život. Ja som pritom v detstve chcela byť viac „čokoládková“. Smiali sa mi, že sa opaľujem dočervena ako gadži. Boli to naše interné rodinné vtipy.

Keď napríklad babka pekne obliekla nášho otca, teda jej syna, hovorila mu, že je „pekný ako raklórko“. Akoby človek mohol byť pekný len ako gadžo. Treba však vnímať kontext a pripomenúť si, prečo naši predkovia opustili materinskú reč a kultúru. Urobili to zo strachu, lebo verili, že potomkom tak bude lepšie. To treba pripísať na vrub bývalému režimu. Identitu neuchránite tak, že ju odstrihnete od jej zdroja – to je katastrofa.

Vaša tvorba je kombináciou osobných príbehov a spoločenskej angažovanosti. Ako v umení vnímate hranicu medzi osobným a politickým?

To je náročná otázka, pretože sa to mení. Snažím sa však dodržiavať, aby to, čo tvorím a dávam do verejného priestoru, neublížilo mojim blízkym a mojej „skrytej“ komunite. Už len to, že robím to, čo robím, je odvážne.

Ako rodičia reagovali na to, keď ste začali verejne vystupovať ako Rómka?

Neboli nadšení a ja im rozumiem – báli sa, že mi to ublíži. Cítila som podprahovú výčitku, že celý život robili všetko pre to, aby nám so sestrou bolo dobre, a ja teraz „vyťahujem“, že som Rómka. Nevideli dôvod, prečo je to potrebné. No dnes sú na mňa hrdí.

Niektoré vaše diela sú odvážne, ako to vnímajú rodičia?

Otec vždy hovoril, že som sa ničoho nebála. (smiech)

A nebojíte?

Ale bojím. Bojím sa všetkého – motýľov, chrobákov, múch… (Smiech) Ale odvaha v umení je o inom.

Jedným z prvkov umeleckého vyjadrenia je aj nahota, ktorú prezentujete cez svoje vlastné telo.

Mnohí by možno pre svoje inštalácie použili cudzie telo, ale mne by to nedávalo zmysel. Každý prvok, ktorý vytvorím, má pre mňa význam. Keď ukážem prsník, nerobím to preto, že je krásny, ale preto, že ukázanie prsníka má politický kontext. Keď ukazujem svoje telo, nejde o vystavovanie sa na obdiv. Robím to, aby som zmenila pohľad ľudí. Odrazu nevidia nehybné „mŕtve“ rómske telo, aké bolo v dejinách prezentované mnohokrát. Ja rozhodujem, že divák sa na mňa môže pozerať.

Váš prístup mi pripomína tvorbu mexickej maliarky Fridy Kahlo. Nachádzate tam spojitosť?

Určite áno. Odrážajú sa vo mne umelkyne ako Frida Kahlo, Cindy Sherman, Marina Abramović či Valie Export. Všetko sú to kultové feministické autorky, ktoré uznávam. Fridu Kahlo som dokonca parafrázovala dielom s názvom Dve Báry, kde sa – podobne ako ona – držím za ruku sama so sebou. Len ja som to prepojila s rómskou identitou.

Vnímate rozdiely pri spolupráci s domácim a zahraničným prostredím?

Väčšinou mám dobré skúsenosti doma aj v zahraničí. Všade je to v zásade rovnaké, vždy si musíte dávať pozor sama na seba a na to, aby ste mali financie. Tie zahraničné projekty sú ale často lepšie finančne pokryté ako u nás.

Mnohí umelci hovoria, že v zahraničí je to jednoduchšie a sú tam viac známi než doma.

To by som mohla povedať aj ja. Slovenská umelecká scéna ma zaregistrovala až v roku 2018 cez Cenu Oskára Čepana. Vtedy sa mi venovali novinári a spoznala ma aj rómska komunita. Otvoril sa mi domáci trh.

V medzinárodnom rómskom priestore som už fungovala dlhšie. Na Slovensku musela tá téma dozrieť. Zrazu o mojej tvorbe začali písať kunsthistorici, prizývali ma na výstavy. Nikomu však nevyčítam, že ma nepoznal predtým. Všetko je tak, ako má byť.

Širšie domáce publikum si vás všimlo aj cez projekt Ikony periférie – pouličné dielo s maketami, do ktorých si ľudia vkladali tvár.

Toto dielo som vytvorila počas spomínanej rezidencie Jaw Dikh! u umelkyne Małgorzaty Mirga-Tas v Poľsku. Po jej skončení ma vzala do Krakova na pripomienku 70. výročia holokaustu Rómov v Auschwitzi. Tam som spoznala dve tisícky Rómov z celej Európy a takpovediac z nás vznikla „armáda“.

Emancipovalo nás to. Videli sme kultúru, ktorú sa snažili odstrihnúť, no ona napriek tomu prežila. Žije v každom kúte Európy a nesie rovnaké znaky, aké som poznala z domu. Vtedy som pochopila, že to nie je výnimočnosť mojej rodiny. Dovtedy som verila stereotypom, rovnako ako väčšina Nerómov. Žila som uzavretá vo svojej komunite a videla len to, čo ukazovali v televízii. Až v Krakove som začala veriť tomu, že má zmysel hovoriť o sebe ako o Rómke. Tam sa zrodila občianska rovina, ktorú som predtým v tvorbe nemala.

Čo bola pre vás nosná téma? Čo vo vás najviac rezonovalo?

Identita. Vždy som sa cítila iná – v rodine, na internáte, v škole či medzi chalanmi. Bola som jediné dievča na kamenárskom odbore. Stále som mala špeciálnu pozíciu. Na vysokej škole som bola jediná Rómka, a to aj ako pedagogička. Žiadny iný Róm tam nebol. Či chcete alebo nie, je to ťažké. A keď k tomu pridáte povahu a ego, začnete veľmi skoro riešiť existenciálne otázky.

O akom období hovoríme?

Skoro. V šestnástich som čítala knihy psychoterapeuta Carla Gustava Junga a Sigmunda Freuda, spoznávala som psychoanalýzu, kolektívne vedomie a nevedomie. Fascinovala ma identita. Keď ju človek študuje, študuje aj sociológiu. Chce vedieť, akí ľudia sú a ako reagujú v rôznych situáciách.

Potom sa to všetko ukázalo na jednej škále v rómskej identite. Musela som si, samozrejme, naštudovať všetko ostatné, aby som pochopila, ako je rómska identita tvorená, čo ju odráža a čo ona odráža v spoločnosti. Ale to si uvedomujem až spätne. Až teraz o tom dokážem hovoriť a skladám si skladačku otázok, čo som robila a prečo.

Viete cez vaše skúsenosti pomenovať, kde robí chybu majorita v pohľade na identitu Rómov?

Podľa mňa je prvým problémom už len to, že až teraz sa snažíme byť politicky korektní a začíname o Rómoch rozmýšľať ako o Rómoch. Trvalo nám veľmi dlho, kým sme si pripustili, že toto etnikum sa naozaj volá Rómovia a že slovo Cigán je nadávkou. Ľuďom ide veľmi ťažko do úst slovo Róm. V súkromí väčšina hovorí o Cigánoch. A keď človek nedokáže ani vysloviť správne slovo, aké náročné je zmeniť nastavenie v hlave?

Navyše, nikdy sme sa skutočne nezaujímali o to, kto sú Rómovia. Neuvedomujeme si, že nebyť tejto identity kultúra nielen na Slovensku, ale v celej Európe by vyzerala úplne inak. Mnohé veci, ktoré považujeme za európske, máme vďaka tomu, že do Európy prišli Rómovia.

Zdá sa však, že spoločnosť sa trošku mení a je viac vnímavá. Často je však menšinová kultúra umelo držaná pri živote prostredníctvom peňazí. Bolo by krásne, keby fungovala sama o sebe a keby sme bez pomocných pilierov vedeli, čo je skutočne rómske. Snažíme sa rýchlo zvrátiť niečo, čo sa formovalo tisíc rokov. To sa však nedá zmeniť za 5 či 10 rokov.

Vo vašich dielach sa objavujú aj stereotypy o rómskej kultúre. Aký je za tým úmysel? 

Vždy to závisí od toho, čo a ako chcem povedať. Moja ambivalentná poloha, pri ktorej som niekde na pomedzí, mi umožňuje kriticky vykročiť na obe strany. Spomeňme zlato alebo gýčové prvky: či chcem, alebo nie, vždy mi budú symbolizovať domov. Preto aj to video, na ktorom zvraciam zlato – symbolizuje moje rómske „ja“. Snímku tvorí 45-sekundová slučka, v ktorej sa len nadýchnem a znova „zvraciam“. Divákovi ukazuje, že je to niečo vo mne, niečo, čo zo seba nikdy nedostanem. Tá ambivalencia je tam stále.

Stretávate sa aj s negatívnymi reakciami?

Nie s vyslovene negatívnymi, ale stáva sa, že ma niektorí nevnímajú ako Rómku. Napríklad keď zistia, že úplne neovládam rómčinu. Pre tradičných Rómov, ktorí hovoria materinským jazykom, nemusím byť dosť rómska. Aj medzi nami sú kasty, Rómovia sa kastujú radi – majú to z Indie.

Práve preto si myslím, že súčasná rómska identita je skvelá na skúmanie. Špeciálne v čase globálnej krízy identity, keď sa rozpadajú národné mýty a étosy. Fluidita rómskej identity ukazuje, čo ju vlastne tvorí. Je to jazyk? Rodina? Kultúra? Kde je hranica, keď asimilovaný Róm prestáva byť Rómom? Alebo ním stále je?

V dielach sa často „hráte“ s tradičným zobrazením rómskych žien – napríklad prostredníctvom motívu literárnej postavy Carmen.

Treba si pripomínať, že obraz klasickej rómskej ženy je konštrukt. Carmen alebo Esmeralda sú najznámejšie literárne postavy, ktoré však ovplyvnili život reálnych rómskych žien naprieč Európou. Obe pritom ich vytvorili Nerómovia, autor Carmen nikdy nebol ani len v Španielsku.

Ľudia si to neuvedomujú, ale romantizmus a esprit okolo týchto postáv sa za sto rokov tak umocnil, že dnes ich máme na pohľadniciach, v umení či v médiách. Fiktívne postavy zasiahli reálne životy. Ich vplyv na mňa ako súčasnú Rómku je obrovský. Každá z nás by vedela rozprávať, koľkokrát musela vyvracať mýty o sebe samej. „Ty si Cigánka, takže vieš veštiť, nie? Povedz mi budúcnosť,“ hovoria nám. My rómske ženy denne bojujeme s takýmito stereotypmi.

Patrí medzi nich aj červená ruža vo vlasoch?

Napríklad, alebo dlhé sukne. Existujú Rómky, ktoré si ich nikdy neoblečú. Lebo keď si dajú dlhú sukňu a majú ešte aj dlhé vlasy, okamžite sú rozpoznateľné a zaradené do stereotypu. Rovnako to funguje aj s tancom a hudbou. Aj u nás doma to bolo podobné. Otec nechcel, aby sme so sestrou spievali alebo tancovali, aby nás druhí nezaradili do stereotypu. Chcel, aby sme vynikli v iných profesiách. Myslím si, že toto je príbeh mnohých Rómok.

Čo by pomohlo zmeniť tento prístup?

Stačilo by začať od seba. Je to vzájomnom scitlivovaní sa. Keď si človek začne všímať tieto veci, zrazu ich uvidí všade a uvedomí si, ako hlboko sú v nás zakorenené. Ale netýka sa to len majority, aj v rómskej komunite je to komplikované.

Porota Ceny Oskára Čepana, ktorú ste v roku 2018 získali, vás charakterizovala slovami: „Je mechanizmom slobody, identity, bojuje proti politikám strachu, umenie ako nástroj.“ Vnímate sa takto?

Vnímam to tak, že v čase, keď som začínala, tu nebol opozitný hlas, aký som mala ja. A ak aj niektorí Rómovia boli verejne známi, tak neboli spájaní s výtvarným a vizuálnym umením. V istom zmysle som urobila niečo ako prvá. Ale som rada, že už nie som jediná, ktorá je viditeľná. Dnes máme veľa mladých šikovných ľudí, ktorí sa nehanbia o sebe rozprávať ako o Rómoch.

Vnímate svoje umelecké vyjadrenie ako boj proti niečomu a za niečo?

Určite áno. Keby som v súkromnom svete necítila, že je to potrebné, tak to nerobím. Uvedomila som si to hlavne na vysokej škole ako pedagogička, keď som začala učiť a lámala stereotypy mojich študentov. Videli prvýkrát „cigošku“, ktorú mali radi, ktorú si vážili. Videla som na nich, že v priamom prenose búram stereotypy. Podobné situácie sa mi stávali aj s kolegami v zborovni.

Ak by ste mali popísať jedným slovom váš pohľad na svet, čo by to bolo?

Chaos, neskutočný chaos. To je niečo, čo ma definuje. Mám chaos v papieroch aj v živote. Ale učím sa s tým pracovať tak, aby to nebol úplný chaos. (Smiech) A pravda je, že sa v ňom viem orientovať. Je to moje prirodzené prostredie.

Zrejme málo ľudí vie, že sa venujete aj scénografii a kostýmom. Ako ste sa k tomu dostali?

Jedného leta ma oslovil režisér Palo Viecha s ponukou spolupráce na inscenácii Budete mať luft! pre Slovenské národné divadlo. Najprv som váhala, scénu ani kostýmy som nikdy nerobila, mala som úctu k remeslu. Okamžite ma však chytila téma, ktorou mala byť umelecká reflexia tragédie v obci Pobedim, o ktorej sa aj po necelých sto rokoch mlčí. A keďže značná časť mojej tvorby sa venuje rómskemu holokaustu a represiám, bolo mi jasné, že to musím vziať.

Bol to boj, ale spätne som veľmi vďačná, že ma do toho Palo vtiahol. Dlho som nevedela, ako scénu uchopiť, až ma jednej noci „osvietilo“. Keď si dnes pozriem vizualizácie a porovnám ich s výsledkom, som na to hrdá. Bola to krásna spolupráca.

Často dostávate umelecké vnuknutia v noci?

Veľmi často. Prichádzajú či už v noci, alebo napríklad aj pri varení. Najlepšie vízie prídu, keď na nič nemyslím. A sú také silné, že si ich nemusím ani zapisovať. Viem, že ich musím zrealizovať presne tak, ako som ich videla.

Pri umeleckých víziách mi napadá otázka spojená s umelou inteligenciou. Vyučujete aj digitálnu tvorbu, ako vnímate AI v umení. Nedesí vás?

Najprv som bola veľmi skeptická, až úplne negatívna. Zdrojom toho bol až dystopický scenár, že sa napĺňajú všetky tie sci-fi vízie z 80. a 90. rokov, ako roboty ovládnu svet. Postupne som však pochopila, že umelá inteligencia je len taká múdra, akí múdri sme my sami.

Je to nástroj a keď s ním človek vie pracovať, môže mu veľmi pomôcť. Videla som, ako skvele funguje AI v grafickom priemysle. To, čo by pracovník robil pol dňa, spraví AI za sekundu. Vnímam ju teda ako šetrenie času. Zároveň však mám obavy, čo sa stane, keď AI začne masívne nahrádzať prácu niektorých ľudí.

Nemajú vaši rodičia obavu o vašu profesijnú budúcnosť?

Nie, stále ma podporujú. Mama je môj najväčší kritik. Obaja boli odjakživa mojimi prvými divákmi. Ešte keď som v nultých rokoch robila počítačovú grafiku, ráno prišli do obývačky a videli 50 vytlačených prác. Vysvetľovala som im, čo tam vidia a pýtala sa na názor. Rýchlo pochopili, že svet umenia je trochu iný. To, čo bolo pre nich najdivnejšie, bolo často najlepšie. Dnes chápu, aké témy riešim a prečo.

Spomínali ste, že na začiatku mali obavy z vašej verejnej prezentácie rómskej identity. Boja sa o vás aj dnes?

Stále a po „promovaní“ pani ministerkou kultúry ešte viac (Martina Šimkovičová kritizovala inštaláciu Vomite ergo sum!, na ktorej Rigová vracia zlato – pozn. red.). Ale vedia, že mnou nepohnú. Čím viac by mi niekto niečo zakazoval, tým viac by som to robila. Nemôžem poprieť samu seba.

Aké reakcie zaznamenávate zo strany verejnosti?

Veľmi dobré. Moje dielo je mnohovrstevné, komunikuje so všetkými bez ohľadu na etnikum, vek, vzdelanie či pohlavie. Nemám rada, keď musím niekomu vysvetľovať, o čom dielo je. Nechávam diváka, aby si to vyložil sám. Nepíšem koncepty, nediktujem druhým, ako majú vnímať moje diela. A práve to ma baví – dotknú sa takmer každého. Keby nebolo spomínaného „útoku“ zo strany ministerstva, nemala by som žiadnu negatívnu skúsenosť. Navyše, ten útok ani nebol o mne, slúžil na odpútanie pozornosti.

Ako ste sa po útoku ministerky kultúry cítili?

Bola som v tom čase v Portugalsku a spätne si uvedomujem, že je to dobre. Ktovie, ako by som zareagovala, ak by som bola doma na Slovensku. Možno by sa moja reakcia neobišla bez performatívneho vyjadrenia. Nakoniec som ale rada, že som to ustála pokojným vyjadrením, ktoré sa rýchlo šírilo v médiách aj na sociálnych sieťach. Všetci vieme čítať medzi riadkami, politici potrebovali nejaké sústo, aby odvrátili pozornosť.

Ja nie som problémom tejto krajiny. Veľmi by som sa tešila, ak by sme tu mali len problém videa „zvracajúcej Rigovej“ – bolo by nám tu dobre. Nás však trápia oveľa závažnejšie výzvy – napríklad tá šialená drahota. Slováci by mali vidieť, čo som si kúpila za päť eur v Portugalsku, aby to mohli porovnať s tým, čo si za päť eur kúpia oni tu. Mali by vidieť skutočné problémy tejto krajiny. Politici by im nemali ukazovať, čo má podľa v nich visieť v Slovenskej národnej galérii, o to viac, keď o tom nemajú ani základnú znalosť.

Cítili ste podporu zo strany umeleckej obce?

Aj keď som bola v tom momente ďaleko, cítila som obrovskú podporu zo všetkých strán. Vlna solidarity bola citeľná aj v Portugalsku. Mnoho ľudí mi dalo spätnú väzbu, že sú radi, ako som reagovala a že možno práve to je cesta. Pravda ale je, že som jednoducho nechcela pristúpiť na hru ľudí z ministerstva.

Spomínali ste, že v minulosti vás v tvorbe posúvali krízové momenty. Posilnila vás aj táto skúsenosť, alebo skôr premýšľate nad tým, že by ste sa ako spoločenský hlas stiahli?

To je ťažká otázka. Všetci môžeme „machrovať“, koľko máme energie bojovať, ale zdroje našich síl a odhodlanosti nie sú, žiaľ, bezodné. Je to čoraz vyčerpávajúcejšie. Zatiaľ nemáme nič zakázané, ale to, ako sa „tí hore“ správajú a čo plánujú, pôsobí desivo autokraticky.

Myslím si však, že toto obdobie slovenskej umeleckej obci prospelo v tom, že zrazu videla svoje reálne kontúry – kde je silná a kde slabá. Dôležité je, aby ľudia nestratili chuť angažovať sa. Lebo keď sa k obmedzeniu podpory pridá aj osobná rezignácia, všetko im podáme na striebornom podnose. A toho sa naozaj bojím – že ľudia rezignujú. To je cesta do pekla. Keď však počujem kričiace davy na námestiach, stále verím, že sa to nestane.

Emília Rigová Výtvarníčka, performerka a pedagogička, známa pod alter egom Bári Raklóri. Vo svojej tvorbe skúma vizuálne reprezentácie rómskej identity, stereotypy majority a telesnosť ako nástroj vzdoru. Pracuje s médiami ako inštalácia, objekt, video či digitálna grafika. V roku 2018 získala Cenu Oskára Čepana a v roku 2024 ocenenie Lúč z tmy. Pôsobí ako pedagogička na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Patrí medzi najvýraznejšie osobnosti súčasného umenia na Slovensku, jej diela boli prezentované doma aj v zahraničí.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].