Už ako tínedžerku ju hnevali nerovnosti medzi mužmi a ženami. V škole jej napríklad hovorili, že nemôže byť námornou kapitánkou, pretože je dievča a tie vraj nevedia matematiku ani fyziku. „Žiadne dieťa by nemalo byť vystavené tomu, aby mu niekto vzal jeho sen,“ vraví Adriana Mesochoritisová.

Vyštudovaná politologička neskôr pripravovala prvé strategické dokumenty v oblasti prevencie násilia na ženách a spoluzakladala združenie Možnosť voľby. Spolu s kolegyňami hája práva žien a scitlivujú verejnosť v témach rodovej rovnosti.

Podľa Mesochoritisovej príde vždy protitlak, keď človek vytrvalo bojuje za zmenu. „Zrazu začnete hovoriť o svojej nespokojnosti a veľa ľudí si to berie osobne, hoci nejde o osobný útok.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, čo je rodový tréning; prečo je pojem rodová rovnosť pre mnohých „červeným súknom“; či ženy platia za verejnú angažovanosť vyššiu cenu ako muži a ako dopadlo ich mapovanie násilia na poslankyniach slovenského parlamentu.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa rozhodli venovať práve témam postavenia žien?

V podstate od úplného začiatku môjho pracovného života sa venujem témam ľudských práv, rodovej rovnosti, ľudským právam žien, sexuálnemu a reprodukčnému zdraviu či násiliu páchanému na ženách. Som vyštudovaná politologička, so špecializáciou na oblasť ľudských práv, takže pracujem vo svojom odbore. Ale k téme ma priviedlo množstvo podnetov.

Boli pre vás tieto témy dôležité, aj keď ste boli tínedžerka?

Odjakživa som veľmi citlivo vnímala nerovnosti medzi mužmi a ženami. Veľmi ma to hnevalo a vôbec som tomu nerozumela.

Bol vo vašom detstve alebo dospievaní nejaký konkrétny moment, ktorý vo vás vyvolal potrebu zastávať sa práv žien?

Veľmi mi prekážalo, keď som videla ženy vláčiť ťažké nákupné tašky. Dodnes to mám pred očami. Dokonca mám odložené pohľadnice od kamarátov ešte zo základnej školy alebo z tábora, kde mi písali: „Milá naša ochrankyňa ľudských práv.“

Ale spomínam si aj na jednu konkrétnu udalosť. Veľmi som chcela byť námornou kapitánkou, snívala som o tom. Mala som veľmi rada dobrodružné knihy, odtiaľ pramenila táto moja túžba. Na základnej škole som mala výborného učiteľa matematiky, ktorý ma podporoval a hovoril, že je to skvelý nápad. Potom som však dostala učiteľku, ktorá bola presvedčená, že dievčatá matematiku nevedia. Na našich rodových tréningoch to dnes uvádzam ako príklad toho, ako veľmi môže jedna veta alebo predsudok ovplyvniť život človeka.

Zrazu mi všetci hovorili, že nemôžem byť námornou kapitánkou, pretože som dievča a dievčatá predsa nevedia matematiku ani fyziku. A ja som tomu uverila. Začala som sa v matematike rapídne zhoršovať – pritom som bola jednotkárka. Nikdy na to nezabudnem. Žiadne dieťa by nemalo byť vystavené tomu, aby mu niekto vzal jeho sen. Aj preto je jednou z hodnôt našej organizácie to, aby ľudia mali skutočné možnosti voľby a neboli ovplyvňovaní predsudkami či stereotypmi. Aby mohli žiť svoj život slobodne tak, ako si ho vysnívali.

Ako dieťa som, samozrejme, nevedela, že o týchto témach existujú rozsiahle výskumy a štúdie. Slovensko bolo v tomto veľmi pozadu, keďže sme žili v totalitnom režime. Ľudské práva žien sa tu veľmi netematizovali, nezažili sme veľké vlny feministického hnutia zo 60., 70. ani 80. rokov. Moja docentka Zuzana Kiczková z Centra rodových štúdií hovorievala, že na Slovensku sme naskakovali na posledný vagón už rozbehnutého vlaku.

Ako vás ovplyvnilo samotné štúdium?

Mala som veľké šťastie. Študovala som politológiu so špecializáciou na ľudské práva, a zároveň žurnalistiku. Pôvodne som chcela byť novinárkou a chcela som sa venovať práve ľudskoprávnym témam. Nakoniec sa však mojou vysnívanou disciplínou stala politológia. Ďalším šťastím bolo, že u nás na univerzite bol otvorený celouniverzitný kurz Rodové štúdiá. Tam som s úžasom zistila, že to, čo som dovtedy iba intuitívne cítila, je postavené na obrovskom množstvo výskumov, literatúry, a že ide dokonca o jedno z najvýznamnejších spoločenských hnutí.

Doslova som sa do toho pustila ako hladný človek. Začala som čítať všetko, čo sa mi dostalo pod ruky, a zostalo mi to dodnes. Dlhé roky som sa venovala najmä téme násilia páchaného na ženách. Písala som o tom aj diplomovú prácu, ktorá získala Cenu rektora. Bolo to prvýkrát, čo toto ocenenie nezískali prírodovedné alebo matematické odbory. Pre moje profesorky to bolo veľké zadosťučinenie.

Venovali ste sa občianskemu aktivizmu už počas štúdia?

Áno. Už v treťom ročníku vysokej školy som s Monikou Bosou spoluzakladala občianske združenie EsFem a venovala sa primárnej prevencii násilia na ženách. Pracovala som aj priamo so ženami na linke pomoci.

Kam smerovali vaše kroky po škole?

V roku 2004 som sa dala presvedčiť a nastúpila som na ministerstvo práce ako riaditeľka odboru rodovej rovnosti. Pripravovala som prvú Národnú stratégiu prevencie a eliminácie násilia páchaného na ženách. Tá napokon nebola schválená v podobe, ktorú som predkladala. S vedením sme sa vtedy rozišli, pretože moje postoje boli veľmi jasné, a vrátila som sa späť do tretieho sektora.

Bola som aj spoluzakladateľkou organizácie Možnosť voľby. Tú zakladalo viacero feministických mimovládok ako reakciu na snahu KDH na prelome rokov 2000 a 2001 zmeniť Ústavu tak, aby bolo možné zakázať interrupcie.

Okrem politológie sa venujete aj rodovým tréningom. Čo si možno predstaviť pod pojmom rodový tréning?

Pod rodovým tréningom si môžete predstaviť vzdelávanie zamerané na zvyšovanie rodovej kompetencie a citlivosti. Teda na to, aby sa človek v oblasti rodovej rovnosti posilnil vedomostne aj postojovo. Robíme to interaktívne, nie sú to žiadne nudné, dlhé prednášky. Vždy je to plné aktivít a hier, snažíme sa to viesť zážitkovou formou.

Máme základné scitlivovacie tréningy, kde účastníctvo získava kľúčové základy z oblasti rodovej rovnosti – čo je rodová rovnosť, čo je pohlavie, čo je rod, rodová diskriminácia, rodové stereotypy, ako funguje rodová socializácia. Teda napríklad to, že dieťa sa narodí a nevie, čo znamená byť chlapcom alebo dievčaťom – to ho naučí až spoločnosť. Učíme sa o týchto mechanizmoch. Napríklad rozoberáme rozprávky a snažíme sa porozumieť ako môžu vplývať na rodovú socializáciu deti. Preberáme médiá a rôzne ďalšie oblasti.

Potom sa učíme, ako s tým pracovať. Ako argumentovať v rôznych témach, ako odbúravať stereotypy. Zážitkovou formou to robíme preto, lebo vedomosť je jedna vec, ale niečo iné je, ako to človek precíti. Výrok jednej rodovej trénerky hovorí, že rodový tréning nemení len naše mysle, ale aj naše srdcia. Myslím si, že to je veľmi dôležité. Ľudia, ktorí odchádzajú z našich tréningov, často hovoria, že sa im začal meniť život. Získané poznatky dokázali preniesť do svojej praxe, do partnerských vzťahov, rodiny, ale aj do svojho pracovného života.

Sú to rôzne typy tréningov pre rôznych ľudí?

Áno. Máme tematické tréningy podľa toho, čo ľudia potrebujú. Venujeme sa najme témam rodovej rovnosti a jej uplatneniu v praxi na rôznych úrovniach od samospráv, školstva až po verejné či firemné politiky. Učíme o plánoch rodovej rovnosti a ich zavádzaní do každodenného života. Venujem sa špeciálne aj násiliu páchanému na ženách, prevencii a priamej práci v tejto oblasti. Našou kľúčovou témou sú samozrejme sexuálne a reprodukčné zdravie a práva, ale aj téma sexuálneho obťažovania. Veľa vzdelávaní robíme aj v oblasti rovnosti v zamestnávaní či pre zamestnávateľské organizácie. Veľmi populárne sú u nás alumni tréningy. Máme totiž Alumni klub našich absolventov a absolventiek. Našou filozofiou nie je jednorazové školenie, ale dlhodobá práca s ľuďmi, vzájomná podpora a spolupráca..

Snažíme sa, aby sa ľudia postupne dostávali viac do praxe a posúvali sa. Veľkú časť tém si prinášajú oni sami. Keďže sme advokačná organizácia, robíme aj tréningy zamerané na rodový a feministický aktivizmus. Učíme ľudí, ako funguje pripomienkovanie zákonov, kedy môžu vstupovať do legislatívneho procesu, ako advokovať v parlamente, ako organizovať protesty alebo aké kreatívne formy občianskeho aktivizmu existujú.

Veľa sa venujeme občianskemu aktivizmu, pretože si myslíme, že ľudia musia za svoje práva bojovať aj sami. Nestačí len tlak zhora prostredníctvom legislatívy a advokácie. Je dôležité posilňovať občianske a rodové kompetencie ľudí, aby tlak prichádzal aj zdola. Čím viac sa budeme dožadovať svojich práv, tým viac nás budú musieť počúvať aj tí, ktorí rozhodujú o krajine. Čiže pomáhame ľuďom, aby sa viac občiansky angažovali. A máme tiež špecifické tréningy na ľudskoprávne dohovory, napríklad CEDAW a Istanbulský dohovor.

Ako sa dá zúčastniť takéhoto tréningu?

Pozvánky zverejňujeme na našej webovej stránke a sociálnych sieťach, často ich posielame aj prostredníctvom kontaktov našej Ľudskoprávnej koalície. Ľudia sa môžu prihlásiť. Niektoré tréningy sú otvorené, iné cielime na konkrétne profesijné skupiny – napríklad keď pracujeme so zdravotníckym personálom v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia a práv. Máme však aj všeobecné tréningy pre ľudí z mimovládnych organizácií, pomáhajúcich profesií a ďalších oblastí.

Robíte aj tréningy pre školy?

Pre školy priamo nie. Vzdelávame pedagogický personál, nie žiactvo. Učíme pedagogičky a pedagógov, ako majú rodovo citlivo vzdelávať. Naša odbornosť smeruje predovšetkým k vzdelávaniu dospelých. Veľa sme sa venovali rodovo citlivej pedagogike. Minulý rok sme mali sériu školení pre médiá a mediálnu prax. Učili sme novinárov a novinárky, ako pracovať s jazykom a ako komunikovať tému reprodukčných práv a interrupčnej starostlivosti v ľudskoprávnom rámci. Pre médiá sme vypracovali aj príručky, bola to výborná spolupráca. Venujeme sa aj postaveniu žien v politických a rozhodovacích pozíciách a snažíme sa poukazovať na diskrimináciu, ktorej čelia.

Keď sa dnes na Slovensku povie rodová rovnosť, časť spoločnosti to vníma ako samozrejmosť, časť ako ideologický projekt. Ako sa z pojmu, ktorý má pomenúvať nerovnosti medzi mužmi a ženami, stala jedna z najkontroverznejších tém verejnej debaty?

Je to výsledok systematického protirodového hnutia. V 80. a 90. rokoch sme boli svedkyňami a svedkami takzvaných zlatých rokov ľudských práv žien a rodovej rovnosti. Urobilo sa množstvo výskumov, veľmi jasne sa preukázala diskriminácia žien vo všetkých oblastiach, začali sa nastavovať a implementovať mnohé opatrenia. Treba však povedať, že rodová rovnosť nie je len o diskriminácii žien, rodová nerovnosť negatívne zasahuje aj mužov a chlapcov.

Vždy, keď nejaké hnutie dosahuje úspechy, prichádza silný protitlak. A to sa stalo aj pri rodovej rovnosti. Posledných približne pätnásť rokov sledujeme veľmi silné globálne protirodové hnutie. Jeho aktérstvo nie je len cirkev, ktorá princípy rodovej rovnosti a aj samotný pojem napáda od začiatku, ale aj takzvané občianske skupiny a organizácie, ktoré sa tvária ako nezávislé, či krajne pravicové hnutia a mnohé politické strany, ktoré pochopili, že hnev ľudí sa dá mobilizovať tým, keď úplne prevrátite význam pojmu rodová rovnosť a začnete hovoriť o takzvanej rodovej ideológii. Sú to stratégie, ktoré používajú protirodoví neokonzervatívni aktéri.

Veľmi silno sa to prejavilo aj na Slovensku počas diskusií o Istanbulskom dohovore či príprave celoštátnej stratégie ochrany ľudských práv. Nabalila sa na to aj nenávistná rétorika voči LGBTI+ ľuďom. Ľudia si pod tieto pojmy začali dosadzovať významy, ktoré vôbec nie sú pravdivé. Cieľom bolo nielen oslabiť tému rodovej rovnosti a presadiť návrat k akémusi „starému poriadku“, ale – ako to dokladajú už dnes mnohé výskumné štúdie – aj oslabiť súčasné politické demokratické systémy. Odporúčam prečítať si u nás k tomu výborné práce vedkýň Maďarovej, Valkovičovej a Hardoša.

V časoch veľkej spoločenskej neistoty ľudia prirodzene hľadajú istoty. Aj preto sa na tieto naratívy nabalilo toľko strachu, nenávisti a nepochopenia. Ak sa pozriete na Istanbulský dohovor, spočiatku s ním tradičné politické strany nemali problém. Slovensko bolo dokonca medzi prvými krajinami, ktoré ho podpísali. O pár rokov neskôr sa však stal symbolom všetkého zla. Podobne to bolo aj pri Celoštátnej stratégii ochrany a podpory ľudských práv. Na tieto témy sa postupne nabaľovali ďalšie skupiny a celá diskusia sa výrazne zradikalizovala.

Zastavila by som sa pri narastajúcej nenávisti, ktorú ste spomínali. Veľká časť z nej sa dnes preniesla aj na pojem feminizmus, z ktorého sa stala takmer nadávka. Nenesú za tento vývoj spoluzodpovednosť aj niektoré feministické hlasy, ktoré časť verejnosti vníma ako príliš konfrontačné alebo pri ktorých nadobúda pocit, že hovoria o mužoch skôr ako o probléme než o partneroch pri zmene?

V prvom rade neexistuje jeden feminizmus. Feministických smerov je veľmi veľa. Ja som napríklad nikdy nezažila radikálnu akciu feministického hnutia, ktorá by sa dala porovnávať s násilnými aktivitami aké poznáme z iných historických období. Pozrime sa napríklad na Veľkú francúzsku revolúciu.

Keď feministky – a spolu s nimi aj malá skupina feministov, ktorí podporovali práva žien – bojovali za svoje práva, išlo o nenásilné hnutie. Málokto napríklad vie, že Mahátma Gándhi sa pri svojich nenásilných metódach inšpiroval v mnohom práve feministickým hnutím. Vždy, keď otvoríte tému nerovnosti – či už pri ľudských právach alebo v akejkoľvek inej oblasti –, prirodzene prichádza odpor väčšiny.

S témami rodovej nerovnosti sa spája množstvo mýtov a nepravdivých predstáv.

Každá nová téma sa stretne s odporom. Platí to pri čomkoľvek – od vynálezu žiarovky až po spoločenské zmeny. Zrazu začnete hovoriť o svojej nespokojnosti a veľa ľudí si to berie osobne, hoci nejde o osobný útok. Keď napríklad hovorím mužom, že ich osobne z ničoho neobviňujem, myslím to úprimne. Aj oni sú často obeťami systému. Lenže dáta nás nepustia. Ak vidím vo výskumoch, že napríklad 95 percent žien zažíva rodovo podmienené násilie a päť percent mužov, nemôžem hovoriť niečo iné. Môžem ale hovoriť aj to, že násilie, ktoré zažívajú muži, tak ho zväčša zažívajú zo strany iných mužov. Musím sa pýtať, prečo to tak je. Ak nebudeme skúmať, či to súvisí s rodovou nerovnosťou, nikam sa neposunieme. Môžeme donekonečna budovať služby alebo linky pomoci, ale spoločnosť tým nezmeníme.

Musíme sa pýtať, čo sa deje. Čo sa deje s mužmi, keď páchajú toľko násilia? Čo je za tým? V akej spoločnosti to žijeme, ktorá produkuje takýto typ násilia a nerovnosti? To však nie je obviňovanie mužov. Keď hovoríme, že ide o rodovo podmienené násilie, ktoré súvisí aj s určitými predstavami o maskulinite, nehovoríme, že muži sú zlí. Ľudia si to však často vysvetlia takto.

Kedy sa toto stalo s feminizmom?

Myslím si, že od úplného začiatku. Odkedy ženy bojovali za svoje práva, boli označované za mužatky. Feministky boli zatýkané, väznené, násilne kŕmené. Ani si nevieme predstaviť, koľko životov, utrpenia a ľudských osudov stálo za tým, že dnes máme napríklad volebné právo. A pritom si tieto vybojované práva často nevážime.

Ženy si svoje práva museli tvrdo vybojovať, nikto im ich nedal. A vždy, keď tvrdo bojujete za zmenu, príde aj protitlak – to je jedna rovina. Druhá rovina – poviem to na príklade politickej reprezentácie. Na Slovensku sme na tom žalostne zle. Dlhé roky sa nám nepodarilo dosiahnuť ani 30-percentné zastúpenie žien v politike, hoci ženy tvoria viac ako polovicu obyvateľstva. Nemôžu sa teda podieľať na správe vecí verejných rovnakou mierou, pretože čelia rôznym bariéram. Ak chceme spoločnosť, v ktorej bude zastúpenie naozaj vyrovnané, niekto musí zo svojich pozícií ustúpiť. Ak má byť zastúpenie päťdesiat na päťdesiat, muži musia uvoľniť časť priestoru, aby doň mohli vstúpiť ženy. A to sa, prirodzene, mnohým nechce.

Aj preto sa na túto tému nabaľuje odpor. Ak chceme spravodlivejšiu spoločnosť, musíme pochopiť, že niektoré skupiny sú znevýhodnené, a robiť všetko pre to, aby sme im pomohli dostať sa do pozícií, ku ktorým doteraz nemali rovnaký prístup.

Mám pocit, že ženy platia za verejnú angažovanosť oveľa vyššiu cenu než muži. Jedným z príkladov je ministerka kultúry Martina Šimkovičová, ktorá patrí medzi najkritizovanejšie političky súčasnosti. Bez ohľadu na hodnotenie jej krokov však časť kritiky na sociálnych sieťach smeruje k jej vzhľadu, veku či zosmiešňovaniu jej osoby spôsobom, aký pri mužských politikoch tak často nevídavame. Neukazuje aj tento prípad, že zásady rovnosti a rešpektu k ženám uplatňujeme selektívne, podľa toho, či súznieme hodnotovo?

Presne sa triafate. My v Možnosti voľby sme to ukázali aj v našom výskume, historicky prvom takomto výskume na Slovensku, kde sme mapovali násilie na poslankyniach Národnej rady. Presne to, o čom hovoríte, sa potvrdilo. A neukázalo sa to iba v našej štúdii. Potvrdzujú to aj iné štúdie z celého sveta. Rodová podmienenosť útokov voči političkám alebo verejne aktívnym ženám je odlišná. Útoky voči ženám sú iné – rodovo podmienené a intenzívnejšie.

Znovu to veľmi jasne súvisí s rodovými stereotypmi. S predstavou, že ženy by nemali byť političkami, ale mali by byť doma, vychovávať deti a nevenovať sa verejnému životu. Keď sú zrazu verejne aktívne a reprezentujú spoločnosť, verejnosť im to často neodpustí.

A nie je to len súčasná ministerka kultúry. V našom výskume sme mali aj prípadovú štúdiu bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej. Tá zažila nesmierne množstvo útokov. Od prvého dňa, keď sa riešilo, že mala pokrčené šaty, keď sedela, až po obrovské útoky počas celého výkonu prezidentskej funkcie. Ďalším príkladom je Lucia Plaváková a mnohé ďalšie političky.

Čo bolo vašou hlavnou motiváciou pre realizáciu tohto výskumu?

Chceli sme prispieť k prelomeniu mlčania o násilí, ktoré zažívajú politicky aktívne ženy. Chceli sme ho zviditeľniť ako štrukturálny problém, ktorý súvisí s rodovou nerovnosťou. A to sa nám aj ukázalo. Zistili sme neuveriteľné veci. Ja sama sa téme násilia venujem dlhé roky, ale šokovala ma miera násilia, ktorú zažívajú politicky aktívne ženy.

A čo je ešte horšie, ukazuje sa, že práve násilie – vrátane psychického a online násilia – je jednou z kľúčových bariér, prečo ženy nevstupujú do politiky. Keď ostatné ženy vidia, čo političky zažívajú, odrádza ich to od vstupu do verejného života. A to je veľmi zlé. Ženy už aj tak čelia mnohým bariéram a diskriminačným prekážkam, ktoré im kladú politické štruktúry, politické strany alebo samotný spôsob rokovania v parlamente. Rokovania do neskorých nočných hodín sa napríklad veľmi ťažko zlaďujú so súkromným a rodinným životom.

Ukazuje sa však, že násilie ich od vstupu do politickej arény odrádza ešte viac. Je to tak veľmi alarmujúce, a musíme s tým niečo robiť. Musíme nastaviť systémy tak, aby boli ženy v politike skutočne chránené.

Čo ukázali konkrétne čísla?

Náš výskum jasne preukázal, že politické prostredie na Slovensku je pre ženy vysoko nepriateľské. Tieto zistenia vychádzajú z výskumných rozhovorov s 27 z 33 oslovených poslankýň, čo predstavuje mimoriadne vysokú mieru zastúpenia – až 82 percent.

Až 59 percent respondentiek nášho výskumu sa stretlo s rodovo podmienenou diskrimináciou. Rodovo podmienenú diskrimináciu identifikovali poslankyne naprieč politickým spektrom. Hovorili napríklad o tom, že nemajú taký prístup k rozhodovaniu o strategických otázkach ako muži politici. Aj v stranách, kde už majú ženy vyššie zastúpenie, sa strategické rozhodnutia často robia medzi mužmi. Často sa to deje v noci, pri víne, v neformálnych mužských kluboch, kam ženy nemajú prístup. Ale deje sa to aj na oficiálnych rokovaniach, kde sa ich hlasy neberú rovnako vážne. Opakovane sa objavovalo aj to, že žena niečo navrhne a nikto tomu nevenuje pozornosť. Potom to isté zopakuje mužský kolega a okamžite za to získa kredit.

Keď sme sa pozerali na najčastejšie typy útokov, najviac mierili na vzhľad. Ľudia sa političky pýtajú, prečo nosia taký alebo onaký rúž, že im to nepristane, že nie sú dámy, že sú škaredé alebo príliš upravené. Útoky na vzhľad spomenulo až 78 percent respondentiek, útoky na hodnoty, rod a kompetencie 67 percent zúčastnených političiek. To sú obrovské čísla. 19 percent poslankýň zažilo útoky na osobný alebo sexuálny život. Dve tretiny opýtaných poslankýň teda hovoria, že útoky na ne súvisia s tým, že sú ženy.

Ďalšou silnou kategóriou sú hodnoty, ktoré zastupujú. Ukázalo sa, že ešte viac sa útočí na političky, ktoré zastupujú témy ako ľudské práva, LGBTI+ práva, etnicita, rómske komunity, sexuálne a reprodukčné zdravie a práva, ochrana LGBTI+ ľudí či pomoc utečencom a utečenkám z Ukrajiny.

Političky hovoria o nenávistnom prostredí. Je to veľmi cítiť online, ale aj v parlamente. Jedna politička to pomenovala tak, že žijú v atmosfére ponižovania.

Pristavila by som sa pri už spomínaných útokoch na kompetencie – političky musia neustále dokazovať, že sú kompetentné. Hoci sú odborníčky, majú vysokoškolské vzdelanie a často sa danej téme venujú desiatky rokov, ich kompetencie sú stále spochybňované. U mužov politikov sa to v takejto miere nedeje. Političky hovoria, že je to vyčerpávajúce. Musia sa pripravovať trikrát viac, mať stokrát viac grafov, výskumov a dát.

Útoky na osobný alebo sexuálny život mieria zasa v mnohých prípadoch na materstvo. Objavuje sa stereotypné presvedčenie, že ženy-matky by sa mali primárne venovať deťom a nemajú čo sedieť v parlamente. Takto sa legitimizuje vylučovanie žien z verejnej sféry. Akoby otcovia neboli otcovia a nemohli sa starať o deti. Mužov sa nikto nepýta: „Kde máte teraz deti? Kto sa o ne stará, keď rokujete?“

Pozerali sme sa aj na prelínajúce sa znevýhodnenia. Napríklad keď sa u jednej poslankyne stretáva rod a rómska etnicita. Objavovali sa výroky, že ako Rómka má ísť späť do osady, že ako „cigánka“ nemá čo robiť v politike, že Rómovia sa majú vrátiť do osady a ženy majú rodiť deti. Pri iných poslankyniach sa objavovali útoky cez označenia ako lesba alebo Židovka. A často bolo úplne jedno, či daná žena je lesba alebo Židovka. Útoky sa jednoducho viedli cez urážky voči menšinám. Šokovali ma aj konkrétne vyhrážky – od slovných útokov až po výroky, pri ktorých si človek nevie predstaviť, že ich jedna ľudská bytosť môže povedať druhej.

Napríklad?

„Najprv zabijem tvoje deti, aby si trpela, a potom zabijem teba.“ Alebo: „Spustím ťa z mosta.“ Objavovali sa aj vyhrážky smerované na deti političiek. Je pre mňa stále veľmi ťažké hovoriť o tom. A teraz si predstavte, že političky v tom žijú každý deň. Každý deň dostávajú takéto správy.

Prevalencia je obrovská. Online násilie zažíva 100 percent političiek, psychické násilie 96 percent, sexualizované násilie 52 percent, fyzické násilie vrátane vyhrážok zabitím 37 percent a ekonomické násilie 30 percent respondentiek. Najhoršie je, že každá poslankyňa sa stretla minimálne s dvoma formami násilia naraz. Dostali sme sa do bodu, kde sa nenávisť preklopila do niečoho hrozného.

Zistili sme aj to, že ženy nemajú žiadnu reálnu ochranu. V Národnej rade ani v politických stranách neexistujú účinné mechanizmy. Aj časť médií do toho vstupuje veľmi necitlivo. Nehovorím, že všetky, ale mnohé sa na tom podieľajú. Myslím si, že situácia je alarmujúca a musíme s tým niečo robiť. A toto je len jedna z oblastí násilia, ktorému ženy čelia vo verejnom priestore.

V parlamente sa opakovane objavujú návrhy na obmedzenie prístupu k interrupciám. Prečo sa podľa vás táto téma vracia s takou pravidelnosťou, hoci väčšina návrhov napokon neprejde?

Súvisí to so snahou zahnať ženy do kúta. Snaha vziať ženám možnosť rozhodovať o ich tele a o živote je to súčasť obrovskej spätnej reakcie, ktorá prišla. Súvisí to aj s tým, že na politickú scénu sa dostávajú ultrakonzervatívne a pravicové strany a hnutia. Ďalej obrovsky narástol význam antirodových hnutí aj ich financovanie.

Najlepší spôsob, ako zahnať ženy do kúta, je zatlačiť ich iba do role matky a vyčleniť im v spoločnosti toto jedno miesto. Ak nemáte možnosť rozhodovať o čase a počte narodenia svojich detí alebo o tom, či vôbec chcete mať deti, čo je tiež úplne legitímna otázka, stávate sa človekom bez práv – akousi nádobou na rodenie detí. Keď to poviem tvrdo, ste človekom bez možnosti rozhodovať o svojom živote a budúcnosti.

Na interrupciu chodia ženy alebo ľudia, ktorí môžu otehotnieť a majú neželané tehotenstvo. Namiesto toho, aby sme to riešili spôsobom, ako to robia civilizované krajiny – sexuálnou výchovou a dostupnou antikoncepciou –, vytvára sa dojem, akoby boli interrupcie na Slovensku úplne jednoduché. To však nie je pravda. Slovensko patrí v Európe v poskytovaní interrupčnej starostlivosti medzi desať najhorších krajín.

Možnosť voľby bola jednou z kľúčových organizácií, ktoré zohrali úlohu v tom, že doposiaľ od roku 2000 boli zastavené snahy o obmedzenie prístupu k interrupciám. Od roku 2018 aj spolu s iniciatívou Nebudeme ticho, ktorú sme založili s ASPEKTOM a iniciatívou Povstanie pokračuje.

Možnosť voľby od začiatku roku 2000 advokovala a snažila sa zastaviť doposiaľ už 34 takých návrhov vrátane ústavného. Vďaka neúnavnej práci feministických organizácií, ktoré formovali verejnú diskusiu, prinášali protiargumentáciu, robili protesty a burcovali občiansku spoločnosť aj ľudskoprávne inštitúcie, sa podarilo veľa vecí zastaviť. Keď sa na tie roky pozriem spätne, bola to obrovská práca. Zdôrazňujem to aj preto, že neviditeľná práca týchto organizácií zostáva často skrytá.

V roku 2021 ste zrealizovali zatiaľ najkomplexnejší prieskum dostupnosti interrupcií a antikoncepcie na Slovensku. Čo ukázal?

Tie dáta sú alarmujúce – a nie sú to len naše dáta. Potvrdzujú ich aj výskumy Rady Európy a Európskeho parlamentu, ktoré ukazujú, že sme naozaj na posledných priečkach. A teraz nehovorím len o Európskej únii, ale o celej Európe. V poskytovaní interrupcií sme desiaty od konca a v prístupe k antikoncepcii sme v rámci Európskej únie na poslednom mieste.

Ženy alebo ľudia, ktorí môžu otehotnieť, sa tak na Slovensku dostávajú do dvoch neriešiteľných situácií. Na jednej strane nemáme dostupnú antikoncepciu, čo veľmi súvisí aj s chudobou, pretože mnohé ženy si ju nemôžu dovoliť. Na druhej strane nemáme bezpečný prístup k bezpečným interrupciám. Tieto dva obrovské tlaky spôsobujú, že ženy sú oberané o svoje ľudské práva. Veľmi ma mrzí, že táto debata je vedená tak, ako je.

Ľudia napríklad nevedia, že vo všetkých krajinách, kde sú prísne interrupčné zákony, ženy zomierajú. Často sa nás pýtajú, za čo vlastne bojujeme. Odpovedám, že bojujeme za životy žien. Pretože ak nie je prístup k bezpečnej interrupcii, ženy zomierajú. Ročne zomrie vo svete 23-tisíc žien na nelegálne vykonané interrupcie. Historicky žiadne obmedzenie interrupcií nikdy neviedlo k zníženiu ich počtu. Vždy vedie k nárastu úmrtnosti a chorobnosti žien. Ženy musia mať prístup k bezpečnej interrupcii. Hovorí to aj Svetová zdravotnícka organizácia. Čím viac prekážok im kladieme, tým je to horšie. A Slovensko má tých prekážok tak veľa, že mnohé ženy sa k interrupcii nedostanú.

Aké ďalšie fakty ľuďom najčastejšie unikajú?

Ľudia napríklad nevedia ani to, že najčastejšie chodia na interrupcie ženy, ktoré už majú dve a viac detí. Súvisí to zásadne aj s chudobou. Preto politikom a političkám stále hovoríme, aby riešili chudobu. Ako je možné, že nemáme dostatok jaslí, dostatok miest v školských zariadeniach? Súvisí to s celkovou rodovou nerovnosťou žien a mužov, so situáciou žien na trhu práce. Ženy často nemôžu robiť slobodné rozhodnutia, pretože sú vystavené mnohým ekonomickým a spoločenským tlakom. A žijú často v násilných vzťahoch. 

Väčšina žien, samozrejme, chodí na interrupcie v čo najskoršom štádiu tehotenstva. Antirodové hnutie však veľmi manipuluje obrazmi. Používa obrázky tehotných žien vo vysokom štádiu tehotenstva, alebo zväčšuje embryo alebo plod a vytvára emocionálny tlak. Je to veľmi citlivé a ťažké. Nikdy by som si nedovolila niekomu hovoriť do jeho filozofického alebo náboženského presvedčenia. Zároveň však všetci ľudia musia mať možnosť rozhodovať o svojom živote a svojom tele. To je kľúčové.

Často diskutujete s odporcami interrupcií. Ak by ste mali pomenovať aspoň jeden argument odporcov interrupcií, ktorý považujete za legitímny a hodný vážnej diskusie, ktorý by to bol?

Pripúšťam emocionálnu záťaž tejto témy. Lenže tá by nemusela byť taká silná, keby sme pracovali s faktami. Ak hovoríme o Slovensku, hovoríme o 5-tisíc prípadoch interrupcií ročne. Pod vplyvom neustálych návrhov na obmedzovanie interrupcií sa tu vytvoril dojem, akoby ženy chodili na interrupcie nezodpovedne, takmer ako na bežiacom páse. To mi veľmi prekáža. Tento diskurz robí zo žien nekompetentné bytosti, ktoré sa nevedia rozhodovať o svojom tele, a preto musí prísť paternalistický štát a rozhodnúť za ne. To je pre mňa na tejto filozofii strašné.

Neexistuje žiaden legitímny dôvod na to, aby sme ženám brali túto možnosť. Zároveň vždy hovoríme, že najúčinnejším spôsobom, ako znižovať počet neželaných tehotenstiev, je dostupná a účinná antikoncepcia. Lenže keď niekto neuznáva ani antikoncepciu, kde sa potom nachádzame?

Myslíte si, že tieto dva „tábory“ sa dajú zmieriť, alebo ide o konflikt hodnôt bez spoločného riešenia?

Som ochotná počúvať a myslím si, že počúvam veľa. Ale prekáža mi, keď sa to rámcuje ako dva rovnocenné tábory. Ja sa necítim ako druhý tábor niečoho. Cítim sa ako občianka demokratickej krajiny, ktorá má v ústave zakotvené ľudské práva. To, čo hovoria odporcovia a odporkyne interrupcií, nesúvisí so žiadnym ľudským právom. Je to ideológia, ktorá sa snaží byť vnucovaná ľuďom. Ja som sama veriaca a celý život bojujem za prístup k interrupciám. Rovnako sú veriace aj niektoré moje kolegyne a ľudia, ktorí pôsobia v tomto hnutí. S vierou to nemá nič spoločné.

Naopak, myslím si, že je dôležité hovoriť, že ženy, ktoré nemajú prístup k interrupciám, siahajú po nebezpečných riešeniach. Toto nemôže byť cesta. Každý človek musí mať právo rozhodovať o svojom živote. Preto ma vyrušuje predstava dvoch táborov. Buď sme sa ako demokratická spoločnosť zhodli na tom, že stojíme na ochrane ľudských práv, alebo sme sa na tom nezhodli. Ak sme sa na tom nezhodli, potom zrušme ústavu a zabudnime na to, že sme demokratická krajina.

Nepáči sa mi, že odporcovia interrupcií sa legitimizujú ako ľudia, ktorí hovoria o právach. Oni však nehovoria o právach, ale o ideológii – a to je veľmi zlé. Je smutné, že sa to nerozlišuje ani v mediálnom diskurze. Veľmi nerada chodím do relácií, kde nás postavia ako „dve strany“. Vždy sa médií pýtam, prečo mám sedieť s niekým, kto si nectí ústavu a demokratické zriadenie. Prečo ma dávajú na rovnakú úroveň? Chápem, že o tom potrebujeme diskutovať. Preto sa snažíme prinášať fakty, robíme kampane, prinášame výpovede žien a poskytujeme poradenstvo.

Interrupcie sú na Slovensku legálne, no ich dostupnosť sa výrazne líši podľa regiónov. Nie je jednou z najväčších slepých škvŕn tejto debaty rozdiel medzi tým, čo je formálne dovolené, a tým, čo je reálne dostupné?

Áno, veľa žien, najmä chudobných, sa k interrupcii nemôže dostať. Prekážkou je vysoká cena, geografická nedostupnosť aj čakacie lehoty. Bohatšie ženy zo Slovenska chodia na interrupcie do Rakúska. Chudobné ženy si to dovoliť nemôžu.

Interrupcia má byť bezpečná, dostupná a prístupná všetkým ľuďom. Je to základná služba zdravotnej starostlivosti. Nič viac, nič menej. Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že interrupcia patrí medzi základnú zdravotnú starostlivosť.

To isté hovoria všetky ľudskoprávne výbory. Slovenská republika úplne zlyháva. Opakovane nás na to upozorňujú výbory OSN – Výbor pre práva dieťaťa, Výbor pre odstránenie všetkých foriem diskriminácie žien, Výbor pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva. Všetky nás vyzývajú, aby sme odstránili prekážky, ktorým ženy čelia v prístupe k antikoncepcii aj interrupcii, a aby boli tieto služby hradené z verejného poistenia. Je to otázka zdravia žien, dievčat a ďalších ľudí, ktorí môžu otehotnieť. Ale my to nerobíme. Vytrvalo to ignorujeme.

Sme jednou z posledných krajín v Európe, ktorá nemá medikamentóznu, teda liekovú formu interrupcie. Pritom je šetrná a dostupná. Myslím si, že v tomto máme s gynekológmi a gynekologičkami rovnaký názor. Sami mi hovoria, že sa už hanbia chodiť na zahraničné kongresy, pretože keď odborníci počujú, že na Slovensku stále nemáme medikamentóznu interrupciu, chytajú sa za hlavu. Aj toto je ďalší spôsob, ako ženám brániť v prístupe k interrupciám. A je to veľmi smutné.

Nie je časť problému v tom, že diskusie sa vedú jazykom absolútnych práv a absolútnych právd, pričom sa stráca priestor pre ochotu pripustiť časť argumentov druhej strany?

Máme veľa výskumov o tom, aké taktiky používajú antirodové hnutia. Jedna z tých taktík je, že sa skrývajú za agendu ľudských práv. Hovoria o „právach nenarodených detí“ a používajú terminológiu, ktorá je vykradnutím pôvodnej terminológie ľudských práv. Používajú veľmi emocionálne, až vydieračské argumenty. A často pracujú s dátami, ktoré sú nepresné a zavádzajúce. Preto je veľmi ťažké viesť takúto diskusiu.

My sa snažíme používať napríklad argumentáciu Svetovej zdravotníckej organizácie, ktorá sa opiera o desaťročia výskumov. WHO vydáva usmernenia k interrupčnej starostlivosti na základe dát z celého sveta, na ktorých pracujú špičkoví odborníci a odborníčky. Európsky súd pre ľudské práva tiež opakovane rozhodol, že ľudské práva patria ľuďom, ktorí sa narodili.

Ak by to tak nebolo, vznikali by drakonické opatrenia. Preto zomierajú ženy v Poľsku a iných krajinách sveta. Ak dáte na rovnakú úroveň práva plodu a práva ženy, aj v prípade ohrozenia života ženy by interrupcia musela byť zakázaná. V reštriktívnom prostredí sa lekári a lekárky boja robiť interrupcie. Hovorí sa tomu „chilling effect“ (odstrašujúci účinok, pozn. red.). A to sa začína diať aj u nás. Protirodoví aktivisti stoja pred klinikami a nenávistný diskurz spôsobuje, že lekári a lekárky sa boja robiť aj štandardné medicínske rozhodnutia.

Predstavte si, že by mal plod rovnakú hodnotu ako žijúca žena. Museli by ste sa v kritických situáciách rozhodovať medzi nimi. Váš život by teda mal akú hodnotu? Život plodu je úzko previazaný so životom ženy. Preto ľudské práva majú narodení ľudia. Ale máme tu hodnotu ochrany nenarodeného života. To znamená, že robíme všetko pre to, aby sme napríklad chránili tehotné ženy a matky. To súvisí aj so sexuálnymi a reprodukčnými právami. Máte mať k dispozícii najlepšie vyšetrenia, dostupnú zdravotnú starostlivosť a ochranu. Môžete ísť na materskú dovolenku, aby ste neboli vystavená riziku. Aj toto všetko je spôsob ochrany. Deti majú právo narodiť sa ako chcené a majú právo dostať čo najlepšiu starostlivosť.

Dokáže dnes organizácia ako Možnosť voľby osloviť aj konzervatívnu ženu z menšieho mesta, alebo sa už pohybujeme v paralelných svetoch?

Myslím si, že áno. Opakujem: na interrupciu chodia prevažne ženy, ktoré už majú dve a viac detí. Ak sa pozriete na verejnú mienku na Slovensku, väčšina ľudí so zákazom interrupcií nesúhlasí. Myslím si, že oslovujeme aj konzervatívne kruhy. Keď vysvetľujeme, že ide o zdravie, o životy žien a o kvalitu života aj detí, ľudia tomu rozumejú.

Keď sa pozriete na zástancov reprodukčných práv a na ľudí, ktorí chodia na Pochody za život, mnohí nevychádzajú zo zlého úmyslu, ale z odlišného hodnotového presvedčenia. Viete s takýmito ľuďmi viesť dialóg a vzájomne sa počúvať?

Určite. Mnoho z týchto ľudí je šokovaných, keď im ukazujeme dáta. Povieme im, aby sa pozreli na to, čo sa po zákaze alebo obmedzení interrupcií dialo v Rumunsku, Poľsku alebo na Malte, či Salvadore – rástla krivka úmrtnosti a chorobnosti žien. Zákaz neznižuje počet interrupcií, zvyšuje však počty úmrtí žien. A kriminalizácia žien a lekárskeho personálu. Poďme sa rozprávať o skutočných riešeniach, poďte s nami bojovať za lepšie politiky starostlivosti a rovnosti, za znižovanie chudoby.

Vtedy sú mnohí ochotní začať sa o tom rozprávať. Vravím im, aby sme spolu hľadali aj ďalšie riešenia – dostupnú antikoncepciu, sexuálnu výchovu. Ale rozprávam im aj o dostupnosti škôlok, starostlivosti o deti, či o rovnosti platov žien a mužov. To sú predsa témy, na ktorých sa vieme zhodnúť všetci.

Adriana Mesochoritisová Politologička, feministka a dlhoročná ľudskoprávna aktivistka. Patrí medzi zakladateľky občianskeho združenia Možnosť voľby, ktoré sa venuje ochrane sexuálnych a reprodukčných práv, rodovej rovnosti a postaveniu žien na Slovensku. Združenie je súčasťou Ľudskoprávnej koalície neziskových organizácií. Mesochoritisová dlhodobo pôsobí aj ako rodová trénerka a lektorka, vzdeláva odbornú aj laickú verejnosť v témach rodovej rovnosti, prevencie rodovo podmieneného násilia či ľudských práv. Vo svojej profesijnej dráhe sa venovala práci v mimovládnom sektore aj vo verejnej správe. Pôsobila ako riaditeľka odboru rodovej rovnosti na Ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny SR, kde sa podieľala na príprave prvých strategických dokumentov v oblasti prevencie násilia páchaného na ženách. Je autorkou a spoluautorkou viacerých výskumov, metodických materiálov a vzdelávacích programov zameraných na rodovú rovnosť, ľudské práva a občiansku participáciu. Dlhodobo sa venuje aj advokačnej činnosti, legislatívnym procesom a verejnej diskusii o postavení žien, sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach či rodovo podmienenom násilí. Popri výskume a vzdelávaní sa zameriava na podporu občianskeho aktivizmu a posilňovanie rodovej citlivosti v školstve, médiách aj ďalších profesiách. Je menovanou odborníčkou Rady vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť a členka Výboru pre rodovú rovnosť. V roku 2015 jej bolo udelené ocenenie Piata žena v kategórii Aktivizmus za významný prínos v oblasti eliminácie násilia páchaného na ženách.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].