Pomenovania Rómovia, Sinti a kočovníci sú často vnímané ako synonymá. No zatiaľ čo Rómovia a Sinti odvodzujú svoju identitu od etnicity, kočovníci môžu svoju skupinovú identitu odvodzovať od spôsobu života alebo od profesie, ktorou sa živili. V reálnom živote dochádza k prelínaniu týchto komunít a ich vzájomnému ovplyvňovaniu sa.

Na Slovensku nie je žiadna odborná práca, či už historická alebo etnologická, ktorá by mapovala život a kultúru podkupiny „kočovníkov“ označovaných ako „světskí“, ktorí sa identifikovali predovšetkým ako prevádzkovatelia kolotočov a cirkusov. Beletristickou sondou do ich života je kniha Kolotočárka od Jany Wernerovej, ktorú tento rok vydalo vydavateľstvo Artfórum.

Dielo ponúka citlivý a autentický pohľad do života a hodnôt špecifickej komunity „světských“. Príbeh je vyrozprávaný očami vnímavého dievčatka, ktoré vyrastalo v babičkinej maringotke a spoznávalo svet kočovných púťových atrakcií, rodinných tradícií i jedinečného jazyka. Postupne zachytáva stratu starého poriadku, príchod spoločenských zmien a hľadanie vlastnej identity.

Kto sú „světskí“? Pri analýze tohto fenoménu je dôležité porozumieť samotnému bohemizmu a hľadať jeho hlbší význam. Etymologicky je odvodený od fráz „světem jdoucí“ (svetom idúci), ale i „světa znalí“. Obsah tohto pomenovania sa v čase dynamicky menil, no primárne vždy naznačoval snahu komunity odlíšiť sa od väčšinovej spoločnosti, aj od iných skupín s podobným kočovným štýlom života. Kľúčovým motívom knihy sa tak stáva vyostrené vnímanie identity „MY verzus ONI“, kde slovo „oni“ definuje vonkajší usadený svet, ktorý je z pohľadu „světských“ vnímaný ako cudzí a v mnohom horší.

Ženská sila v rodine „světských“

Detský svet hlavnej hrdinky Zelinkybol odlišný než svet bežných detí. Narodila sa do rodiny prevádzkujúcej kolotoče a strelnicu. Nemenej zaujímavá je línia rodovej „ženskej sily“, ktorú autorka vykresľuje striedavo s úctou, obdivom, no i kritickým nadhľadom. Jana Wernerová tak plasticky popisuje život, tradície a vnútorné hodnoty uzavretej skupiny.

Dievčatko ranné detstvo prežíva v babičkinej maringotke na námestí pod gaštanom v Rimavskej Sobote. Babička Máňa sa o vnučku stará s obrovskou láskou, no úplne sa vymyká archetypu tradičných babičiek zo slovenského vidieka. Je to rázna žena zvyknutá na drsný kočovný život, spojený s prevádzkou strelnice a iných atrakcií. Hovorí po česky, pričom jej reč dotvára argot zložený z rómskych výrazov. Kniha ju zachytáva začiatkom 80. rokov ako dámu s noblesou svetobežníčky, ktorá vlastní garderóbu zo Západu a pôsobí ako z lepšej spoločnosti. Počas rozhovoru dokážu len tak mimochodom vyčarovať ružu z krepového papiera, pretože platí nepísané pravidlo: „Dělat růže, to je to první, co musí holka ze střelnice umět.“

Babička vnučku kúpe zásadne verejne, sprevádzajúc to slovami: „Jen ať chrapouni viděj (…), že aj keď nám voda neteče až do nosu a musíme si pro ni chodit na městskej hajzl, tak sme čistotní.“ Tento rituál jasne demonštruje nevyslovenú sociálnu interakciu – hrdú snahu „světských“ dokázať vonkajšiemu svetu, že sú lepší a čistotnejší, než za akých ich považujú ostatní ľudia. To je koncept prežitia pre všetky marginalizované skupiny – dokazovať, že to, ako ich vnímajú ostatní nie je pravda.

Koniec života na kolesách

Jana Wernerová svoje spomienky rozdelila do troch častí. Prvá z nich sa volá ako už spomínaná hrdinka Zelinka. Opisuje v nej svoje detstvo zahalené slnečným oparom neskorej jesene. Všetko má svoj pevný poriadok. Babka prevádzkuje strelnicu, mama sa stará o kolotoče. Ide o koniec 80. rokov, keď jarmoky, hody a mestské slávnosti vytvárajú ideálny priestor pre púťové atrakcie – a ľudia od kolotočov sú atrakciou sami osebe. Sú iní výzorom, rečou a prinášajú svetu zábavu.

Zelinka v tejto časti s detskou úprimnosťou opisuje svoju rodinu, rodičov, starých rodičov a spomienky na ďalších predkov či príbehy, ktoré sa v rodine tradovali po generácie. Pre čitateľa je to fascinujúci pohľad do úplne inej kultúry, než akou je tradičná vidiecka kultúra na Slovensku. Obraz „světských“ žien je obrazom dám v žiarivom módnom oblečení s účesmi od kaderníka, ktoré sa vedia úprimne zabávať. Muži sú zasa uhladení svetáci. Je to svet s vlastným poriadkom, pravidlami, hlbokou úctou a akceptáciou pre všetkých. Hoci v realite nebolo všetko ideálne, v spomienkach sa to takým nakoniec stalo.

Druhá časť knihy sa volá Ňák bylo, ňák bude. Atmosféra príbehu v nej stemnie a prináša predzvesť zásadných zmien, pri ktorých sa definitívne stráca pevný poriadok starého sveta. Dievčatko nastupuje do školy a ocitá sa v prostredí, kde je jej inakosť vnímaná ako nedostatočnosť, za čo si vyslúži posmešnú prezývku „kolotočárka“. V tomto cudzom svete hľadá kamarátov a postupne zisťuje, že život mimo jej komunity funguje úplne inak než v rodine, kde sa jej dostávalo bezhraničnej lásky a prijatia.

Paralelne s tým prichádza ďalší zlom – maminka sa rozhodne predať atrakcie a usadiť sa v byte na sídlisku. Život na kolesách sa tým definitívne končí. V tomto období sa však udeje ešte jedna zásadná vec: život Zelinky sa navždy spojí s akordeónom. Tento hudobný nástroj sa stáva symbolickým mostom, ktorý vnesie hodnoty a poriadok starého sveta do jej nového života. Spája ju s predkami a neskôr jej prináša mimoriadne uznanie od všetkých príbuzných vrátane otca.

Záverečná časť knihy, nazvaná A pak se to ňák převrátilo všecko, je pochmúrna a smutná. Lesk strelníc a kolotočov definitívne vyprchal, babička zostarla. Navyše mama – tá silná žena, ktorá kedysi dokázala šoférovať obrovské auto a nebála sa zmeniť svoj život od základov – vážne ochorela. Zelinka stojí pred zásadnou životnou dilemou: vráti sa k tradičnému životu „světských“ a stane sa opäť súčasťou komunity, alebo sa pokúsi žiť sama za seba? Rozhoduje sa, či dokáže využiť nesmiernu ženskú silu, ktorú jej do vienka zanechali babička a matka.

Prelínanie sveta kočovníkov a Rómov

Kniha Kolotočárka je silným a hlbokým príbehom o hľadaní podstaty ľudského bytia a šťastia. Je to rozprávanie o obetovaní, predsudkoch a veľkých spoločenských a osobných zmenách, vnímaných cez optiku zdanlivo obyčajných ľudí z okraja spoločnosti.

Jana Wernerová nám poodhalila tajomný svet svojho detstva – svet „světských“, ktorý je pre bežného človeka často zahalený rúškom tajomstva. Nastavila zrkadlo, ako odmietnutia a neprijatia zasahujú človeka hlboko v duši. Ako láska k najbližším môže bolieť. Ukázala jazyk, ktorý môže byť na prvý pohľad trochu drsný, no je autentický. Ten, kto hovorí rómsky, v ňom našiel veľa rómskych slov. Pre etnografov otvorila priestor uvažovať, nakoľko sa po stáročia prelínal svet kočovníkov a Rómov a čo ich v histórii spájalo. Primäla nás premýšľať, či staré poriadky boli lepšie ako tie nové.

V každom prípade je to dobré čítanie, pre každého, kto nemá potrebu súdiť iných.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].