Keď je reč o generačnej chudobe, najčastejšie sa rozprávame o tom, čo ľuďom chýba materiálne. Hovoríme o bývaní, financiách a s tým spojenými menšími možnosťami získať kvalitné vzdelanie či uplatniť sa na trhu práce.

To všetko sú dôležité témy. Bez dôstojného bývania, kvalitného vzdelania a ekonomickej stability len ťažko môžeme dosiahnuť rovnosť príležitostí, spravodlivý štart do života a neskôr úspešné začlenenie sa mladých ľudí do pracovného procesu.

Existuje však niečo, o čom hovoríme oveľa menej – sebahodnota.

Tá pritom často rozhoduje o tom, či mladá žena dokáže rozvinúť svoj potenciál, alebo bude celý život bojovať s pocitom, že nie je dosť dobrá, schopná alebo dostatočne hodnotná na to, aby si išla za svojimi snami.

Vzali im možnosť snívať

Generačná chudoba totiž dospievajúcim neberie len peniaze. Prináša so sebou neistotu, stres, sociálne vylúčenie a často aj presvedčenie, že niektoré méty pre nás jednoducho nie sú dosiahnuteľné. Tento pocit je doslova dedičstvom skúseností, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. Deti si od útleho veku osvojujú vzorce správania, očakávania aj predstavy o tom, čo môžu od života očakávať.

Mladé dievča žijúce v generačnej chudobe teda vyrastá v prostredí, ktorého každodennou súčasťou môže byť neistota, nedostatok súkromia, diskriminácia, predsudky či obmedzené príležitosti.

Ak od detstva nevidíte vo svojom okolí pozitívne vzory, fungujúce vzťahy, ženy, ktoré študovali, cestovali, založili si vlastný projekt alebo sa stali líderkami, len ťažko si viete predstaviť, že by ste raz mohli byť jednou z nich. Generačná chudoba berie mládeži aj možnosť snívať. Formuje obraz o sebe samom a často v človeku zanecháva pocit hanby, menejcennosti a presvedčenie, že na niektoré veci jednoducho nemá.

Nízky pocit sebahodnoty

V niektorých sociálne vylúčených komunitách sú navyše stále silné tradičné stereotypy. Od dievčat sa často očakáva predovšetkým starostlivosť o domácnosť a mladších súrodencov. Ich sny a ambície tak ustupujú každodenným povinnostiam ešte skôr, než dostanú priestor naplno sa rozvinúť.

Mnohé vyrastajú v stiesnených a nedôstojných podmienkach. Nemajú vlastnú izbu, miesto na učenie ani priestor, kde by mohli byť samy so svojimi myšlienkami. V takýchto podmienkach sa často formuje aj ich vzťah k sebe samým.

Pocit vlastnej hodnoty nevzniká zo dňa na deň. Buduje sa v situáciách, keď dieťa zažíva podporu, prijatie a povzbudenie. Keď niekto ocení jeho snahu a verí v jeho schopnosti.

Rovnako však vzniká aj opak tohto pocitu, mohli by sme ho nazvať nízka sebaúcta. Objavuje sa v situáciách, keď sa od dievčaťa očakáva menej než od ostatných. Keď jeho úspechy zostávajú nepovšimnuté a nikto mu nepovie, že je šikovná. Keď o možnostiach mladej ženy rozhodnú druhí ešte skôr, ako ona sama dostane príležitosť ukázať, čo dokáže.

Takéto skúsenosti sa postupne zapisujú do toho, ako vníma samu seba.

Hranice materiálnej pomoci

Počas svojej práce sa stretávam s dievčatami z marginalizovaných komunít. Mnohé z nich sú tvorivé a talentované. Niektoré študujú na stredných školách, iné aj na vysokých školách. Získavajú štipendiá, absolvujú rozvojové programy a využívajú príležitosti, ktoré im ponúkajú organizácie podporujúce talentované deti a mladých ľudí z generačnej chudoby.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že pre úspech dostali všetko, čo potrebujú. Majú nadanie, podporu, prístup ku kvalitnému vzdelaniu aj príležitosti, ktoré im môžu pomôcť zmeniť ich budúcnosť.

Napriek tomu o sebe často pochybujú. Boja sa hovoriť nahlas svoj názor a verejne vystúpiť. Boja sa uchádzať o príležitosti, na ktoré majú schopnosti aj predpoklady.

Nie preto, že by boli menej talentované alebo menej pracovité než iné ženy. Skôr ich životné skúsenosti naučili pochybovať o vlastnej hodnote. Často zažili viac kritiky než povzbudenia. Viac odmietania než prijatia. Viac neistoty než bezpečia.

A tu vidíme hranice materiálnej pomoci. Štipendium dokáže zaplatiť školské pomôcky, internát či cestovanie. Samo o sebe však nedokáže odstrániť roky pochybností o sebe, pocit menejcennosti alebo presvedčenie, že niekam nepatrím.

Mať niekoho, kto vo vás verí

Preto je dôležité, aby mladí z vylúčených komunít mali vo svojom živote mentorky či mentorov. Ľudí, ktorí pre nich – aspoň na určitý čas – dokážu byť oporou a bezpečným bodom v období, keď hľadajú sami seba.

Veľmi oceňujem, že mnohé štipendijné organizácie nevnímajú podporu mladých ľudí len cez financie, ale považujú mentoring za neoddeliteľnú súčasť svojej práce. Uvedomujú si totiž, že mnohé deti vyrastajú v sociálnom vylúčení s nedostatkom pozitívnych vzorov a bezpečných vzťahov mimo najbližšej rodiny.

Mentor nie je len človek, ktorý poradí so štúdiom. Často je to prvá osoba, ktorá mladému človeku úprimne povie, že mu verí a že na to má. Je to niekto, komu dospievajúci môže dôverovať, s kým sa môže rozprávať o svojich obavách, plánoch či životných rozhodnutiach. Niekto, kto ho sprevádza v období, keď si buduje vlastnú identitu a sebavedomie.

Niekedy stačí jeden človek, ktorý v dieťa uverí skôr, než ono uverí samo v seba.

Materiálna podpora nestačí

Mladého človeka z menej podnetného prostredia je teda potrebné rozvíjať komplexne – nielen po materiálnej stránke, ale aj po psychickej a sociálnej.

Potrebujeme vytvárať bezpečné priestory, v ktorých môžu dospievajúce dievčatá zažiť prijatie, podporu a pocit, že na nich záleží. Potrebujú vidieť ženy, ktoré im ukážu nové možnosti. Potrebujú mentorky, líderky a bezpečné dlhodobé vzťahy. A potrebujú ľudí, ktorí v nich dokážu vidieť potenciál aj vtedy, keď ho ony samy ešte nevidia.

Pretože mladé dievča, ktoré neverí vo vlastnú hodnotu, len veľmi ťažko uverí, že si zaslúži lepšiu budúcnosť – takú, ktorú nepredurčí miesto, kde sa narodila.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].