„Je to pre mňa uzavretý kruh, akoby sa kniha vrátila domov,“ hovorí Květoslava Pohradská o preklade svojej knihy poviedok do slovenčiny. V pôvodnom českom vydaní ju napísala pred štyrmi rokmi a dala jej názov Povídaní u povidel, teda rozprávanie pri slivkovom lekvári.

Autorka v nej čitateľom predstavila príbeh vnúčat Patrície a Robina, ktorí trávia prázdniny u rómskej starej mamy v malej českej dedine neďaleko lesa. Pomáhajú jej s pečením a počúvajú príhody z detstva, ktoré strávila v osade na východe Slovenska.

Podhradská pri tvorbe vychádzala z vlastných spomienok, vyrastala totiž v Ostrovanoch, neveľkej obci neďaleko Sabinova. Krátko po tom, čo nastúpila do základnej školy, sa s rodičmi presťahovali do Česka, kde žije dodnes.

Slovensko však označuje za miesto, kde sú jej korene. Dodnes tam má príbuzných z otcovej strany – bratrancov či sesternice. Zhodou okolností aj odpovede do tohto článku posielala z rekreačnej oblasti Sigord pri Prešove, kde viedla literárny workshop pre rómske deti.

„Je to pre mňa veľmi emotívne. Píšem po česky a rómsky, preto ma teší, že sa môj príbeh vracia do krajiny, odkiaľ pochádzam,“ vysvetľuje.

Ako zachovať čaro autorkinho jazyka

Knihu českého vydavateľstva Kher preložila do slovenčiny Tereza Oľhová, zaujala ju svojou otvorenosťou a autenticitou. Spisovateľka a scenáristka si ju pred spaním čítavala so svojimi deťmi. Rozprávanie babičky Květy však nevníma v prvom rade ako pohľad do sveta Rómov, ale skôr ako epizódy zachytené očami dievčaťa, ktoré túži po rovnakých veciach ako iné deti, no žije v iných podmienkach.

„My máme tendenciu vnímať život v osade stigmatizujúco, ale z príbehov (v knihe, pozn. red.) sa dozvedáme o úplne inej realite. Páči sa mi, že v tom nie je žiaden sociálny apel. Naopak, sú to vlastne vtipné momenty z každodenného života,“ opisuje Oľhová.

Ako príklad uvádza, scénu keď mama rozprávačky zabudla na Vianoce kúpiť vianočný stromček a starší brat navrhol, aby ho išli niekam „zohnať“. Nakoniec vzali smrečok z parku. Kým ho brat pílil, jeho sestra sa modlila v nádeji, že s tým udobrí Ježiška a ten sa na nich nenahnevá.

Oľhová hovorí, že najdôležitejšie pri jej práci bolo zachovať ducha pôvodnej verzie. „Preklad je v tomto zmysle ošemetná záležitosť, lebo každý, kto sa na text pozrie a aspoň trochu pracuje s jazykom, má tendenciu zasahovať do štylistiky. Keď doslovne preložíte vetu a potom si ju po sebe prečítate, samozrejme vás úplne automaticky napadne nejaký lepší spôsob, vyjadrenie.“

Niekedy aj ju zvádza použiť možno šikovnejšiu vetu, no uvedomuje si, že to nie je jej rola, pretože by mala ctiť autorku a jej originálny spôsob rozprávania. „Tá autentická dikcia je čarovná. Tá sa nemohla vytratiť,“ vraví.

Autorka Květoslava Podhradská mala šancu vidieť slovenskú verziu svojich poviedok, v máji z nej publiku čítala počas knižného festivalu BRAK.

„Bola som príjemne prekvapená, ako krásne slovenský text znel. Hoci slovenčinu poznám od detstva, prekvapilo ma, ako prirodzenie a citlivo preklad vyznel. Mala som z neho radosť,“ hodnotí.

Slovenčinu považuje za jazyk svojho detstva a domova, češtinu za jazyk, v ktorom aktuálne tvorí a rómčina je jazykom jej identity a srdca.

Názov ako slovná hračka

Tak slovenské ako aj originálne české vydanie poviedok vyšlo dvojjazyčne spolu s rómskou verziou a s kresbami ilustrátorky Kláry Zahrádkovej, ktoré sčasti vznikli podľa skutočných fotografií z rodinného archívu autorky.

Prekladateľka Oľhová vraví, že síce po rómsky nevie, no pri práci sa občas začítala aj do rómskeho textu. Do knihy nakukol aj jej muž, ktorý pochádza z Česka.

„Zaujímavé bolo, že jemu sa rómsky jazyk zdal absolútne odlišný, nezrozumiteľný. Ja som, naopak, mala pocit, že k slovenčine má rómčina akosi bližšie. Už len slovo lekvaris je blízke slovu lekvár. To v češtine neexistuje. Majú len povidla, alebo marmeládu,“ hovorí.

No keďže slovenský jazyk povidla nepozná, museli s redaktorkou Zuzanou Líškovou rozmýšľať, ako verne poslovenčia pôvodný názov Povídaní u povidel, ktorý bol zároveň slovnou hračkou. Podľa Oľhovej zvažovali pomenovanie Spomienky spod pokrievky, napokon však „vyhral“ Líškovej nápad Rozprávačky z naberačky.

Surová generačná výpoveď dospievajúceho outsidera

Podhradskej poviedky nie sú jediným titulom vydavateľstva Kher, ktorý v týchto mesiacoch vyšiel v slovenskom jazyku. Druhým je knižný debut Martina Kanaloša Já, Tran a všechno ostatní, ktorý dáva hlas ľuďom s viacerými národnostnými identitami.

Zachytáva tínedžerský príbeh „polovičného Róma“ Dezidera a jeho kamaráta Trana, ktorý je zasa „polovičný Vietnamec“. Obaja žijú na sídlisku v českom malomeste, no ako outsideri z rozpadnutých rodín doň nezapadajú a ich okolie im to dáva patrične najavo.

„Kniha je kritikou spoločnosti a následným spytovaním si svedomia a zamyslením sa nad jedincom a jeho silou zmeniť svoj úsudok o iných. Chcel by som tiež, aby si z toho mladí čitatelia odniesli predovšetkým zábavný čitateľský zážitok, ale aj vedomie, že so svojimi problémami nie sú sami,“ predstavil knihu autor.

Podobne ako postava jeho románu Dezider, aj vyštudovaný historik umenia Kanaloš má zmiešaný česko-rómsky pôvod, a tiež sa v detstve rád pozeral na hviezdnu oblohu, ku ktorej sa utiekajú jeho knižní hrdinovia.

Podľa vydavateľstva Kher patrí Dezider po vzore Holdena Caufielda k »nahnevaným mužom svetovej literatúry«. „Jeho ironický, drzý a generačne príznačný hlas zaujal natoľko, že z Kanaloša urobil jedného z najvýraznejších mladých rómskych autorov v Česku.“

Knihu z češtiny preložila jazykovedkyňa Júlia Vrábľová, ktorá v minulosti „poslovenčila“ aj pamäti najznámejšej rómskej spisovateľky Eleny Lackovej Narodila som sa pod šťastnou hviezdou.

„Rómovia v osadách sú pre nás čitatelia snov“

Prekladmi týchto dvoch diel pre deti a mládež vstupuje vydavateľstvo Kher na slovenský knižný trh. V Česku má literatúra od Rómov a o Rómoch medzičasom pevné miesto na pultoch kníhkupectiev, na Slovensku na svoju príležitosť ešte len čaká.

„Tak ako česká rómska literatúra pomáha prieniku rómskych autorov do tunajšej verejnej kultúrnej sféry, normalizácii fenoménu, zvyšovaniu diverzity v literatúre a vnímavosti čitateľa, chceme podobnému procesu pomôcť aj na Slovensku,“ vysvetľuje riaditeľka Radka Patočková.

Ako ďalší z dôvodov uvádza jazykovú bariéru. Kým mnohí dospelí bežne čítajú po česky, pre mladšie ročníky môže byť čeština v mnohých ohľadoch cudzia.

„Ide nám tiež o šírenie písanej rómčiny smerom k rómskym deťom, ktoré na Slovensku ovládajú jazyk s väčšou samozrejmosťou a frekvenciou. S rómsko-slovenskou knihou môžu lepšie objavovať nielen svojich autorov a rómčinu, ale aj zdieľanú identitu, korene, históriu, i problémy a výzvy,“ dodáva.

Jej kolegyňa z vydavateľstva, redaktorka, romistka a prekladateľka Karolína Ryvolová dopĺňa, že Slovensko bolo pri úvahách o rozširovaní knižnej produkcie Kheru prvou voľbou, a to vzhľadom na veľkosť rómskej populácie u nás a jej jazykovú kompetenciu v rómčine.

„Priali by sme si, aby sa naše knihy dostali tak do školského prostredia a na akademické pracoviská, ako aj do najvzdialenejších osád, ktorých obyvateľov by existencia kníh od Rómov a v rómčine mohla prekvapiť, potešiť, povzbudiť a motivovať. Chceme osloviť slovenskú majoritu a ukázať jej ich rómskych spoluobčanov a susedov v doteraz nezvyčajnom svetle, ale Rómovia v osadách sú pre nás čitatelia snov a automatickou cieľovou skupinou, ktorá by z šírenia rómskej slovesnosti mohla mať najväčší úžitok,“ vysvetľuje Ryvolová.

O pozornosť detského a mládežníckeho publika sa vydavateľstvo snaží už dlhšie. Okrem poviedok Kvetoslavy Podhradskej a románu Martina Kanaloša od roku 2022 vydalo rozprávku ikony rómskej literatúry Tery Fabiánovej s názvom Jak jsem chodila do školy, a tiež jej príbeh o neposednom psíkovi menom Čavargoš / Tulák. 

Pre mladých dospelých Kher ponúka chlapčenský román Michala Šamka Májky a totemy a fanúšikovia dievčenskej literatúry môžu siahnuť po próze Ilony Ferkovej AMEN, ktorá skúma, ako sa v 60. rokoch cítili mladé Rómky v malých mestách.

Vlani sa mohli zo svojej knižnej hrdinky tešiť aj rómski predškoláci, a to vďaka knihe Evy Danišovej Jekh, duj, trin. Rodičia najmenších čitateľov majú zasa k dispozícii aj prvé rómske leporelo s názvom Varené vajcia / Tade Jandre.

Krásne ohlasy zo Slovenska

Květoslava Podhradská medzičasom od slovenských čitateľov dostala „niekoľko krásnych ohlasov“ na jej poviedkové Rozprávačky z naberačky.

„Veľmi ma teší, že kniha oslovuje nielen rómskych čitateľov, ale aj tých, ktorí chcú lepšie spoznať rómsku kultúru a život. Keď mi niekto napíše, že ho príbeh dojal alebo podnietil k zamysleniu, je to pre mňa tá najväčšia odmena,“ vraví.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].