Tancu sa chcel venovať od ôsmeho ročníka základnej školy. Jeho charakteristickým prejavom je takzvaný locking, teda neformálny hravý štýl, ktorého cieľom je najmä pobaviť diváka.

„Bol to pre mňa žáner, ktorý som najprv ani nevedel správne popísať, ale robil som ho,“ smeje sa Miroslav Balogh, známy ako Spunkey.

Tanec však pre neho znamená oveľa viac než len zábavu. „Umenie je spôsob, ako vyjadriť svoju identitu a rozprávať príbehy, ktoré sú dôležité,“ vraví tanečník, režisér a dídžej.

Svoj vlastný príbeh rozpráva v skupine Bachtale Kale Phrala, ktorá v preklade znamená šťastní čierni bratia. Tance, ktorým sa venujú, pochádzajú z afroamerickej komunity.

„Hoci politické kontexty sú odlišné, pocit marginalizácie a potreba vyjadriť sa cez umenie sú veľmi podobné,“ pomenúva jej spoločné znaky s rómskou kultúrou.

Spoluprácu v tomto zoskupení označuje za prvý zážitok v rámci tanca, kde sa cítil naozaj úplne prijatý. „Až tu som si začal uvedomovať svoje rómske korene a kultúrne dedičstvo. Spoločne sme ho medzi sebou načerpali a pochopili, čo pre nás znamená v tom, čo robíme.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, aká hudba ho formovala v detstve; ako sa popri tancu dostal za dídžejský pult a prečo preňho umenie znamená slobodu v najčistejšej podobe.

Narodili ste sa na malom meste. Aké máte spomienky na detstvo?

Prvých desať rokov som žil v Senici a mám na to obdobie dobré spomienky. Pamätám si veľa tancovania a výtvarných aktivít. Do Senice sa však nevraciam a tak som s týmto mestom takmer úplne stratil kontakt.

Prečo ste sa odsťahovali?

Naše sťahovanie vždy súviselo s prácou rodičov. Mamina založila v Senici tanečnú školu, ktorú viedla. Otec bol vojak. Fakt, že sme sa neskôr presťahovali do Serede, súvisel s tým, že mama založila ďalšiu školu v Galante, ktorá leží neďaleko. Zároveň bol do Serede prevelený aj otec, takže sťahovanie bolo logickým riešením.

Aký ste mali v škole kolektív? 

Celkovo to vnímam tak, že na základnej škole – a aj v škôlke – sme boli výborný kolektív. Môj najlepší kamarát na prvom stupni mal africké korene, takže sme boli taká „tmavá dvojka“. Pamätám si to však iba v najlepšom – nikdy som nemal pocit, že by som bol odstrčený od ostatných. Brali sme to s humorom a nadhľadom, možno práve preto, že sme boli dvojica.

Okrem toho som bol neustále zamestnaný rôznymi aktivitami. Rodičia ma zapísali na výtvarnú, karate aj tanečnú školu. Vďaka tomu som stále niečo robil a vo všetkých kolektívoch som sa cítil veľmi komfortne. 

Na tanečnú ste chodili k svojej mame? 

Áno, svoju prvú tanečnú školu založila, keď mala len šestnásť rokov. Ja som sa narodil, keď mala asi dvadsať. Často hovorím, že som bol v tanečnej škole ako doma – chodil som tam už od troch rokov. Otec veľa pracoval a ja som tak väčšinu času trávil s mamou tam.

Kolektív v tanečnej škole bol familiárny. Boli tam staršie dievčatá, ktoré tancovali a často pomáhali mame – či už v tanečnej škole alebo niekedy jej pomáhali strážiť nás. Cítil som sa tam dobre, bolo to veľmi podnetné prostredie. Postupne ma mama začala zapájať do choreografií a skupín. A dnes, o 30 rokov neskôr, som stále súčasťou toho sveta a sám tanec učím.

Nelákala vás kariéra vojaka po vzore otca? 

Nie, byť vojakom ma nikdy nelákalo. Otec bol na viacerých vojenských misiách, napríklad v Iraku a Afganistane, a keď sa odtiaľ vrátil, povedal, že on už bol vojakom za celú rodinu. Rodičia sa možno snažili v niečom kultivovať moju disciplínu prostredníctvom karate, ale nikdy ma nenabádali k vojenskej dráhe. A ani ja som nemal takú ambíciu. Od detstva som viac inklinoval k umeniu. Obaja rodičia podporovali mňa aj moju sestru v tom, čo sme chceli my, a to je niečo, čo si určite nesiem so sebou aj pre svoje deti. Mojou ambíciou je pomôcť im dosiahnuť všetko, po čom budú chcieť.

Ako sa vám zmenil život po tom, čo ste sa presťahovali do nového mesta? 

Prišlo mi to normálne. Možno to súvisí aj s tým, že otec sa počas kariéry viackrát sťahoval a v našej rodine to teda nikdy nebola veľká téma. Keď si predstavím generácie pred nami: babka z maminej strany sa prisťahovala z Poľska kvôli svojmu mužovi, otec sa zase presťahoval na druhú stranu Slovenska za prácou. Sťahovanie bolo u nás považované za bežnú vec.

Dokonca mi prišlo zaujímavé, keď mi niekto povedal, že nikdy nemenil miesto svojho bydliska. Keď som počul, že niekto žije už tri generácie na jednom mieste, pýtal som sa sám seba, či sa netreba každých desať rokov sťahovať. (Smiech) Takže vtedy som to vôbec nevnímal ako problém. No nejaké zmeny som vekom v novom meste pocítil.

Aké?

Na druhom stupni základnej školy človek začína vnímať viac vecí. Navyše, Sered’ bola v tej dobe špecifickým mestom. Boli tam problémy s kriminalitou, a to sa prejavovalo aj v kolektíve na škole. Napriek tomu, že škola bola super a mám na ňu dobré spomienky, vnímal som, že kolektív bol „farebnejší“.

V akom zmysle?

Nemám na mysli farebnosť v zmysle etnicity, hoci sme mali v triede aj ďalších Rómov. Toto som nikdy neriešil – moja mama je „biela“ a otec je Róm, nikdy som to nevnímal ako niečo iné alebo výnimočné. Bolo pre mňa úplne prirodzené fungovať v prostredí, kde sa stretávajú rôzne etniká.

Na druhom stupni som skôr začal vnímať charakterové a spoločenské rozdiely medzi spolužiakmi. Postupne sa dalo odsledovať, že niektorí pochádzali z rodín, kde boli problémy, často aj s drogami. Dokonca som vedel o deťoch, ktoré mali samy problém s drogami. Bolo pre mňa desivé vidieť, že mladí vo veku 12 alebo 13 rokov vedeli o drogách viac ako niektorí dospelí. Komunita v Seredi bola v tom čase trochu pokrivená. Nechcem však mesto očierňovať, pretože naň mám aj veľmi pekné spomienky.

Ako mladý tanečník ste po základnej škole nezamierili rovno na konzervatórium, ako by sa dalo predpokladať. Prečo? 

Išiel som na gymnázium, aj keď som si už od ôsmeho ročníka začal uvedomovať, že by som sa chcel tancu venovať viac. Vybral som si však gymnázium v Galante, aby som mal blízko k maminej tanečnej škole, kde som pomaly začínal vyučovať. Chcel som mať dostatok času na tanečné projekty a byť čo najčastejšie v tomto prostredí. Zároveň som mal pocit, že všetko, čo som sa od detstva učil a nasával, sa mi v tom čase začalo rýchlo spájať a dávať zmysel. Gymnázium mi dávalo priestor, nechcel som sa zamerať iba na jednu vec. 

Čo bola prvá hudba, ktorá sa vás výraznejšie dotkla a formovala?

Bol to hip-hop. Konkrétne si pamätám, že veľký zlom nastal, keď som počul album FutureSex/LoveSounds od Justina Timberlakea, ktorý produkoval Timbaland. Myslím, že práve tento album bol momentom, keď mi to „dokliklo“. Dovtedy som počúval mix rôznych skladieb – Michaela Jacksona a podobné veci, ale keď prišiel tento modernejší zvuk, rezonovalo to so mnou na úplne inej úrovni. Na strednej škole som sa tancu venoval už intenzívne.

Mali ste pre svoje aktivity individuálny študijný plán?

Musel som ho mať. Veľa času som totiž trávil v Bratislave, kde som sa zdokonaľoval v rôznych komunitách a cestoval za tancom, aby som sa stále posúval ďalej. Tento čas bol pre mňa obrovsky dôležitý. Do školy som chodieval väčšinou na preskúšania, alebo som sa v nej zastavil aj počas ciest, keď sa mi to podarilo. 

Mali ste podporu u spolužiakov? 

Áno! Mal som skvelých spolužiakov, ktorí mi vždy posúvali poznámky a materiály, aby som sa ich mohol doma po nociach doučiť. Najviac mi pomohla kamarátka Janka, ktorá sedela so mnou v jednej lavici celé štyri roky. Vždy mi posielala všetko, čo sme v škole prebrali. Veľmi si vážim, koľko pre mňa toho urobila. Nedokážem si predstaviť množstvo energie potrebnej na to, aby by som niekomu štyri roky vkuse skenoval poznámky. (Smiech)

Ako ste pokračovali vo vzdelávaní po gymnáziu?

Po gymnáziu som sa rozhodol ísť na vysokú školu, ale opäť som hľadal niečo, čo by spojilo umenie a tanec. Vedel som, že nechcem ísť na konzervatórium len kvôli tancu. Pouličné tance ako hip-hop, locking či popping sa u nás nedajú študovať na certifikovaných školách – a ani vo svete nie je veľa takých škôl. 

Chcel som niečo, čo by prepájalo moje umelecké záujmy, no zároveň som si uvedomoval, že škola, ktorá by spájala tanec, maľovanie, grafiku a fotografiu, vlastne neexistuje. Otec mi navrhol, či by som neskúsil marketing, pretože to je taký „biznisový“ spôsob, ako prepojiť umelecké aspekty. Pozrel som si možnosti na Univerzite Komenského a zapáčila sa mi Katedra marketingovej komunikácie. 

Prihlásil som sa tam na prijímačky a nakoniec som marketingovú komunikáciu vyštudoval. Toto štúdium bolo pre mňa veľmi prínosné. Naučil som sa, ako komunikovať svoje talenty a schopnosti. Umelecké zručnosti som si budoval sám, ale škola mi dala networking (prepájanie sa s druhými, pozn. red.), schopnosť prezentovať všetko, čo som sa naučil a preniesť to do profesionálneho života.

Venujete sa aj fotografii a videu. Inšpiroval vás k tomu vizuálne príťažlivý tanečný svet? 

Áno, je to prirodzené pokračovanie toho, čo som robil už ako dieťa na výtvarnej. K vizuálnemu umeniu som inklinoval vždy. Fotiť som začalo, keď som kvôli tancu veľa cestoval. Mal som okolo seba zaujímavých ľudí, videl som veci, ktoré boli inšpiratívne a chcel som si ich zachytiť. Robil som tanečné fotky kamarátov alebo zachytával momenty, ktoré ma inšpirovali počas ciest.

Keď sa neskôr objavila možnosť točiť videá na fotoaparáty, začal som natáčať tanečné videá. Vnímal som to ako ďalší krok, video totiž oproti fotografii umožňuje ešte viac rozvinúť príbeh a dynamiku. Aj video sa však časom vyvinulo do niečoho väčšieho a dnes sa venujem hlavne réžii. 

Vráťme sa k tancu. Váš charakteristický štýl je locking, teda neformálny hravý štýl, ktorého cieľom je najmä pobaviť diváka. Kedy ste s ním začali?

Okolo trinástich rokov. Bol to pre mňa žáner, ktorý som najprv ani nevedel správne popísať, ale robil som ho. Locking som vnímal som ako štýl, kde sa ukazuje prstom a točí sa rukami. (Smiech) Veľa som odpozoroval z videí na internete a začal sa intuitívne učiť. Neskôr som začal chodiť na tanečné workshopy, hlavne do Česka, kam cestovalo veľa zahraničných lektorov, ktorí tieto štýly vytvorili. Tam som začal získavať konkrétne informácie o lockingu a prehlboval som si vedomosti. Keď som mal pätnásť rokov, išiel som do Fínska na svoju prvú zahraničnú súťaž. 

Neskôr ste sa zúčastnili aj Juste Debout v Paríži, jednej z najprestížnejších tanečných súťaží na svete. Ako si na to spomínate?

Na Juste Debout sme sa dostali dvakrát. Súťažil som tam s mojím partnerom Vahem, mal som asi dvadsaťpäť rokov. Súťažili sme dva roky po sebe. Táto súťaž je pre tanečníkov veľká vec. Už ako dieťa som ju vnímal ako svoj najväčší cieľ. Vtedy to bolo niečo ako olympiáda v tanci – najprestížnejšie podujatie, ktoré definovalo celú tanečnú scénu. Keď sme sa s Vahem spojili ako dvojica a konečne sa tam dostali, bolo to úžasné. Ale zároveň to bol aj určitý „reality check“ (stretnutie s realitou, pozn. red.). 

V čom? 

V tom čase sme už fungovali s Bachtale Kale Phrala (rómsko-arménska tanečná skupina Bachtale Kale Phrala, pozn. red.) a začali sme v tanci objavovať hlbšiu radosť, ktorá súvisela s našou identitou. A paradoxne, keď som bol na Juste Debout, uvedomil som si, že aj dosiahnutie najväčšieho sna nemusí vyriešiť všetko, čo človek cíti alebo potrebuje povedať. 

Bolo pre nás obrovským uznaním a veľkou skúsenosťou byť medzi tanečníkmi, ktorých sme obdivovali, súťažiť s nimi a tancovať na tejto úrovni. No zároveň mi to ukázalo, že aj keď človek dosiahne veľký cieľ, maratón nekončí. Som na tento úspech stále hrdý, ale ešte viac som si tam uvedomil, že tanec pre mňa znamená niečo viac ako len dosiahnuť na nejaký titul alebo ocenenie. Tanec – alebo akékoľvek iné umenie – je spôsob, ako vyjadriť svoju identitu a rozprávať príbehy, ktoré sú dôležité.

Ako vznikla skupina Bachtale Kale Phrala?

Keď som začínal s tancom, moje tanečné kolektívy neboli rómske. Boli veľmi inšpiratívne, mal som v nich tam silné priateľstvá, ale časom som začal stretávať ľudí, ktorí mi boli nejak bližší. A uvedomil som si, že je to často spoločným pôvodom. Tak sme sa s Lukášom, ktorý je známy ako Luke Brown, rozhodli založiť tanečnú skupinu založenú na spoločnom pôvode. Povedal som mu, aby sme skúsili reprezentovať niečo viac. Aby sme netancovali len pre seba, ale aj ako zástupcovia našej komunity. Tak vzniklo Bachtale Kale Phrala – názov, ktorý v preklade znamená „šťastní čierni bratia“.

Plynulo toto rozhodnutie len z osobnej motivácie alebo vám aj všeobecne chýbala výraznejšia prezentácia rómskej identity?

Určite aj to. V našej komunite – či už v Česku alebo na Slovensku – sa rómstvo až tak nereprezentovalo. Už vtedy boli medzi nami výrazné talenty z rómskej komunity, s ktorými sme si boli blízki a fungovali sme spolu ako bratia, ale nemali sme nič, čo by nás spoločne symbolizovalo.

A tak sme s Lukášom založili Bachtale Kale Phrala. Mali sme medzi sebou výnimočné prepojenie a o rok na to sme začali skupinu rozširovať. Pridali sa k nám ďalší priatelia – Tomáš (T-Boy), Vahe z Prahy, Alex z Košíc, Romski z Bratislavy a Carlos a Kalo z Brna. Dnes nás je šesť a stále fungujeme ako tím, ktorý nielen tancuje, ale aj reprezentuje našu kultúru a komunitu.

V skupine ste Slováci aj Česi, ako fungujete logisticky? 

Keď sme okolo roku 2012 skupinu založili, stretávali sme sa veľmi často, najmä na tanečných súťažiach a podujatiach. Prakticky každý víkend alebo každé dva víkendy sme boli spolu. Fungovalo to podobne ako hocijaký iný vzťah na diaľku, teda medzi Bratislavou a Prahou. Keď sme boli mladší, bolo jednoduchšie stretávať sa častejšie. Dnes, keď už máme svoje rodiny a viac povinností, je to o niečo zložitejšie.

Momentálne sa stretávame skôr pri konkrétnych projektoch. Napríklad, ak plánujeme vystúpenie alebo divadelné predstavenie, zorganizujeme si týždňové stretnutie, počas ktorého to pripravíme a potom prezentujeme. Funguje to podobne ako priateľstvá s rodinnými väzbami – vidíme sa menej často, ale keď spolu pracujeme na niečom dôležitom, udržiavame intenzívne spojenie.

Bachtale Kale Phrala (BKP) prepája rómsku aj arménsku kultúru. Aké sú najvýraznejšie prvky?

V našom prípade sme nikdy nelipli na tom, aby sme striktne reprezentovali tradičné rómske formy umenia. Nie preto, že by sa nám nepáčili, ale preto, že to, čo nás skutočne spojilo, bola energia a emócia, ktorá vychádza z tanca – akési „ohnivé srdce“.

Tance, ktorým sa venujeme, pochádzajú z afroamerickej komunity. Práve poznanie, ako sme si ako Rómovia blízki s afroamerickou komunitou, nás hlboko ovplyvnilo. Je to viac o emócii a energii, ktorú do toho prinášame, než o snahe striktne napodobniť niektoré tradičné formy. Techniky, ktoré používame, stále odrážajú afroamerické štýly a hudbu. Snažíme sa do nich však prirodzene vniesť našu esenciu – či už v podobe hudobných prvkov, kostýmov alebo v samotnej energii, ktorú pri tanci vyjadrujeme. 

Nechceme modifikovať afroamerické tanečné štýly do „rómskej“ podoby len preto, aby sme to umelo spojili. Naším cieľom je, aby to celé prechádzalo cez nás čo najautentickejšie. A keďže tanec je našou prirodzenou súčasťou, spájajú sa v ňom obe tieto kultúry organicky – v pohybe, emócii a v pocitoch.

Čo je podľa vás najväčšou paralelou medzi afroamerickou a rómskou komunitou?

Pocit. Hoci politické kontexty sú odlišné, pocit marginalizácie a potreba vyjadriť sa cez umenie sú veľmi podobné. To sa prejavuje aj v subkultúrach, ako je hip-hop, ktorý vznikol z podobnej potreby ako rómska expresia v Európe.

Čo pre vás osobne znamená tento projekt?

Pre mňa je táto spolupráca prvým zážitkom v rámci tanca, kde som sa naozaj cítil úplne prijatý. Zároveň je zaujímavé, že práve BKP sa stali pre mňa najväčším zdrojom uvedomenia si môjho kultúrneho dedičstva.

Predtým ste sa nezaoberali svojím pôvodom? 

Veľmi nie. Nevyrastal som v rómskom kolektíve. Moje detstvo bolo naplnené rôznymi aktivitami, krúžkami a tréningami. Rodičia mi dali všetky možné nástroje na to, aby som sa mohol rozvíjať a robiť to, čo chcem. Identitu som však príliš neriešil – bolo to niečo, čo pre mňa dlho nebolo témou.

Až keď sme sa začali stretávať v rámci BKP, všetci sme si uvedomili, že nás niečo spája. Bolo to niečo hlbšie než len tanec – láska k hudbe, móde a energii, ktorú sme cítili. Zrazu sme objavili spoločnú esenciu, ktorú sme predtým inde nepocítili. Až tu som si začal uvedomovať svoje rómske korene a kultúrne dedičstvo. Spoločne sme ho medzi sebou načerpali a pochopili, čo pre nás znamená v tom, čo robíme. Chceme ukázať, že prostredníctvom tanca vieme vyjadriť nielen samých seba, ale aj posolstvo našej komunity – pozitívne, energické a autentické.

Snažíte sa vo svojich vystúpeniach odzrkadľovať aj aktuálnu situáciu v krajine?

Myslím, že je to viac o identite než o priamom reagovaní na aktuálne dianie. V rámci BKP dávame na prvé miesto naše ambície a snahu o dokonalosť v tanci. Problémy, ktoré nás trápia, riešime medzi sebou v rozhovoroch. Myslím, že je to prirodzené pre každého človeka z menšiny – keď sa stretne s niekým zo svojej komunity alebo aj z iných menšín, často sa otvorí téma toho, čo nám komplikuje alebo znepríjemňuje život. O týchto veciach hovoríme, ale nesnažíme sa z toho urobiť ústredný bod našej tvorby.

Našim cieľom je, aby naše umenie bolo čo najlepšie, aké môže byť. Skúsenosti a emócie, ktoré prežívame, sa doň prirodzene premietajú. Ak cítime bolesť, smútok alebo nejaké napätie, tieto pocity sa prejavia v tanci a v našej tvorbe. Kľúčové pre nás je, aby umenie bolo autentické. Keď je autentické, odráža všetko, čo prežívame.

Rozumiete po rómsky?

Nie, ovládam iba zopár slov a fráz. Môj otec rozprával so svojou rodinou primárne po maďarsky. Viem, že jeho mama hovorila po rómsky s jej rodinou, ale v Tornali, odkiaľ pochádzal, sa rodina väčšinou dorozumievala po maďarsky. Ani tento jazykový kľúč sa však na mňa, žiaľ, nepreniesol, takže aj maďarčiny viem len pár slov. Máme skôr nejaké vety, ktoré medzi sebou používame, ale v našej komunikácii prevažuje slovenčina. Druhá časť našej skupiny hovorí po česky.

Aké boli reakcie okolia na Bachtale Kale Phrala?

Pamätám si, že v čase, keď som začínal tancovať, byť Rómom nebolo v tanci vnímané ako niečo výnimočné alebo zvýraznené. V hudbe to už vtedy existovalo – hip-hop začal dávať priestor na vyjadrenie identity a skúseností menšín, ale v tanci ešte takáto cesta nebola vychodená.

Vnímali sme, že rómski tanečníci majú obrovskú energiu a talent, ale až keď sme sa dali dokopy ako BKP, začali chápať viac aj ľudia. Spojenie našej identity s naším umením bolo niečo, čo rezonovalo nielen s nami, ale aj s publikom. Práve preto boli reakcie na našu skupinu také pozitívne a podporujúce.

Inšpirovali ste tým aj ďalších tanečníkov alebo skupiny?

Určite. Dnes už na Slovensku existujú ďalšie tanečné skupiny, ktoré – aspoň si to myslím – boli inšpirované BKP. Videli, že je možné spojiť sa, zdieľať svoju identitu a byť na ňu hrdí. Zrazu sa stalo normálnym, že rómski tanečníci sú hrdí na svoju energiu a prezentujú ju ako súčasť hip-hopovej kultúry.

Inšpiráciu, ktorú sme priniesli, vnímam veľmi intenzívne. Keď sme skupinu založili, vznikol okolo nej určitý wow-efekt. Ľudia začali o téme viac hovoriť a diskutovať, čo podľa mňa znamená, že projekt bol úspešný.

Skutočný úspech ale vidím v tom, že dnes, teda po 10 alebo 15 rokoch, už rómska identita v hip-hope nie je vnímaná ako veľká senzácia, a to je vlastne super. Znamená to, že rómstvo sa stalo prirodzenou súčasťou tanečnej scény. Rómski tanečníci sú na seba hrdí, nemusia popierať svoju identitu alebo si vytvárať nejaké obštrukcie o tom, kto sú či odkiaľ pochádzajú. Dnes to už dokážu hrdo vyjadriť, ale zároveň na tom nelipnú. 

Myslím si, že práve to je výsledkom inšpirácie, ktorú sme priniesli. Ľudia sa cítia slobodnejšie byť sami sebou a pritom naplno rozvíjajú svoj talent.

Vnímate, že Rómovia sa aj v bežnom svete viac otvárajú v rámci svojej identity?

Myslím si, že Rómovia sú hrdí na to, že sú Rómovia. Táto hrdosť a radosť z vlastnej identity existuje dlhodobo, ale prejavuje sa hlavne v rámci rómskych komunít. V širšom kolektíve je to závislé od toho, ako spoločnosť prijíma inakosť Rómov.

Pozrime sa napríklad na dnešnú situáciu, keď v spoločnosti znova narastajú nepríjemné tendencie. Má to za následok, že ľudia sa opäť začínajú uzatvárať viac do seba. Nie preto, že by o sebe pochybovali, ale preto, že ak sa necítia slobodne a vítaní, prirodzene hľadajú bezpečie vo svojej komunite.

Rómovia vedia byť šťastní, otázkou je, či sa dokážu cítiť rovnako šťastne aj v širšej spoločnosti. To vždy závisí od toho, aký postoj k nim zaujme majorita.

Svoju vášeň k hudbe vyjadrujete aj v projekte RudeBoys Radio (dídžejské trio). Čo vás k nemu viedlo? 

Pre tanečníkov, najmä v rámci pouličných štýlov, je tanec na párty tou najprirodzenejšou vecou. Práve tam sme sa najviac naučili, najviac vnímali hudbu a zdieľali energiu. Vždy sme vzhliadali k DJ-om, pretože majú zásadný vplyv na to, ako sa tancuje. DJ je ten, kto ovláda atmosféru a energiu na parkete. 

Tak vznikol náš projekt RudeBoys Radio. Založili sme ho s Romským, ktorý je tiež súčasťou Bachtale Kale Phrala, a Otcom Mircom, ktorý je jedným z mojich najbližších priateľov, odkedy som sa presťahoval do Bratislavy. 

My traja sme boli kamoši, tancovali sme na tých istých party a postupne sme začali siahať aj na gramofóny. Bol to prirodzený vývoj – keď vás niečo baví, chcete si to vyskúšať. DJ-ing dnes už nie je tak technicky náročný na prvé pokusy, takže sme sa do toho pustili.

Ale zrejme ho nemôže robiť každý. Ako ste sa naučili dídžejingu?

Mali sme skvelých mentorov, ktorí nám ukázali základy, a postupne sme to začali robiť sami. Myslím, že kľúčový moment prišiel, keď nám začala chýbať hudba, ktorú by sme chceli počúvať na party. Zvuk v kluboch sa menil a neodrážal vždy to, čo by sme si predstavovali.

Každý z nás už mal nejaké skúsenosti, ale keď sme sa spojili ako dídžejské trio, priniesli sme do klubov energiu, ktorú sme predtým vytvárali na parkete ako tanečníci. Chceli sme, aby tanečná atmosféra a sila hudby prešli aj do toho, čo robíme za gramofónmi. A tak vzniklo RudeBoys Radio.

Ako vyzerá tvorba dídžeja v praxi?

Dídžej musí najskôr nájsť hudbu, ktorá rezonuje s ním samotným – ktorá ho „roztancuje“. Až keď hudba baví samotného dídžeja, dokáže roztancovať aj ostatných. Je to o hľadaní kultúrnych vplyvov a zvukov, ktoré nás oslovujú. 

Ďalšou dôležitou súčasťou je produkcia alebo tvorba vlastných editov a mashupov. Spojujeme veci, ktoré ešte nikto predtým nespojil – niečo, čo je známe, mixujeme s niečím nepoznaným. Tieto kombinácie vytvárajú unikátny zvuk a dávajú našej hudbe osobitý charakter.

Dodávate do svojej hudby prvky rómskej identity?

V rámci projektu RudeBoys Radio rómska identita nie je výrazne zakomponovaná. Napriek tomu je možné cítiť aj túto esenciu. Keď napríklad vytvárame svoje edity (úpravy, pozn. red.) a mashupy (spojenia viacerých skladieb či zvukov do jedného, pozn. red.), často sa inšpirujeme rómskymi umelcami, ktorí mali veľký vplyv na slovenský hip-hop a funk. 

Jedným z najvýraznejších je pre nás Igor Kmeťo mladší. Dokázal spojiť funk so svojimi rómskymi koreňmi a spievať po rómsky, čo bolo unikátne nielen na Slovensku, ale aj v medzinárodnom kontexte. Často jeho vokály zapájame do našej hudby a kombinujeme ich s karibskými rytmami alebo africkými prvkami. Ale robíme to prirodzene, nie so zámerom zdôrazniť rómsky pôvod.

Snažíme sa prezentovať hudbu, ktorá rezonovala v našich životoch, a podať ju tak, aby oslovila aj ostatných. Chceme, aby cítili to isté, čo sme cítili my, keď sme túto hudbu počuli prvýkrát a aby z nej mali rovnakú radosť.

Mnohé tieto témy ste zhmotnili aj do filmu s názvom As Above So Below (Ako hore, tak aj dole), ktorý ste režírovali. Bol to váš filmový debut?

Nie, môj úplne prvý väčší projekt bol tanečný film v rámci projektu BKP s názvom INDFRAME, ktorý sme natočili v Slovenskej národnej galérii. Išlo o 15-minútový film, ktorý so mnou natáčal Igor Smitka, ktorý je podľa mňa jeden z najtalentovanejších filmárov u nás.

Vtedy sme ešte neboli až tak blízki, ale Igor prijal náš nápad natočiť tento film, pretože v ňom videl potenciál. Na tomto projekte sme sa stali blízkymi priateľmi. Bol to obrovský moment nielen pre nás, ale aj pre tanečnú scénu ako takú. 

Fakt, že Slovenská národná galéria nás pustila do svojich priestorov, znamenal veľa. Pamätám si, že keď sme film prezentovali zamestnancom galérie, mal som obrovskú trému. Myslím si, že možno mali nejakú predstavu o tom, ako vyzerá rómske umenie alebo hip-hop a báli sa, či to zapadne do ich kontextu. No keď videli hotový film – úhľadný, abstraktný, ale zároveň emotívny a prepracovaný tanec – v galerijnom priestore, zrejme sa im uľavilo. 

Bol to moment, keď videli, že hip-hop a rómske umenie môžu prirodzene fungovať aj v priestore vysokého umenia. 

Film As Above So Below (Ako hore, tak aj dole) je teda pokračovaním vášho predchádzajúceho projektu?

Nepriamo naň nadväzuje, pretože stále komunikuje skupinu Bachtale Kale Phrala, no je to projekt, ktorý sa udial o šesť rokov neskôr. Za ten čas som sa režijne posunul a Igor Smitka (slovenský kameraman a fotograf, pozn. red.) tentokrát nebol len kameramanom, ale aj spolurežisérom. Takisto príprava filmu bola oveľa hĺbavejšia a trvala skoro rok. Cítili sme, že ide o zásadný moment, a chceli sme film starostlivo pripraviť. Pôvodný zámer bol jednoduchý – ukázať nás, Bachtale Kale Phrala, v spomínanom tanečnom štýle locking.

Čo bolo prvotným impulzom pre vznik tohto pokračovania?

Prvotný impulz prišiel v období revolúcií v Amerike, keď vzniklo hnutie Black Lives Matter. Vnímali sme podobné pocity, ktoré nás oslovovali, a chceli sme ich komunikovať cez tanec.

Na tomto projekte sme z Bachtale Kale Phrala pracovali traja – ja, Lukáš a Vahe, pretože práve my traja sa venujeme lockingu. Pripravovali sme choreografie, ktoré neboli iba napodobňovaním amerického štýlu, ale snažili sme sa ich desaťkrát „prevariť“ cez nás, aby sa stali esenciou toho, čo pre nás BKP znamená.

Na druhej úrovni začal film dozrievať, keď sme sa s Igorom ponorili hlbšie do témy. Rozhodli sme sa napísať abstraktný príbeh, ktorý nebol iba o nás ako o rómskej skupine fungujúcej v afroamerickej komunite. 

Zaujímavé bolo, že keď sme to všetko zhrnuli, Igor mi povedal, že som vlastne opísal aj jeho život. To nám ukázalo, že príbeh má univerzálnu platnosť a hovorí o identite, hľadaní miesta vo svete a spojeniach medzi ľuďmi bez ohľadu na ich pôvod. Postupne sme si uvedomili, že sme vytvorili niečo, čo duchovne reflektuje všetky ľudské životy. Aj keď sme pôvodne nemali tak veľký zámer, film prirodzene získal presah na rôznych úrovniach.

Keď sme ho začali točiť a skladať dokopy, všetko do seba krásne zapadlo. Na projekte sa navyše podieľali úžasní umelci. Hudbu vytvorili Richard Cino a David Hodek, ktorí sú známymi jazzovými hudobníkmi. Richard pochádza z rómskej komunity, odkiaľ jazzová scéna na Slovensku veľa čerpá. Film tak spája duchovný, rómsky a kvalitatívny rozmer. Vďaka tomuto spojeniu sa nám podarilo vytvoriť niečo, čo nakoniec presiahlo naše pôvodné predstavy.

Príbeh filmu As Above So Below má štyri kapitoly, každá nesie vlastný odkaz. Mali ste túto štruktúru vymyslenú od začiatku?

Nie, štruktúra vznikala veľmi prirodzene. David nám postupne posielal hudbu, na ktorej pracovali, my sme mali pripravené choreografické prvky a spolu s Igorom sme vyberali lokácie, ktoré nás vizuálne priťahovali. Keď sme to všetko začali dávať dokopy, zistili sme, že to musí byť práve takto. 

Zoradenie začína v undergrounde – v niečom surovom, neokresanom. Postupne sa všetko čistí a vyvíja, čo odráža cestu života alebo aj cestu umenia či poznania. Táto štruktúra vznikla spontánne, ale perfektne vystihuje príbeh a zmysel, ktorý sme do filmu vložili. Ale dôležité je, aby si každý divák našiel vo filme vlastný význam. 

A ak by chcel divák predsa lepšie pochopiť symboliku jednotlivých kapitol cez vaše rozprávanie, čo by ste mu povedali?

Metro v prvej kapitole môže predstavovať rôzne veci. Je to inšpirácia v cestovaní, ktoré definuje rómsku menšinu, ale zároveň symbolizuje underground, odkiaľ pochádza hip-hop. V ďalšej časti sme v bielom štúdiu, kde neskôr prichádzajú farby. Táto časť symbolizuje moment, keď človek začína zisťovať, kým je. Robí, čo ho baví, ale ešte si neuvedomuje, čo všetko to obnáša. Táto fáza zároveň odráža obdobie, keď sme venovali množstvo času tréningu, technike a učeniu sa. Napriek tomu, že je to náročné obdobie, je aj veľmi hravé. Túto hravosť sme sa snažili vložiť do tejto kapitoly.

Tretia kapitola sa odohráva na schodisku. Symbolizuje krok, ktorý musíme podniknúť, aby sme dokázali komunikovať niečo viac ako len samotné umenie. Posledná kapitola s názvom Veil je moja obľúbená. Hudba, ktorú na túto časť vytvorili David a Richard, je neuveriteľná – je to pre mňa najobľúbenejší soundtrack vôbec. Táto kapitola predstavuje čistotu mysle, ktorú človek dosiahne, keď sa úprimne a oddane venuje svojmu umeniu alebo poslaniu. Zároveň je to o prekonaní strachu a tieňov, ktoré nám život môže priniesť. Keď sa človek cíti komfortne sám so sebou, začne vnímať všetko, čo ho definuje – vrátane jeho pôvodu – ako svoje plus. Táto čistota mysle nám umožňuje prekročiť všetky predsudky a obavy a naozaj prijať seba samého.

Hovorí film aj za vás osobne?

Určite. BKP prešli cez množstvo krokov a zážitkov, či už ako skupina alebo jednotlivci. Na konci tejto cesty sme všetci hrdí na to, že sme Rómovia, a táto hrdosť nás napĺňa radosťou. Myslím si, že každého človeka napĺňa šťastím, keď dokáže precítiť a prijať sám seba.

Film mal premiéru na prestížnej platforme pre vizuálne umenie Nowness. Dostať video na túto platformu je výzva, pretože tá si udržuje veľmi vysoký štandard a spolupracuje len s etablovanými alebo výnimočnými umelcami. Ako sa vám to podarilo?

Táto spolupráca vznikla postupne. Už pri príprave filmu sme uvažovali o Nowness, pretože spomínaný Igor Smitka, ktorý na filme spolupracoval, mal na tejto platforme predtým nejaké projekty – či už ako kameraman alebo ako filmár. Keď sme film začali pripravovať, hľadali sme zdroje na jeho financovanie, pretože takýto projekt je veľmi náročný. Nowness sme kontaktovali s otázkou, či by nechceli byť spoluproducentom. Žiaľ, bolo to po období covidu-19, žili sme náročnejšie časy, a tak nám odpovedali, že takto filmy už nefinancujú. Koncept ich však zaujal a vraveli, aby sme ich kontaktovali, keď bude film hotový. 

Film ste si teda museli produkovať sami.

Áno, na filme sme pracovali trištvrte roka. Keď sme ho dokončili a poslali do Nowness, veľmi sa im páčil. Ponúkli nám špeciálnu premiéru na ich platforme. Stáli sme pred rozhodnutím, či ísť s filmom na festivaly, alebo ho dať na Nowness, kde bude okamžite prístupný pre široké publikum. Rozhodli sme sa pre Nowness, aby sa film hneď dostal k čo najväčšiemu množstvu ľudí. Byť tam je pre nás veľká česť a potvrdenie, že naša práca má hodnotu aj na globálnej úrovni.

Nebolo vám ľúto, že ste nevyužili možnosť prezentovať film na festivaloch?

Vôbec. Rozhodli sme sa, že na festivaly sa zameriame s ďalším filmom, ale filmu As Above So Below sme chceli dopriať široké zverejnenie. Pre nás bolo vzrušujúce, že ho môže vidieť obrovské množstvo ľudí hneď. Ako tanečníci často sledujeme, čo sa objavuje na Nowness – aký tanec alebo štýl je tam prezentovaný. Mať tam film s lockingom, ktorý som na tejto platforme dovtedy nevidel, a navyše niečo zo Slovenska, čo predtým tiež nebolo, bolo pre mňa obrovskou radosťou. Tento film predstavoval moje najhlbšie ciele a bol skvelou reprezentáciou toho, čo sme chceli dosiahnuť.

Snažíte sa inšpirovať ďalších umelcov. Ste učiteľom tanca a najnovšie ste sa stali aj ambasádorom programu Young Roma Talents.

Aj keď nemám toľko času, koľko by som chcel venovať práci s komunitou, snažím sa motiváciu a inšpiráciu prinášať prostredníctvom toho, čo robím. Keď ma oslovili z Young Roma Talents, bol som veľmi rád. Táto platforma mi umožňuje byť v priamom kontakte s ľuďmi, ktorí chcú posúvať svoje umenie alebo získať podporu. Vždy bolo mojou ambíciou odovzdávať skúsenosti, pomáhať menšinám a umelcom, ktorí chcú posunúť svoje umenie a páči sa im, ako to robím ja. Ak viem, vždy rád poradím a odovzdám im kľúčové poznatky, ktoré im môžu pomôcť dosiahnuť ich ciele.

Čo je podľa vás zásadné pre to, aby rómske deti mohli budovať svoj talent?

Najzásadnejšie je vzdelanie. Okrem toho je však nesmierne dôležité, aby deti mali priestor na rozvoj svojho talentu. Dnes je veľkou výhodou, že mnohé formy umenia sú dostupné – napríklad tanec, ktorý sa dá trénovať prakticky kdekoľvek. Nehovoriac o dostupnej inšpirácii na internete. 

Je tiež kľúčové, aby si mladí ľudia stanovili nejaký vyšší cieľ. To je podľa mňa jedna z najdôležitejších úloh mentora – ukázať im cieľ, inšpirovať ich a pomôcť im ho dosiahnuť. V rómskej kultúre je nesmierne veľa talentu a energie, ale na to, aby ten talent mohol rozkvitať, je potrebné smerovanie a vízia.

Ako ste to mali vy?

Ja som mal od malička pred sebou tie najvyššie ciele. Keď som začal tancovať, pozeral som na víťazov Juste Debout. Keď som začal točiť, sledoval som tie najlepšie tanečné filmy. Pýtal sa sám seba,  prečo by som to nemohol dokázať aj ja. Samozrejme, na začiatku som nevedel, aké náročné to bude a že mi to potrvá možno desať rokov, ale dôležité bolo, že som si stanovil cieľ.

Rovnako dôležité je vedieť si rozložiť veľký cieľ na menšie kroky. A k tomu je potrebná aj odvaha – nebáť sa zlyhať a stále ísť ďalej. Rád by som mladým umelcom ukázal, že tieto schody existujú. Že cesta k ich cieľom je síce náročná, ale ak majú jasnú víziu, je zvládnuteľná.

Bez čoho to podľa vás nejde?

Najdôležitejšie je, aby mali ľudia v sebe zapálený plameň. Nie každý, kto sa rozhodne byť tanečníkom, sa ním naozaj stane. Ale ak niekoho tanec alebo iné umenie baví a napĺňa, najväčší zážitok môže zažiť v sebe. Umenie je o tom vnútornom plameni, nie o vonkajších úspechoch. Ak ich vášeň vedie a robí ich šťastnými, potom to má zmysel bez ohľadu na to, kam ich to zavedie.

Pamätáte si, kto vo vás zapálil váš prvý plameň?

Áno, bolo ich viac. Napríklad Johnny Mečoch a Lady Mel v tanci, Pepe Ehrenberger v réžii a jedna z prvých bola pani učiteľka Orthová, ktorá ma učila výtvarnú výchovu na základnej umeleckej škole v Senici. Aj vďaka nej sa dnes venujem maľbe. Zo všetkých krúžkov, ktorým som sa venoval medzi piatym a desiatym rokom života, rezonuje vo mne najviac práve výtvarná výchova. Pani učiteľka Orthová bola perfektná – veľmi inšpiratívna, a zároveň mi verila. Rodičia ma prihlásili na výtvarnú, lebo si mysleli, že potrebujem zlepšiť jemnú motoriku, keďže som nevedel dobre držať ceruzku. O pár mesiacov neskôr im učiteľka výtvarnej volala, že som vyhral medzinárodnú súťaž.

Spätne si uvedomujem, aké dôležité bolo, že vo mne pani učiteľka videla potenciál a že mi pomohla zapáliť môj vnútorný plameň. Neskôr som sa výtvarnému umeniu nemohol venovať tak intenzívne, pretože všetku moju pozornosť si vyžadovali tanec a réžia. Ale maľba vo mne zostala, a to vďaka tejto skúsenosti na začiatku.

Dnes sa ale opäť aktívne venujete maľbe. Čo vás k nej znova priviedlo?

Pred približne tromi rokmi som sa opäť začal aktívne venovať maľbe. Stalo sa to v momente, keď som cítil potrebu stíšiť sa a viac sa sústrediť na svoj vnútorný svet. Mal som pocit, že som bol príliš prestimulovaný vonkajšími vplyvmi, a tak som sa stiahol do ateliéru a začal znovu maľovať. Začal som intenzívne tvoriť a vrátili sa mi techniky, ktoré som si osvojil ako dieťa. Inšpirujú ma prvky zo svetového umenia, ale aj veci, ktoré sú pre mňa podnetné v tanci či kresba a naivita malieb mojich detí.

Obrovskú inšpiráciu pre mňa predstavuje aj jazzová a funková hudba, ktorá je úzko spätá s New Yorkom – mestom, kde vznikli naše pouličné tanečné štýly. Je to taká surová autentickosť, ktorá bola vždy mojím cieľom v tanci, a teraz sa prenáša aj do mojej maľby. Rád pracujem s abstrakciou a surrealizmom, ktoré často vychádzajú z rapových textov alebo poézie, ktorá so mnou pohne. Tieto slová, emócie a impulzy sa potom snažím preniesť na plátno tým najprirodzenejším spôsobom.

Dá sa povedať, že sloboda je tým, čo vás k umeniu najviac priťahuje?

Určite. Umenie je sloboda v tej najčistejšej podobe. Je to o tom naučiť sa oslobodzovať od strachov, nebáť sa skúsiť niečo nové a neváhať urobiť aj to, čo možno nevieme, ale čo nás zaujíma. V umení je dôležité odhodiť obavy, ponoriť sa do procesu a nechať sa viesť.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].