Vyrastal v chudobných pomeroch v Poľsku 90. rokov. „Keď som sa narodil, spoločnosť a komunita sa rozhodli vyhlásiť, že zo mňa bude zloduch,“ opisoval Toby Gorniak na jednom z TEDx podujatí vo Varšave. „Len preto, že som Róm.“

Ako päťročného ich s mamou predavač v obchode pred všetkými okríkol, aby odišli. Neskôr sa od mami dozvedel, že sa líšili farbou pleti. O šesť rokov neskôr ho zasa cestou z potravín zbili skinheadi. „Pamätám si len, že som sa tri mesiace potom zobudil v nemocnici po kóme,“ spomínal.

Keď mal štrnásť, utiekli s rodinou do anglického Plymouthu. V Británii založil komunitnú neziskovú organizáciu Street Factory a niekoľko tanečných skupín, prostredníctvom ktorých podporuje a motivuje mladých ľudí, najmä zo znevýhodneného prostredia.

Gorniak hovorí, že tancovanie bolo prvou situáciou, keď sa naňho druhú nepozerali ako na Róma či cudzinca. „Mal som rád, že pri hip-hope nikoho nezaujíma, odkiaľ človek je alebo aké náboženstvo vyznáva. Dôležité je len to, že má rád hip-hop.“

Za prácu s mládežou a komunitný rozvoj získal desiatky ocenení, okrem iného Rad britského impéria.

V prvej polovici mája Gorniak na niekoľko dní prišiel na Slovensko. Navštívil viacero vylúčených komunít a v rezidencii britského veľvyslanca Bilala Zahida premietal svoj dokument That Boy (Tamten chlapec) – rozhovor Róma s bývalým neonacistom.

V rozhovore s portálom Romano fórum Gorniak vysvetľuje, čo mu najviac pomohlo, keď v Anglicku začínal od nuly; ako povzbudiť ľudí z vylúčených komunít, keď si neveria, a prečo by sa pri riešení generačnej chudoby nespoliehal len na štát.

Vyrastali ste v chudobnom prostredí v Poľsku, ako rómske dieťa ste zažívali násilie, kvôli ktorému ste s rodinou museli odísť do Anglicka. Tam ste začínali odznova – dnes podnikáte, prednášate, radíte vládam a ste inšpiráciou pre tisíce ľudí. Čo bolo na tejto ceste kľúčové, aby ste sa dostali tam, kde ste dnes?

Môj recept na úspech je pomáhať ľuďom. Keď som bol dieťaťom, potreboval som dobrého kamaráta alebo učiteľa – skrátka niekoho, kto by mi dal šancu a bol tu pre mňa. Mal som to náročné, mnohí mi totiž šancu dať nechceli. Keď som prišiel do Anglicka, jedna pani mi povedala, že ak na sebe začnem tvrdo pracovať, budem môcť žiť dobrý život. Povedal som si, že to skúsim.

Poctivo som sa pripravoval do školy a pracoval som na sebe. Táto spomínaná pani vo mňa verila – dala mi šancu. To spravilo veľa.

Film That Boy, ktorý ste prišli premietnuť aj na Slovensko, zachytáva váš rozhovor s bývalým neonacistom Mirekom. Už ako dospelí sa v bezpečnom prostredí vraciate do minulosti, keď bol každý z vás niekým iným. Zjavne veríte v liečivú silu rozhovoru. Prečo? Čo dokáže zmeniť úprimný rozhovor?

S Mirekom sme sa rozprávali otvorene o všetkom. Počas nášho rozhovoru som zistil, že aj on potreboval podporu, keď bol dieťaťom, no nedostal ju. Škola, sociálne úrady ani polícia mu nepomáhali. Keby sa k nemu správali ináč, nebol by býval rasistom.

Tým sa stal preto, lebo doma zažíval zlé prostredie, nemal veľa kamarátov a ak aj nejakých spoznal, boli to rasisti. Zistili sme teda, že obaja sme ako deti potrebovali pomoc.

Na Slovensku sú Rómovia z vylúčených komunít často označovaní za „neprispôsobivých“, mnohí ľudia tvrdia, že sa s nimi nedá žiť a pracovať. Vaša práca a metóda osobného rozvoja (Toby Gorniak Method) ukazujú opak. Čo je kľúčové pri práci s ľuďmi zo znevýhodneného prostredia, ktorí si neveria a ktorým neverí ani veľká časť spoločnosti?

Ľudia z vylúčených komunít to majú náročné. Mnoho Rómov na Slovensku, ale aj v Poľsku a vlastne po celom svete, naráža na to, že si neveria. Myslia si o sebe, že nie sú dosť dobrí a druhí im nedajú šancu ukázať opak. Žijú preto v presvedčení, že sú odsúdení na ťažký život. Tento pohľad by som chcel zmeniť. Chcel by som im ukázať, že to tak byť nemusí.

Keď som v uplynulých dňoch chodil po Slovensku, rozprával som sa aj s deťmi z vylúčených komunít – napríklad na Luníku IX. Keď ma zbadali, mnohé si kládli otázku: „Ako je možné, že na našej škole reční tento človek, ktorý prednáša po celom svete a ukazuje druhým, aký veľký potenciál majú?! A ešte je Róm, to je super!“

Musíme väčšinovej spoločnosti ukázať, že aj my Rómovia sme dobrí ľudia. Rómovia môžu dokázať veľa, len musia dostať šancu. Aj oni chcú prácu a dobrý život, len potrebujú príležitosť.

Vo vašej metóde osobnostného rozvoja, ktorá bola aj témou vášho doktorátu, hrá – pre mnohých možno nečakane – kľúčovú rolu hip-hop. Prečo je v nej taký dôležitý?

Keď som bol malým chlapcom, tancovanie hip-hopu bolo prvou situáciou, keď ma druhí videli ako človeka. Nepozerali sa na mňa ako na Róma alebo cudzinca, ktorý nepochádza z ich mesta či kraja. Zrazu som bol človekom ako oni.

Mal som rád, že pri hip-hope nikoho nezaujíma, odkiaľ človek je alebo aké náboženstvo vyznáva. Dôležité je len to, že má rád hip-hop. Aj vďaka tomu som sa neskôr naučil, že je len na mne, aký budem mať život. Len odo mňa záleží, akou cestou sa budem uberať a ako sa zachovám v rôznych situáciách. Môžem zmeniť svoj život, lebo mám silu na to, aby som to spravil.

Učil som tancovať ľudí, ktorí mali 2 aj 80 rokov. Jedna pani, ktorá som mnou tancovala, mala 86 rokov. Prišla so mnou na show, ktorú videlo 10-tisíc ľudí. Zažili sme spolu super vystúpenie, doteraz naňho rada spomína. Po jeho konci vravela, že sa cítila mladá a že jej bolo dobre.

Na Slovensku žijú stovky rómskych komunít v generačnej chudobe. Spoločnosti sa dlho nedarí pomôcť im, aby sa z nej vymanili. Vy hovoríte o osobnej skúsenosti, ale čo by mal spraviť štát? Kde by mal začať, aby týmto ľuďom pomohol?

Nechcem tvrdiť, že štát je zlý, lebo nie je. Viem, že neexistuje jedno zázračné riešenie a je potrebné spraviť mnoho vecí. Ľudia potrebujú strechu nad hlavou, jedlo, vodu, elektrinu, školu, šancu…

Keď som teraz štyri dni chodil po Slovensku a navštívil vylúčené komunity, rozmýšľal som, čo môžem spraviť ja. Verím totiž, že niečo môže spraviť každý – môžeme niekomu kúpiť čaj, dať mu polovicu chleba alebo mu podať vodu. Môžem druhému „pootvoriť dvere“, aby získal príležitosť pracovať. Nemusíme sa vždy pozerať len na vládu, musíme si pomáhať aj ako ľudia navzájom.

Keď sme s manželkou odchádzali z východného Slovenska, plakali sme, ale prídeme opäť. Predtým však porozmýšľame, ako vieme prispieť my ako rodina. Nechcem však pomáhať len Rómom, ale všetkým ľuďom. Precestoval som kus sveta, všetky deti musia dostať šancu.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].