Huslistom bol jej otec, dedko, strýko, brat aj teta. V rodinnej tradícii pokračuje aj ona, no posúva ju ďalej. „Chcela som, aby to nebolo len opakovanie starého, ale aby v tom bolo aj niečo nové, niečo moje,“ vysvetľuje Barbora Botošová.

Začínala v kapele Bohémiens, kde vychádzali z klasiky, no miešali ju s inými štýlmi. „Chceli sme obliekať rómsku hudbu z kroja do fraku,“ spomína si huslistka.

V roku 2019 vydala svoj debutový album Colors of My Soul (Farby mojej duše), ktorý jej otvoril dvere do hudobného sveta. Platňa bola fúziou viacerých štýlov od čardášu, swingu, slovenského folklóru až po rómske tóny.

Dnes hrá najmä s kapelou Barbora Botošová Band. „Ľudia na koncertoch mi často hovoria, že pri mojej hudbe prežili emócie ako na horskej dráhe. Že zažili smútok, radosť, úžas, energiu. Je dôležité, že si z koncertu odnášajú silný zážitok,“ hovorí umelkyňa.

Najviac ju však teší, ak niekto v tóne jej huslí započuje zvuk jej deda, legendárneho huslistu Jána Berkyho Mrenicu. „To je pre mňa najväčší kompliment. On mal krásny tón.

V rozhovore vysvetľuje, aké je to ísť v šľapajách slávneho starého otca; čo ju láka na kombinovaní rôznych štýlov; prečo jej jednotlivé tóniny pripomínajú farby aj v akých stereotypoch „uviazli“ niektorí promotéri world music.

---

Pamätáte si, kedy ste si prvýkrát začali uvedomovať, že vás hudba obklopuje?

Mám pocit, že som to vnímala odjakživa. Inak ako s hudbou si svoj život nepamätám. Husle som dostala, keď som mala asi rok a pol. Mám aj video z rodinnej oslavy, na ktorom „hrám“, teda imitujem hranie. (Smiech) Mám tam asi rok a osem mesiacov, akurát sa narodila moja sesternica a oslavovali sme aj dedkove päťdesiatiny. Na záberoch stojím s husľami a napodobňujem dedka.

Čiže ste sotva začali chodiť a už ste držali husle?

Chodiť som už vedela, aj keď v tom videu som sa asi dvakrát udrela a raz potkla. Ale to sa mi stáva aj teraz, potkýnam sa často. (Smiech) Každopádne, je to ukážka toho, že hudobné prostredie bolo v našej rodine prirodzené. Robievali si zo mňa srandu, pretože keď mi niekto zobral husle, začala som hystericky plakať. Boli ako moja obľúbená hračka.

Nikdy ste neuvažovali o inom nástroji?

Seriózne nie. Chvíľku som túžila hrať na saxofón, ktorý mi brat aj kúpil. Keď som naň hrala, susedia neboli šťastní. (Smiech) Viem ale zahrať pár obľúbených jazzových tém v c mol. (Smiech) Husle boli ale vždy jasná voľba. Môj dedko bol pre mňa veľký idol. Bola som jeho miláčik. Myslím si, že mu veľmi imponovalo aj to, že som mala vrúcny vzťah k husliam už ako dieťa. Samozrejme, veľa lásky som dostávala aj od rodičov a vlastne zo všetkých strán, ale dedko mi v hudbe veril od začiatku. Bol presvedčený, že budem jeho pokračovateľkou. Hovorieval mi, že budem ako Cinka Panna (rómska huslistka z 18. storočia, považovaná za jednu z prvých známych profesionálnych primášok na Slovensku, pozn. red.).

Podporoval vás aj otec?

Áno, podporovali ma obaja rodičia. Ale zároveň mi zdôrazňovali, že mám možnosť voľby a pýtali sa ma, či nechcem skúsiť aj niečo iné. Vedeli totiž, že som bystrá, na základnej škole som mala samé jednotky, mala som rada matematiku. Otec vedel, aké ťažké je uživiť sa ako muzikant. Býval často preč. Pamätám si, že keď som bola malá, priniesol zakaždým veľký kufor plný vecí, keď sa vracal domov zo zájazdov. Všetky diéty, ktoré dostal, minul na hračky, sladkosti a darčeky pre nás. Moja mamka (Anina Botošová, teoretička kultúry a bývalá splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity, pozn. red.) nechcela, aby som sa venovala len hudbe. V štvrtom ročníku základnej školy chcela, aby som išla na osemročné gymnázium. Husle mali byť len hobby, mamka sa bála o moju budúcnosť.

Chcela, aby ste mali v dobrom slova zmysle normálny život?

Bála sa, či budem spokojná a šťastná s tým, čo príde. Vedela, aké dôležité je vzdelanie. Ona sama je doktorka filozofie. Inklinovala som ku klasickej hudbe, ktorú som chcela hrať, no nielen v orchestri. Mamka chcela, aby som bola všestranná a mala otvorené aj iné cesty, lebo videla, že nemám problém s učením. Lenže ja som tvrdohlavá. Akonáhle mi niekto hovoril, že by som niečo mala robiť, urobila som presný opak, ak som to sama necítila.

Pamätám si, že keď som išla na prijímacie skúšky na spomínané osemročné gymnázium, naschvál som odovzdala prázdny papier. Podpísala som sa, ale nič som nenapísala. Jednak som nechcela odísť zo školy, kde som už mala svoju partiu kamarátov, a tiež som vedela, že chcem ísť po základnej škole na konzervatórium.

Priznali ste sa mame, že ste na prijímačkách odovzdali prázdny papier?

Áno. Povedala som jej, že im celý čas hovorím, ako tam ísť nechcem. Ona na to odpovedala, že som to mala aspoň vyskúšať. Tak som vtedy ukázala iný level tvrdohlavosti. (Smiech) Keď som išla na konzervatórium a mamka videla, že to myslím veľmi vážne, mala som jej plnú podporu. Platila mi drahé husľové kurzy, počúvala moje niekoľkohodinové denné cvičenia. Je môj najväčší fanúšik.

Kedy ste si začali uvedomovať, že máte slávneho starého otca a otca?

Dedko sa často objavoval v televízii, ľudia ho zastavovali na ulici denno-denne, chodili k nemu rôzni umelci a nacvičovalo sa. Pamätám si, že mal malé diáre, do ktorých si každý deň ručne zapisoval, kde hrá. Boli úplne plné. Ako deväťročná som jeden našla a fascinovalo ma to. Otec začal byť viac slávny, keď sa začal objavovať v televízii. Okrem veľmi úspešných silvestrovských programov účinkoval aj v rôznych reláciách a so svojou kapelou Violin Orchestra Bratislava mali v tom čase veľmi veľa koncertov. To bolo zhruba obdobie, keď som chodila na konzervatórium. Neskôr som hrala s ním v kapele aj ja. Dalo mi to veľmi veľa.

Nevnímali ste rodinnú slávu aj ako tlak?

Tlak tam určite bol, ale myslím si, že ako dieťa ani ako tínedžerka som ho nevnímala. Prišlo to až v čase, keď som si založila vlastnú kapelu. Vtedy som si povedala, že teraz už naozaj robím niečo, čo sa môže podobať na pokračovanie rodinnej tradície. Chcela som však, aby to nebolo len opakovanie starého, ale aby v tom bolo aj niečo nové, niečo moje.

Od začiatku ste teda vedeli, že budete pokračovať v rodinných šľapajach?

Huslistom bol môj otec, dedko, strýko, brat či teta. Je evidentné, že som v tých rodinných šľapajach pokračovala. Vedela som, že chcem byť huslistka, alebo skôr umelkyňa, hudobníčka. Keď som mala asi šestnásť rokov, začala som okrem klasiky počúvať aj inú hudbu. Brat mi ukazoval rôzne cédečká – najskôr gypsy jazz, ako napríklad taliansko-francúzskeho huslistu Stéphane Grappelliho alebo rumunského huslistu Florina Nicolescua. Do toho prišiel aj huslista z Maďarska Roby Lakatos a neskôr aj etno-jazzové veci. Táto hudba ma začala formovať, ale stále to bolo v rovine počúvania a nasávania hudby.

Čo sa týka hudobného štýlu, ovplyvnil vás aj niekto z vašej rodiny?

Veľmi ma ovplyvnila krstná mama Eva. Vystupovala v rôznych etno-kapelách, pôsobila s Harrym Stojkom, a tiež so známou židovskou speváčkou Timnou Brauer. Keď sa vrátila z turné, ukazovala nám na televízore videá. Pozerávali sme ich celá rodina. Táto hudba ma uchvátila, ale ešte som nevedela, prečo. Bolo to o čistej emócii, ktorá mnou prechádzala veľmi intenzívne. Keď sme dopozerali videá, vrátila som sa do izby cvičiť svoju klasiku. Mala som tak trochu svoj svet.

Kedy ste si uvedomili, že to možno bude celé inak?

Asi na vysokej škole som si uvedomila, že nebudem klasickou sólistkou. Respektíve, rozhodla som sa tak. Pocítila som totiž, že by to bolo náročné na moju psychiku. Na škole som bola vždy trémistka. Chcela som zahrať minimálne tak dobre, ako som si to nacvičila doma alebo v triede, lenže na pódiu mi to málokedy vyšlo tak, ako som chcela. Klasická hudba je krásna, dodnes ju milujem. Interpretovi však nedáva veľkú slobodu. Sú umelci, ktorí slobodu nepotrebujú a vyhovuje im, naopak, to, keď nemusia improvizovať. Ja som pochopila, že sloboda a voľnosť mi v určitom zmysle dáva pri hraní pokoj. A s improvizáciou ide ruka v ruke aj priestor na tvorbu vlastnej hudby.

Ako sa prejavovala vaša tréma?

Ruky sa mi triasli a potili. Pamäťové výpadky som nemala, no trasenie rúk, samozrejme, ovplyvnilo aj časť techniky. Možno trochu zveličujem, lebo všetci mi vždy vraveli: „To je super, ty vôbec nemáš trému, tak ti to pekne znie.“ A pritom mi srdce bilo až niekde v hrdle. (Smiech) Keďže som bola – a stále som – perfekcionistka, dosť ma to frustrovalo. Spolužiačky mi radili, aby som si dala lieky na upokojenie, že aj ony ich berú a pomáha im to. Ja som však vedela, že predsa nemôžem žiť tak, že budem brať lieky len preto, aby som mohla robiť to, čo milujem. S odstupom času to však vnímam ako také typické študentské „tlakové“ obdobie.

To bolo obdobie, keď ste začali uvažovať o iných žánroch?

Áno, vtedy som sa začala viac zahlbovať do hudby, ktorú som v tom období počúvala. Povedala som si, že by možno bolo dobré prepojiť klasický spôsob hrania s inými štýlmi, ktoré ma oslovili. Bolo to pre mňa náročné, ale zároveň veľmi zaujímavé, pretože v iných žánroch som bola úplnou začiatočníčkou. No práve tá cesta bola krásna: počúvať, nasávať štýl a zvuk, učiť sa, ako to má znieť. Je to ako učiť sa nový jazyk alebo nový dialekt.

Takže štýl hrania by ste prirovnali k jazykom?

Áno. Alebo aj k samotným temperamentom. Napríklad gypsy jazz, aj tým, že vznikol vo Francúzsku, vnímam ako zvučnú francúzštinu. Vášeň a jazyk sa v hudbe zrkadlia. Vo flamencu je absolútne cítiť energiu, ktorou prekypujú ľudia z Andalúzie. Severská hudba zas vyžaduje niečo diametrálne odlišné.

Ešte zaujímavejšie je možno to, že niektorí hudobníci vnímajú jednotlivé tóniny prostredníctvom farieb. Mám to tak aj ja. Na klavíri to až tak necítim, ale na husliach áno. Napríklad tónina c mol je pre mňa bordovo-červená, f mol modro-fialová a d mol hnedá. E dur alebo e mol vnímam ako oranžovú, možno preto, že prázdna E struna má ostrý, piskľavý zvuk, ktorý mi pripomína oranžovo-žltý odtieň. To sú už také moje osobné asociácie. (Úsmev)

Kam vás nasmerovala vysoká škola?

Vysoká škola múzických umení je zameraná na klasickú hudbu. Nepripravuje však študentov dostatočne na to, že väčšina z nich nebude sólistami. Stane sa nimi možno jedno percento z celkového počtu. Väčšina skončí v komornej hre alebo v orchestroch, ktorých tiež na Slovensku nie je dostatok na to, aby každý našiel uplatnenie. A hoci sme nacvičovali veľké koncerty a ťažké skladby, niečo tomu chýbalo, napríklad zameranie sa na improvizáciu a orientáciu v harmónii či harmonizáciu, teda pochopenie a použitie harmónie v praxi. Niektorí spolužiaci sa učili poučky naspamäť, ale vôbec netušili, čo je to tá mimotonálna dominanta k dominante.

Kedy teda nastal zlom vo vašom smerovaní, ku ktorému sa blížime?

Tie zlomy – ako u každého mladého umelca – nastávajú vlastne denno-denne. Dôležité je vedieť ich správne vyhodnotiť a nenechať sa nimi zlomiť. (Smiech) Ja som napríklad mala šťastie, že už v prvom ročníku viedla predmet solfeggio Ľubica Čekovská. Solfeggio je náuka o počúvaní. Niekto zahrá niečo na klavíri a študenti musia urobiť sluchovú analýzu, určiť akord, stupnicu, interval.

Vďaka pani Čekovskej som prvýkrát cítila, že nejde len o teóriu, ale o skutočnú prax. Vysvetľovala nám veci z pohľadu muzikanta. Napríklad raz povedala, aby sme od nejakého tónu zaspievali zväčšenú kvartu nadol. To je samo o sebe dosť náročné, ale hneď dodala: „Zaspievajte začiatok slohy piesne od Michaela Jacksona – Don’t Stop ’Til You Get Enough.“ A všetci hneď vedeli, čo má na mysli. (Smiech) Konečne sa na vyučovaní dialo niečo vyslovene muzikantské. A to ma veľmi bavilo.

Čo vás priviedlo k vlastnej tvorbe?

Prvým krokom bolo založenie vlastnej kapely v roku 2008. Bol to pre mňa prelomový, ale zároveň veľmi smutný rok. Krátko po sebe mi zomreli starí rodičia, s ktorými bolo späté celé moje detstvo aj dospievanie. Najmä dedko bol pre mňa v tvorbe nesmierne dôležitý. Strašne som chcela, aby bol na mojom prvom koncerte s kapelou Bohémiens. Ten sa konal 12. decembra a dedo zomrel v októbri.

Všeobecne ma však k tvorbe inšpirujú rôzne silné momenty v živote. Keď zažijem intenzívnu emóciu – či už smútok, alebo radosť – mám potrebu zaznamenať ten pocit prostredníctvom hudby.

Aká bola vaša spolupráca so starým otcom počas posledných mesiacov?

Každý víkend som za ním chodila do Očovej, kde zostal po smrti babky. Vedel, že sa mu už nedá pomôcť. Vždy, keď sme mali skúšku, nahrala som ju na diktafón, napálila na cédečko a pustila mu ju. Mala som zošit, do ktorého som si zapisovala jeho rady. Povedal mi napríklad, že niečo bolo dobré, ale na konkrétnom mieste by sme mohli urobiť moduláciu a inde zasa zrýchliť tempo. Bolo to smutno-krásne. Cítil sa osožný a ja som mala pocit, že ešte stále tvoríme spolu. Ako som spomínala, prvého koncertu sa, žiaľ, nedožil, no dodnes mám počas každého vystúpenia v hlave, že je pri mne a počúva.

Prednedávnom, keď som vystúpila v hlavnom programe na Východnej, zahrala som skladbu, ktorú ma naučil. Dostala som stovky gratulácií od ľudí na sociálnych sieťach so slovami, že dedko by bol na mňa hrdý. A to je asi ten najsilnejší kompliment, aký môže človek dostať.

Hrali ste od začiatku aj s bratom?

Začínala som s bratom, hral druhé husle, ale rýchlo odišiel. Zo začiatku to s nami nezvládal, lebo brat je odo mňa o päť rokov starší a niektorí moji kolegovia boli dokonca mladší než ja. A viete, mladí ľudia sú divokí. (Smiech) Brat sa v tom čase venoval najmä svojej kariére. Ale teraz hráme opäť spolu, hrá na basgitaru.

Koľko rokov ste mali vtedy jednotliví členovia kapely?

Od sedemnástich do dvadsiatich troch rokov. Prvé roky s Bohémiens boli krásne – zažívali sme veľa zábavy, držali sme spolu, snívali spoločne a boli sme plní entuziazmu. Problém bol v tom, že každý z nás pochádzal z iného mesta, takže sme nakoniec našli kompromis a skúšky sme robili v Očovej, v dome môjho starého otca. Po jeho smrti tam dlho nikto nechodil. My sme doň však opäť vniesli hudbu.

Koľko vás vtedy bolo?

Bolo nás šesť plus spev – cimbal, gitara, basa, dvoje huslí a perkusie. Náš dvorný spevák bol môj dobrý priateľ Ricky Šarkozi, ktorý mal, bohužiaľ, v roku 2009 autonehodu, po ktorej zostal na invalidnom vozíku. Zažívali sme vtedy ťažké obdobie. Istý čas sme vystupovali bez spevákov. Rikiho hlas bol nenahraditeľný. Bohémiens fungovali pod týmto názvom tri až štyri roky. Neustále som musela vysvetľovať, čo vlastne náš názov znamená. Mnohí si mysleli, že ide o Česko.

Neznamenalo to jednoducho, že ste chceli byť bohémovia?

Presne! Páčilo sa mi totiž, že vo Francúzsku nazývajú Rómov aj výrazom bohémiens. Raz som mala francúzske vydanie nôt skladby Pabla de Sarasateho Cigánske melódie a v notách bolo napísané Airs Bohémiens. Po malom pátraní som zistila, že v istom období Rómovia emigrovali z územia Čiech, alebo skôr Československa, do Francúzska a miestni im dali pomenovanie bohémiens. Neskôr sa pojem bohém preniesol aj na umelcov, ktorí žili podobne ako Rómovia: slobodne, umelecky, naplno. To sa mi veľmi páčilo.

Ale priznávam, po čase ma omrzelo vysvetľovať to každý víkend. (Úsmev) Moderátori navyše názov občas komolili a napokon nás aj tak všetci vnímali cez mňa – „prišla mladá Botošová, vnučka Berkyho“. A tak sa názov kapely postupne, celkom prirodzene, zmenil na Barbora Botošová Band.

Na čom ste si od začiatku zakladali?

Vždy som chcela robiť fúziu. Uvedomovala som si, že môj spôsob hrania, zvuk mojich huslí a technika vychádzajú z klasiky. A vravela som si, že práve klasika môže byť zaujímavá v kombinácii s inými štýlmi. Ľudia boli zvyknutí na to, že v cimbalových kapelách má primáš skôr maďarský štýl hrania: používanie glissánd (plynulé, kĺzavé prechody medzi tónmi, pozn. red.), široké vibráto (jemné kolísanie výšky tónu, pozn. red.) či typické kolísanie tempa pri čardášoch. My sme chceli „obliekať rómsku hudbu z kroja do fraku“.

Módna návrhárka Monika Vontszemu nám ušila kostýmy. Chlapci mali saká dlhé ako fraky a ja som nosila spredu krátku sukňu a zozadu vlečku, takže zozadu to vyzeralo elegantne a spredu trošku odvážne. Bolo to také svieže. Začal čardáš, no zrazu prešiel jemne do iného štýlu.

Stále som mala v hlave dedovu predpoveď, že budem „Cinka Panna“, takže sme naše hranie aj komunikovali ako akúsi renesanciu tejto legendárnej rómskej primášky. Všetko to mi dávalo priestor postupne sa učiť nové štýly, v ktorých sa dnes už cítim doma. Hudba, ktorú robím dnes, a hudba, ktorú som robila na začiatku, pred pätnástimi rokmi, je iná, vyspelejšia a má už svoju jasnú identitu.

Ako ľudia reagovali na to, keď ste s tým prišli? Nepočúvali ste kritiku, že sa odkláňate od tradície?

Nie, nespomínam si na žiadnu výraznejšiu kritiku. V rómskej hudbe je úplne bežné, že hudobníci inklinujú k iným žánrom. Preto máme elitných jazzových inštrumentalistov či soulových a funkových interpretov. Diváci videli cimbalovku, no počuli, že zvuk nie je úplne tradičný, a pre mnohých to bol príjemný šok. Myslím si, že práve toto je poslanie mladých umelcov – prinášať niečo inovatívne a svieže.

Samozrejme, nebolo to vždy jednoduché. Napríklad na folklórnych festivaloch sme vedeli, že očakávania publika sú jednoznačné, a pred samotnými vystúpeniami mi veru nebolo všetko jedno. (Úsmev)

Ako to myslíte?

Pamätám si napríklad na folklórny festival Očovská hruda. Pred nami vystúpili folkloristky, všetky krásne v krojoch so zopnutými vlasmi. A potom sme nastúpili my v sakách, frakoch a ja v tej svojej sukni. Dúfala som, že do nás diváci nebudú niečo hádzať len preto, že prichádzame s niečím iným. Nakoniec to malo veľký úspech. Ľudia to pochopili a prijali ako závan niečoho nového.

Myslíte, že vám pomohlo aj dedove a otcove meno?

Určite áno. Nemám dôvod tváriť sa, že to tak nie je. Pokračovanie v rodinnej tradícii mi otvára dvere – nie do kariéry priamo, ale do sŕdc ľudí. Keď spomeniem dedka, každý, kto ho poznal, ho opisuje ako nesmierne milého a priateľského človeka. Zo všetkých rozhovorov o ňom vždy vychádza veľká vrelosť a ľudia mávajú pri spomienke na neho lesklé oči. Takže láska a úcta, ktorú mali k nemu, sa prejavuje aj voči mne – a to vďaka tomu, ako hrám a že pokračujem v hudobnej tradícii.

Zlomovým momentom bol aj váš prvý album s anglickým názvom Colors of My Soul, teda Farby mojej duše.

Pre každého umelca je prvý album výnimočný. Chcela som doň dať všetko – klasiku, orchester, kvarteto, zbor – a zároveň ho prepojiť s farebnosťou world music. Ten čas prišiel v roku 2019 a trvalo mi trištvrte roka, kým som album pripravila. Mala som v pláne spojiť ľudí aj žánre: na albume sú hostia zo Srbska, Bulharska aj Poľska, Rómovia aj Nerómovia. Objavuje sa tam čardáš, swing, etno, slovenský folklór, rómska hudba – jednoducho rôzne žánre dokopy.

Keď bol hotový, dostal sa k Jarovi Slávikovi, ktorému sa veľmi páčil. Posunul ho ďalej a následne sa mi ozval pán Danek z Bratislavských jazzových dní s otázkou, či na festivale zahráme, pretože album považoval za fantastický. Bolo to pre mňa neuveriteľné. Pamätám si, že som stála na zastávke a uvidela plagát so svojou fotkou, hneď vedľa fotky môjho obľúbeného klaviristu a producenta Anomalieho. Vtedy som si povedala: „Tak ono sa to naozaj deje!“

Album nám priniesol množstvo krásnych koncertov a nových možností. A potom prišiel covid – mali sme potvrdených asi 30 akcií v roku 2020 a všetky nám v priebehu týždňa zrušili.

Čo ste robili počas pandémie?

Vo februári 2020 som sa zúčastnila projektu Fiddlers on The Move v Belgicku, kde sa stretli huslisti z rôznych krajín a učili rôzne štýly – írsku hudbu, rumunskú či klezmer. Ja som bola jednou z lektoriek a učila som rómsku hudbu. Už na letisku sa však objavovali správy o covide. Po návrate mi zavolali zo základnej umeleckej školy, či by som nevzala päťmesačné suplovanie, lebo im niekto vypadol. Súhlasila som, nevediac, čo nás čaká, a o týždeň nato začal lockdown. Žiakov som tak prvýkrát stretla až online.

Ako ste toto obdobie pociťovali?

Na začiatku to bolo veľmi zvláštne, no zároveň trochu uvoľňujúce – všetko sa zastavilo a prestala som cítiť tlak z povinností. Tesne pred lockdownom sme stihli nahrať dva videoklipy, ktoré som potom mala čas v pokoji upravovať. Horšie to bolo s financiami, keďže sa nedalo hrať, ale človek sa uspokojil s tým, že nikam nemôže ísť – všetci sme boli na jednej lodi.

Ako to ovplyvnilo vašu kariéru?

Určite to malo vplyv, ale nebola som jediná – zastavil sa celý svet a kariéra všetkých umelcov. Po prvom albume som chcela vydať ďalší, viac tanečný a balkánsky, vhodný aj pre klubovú scénu. Album Roshambo vyšiel, ale v úplne inom duchu a o niečo neskôr. Covid ma posunul aj tvorivo – začala som sa viac ponárať do seba. Na albume pribudli skladby s tématikou viery, takzvaný rómsky gospel. V tom čase som veľa počúvala americkú gospelovú hudbu, najmä Kirka Franklina. Každá minca má dve strany. Pandémia priniesla aj ťažké chvíle, ale aj cenné skúsenosti a priestor na tvorbu.

Ako vznikali skladby na albume Roshambo?

Album vznikal počas pandémie a je premysleným producentským konceptom. Chcela som ukázať, že rómska hudba nie je len Načo pôjdem domov či O poštaris avel. Rovnako ako by nikto nechcel, aby slovenská hudba bola definovaná len piesňami Na kráľovej holi alebo Tota Heľpa. Slovenská hudba je aj pop, jazz či rock a aj rómska hudba má mnoho podôb. Na albume zaznie rockový nádych, orientálne prvky rómskeho rumunského štýlu manele, balkánska tanečná bomba, salsa, dubstep aj rómsky gospel. Nechýba ani typická cimbalovka. Skladba Mamo mamo vznikla počas pandémie v spolupráci s deťmi a mládežou z Divých makov.

Album má deväť skladieb, k ôsmim z nich sú aj videoklipy na mojom YouTube kanáli. Každý si na albume nájde to svoje a zvukovo sa vyrovná svetovým nahrávkam. Oba albumy sú dostupné na streamovacích platformách. Spomínam to len preto, lebo vždy je lepšie hudbu si vypočuť, ako si o nej prečítať. (Smiech)

Keď ste spomenuli brata, ako sa spolupracuje so súrodencom?

S bratom máme veľmi dobrý vzťah. Obaja sme ohnivé znamenia – on je baran, ja som lev. Odmalička sme spolu vychádzali dobre. Je to silná osobnosť a jeho odvaha bola pre mňa vždy veľmi inšpiratívna. Trochu som sa bála, že pri spolupráci s ním sa moje nápady dostanú do úzadia, ale ukázal pravý opak. Stále sa ma pýtal, ako chcem, aby to znelo a či mi to vyhovuje. Dával mi maximálny priestor, aby som mohla byť sama sebou. Posledné tri roky je členom mojej kapely. Páči sa mi, že vďaka jeho silnej osobnosti, priateľskej povahe a schopnosti podporovať druhých drží kapelu pokope.

A ešte stále aj učíte?

Áno, z toho suplovania, ktoré malo trvať 5 mesiacov, vzniklo 5 rokov. (Smiech) Učím na základnej umeleckej škole v Karlovej Vsi, ktorú som predtým sama navštevovala.

Ako pristupujete k žiakom? Ste prísna?

Chcem deti viesť k tomu, aby mali k hudbe pekný vzťah a vedeli nájsť to pekné v nej. Keď vidím, že niekto je talentovanejší a že ho to baví, tak som, samozrejme, veľmi šťastná. Je radosť s takým žiakom pracovať. Ale aj keď vidím, že husle nie sú prioritou nejakého žiaka, aj tak s ním mám pekný vzťah. Mám v triede veľmi milé, dobré a múdre deti. Päťky im nedávam, ale snažím sa im vysvetľovať, že v cvičení je veľmi dôležitá pravidelnosť. Nech to je aj len 15 minút, ale ideálne každý deň. Len to im zaručí posun.

Bolo niekedy obdobie, keď sa vám nechcelo hrať alebo ste chceli s hraním skončiť?

Nikdy som nechcela úplne prestať, ale pamätám si, že ako dieťa sa mi nie vždy chcelo cvičiť. Dala som si noty na parapetu a pozerala som z okna, kto všetko už je vonku a hrá sa. Hovorila som si, že všetci sa zabávajú a ja musím nacvičovať. Dialo sa to v období, keď som sa veľmi chcela hrať s kamarátmi – boli sme super partia. Mala som asi osem alebo deväť rokov.

Hra na husliach je drina. Máte rady pre rodičov, ktorých deti nechcú nacvičovať?

Každé dieťa je iné, nedá sa to paušalizovať. Ak príde kríza, pomáha vybrať skladbu, ktorá dieťa baví. Jedna žiačka mi napríklad priniesla melódiu z rozprávky. Napísali sme ju do nôt, nacvičili a zrazu sa jej chcelo cvičiť. Keď ju potom zahrala na koncerte a ľudia tlieskali, získala motiváciu nacvičiť ďalšiu skladbu – a postup sa zopakoval. Dôležité je pochopiť, prečo dieťa nechce cvičiť: nepáči sa mu samotné hranie, konkrétna skladba alebo akt cvičenia ako taký? Ak však dieťa nástroj a hranie vyslovene neznáša, je lepšie s tým prestať – poteší sa tak rodič, žiak a určite aj učiteľ. (Smiech)

Má učenie sa hry na husliach pozitívny vplyv na kognitívny vývoj?

Hra na husliach určite pôsobí pozitívne na mozgové hemisféry, lebo každá ruka robí niečo iné. Rozvíja sa teda motorika a intonačný sluch. Husle rozvíjajú aj pamäť, predstavivosť a fantáziu. Človek si buduje schopnosť vnímať hudbu v širších súvislostiach. Dlhodobé štúdie ukázali, že deti, ktoré sa venovali hre na nástroj aspoň dva roky, mali v porovnaní s nehudobníkmi zväčšené oblasti mozgu spojené s motorikou, sluchom a exekutívnymi funkciami.

Keď sme pri škole, ako si spomínate na časy, keď ste boli žiačkou?

Bolo to veľmi fajn, od malička som bola veľmi spoločenská. Mala som rada srandičky. Mala som napríklad samé jednotky a pokarhanie za sústavné našepkávanie. (Smiech) Občas som mala pocit, že musím dokázať viac ako ostatní.

Kvôli tomu, že ste Rómka?

Neviem, či to bolo preto, ale vtedy som si myslela, že to asi bolo preto. Napríklad pri diktátoch – mala som dvojku za dve čiarky, kým spolužiačka, ktorej chýbala čiarka aj dĺžeň, dostala jednotku. Keď sa to zopakovalo viackrát, začala som si hovoriť, že si na mňa učiteľka dáva nejaký väčší pozor. Ale možno to bolo úplne inak, možno som bola na začiatku zoznamu podľa abecedy a učiteľka bola pri mne jednoducho pozornejšia ako pri iných. Často si domýšľame dôvody a aj z toho vznikajú predsudky. Preto nemám rada extrémy, nie všetko musí byť hneď rasizmus.

Ako vnímajú ľudia vo vašej hudbe „to rómske“?

Neviem, či ľudia vždy vedia, že som Rómka. Respektíve, asi to vedia, ale nemyslím si, že je to nejako dominantné v ich ponímaní. Na koncertoch mi však často hovoria, že pri mojej hudbe prežili emócie ako na horskej dráhe. Že zažili smútok, radosť, úžas, energiu. Je dôležité, že si z koncertu odnášajú silný zážitok. A najviac ma poteší, keď mi niekto povie, že v mojom tóne počujú zvuk môjho deda a že im ho pripomínam. To je pre mňa najväčší kompliment. On mal krásny tón.

Nevyčítal vám niekto, že nerobíte klasický rómsky folklór?

Priamo nie. Raz som však dostala radu, aby som sa viac venovala folklóru ako môj dedo, vraj by som tak bola úspešnejšia vo svete world music. Pre mňa je absurdné, aby náš slovenský folklór bol doma na Slovensku hodnotený ako world music. A pritom sa to reálne deje. Dlho som sa nad tým zamýšľala, no dnes to neriešim. Pre mňa world music nie je primárne folklór. Je to skôr o nachádzaní inšpirácie v tradícii a tvorbe vlastného zvuku.

Nedávno som bola vo Fínsku na Womexe (World-wide Music Expo) a mala som veľmi dobré pocity z vystúpení umelcov. Išlo o fúzie a modernú hudbu, v ktorej boli použité charakteristické etnické alebo národné prvky vychádzajúce z folklóru. Celkovo sa mi zdá, že potreba škatuľkovania často odráža nízku úroveň vnímania hudby. V západnom svete to tak nie je. Tam umelca vnímajú takého, aký je, cez jeho kvality a osobnosť.

Pociťujete to aj v hudobnom biznise?

Áno, ale prevažne v oblasti world music. Promotéri chcú Rómov často vidieť len v tých istých stereotypných kvetovaných sukniach a v rovnakých pózach ako pred 40 rokmi. Práve to považujú za „autentické“ a zaujímavé. Kvalitné fúzne spracovanie, inovácie či nápaditosť ich väčšinou nezaujímajú. Proste sú to odborníci, pre ktorých sú stereotypy stále tým najatraktívnejším, čo poznajú. Samozrejme, česť výnimkám.

Museli ste si svoju pozíciu vybojovať aj s ohľadom na to, že ste žena na čele kapely? 

Malo to svoj priebeh. Keď som bola mladšia a pracovala som s mladšími kolegami, musela som si rešpekt zaslúžiť. Niekedy som mala pocit, že ja sama musím prejsť cez konkurz vo vlastnej kapele. Teraz je to iné. Mám fantastickú kapelu s úžasnými muzikantmi, ktorí majú zdravé egá a zdravé sebavedomie. Sú vyspelí, majú radi našu hudbu, navzájom sa podporujeme a rešpektujeme.

Zaznamenávate pri dievčatách väčší záujem o hru na husliach?

Postupne sa dozvedám, koľko rómskych dievčat začalo hrať na husliach. Objavili sa dokonca aj prvé primášky, čo ma nesmierne teší a hreje hlboko v duši. Je nádherné, keď mi dievča napíše na Instagram, že som jej inšpirácia či idol. A nie sú to len rómske dievčatá – sú to aj nerómske. Som šťastná, ak môžem byť príkladom ženy, ktorá láme stereotypy. Myslím si, že dnes je to už vyrovnanejšie, najmä vo svete. Okrem speváčok nájdeme v kapelách aj fantastické basgitaristky či klaviristky. A v klasickej hudbe, keď zadáte na YouTube názov akéhokoľvek husľového koncertu, hneď na prvých priečkach nájdete skvelé ženy virtuózky.

Chystáte ďalší album?

Hneď tri! Jeden z nich bude EP album s názvom Back to the roots (späť ku koreňom, pozn. red.). Bude to taká zmodernizovaná renesancia Cinky Panny, no stále s nádychom rakúsko-uhorského obdobia. Budúci rok chystáme album Roma meets Klezmer. Pripravujem ho priebežne už tri roky a veľmi sa na to teším. Klezmer má výnimočný charakter, a keď sa spojí s rómskym temperamentom a harmóniami, vznikne niečo nové, svieže. A do tretice plánujem svoj vlastný sólový etno-jazzový album s medzinárodnými spoluprácami.

Barbora Botošová Huslistka, skladateľka a pedagogička. Pochádza z hudobníckej rodiny. Je vnučkou huslistu Jána Berkyho Mrenicu staršieho, dcérou huslistu a aranžéra Eugena Botoša staršieho a sestrou Eugena Botoša mladšieho, producenta, multiinštrumentalistu a skladateľa. Ako huslistka a skladateľka založila kapelu Bohémiens, dnes pôsobiacu pod názvom Barbora Botošová Band. Vydala albumy Colors of My Soul (2019) a Rošambo (2023), s ktorými vystúpila na prestížnych festivaloch vrátane Bratislavských jazzových dní. Spolupracovala s hudobníkmi zo Slovenska aj zo zahraničia. Už 16 rokov pôsobí ako umelecká vedúca v OZ Divé maky. Popri koncertoch pôsobí ako pedagogička na ZUŠ Jozefa Kresánka v Bratislave. Je tiež autorkou televíznej relácie Na káve s Barborou, v ktorej predstavuje rómskych umelcov. V roku 2023 získala ocenenie Roma Spirit v kategórii Kultúra a v roku 2024 získala Novinársku cenu v kategórii Občianska žurnalistika.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].