Natočila film o ruskom sexuálnom násilí, ktoré sama prežila. Vraciame ženám kontrolu nad ich príbehom, hovorí Alisa Kovalenko

„Trauma so mnou zostala, ale naučila som sa s ňou žiť a to, že som prehovorila, mi naozaj pomohlo,“ hovorí ukrajinská režisérka.

Ukrajinská režisérka Alisa Kovalenko. Foto – Artem Galkin

Ukrajinská režisérka Alisa Kovalenko dlho nehovorila svojim blízkym o sexuálnom násilí, ktoré prežila v ruskom zajatí. Nechcela ich zraniť, ani na nich preniesť vlastnú traumu. Keď sa neskôr stretla s ďalšími ženami s podobnou skúsenosťou, pocítila, akú silu môže mať vzájomná blízkosť. „Nepoznali sme sa, ale objímali sme sa,“ spomína.

Z tohto stretnutia vyrástla spolupráca v organizácii SEMA Ukrajina a neskôr aj dokument Stopy (Traces), pod ktorý sa podpísala spolu s Marysiou Nikiťuk. Jeho protagonistkami je šesť žien, ktoré počas ruskej agresie zažili mučenie a sexuálne násilie. Kovalenko chcela zachytiť, ako sa postupne ujímajú rozhodovania o vlastnom živote, podporujú ďalších a vstupujú do verejného priestoru s požiadavkou spravodlivosti. Na začiatku pritom váhala, či dokáže takýto film nakrútiť.

Stopy získali Cenu publika v sekcii Panoráma na Berlinale 2026 a Kovalenko ich osobne uviedla na festivale Jeden svet. V rozhovore hovorí o tom, čo pre ňu znamenajú putá, prečo ľútosť nestačí a ako vyzerá hľadanie spravodlivosti počas pokračujúcej vojny.

Témou tohtoročného filmového festivalu Jeden svet bolo puto. Putá nás môžu obmedzovať, ale aj spájať. Kde vnímate puto vo vašom filme Stopy?

Vlastne je to jedno z hlavných posolstiev filmu. Potrebujete vytvoriť komunitu, v ktorej sa vďaka solidarite môžete uzdravovať, navzájom si pomáhať zotaviť sa a poskytovať si sesterskú podporu. Puto je však aj spoločný boj za spravodlivosť. A to, čo prežívame na Ukrajine, je náš spoločný boj. Putá sú nesmierne dôležité, pretože nás spájajú, keď sa musíme brániť alebo bojovať proti nepriateľovi či agresii.

Čo sa zmení, keď si človek uvedomí, že v tom, čo prežil, nie je sám?

Pre každú ženu je to veľmi individuálny proces. Aj ja som si prešla vlastnou cestou, pretože som bola sama, keď som hovorila o sexuálnom násilí, ktoré som prežila v zajatí. Svedectvo som podala v roku 2016 a bola som prvou ženou, ktorá o tom verejne prehovorila.

V roku 2019 ma hlavná protagonistka filmu Stopy Iryna pozvala na stretnutie s ďalšími ženami, ktoré prežili podobné násilie. Bol to okamih, keď sa ukrajinské ženy s touto skúsenosťou spojili do komunity. Keď som pocítila, že nie som sama, bol to pre mňa nesmierne silný moment. Vedela som, že existujú aj iné ženy, ktoré takéto násilie prežili, ale v tom čase – po začiatku ruskej agresie v roku 2014 – o tom nikto nehovoril. Spomínané stretnutie ma veľmi posilnilo. Cítite, že nie ste sama, a zároveň chcete pomáhať ďalším ženám, pretože keď počúvate ich príbehy, cítite veľkú empatiu a solidaritu. Verím, že mnohé ženy to prežívali podobne. Je to skutočne proces uzdravovania.

Pred niekoľkými rokmi – ešte pred začiatkom rozsiahlej invázie – som čítala americký výskum o občianskych organizáciách v USA združujúcich ženy, ktoré prežili násilie. Samozrejme, nešlo o násilie súvisiace s ozbrojeným konfliktom či vojnou. Výskum ukázal, že proces zotavovania bol oveľa rýchlejší u žien, ktoré boli súčasťou komunít alebo občianskych organizácií, než u tých, ktoré si touto cestou prechádzali osamote. Potvrdzuje to teda, že komunity nám pomáhajú uzdravovať sa. Komunita je miesto, kde sa cítite bezpečne a kde vám ľudia rozumejú, pretože prežili to isté. Miesto, kde vás podporujú a kde sa máte o koho oprieť. Je veľa faktorov, ktoré urýchľujú zotavovanie sa po traume.

Predpokladám, že účasť v komunite pomáha ženám aj prehovoriť.

Áno. Keď žena vstúpi do takejto komunity a vidí ostatné ženy hovoriť, sama si položí otázku, prečo by sa za to mala hanbiť. Je to výmena energie. Ľuďom, ktorí sa cítili veľmi izolovaní, pomáha táto skúsenosť otvoriť sa, pretože vidia podobné príbehy. Vidia príklady posttraumatického rastu a dáva im to nádej, že aj ony sa uzdravia. Samozrejme, nie úplne – nemôžeme povedať, že všetky takéto ženy sú šťastné.

Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa otvorili a prehovorili o skúsenosti so sexuálnym násilím v zajatí?

Je to dlhý príbeh. Do zajatia som sa dostala na začiatku ruskej agresie. V tom čase som ešte študovala dokumentárnu tvorbu na filmovej škole v Kyjeve a cítila som, že je dôležité zdokumentovať začiatok ruskej agresie v Donbase. Po dvoch týždňoch nakrúcania ma zajali a v zajatí som prežila násilie vrátane sexuálneho násilia. Po štyroch dňoch ma ruský dôstojník, ktorý ma znásilnil, prepustil a povedal mi, ako mám byť vďačná, že ma nepopravili. Úprimne, mala som šťastie, že som prežila, nech sa mi stalo čokoľvek. Nechcela som však mojou skúsenosťou traumatizovať rodinu, priateľov a blízkych ľudí. Nechcela som im naložiť na plecia bremeno tejto traumy. Zároveň som cítila, že je to vlastne moja zodpovednosť – podstúpila som riziko a išla som do veľmi nebezpečnej oblasti. Rozhodla som sa preto nechať si to pre seba.

Ako ste zvládali túto traumu a ako sa prejavovala?

Trauma a celkovo posttraumatická stresová porucha sa neprejaví hneď po tom, ako sa človeku niečo stane. Príznaky prichádzajú neskôr – u niektorých ľudí po šiestich mesiacoch či ešte neskôr – a následky sú naozaj hlboké. Po prepustení zo zajatia som veľa nakrúcala na fronte s ukrajinskou dobrovoľníckou jednotkou, takže som sa prostredníctvom tejto skúsenosti svojím spôsobom uzdravovala. Veľa som pracovala, potom som však film dokončila – a cítila som sa prázdna. Niečo sa vo mne zlomilo a každú noc som začala mávať nočné mory. Stále som sa vracala do okamihu, keď ma zajali.

Uvedomila som si, že s touto skúsenosťou musím niečo urobiť. Nevedela som čo, ale cítila som, že vo mne rastie niečo veľmi zlé a že nefungujem normálne. Preto som sa rozhodla hovoriť o skúsenosti zo zajatia, no v tomto čase stále len všeobecne.

V Kyjeve vtedy vzniklo experimentálne dokumentárne divadlo s názvom Divadlo vysídlených ľudí. Tak som tam išla. Bolo to akési laboratórium, kam mohol ktokoľvek prísť, rozprávať a spoločne premýšľať nad nápadmi. Zdalo sa mi to ako zaujímavý spôsob, ako reflektovať traumatizujúcu realitu, v ktorej žijeme, alebo to, čo sa nám stalo. A začala som hovoriť o zajatí.

Chcela som nájsť ľudí, ktorých väznili na tom istom mieste ako mňa. Nevidela som ich, ale vedela som, že ich mučili tiež, pretože ruský vojak mi to otvorene povedal. Zakladateľ divadla Georg Genoux sa ma ale opýtal, prečo chcem hovoriť o iných ľuďoch a nie o vlastnom príbehu. Bol prvým človekom, ktorému som ho vyrozprávala.

Ukrajinská režisérka Alisa Kovalenko. Foto – Khrystana Kulakovska

Aké to bolo?

Začali sme pracovať na experimentálnom dokumentárnom divadelnom predstavení, založenom na mojom svedectve. Rozprávala som o tom, čo sa mi stalo, ako ma zajali a čo sa dialo v prvý deň zajatia. Bolo to veľmi koncentrované predstavenie. Georg mi povedal, že by to mohla byť určitá forma terapie, pretože som o tom dovtedy nehovorila. Zároveň sme videli, že by som mohla povzbudiť ďalších ľudí, ktorí prežili podobné násilie – aj oni by o ňom možno prehovorili. Preto sme pracovali na spomínanom predstavení.

Premiéru sme mali v Nemecku a potom sme s divadlom predstavenie dvakrát odohrali v Kyjeve. Niektorí moji priatelia aj môj partner sa vlastne až vtedy dozvedeli, čo presne som v zajatí prežila, pretože som nenabrala odvahu povedať im to v súkromí. Bála som sa ich reakcie, bolo to naozaj ťažké. Ľahšie sa hovorí s ľuďmi, ktorých nepoznáte, než s tými, ktorých milujete. Stále sa bojíte, že im ublížite, hoci ide o vašu vlastnú traumatickú skúsenosť. Viete totiž, že ich tým môžete zraniť.

Keďže predstavenie bolo verejné, začali o ňom písať médiá a oslovila ma Ukrajinská helsinská únia pre ľudské práva. Dokumentovala vojnové zločiny páchané počas ruskej agresie v Donbase od roku 2014 a pozvala ma, aby som poskytla svedectvo v rámci prípadov vojnových zločinov, ktorým sa venovali. Opýtala som sa ich, či už zaznamenali veľa svedectiev žien, ktoré v zajatí prežili sexuálne násilie. Odpovedali, že som prvá. Samozrejme, takých žien bolo veľa, žiadna však o tom neprehovorila. Existoval okolo nich obrovský múr mlčania a stigmy. Taká bola realita a ja som nevedela, čo môžem urobiť ďalej.

Ako ste dostali nápad na film Stopy?

Kontaktovala ma už spomínaná hlavná protagonistka filmu Iryna. Je to vlastne úsmevné, v skutočnosti si ona našla mňa a nie naopak, ako si to mnohí myslia. Pôvodne som o tejto téme nechcela natáčať film, rozhodla som sa však Irynu podporiť, pretože som poznala jej príbeh a veľmi som si ju vážila.

Spoločne sme vybudovali komunitu a v organizácii SEMA Ukrajina už spolu pracujeme sedem rokov (organizácia združuje ženy, ktoré zažili sexuálne a rodovo podmienené násilie spojené s vojenským konfliktom – pozn. red.). Keď ma však Iryna pozvala na prvé stretnutie žien, ktoré prežili násilie, váhala som. Nebola som si istá, či to chcem alebo potrebujem. Mala som už syna a pýtala som sa samej seba, prečo by som mala ísť do takejto komunity a znova si pripomínať minulosť. Veď som si to už prostredníctvom divadla trochu spracovala, podala som svedectvo a urobila, čo som mohla. Tým sa to pre mňa skončilo. Trauma so mnou zostala, ale naučila som sa s ňou žiť a to, že som prehovorila, mi naozaj pomohlo.

Na začiatku ste teda mali obavy, že by ste sa mohli znova vracať k vlastnej traume. Aké to pre vás napokon bolo, keď sa obzriete spätne?

Keď som prišla do spomínanej komunity, so všetkými tými ženami som sa stretla prvýkrát. Hoci sme sa nepoznali, objímali sme sa. Bolo to naozaj pekné. Potom sme mali dve stretnutia, na ktorých sme hovorili o svojich skúsenostiach. Cítila som na nich obrovskú empatiu a solidaritu. Cítila som, že chcem tieto ženy podporiť, a ony o tú podporu stáli. Bol to skutočný pocit sesterstva a chvíle, ktoré mi dodávali veľkú silu. Preto som si povedala, že spolu možno môžeme urobiť niečo dôležité. A tak som zostala.

Keď hovoríme o ľuďoch, ktorí prežili sexuálne násilie, často sa sústreďujeme na to, čo im bolo spôsobené. Ako rozprávať ich príbehy bez toho, aby sme ich zredukovali na jednu z najhorších skúseností ich života? Ako ste k tomu pristupovali vo svojom filme?

Aj to bola dlhá cesta. Veľká časť našej práce spočívala v zmene naratívov o obetiach, neviditeľnom utrpení a mlčaní. Stigma a hanba sú v našej spoločnosti veľmi hlboko zakorenené, naozaj existujú. Pýtali sme sa preto samy seba, čo s tým môžeme urobiť. Bolo pre nás veľmi dôležité zmeniť tieto naratívy, pretože pokiaľ s nimi budeme žiť, nikdy nevytvoríme zdravé empatické prostredie.

Ľudia budú tému sexuálneho násilia stále odsúvať, pretože im nepríjemná. V istej chvíli sme si uvedomili, že najlepšie bude ukázať nielen zotavovanie, ale aj posttraumatický rast – ako sa ženy, ktoré prežili násilie, ujímajú vedenia. Vnímať ich nielen ako svedkyne minulosti, ale ako aktérky zmeny. Najlepším spôsobom, akým sa dali tieto naratívy prelomiť, bol podľa mňa fakt, že sa tieto ženy stali aktivistkami a začali bojovať za uznanie a spravodlivosť.

Aké konkrétne naratívy ste chceli búrať?

Ľudia boli zvyknutí vidieť plačúce ženy s rozmazanými tvárami, ktoré rozprávajú niečo hrozné o svojej traume. My sme ukazovali úplne iný obraz – stali sme sa aktivistkami a obhajkyňami ľudských práv. Keď ľudia videli tento príklad, začali si hovoriť, že to vyzerať aj takto.

Dnes napríklad na Ukrajine nepoužívame slovo „obeť“, ale hovoríme o ľuďoch, ktorí prežili násilie. Samozrejme, „obeť“ je právny pojem v oficiálnych dokumentoch, ale ak hovoríte o ženách, ktoré sú nažive a prežili násilie, nemali by ste ich označovať za obete. Predtým – v rokoch 2014 až 2017 – to bolo bežné – každý bol „obeťou“. Zmena je však dlhodobý proces a stále máme pred sebou veľa práce.

Myslím si, že je dôležité ukázať aj druhú stránku – schopnosť samostatne konať a rozhodovať o sebe. Hlavným cieľom tohto typu zločinu je totiž urobiť z človeka objekt. Preto je veľmi dôležité vrátiť žene kontrolu a opäť ju postaviť do pozície človeka. Ukazovanie tohto príkladu zatiaľ vnímam ako najlepšiu cestu.

A práve to som chcela ukázať v Stopách – cestu človeka-obete, ktorá prežila, k poznaniu, že prostredníctvom komunity a solidarity existuje cesta k zotaveniu. A tiež cesta, ako znovu získať možnosť konať a rozhodovať o sebe, stať sa líderkou a bojovať za spravodlivosť.

Tvorkyne a protagonistky filmu Stopy na festivale Berlinale 2026. Foto – Stefanie Schmid Rincon

Aj pri nakrúcaní sa však človek môže stať objektom. Mali tieto ženy do istej miery kontrolu nad tým, ako ste ich zobrazovali?

Rozhodnutie začať nakrúcať vzniklo spoločne vnútri komunity. Rozhodli sme sa preň ja, Iryna a ďalšie tri členky vedenia organizácie – všetko ženy, ktoré prežili násilie. Podarilo sa nám získať grant na dokumentovanie zločinov proti ľudskosti a rozhodli sme sa, že pre našu organizáciu je dôležité vytvoriť dokument, ktorý by sa mohol stať nástrojom na uchovanie pamäti a zosilnenie hlasov, na obhajobu práv a boj za spravodlivosť.

Keď sme začali dokumentovať vojnové zločiny, rozhodla som sa, že svedectvá nebudem nakrúcať, iba zvukovo zaznamenávať. Nešlo teda o človeka ako objekt, ale o jeho svedectvo. Dôležité bolo tiež, že som nebola len režisérkou. Sama som prežila násilie a v tom čase som sa tejto oblasti roky venovala. Keď sme teda s Irynou prišli, boli sme dve ženy, ktoré samy prežili násilie a zaznamenávali skúsenosti ďalších. To nie je to isté, ako keď prídete zvonku. Ženy v dokumente teda nikdy neboli iba objektmi. Pre mňa osobne v tom bolo niečo kolektívne.

Proces vzniku filmu sa teda nedá oddeliť od práce komunity a organizácie, pretože niekedy som nakrúcala, a zároveň si plnila povinnosti členky vedenia organizácie SEMA Ukrajina. Inokedy som zasa nemohla nakrúcať, pretože som sa musela venovať svojej práci.

Možno pri strihu človek cíti väčší odstup, pretože pracuje s jednotlivými časťami. Svedectvo, ktoré môže trvať sedem hodín, musíte najprv stlačiť do štyridsiatich minút a potom do desiatich. Pre mňa to však nikdy nebol bežný proces tvorby filmu. Rozhodla som sa tento film nakrútiť ako žena, ktorá sama prežila násilie, nie ako režisérka. Ako režisérka by som ho nikdy nenakrútila.

Na filme ste spolupracovali aj s ukrajinskou scenáristkou Marysiou Nikiťuk a s už spomínanou Irynou. Čo vám dala táto spolupráca pri práci s tak náročnou témou?

Iryna bola hnacou silou. Už na prvom stretnutí s ňou a ostatnými ženami sme sa rozprávali o tom, aký dôležitý by mohol byť dokumentárny film. Cítila, že ho treba nakrútiť. Bolo to spoločné rozhodnutie, ale bez Iryny by som ho nikdy neurobila. Na začiatku celého procesu som v nej mala veľkú oporu. Marysia prišla neskôr.

Mali sme malý rozpočet, no ja som si povedala že viem nakrúcať, strihať, mám kameru aj ostatné vybavenie, takže veľkú časť už máme pokrytú a môžeme ušetriť. Možno som však precenila svoje sily.

Keď sme spolu s Irynou začali pracovať so svedectvami a zaznamenávať ich, niekedy sme ich za jeden deň zaznamenali šesť. Bolo toho veľa. Sú to hrozné príbehy ľudí, ktorých v zajatí mučili. Pamätám si deň, keď sme zaznamenali šesť príbehov a posledný bol Oľhin, jednej z protagonistiek filmu. Rozprávala, ako vo vedľajšej cele mučili jej syna. Ja mám tiež syna, takže ma to úplne zničilo.

Predstavovala som si, aké by to bolo, keby vo vedľajšej cele mučili môjho syna. A potom som so všetkým týmto drsným desivým materiálom ako z nočnej mory musela pracovať ďalej. Musela som ho počúvať znova a znova, pretože som strihala zvuk, snažila sa upraviť svedectvá, vyčistiť nahrávky a poskladať ich do príbehu. Mesiac som umierala. Zobudíte sa a celé hodiny počúvate hrozné veci. Idete spať a o všetkých tých hrôzach máte nočné mory. Na druhý deň sa zobudíte a počúvate znova. Uvedomila som si, že takto to nepôjde.

A vtedy prišla Marysia.

Potrebovala som niekoho, o koho by som sa mohla oprieť aj po tvorivej stránke, aby som v tom nebola sama. Vtedy som ešte nevedela, či to bude celovečerný, krátky alebo stredometrážny film. Nevedela som, aký bude jeho vizuálny jazyk. Marysia má skúsenosti z hraného filmu a ja som si myslela, že by z toho možno mohlo vzniknúť niečo hybridné. Dokonca som uvažovala, že by sme ženy možno vôbec nevideli a film by stál skôr na ich svedectvách. Bolo to obdobie hľadania.

Som však taká radikálna dokumentaristka, že som sa nedokázala vydať cestou hybridných foriem, takže sme sa vydali cestou dokumentu a Marysia zostala. Bolo to veľmi dôležité, pretože keď sme začali pracovať na prvom hrubom zostrihu a dávať materiál dohromady, bola pri tom Marysia aj strihač Nikon Romančenko. Cítila som, že v tom nie som sama. Veľmi to pomohlo položiť základy ďalšieho rozvíjania príbehu aj strihu.

Kde vnímate hranicu medzi empatiou a ľútosťou? Môže aj dobre mienená ľútosť voči ľuďom, ktorí prežili násilie, byť niekedy ďalším spôsobom, ako ich udržiavať v roli obetí?

Ľútosť je presne to, čo môžete cítiť voči typickej obeti. Pri empatii ste však oveľa viac zaangažovaní a pripravení pomôcť. Udalosti vo vás vyvolajú nielen ľútosť či smútok, ale aj odhodlanie podporiť druhého. Nazývam to aktívnou empatiou, ktorá je podľa mňa zmysluplnejšia a podstatnejšia.

Je to ako keď idete po ulici a vidíte niekoho trpieť. Môžete pocítiť ľútosť, povedať si, že vás to mrzí, a ísť ďalej. Empatia je však to, keď ste pripravení zastaviť sa a pomôcť. Cítite pri nej oveľa silnejšie emocionálne prepojenie – nielen základnú ľútosť, ktorú pociťujeme pri niečom zlom či smutnom. V tom je tá hranica.

Myslím si, že dokumentárny film nám umožňuje budovať veľmi silné mosty empatie, pretože ľudia sa môžu ponoriť do príbehov a svetov iných ľudí. Dôležité však je, čo v nich zostane na konci. Pri aktívnej empatii je zaujímavé, že nevidíte ženy iba plakať a trpieť, ale pozorujete, ako berú celý proces do vlastných rúk – usilujú sa o spravodlivosť a formujú vlastné životy. Keď vidíte, že človek, ktorému bolo ublížené, niečo robí, vyvoláva to vo vás emócie na inej úrovni. Nemôžete k nemu cítiť iba ľútosť.

Pri Stopách som nechcela, aby si niekto pomyslel, že je to film o úbohých Ukrajinkách, ktoré znásilnili Rusi. Po svetovej premiére na festivale Berlinale za nami prišlo množstvo ľudí a hovorili, že im náš film dodáva silu. Vtedy som si povedala, že to, čo sme chceli dosiahnuť, sa podarilo. Ľudia film nevnímali ako snímku o obetiach, ktoré len ľutujete. Mnohí si boj týchto žien vážili, obdivovali ho a chceli nás podporiť. A to je aktívna empatia.

Vojna na Ukrajine trvá už veľmi dlho, na jej začiatku sme videli veľkú solidaritu z iných krajín. Ako to vnímate dnes, pretrvala? A čo pozorujete ako filmárka, ktorá sa tejto téme venuje, keď prichádzate so svojimi snímkami do iných krajín?

Je to veľmi zložité. Pri Stopách cítim od publika veľkú solidaritu. Myslím si, že tento film ľudí hlboko zasahuje, pretože v centre príbehu je človek, a akosi to naozaj funguje – diváci sa do filmu veľmi silno emocionálne zapájajú.

Vo všeobecnosti však teraz nemám pocit, že by sa tomu, čo sa deje na Ukrajine, venovala pozornosť, akú si to dianie zaslúži. Necítim dostatok solidarity. Akoby si na ľudia na tento konflikt zvykli. Je to trochu ako šum v pozadí. Možno je v ľudskej povahe niečo, kvôli čomu si povieme, že ak sa neustále deje niečo zlé, s čím nič nezmôžeme, môžeme jednoducho zavrieť oči. Ale napríklad aktuálne je v Kyjive úplné peklo.

Ukrajinská režisérka Alisa Kovalenko. Foto – Yulia Kochetova

Ako to tam teraz vyzerá?

Pred pár dňami išli moja mama a otec kúpiť chlieb a dvakrát sa ocitli pod bombardovaním. Mohli zomrieť. Rusi bombardujú mosty – môj syn chodí do školy na pravom brehu, zatiaľ čo my bývame na ľavom. To, čo sa deje v Kyjive a niektorých ďalších ukrajinských mestách, je hrôza a teror. Pre civilistov je to jedna z najhorších situácií od začiatku rozsiahlej invázie.

Nechceme svoju bolesť prenášať na všetkých ostatných, ale chcem ukázať, že nie sme len ľudia, ktorí sedia doma a plačú. Aj uprostred apokalypsy dokážeme žartovať a vzdorujeme. Máme však svoje hranice, a preto sú pre nás solidarita, záujem a pozornosť veľmi dôležité. Niekedy mi tento záujem a pozornosť dodávajú energiu pokračovať v boji.

Zdá sa mi však, že záujem sa vytratil. Na jednej strane si poviete, že ľudia chcú chrániť samých seba. Myslím si ale, že je smutné, keď sa tragédia a bolesť iných ľudí, ktorí sú vám blízki, stanú niečím normálnym. Niekedy mám pocit, že každý deň musíme začínať od nuly a že na nás všetci zabudli.

Čo vám dodáva silu? Čo vás napĺňa?

Ľudia. Myslím si, že ľudia sú najväčším zdrojom energie. Je to rovnaké ako v komunite. Niekedy vidíte úžasných ľudí, ktorí vzdorujú, takže si poviete, že sa nepoddáte, pretože tento skvelý človek robí niečo dôležité. Je to akási výmena motivácie a inšpirácie prostredníctvom vzdoru či odolnosti ľudí, ktorí aj v neznesiteľných podmienkach robia neuveriteľné veci. To mi dodáva veľa sily.

A tiež ľudia vedľa vás, ktorí pokračujú v práci. Sú unavení rovnako ako vy, ale pracujú ďalej, a tak pokračujete aj vy. Iná možnosť nie je. Ak prestaneme, sami si podpíšeme úmrtný list. Preto nemôžeme prestať, nemáme ten luxus.

No silu mi dodáva aj láska. Je stále dôležité – a nie je to ľahké – nechať priestor láske a blízkym. To je najsilnejšia batéria, akú poznám – a vydrží dlho. Je to podobné ako s pozitívnou a negatívnou slobodou. Vždy si musíte zvoliť cestu boja za niečo, nie proti niečomu. Samozrejme, bojujeme proti agresorovi, ale v podstate ide o to, za čo bojujeme: za budúcnosť môjho syna, tejto generácie, za slobodu a demokraciu. Aby sme v čase, keď sa môj syn bude môcť sám rozhodovať, žili vo svete základných ľudských hodnôt, nie pod diktatúrou a okupáciou.

Ženy vo vašom filme Stopy nehľadajú len spôsob, ako pokračovať vo svojom živote, ale aj spravodlivosť. Je vyvodenie zodpovednosti voči páchateľom koncom tohto procesu, alebo iba jeho začiatkom?

Spravodlivosť má mnoho podôb. Často ju vnímame veľmi úzko – existuje zločin a zaň nasleduje trest. Keď sa však pozriete na medzinárodné alebo vnútroštátne trestné právo, medzi zločinom a trestom je veľmi dlhá cesta. V prvom rade sa proces spravodlivosti nemôže začať bez svedectiev. Prvým krokom k spravodlivosti je hlas – možnosť ľudí, ktorí prežili násilie, hovoriť o tom, čo zažili. Inak nebudeme mať svedectvá, s ktorými by sme mohli pracovať, ani základ, na ktorom by sme mohli stavať ďalej. Preto sú hlasy dôležité a preto je dôležité prelomiť mlčanie. Musíme zdokumentovať všetky vojnové zločiny.

Ďalej je dôležité uznanie. Uznanie na vnútroštátnej úrovni, keď sú ľudia, ktorí prežili násilie, rozoznaní a získajú osobitné postavenie – pretože aj to je súčasťou starostlivosti o nich a budovania ekosystému tohto procesu. A tiež uznanie na medzinárodnej úrovni, keď medzinárodné spoločenstvo vie, že k týmto zločinom dochádza a že existujú dôkazy.

Takmer dva roky sme bojovali za zaradenie Ruska na takzvaný „zoznam hanby OSN”, teda zoznam strán, ktoré sa dopúšťajú sexuálneho násilia súvisiaceho s ozbrojeným konfliktom. Ruské sily tieto zločiny páchajú systematicky. Vytvorili sme koalíciu ukrajinských organizácií žien a mužov, ktorí prežili násilie, spustili advokačnú kampaň a napísali generálnemu tajomníkovi OSN Antóniovi Guterresovi. Ten Rusko varoval, no režim to mal, samozrejme, úplne „na háku“ a pokračoval.

Zaradenie Ruska na zoznam bolo aj jedným z cieľov kampane spojenej s filmom. Tento cieľ sme dosiahli, v máji tohto roka António Guterres oficiálne oznámil, že Rusko bolo zaradené na zoznam.

Niekto si možno povie, že je to maličkosť – veď čo to už znamená? V skutočnosti to však je veľký krok, pretože medzinárodné spoločenstvo uznáva, že Rusko pácha tieto zločiny. Aj malé, pre niekoho neviditeľné kroky tvoria dieliky mozaiky spravodlivosti, ktorej konečným cieľom je potrestanie páchateľov. Nevieme však, či sa dožijeme potrestania všetkých. Preto je dôležitá aj samotná cesta k spravodlivosti a to, aby v jej centre boli ľudia, ktorí násilie prežili. Veď čo iné máme robiť, len čakať?

Ukrajinská režisérka Alisa Kovalenko. Foto – archív AK

Aké ďalšie ciele chcete vašou kampaňou dosiahnuť?

Naša kampaň za spoločenský dosah filmu a oscarová kampaň sa do istej miery spojili. Prostredníctvom oscarovej kampane vlastne zviditeľňujeme kampaň za spoločenský dosah filmu. Ide nám skôr o dlhodobé veci. Je pre nás napríklad dôležité, aby sa ľudia, ktorí prežili násilie, vo väčšej miere zapájali do procesu vytvárania spravodlivosti. Za jeden rok však nedokážeme zmerať, či sa ich do toho či onoho procesu zapojilo viac.

Nedávno som bola na Norimberskom fóre – na legendárnom mieste, kde sa pred osemdesiatimi rokmi súdili vojnové zločiny nacistického Nemecka z druhej svetovej vojny. Hovorila som tam z pozície ženy, ktorá sama prežila násilie, o tom, aké dôležité je zapájať ľudí s touto skúsenosťou do mechanizmov vytvárania spravodlivosti. Nebola to filmová konferencia – boli tam odborníci na medzinárodné právo, prokurátori a diplomati. Všetci za mnou prichádzali a hovorili, aké dôležité je pre nich počuť môj pohľad. Práve títo ľudia môžu rozhodnúť o zapojení ľudí, ktorí prežili násilie, do procesu nastolenia spravodlivosti. Verím preto, že sa nám podarí naplniť veľa dlhodobých cieľov.

Nedokážem však pomenovať iba jeden konkrétny cieľ, ktorý chceme dosiahnuť. To najlepšie, čo by sa nám mohlo podariť, je poraziť Rusko. Naším cieľom sú aj ďalšie sankcie alebo využitie zmrazených ruských aktív na vyplatenie odškodného ľuďom, ktorí prežili násilie. Neviem ale, ako tento cieľ dosiahneme. Prostredníctvom filmu sa snažíme upozorňovať na všetky tieto otázky a hovoriť aj o tom, ako sa ľudia, ktorí prežili násilie, ujímajú vedenia.

Téma festivalu Jeden svet puto v nás často evokuje niečo, čo nás spája. Existujú však aj putá, z ktorých sa možno potrebujeme oslobodiť. Čo podľa vás človek potrebuje opustiť, aby ho navždy neurčovalo to najhoršie, čo sa mu stalo?

Povedala by som, že aj prehovoriť je spôsob, ako sa oslobodiť. Prelomiť mlčanie a stigmu je veľmi veľká vec. Prináša vám to slobodu. Neviem však, či môžem povedať jednu vec, ktorá by platila pre všetkých.

Myslím si, že vytváranie silných väzieb s inými ľuďmi nám pomáha oslobodiť sa z pút. Možno to znie zvláštne, ale takto to funguje. Mnohí ľudia to sami nedokážu a tieto väzby sú pre nich ako záchranné lano. V tejto konkrétnej situácii je teda podľa mňa najdôležitejšou cestou, ako sa oslobodiť z pút, vytváranie nových pút – cítiť spojenie s druhými ľuďmi a so svetom. Budovanie takýchto väzieb nám pomohlo zotaviť sa a znovu nadobudnúť pocit, že žijeme.

Pamätám si, ako sme na začiatku mali v našej komunite workshop s psychológom. Požiadal nás, aby sme si vzali papier, nakreslili kruh, umiestnili doň seba a kreslili čiary: ja – mama, ja – priateľ a tak ďalej. Čím viac týchto spojení máte, tým pevnejšie stojíte na zemi. Myslím si, že putá, ktoré si vytvárame, nám pomáhajú stáť pevne na zemi a byť stabilnejšími, ale tiež nám rozširujú obzory. Dávajú nám iný pohľad na realitu a obohacujú nás. A keď sme ako ľudia bohatší, máme viac nástrojov na to, aby sme so svojou traumou bojovali a liečili ju. Obrazne povedané, máme viac liečebných možností, viac liekov.

Tvorkyne a protagonistky filmu Stopy na festivale Berlinale 2026. Foto – Stefanie Schmid Rincon

Čo by ste chceli, aby si diváci odniesli z kina po pozretí filmu Stopy?

Svetlo. Nádej. Myslím si, že je niečo veľmi zaujímavé na tom, keď vidíte človeka, ktorému bolo ublížené, a potom sledujete, ako sa zotavuje, znovu získava silu, začína pomáhať druhým a opäť získava možnosť konať a rozhodovať o sebe. Niečo sa vo vás deje a svojím spôsobom vás to uzdravuje. Akoby ste si tým procesom prešli sami. A práve to vám dodáva silu, pretože tento zážitok zároveň dáva nádej, že niečo také je možné nielen pre túto ženu, ale aj pre vás, vašich priateľov, ďalších ľudí, náš svet, pre nás ako ľudstvo.

Prostredníctvom tejto ženy veríte – vo filozofickom zmysle –, že na tomto svete existuje nádej. Preto si myslím, že mnohí ľudia tento príbeh napriek jeho ťažkej téme vnímali ako posilňujúci, dokonca uzdravujúci. Ten uzdravujúci moment spočíva v tom, že vďaka tomuto príbehu veríme, že ľudskosť a ľudská dôstojnosť, dobrí ľudia môžu poraziť zlo a že obeť sa môže stať bojovníčkou. Myslím si, že je to dôležité pre nás všetkých. Žijeme vo veľmi neistom a manipulovanom svete plnom dezinformácií a je dôležité vidieť príbehy odolnosti.

Alisa Kovalenko Ukrajinská režisérka a členka organizácie SEMA Ukraine, ktorá združuje ženy, ktoré zažili sexuálne a rodovo podmienené násilie súvisiace s vojenským konfliktom. Filmovo debutovala v roku 2015 filmom Alisa inWarland. Na festivale dokumentárnych filmov Jeden svet 2026 bol premietaný jej najnovší film Stopy (Traces).

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].

Najčítanejšie

  1. Z osady prešla do detského domova. Je ťažké snívať, keď vyrastáte v takých podmienkach, hovorí o Oxane jej mentorka

    Jana Gombošová
    Z osady prešla do detského domova. Je ťažké snívať, keď vyrastáte v takých podmienkach, hovorí o Oxane jej mentorka
  2. Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie

    Lucia Matejová
    Učiteľka z Luníka IX: Stalo sa mi, že žiačky s chrípkou ušli z domu do školy, lebo im chýbalo vyučovanie
  3. Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka

    Lucia Matejová
    Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
  4. Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu

    Marián Smatana
    Vyrastal v generačnej chudobe: Myslel som si, že to tak má byť a nádej mi svitla, až keď som odišiel z domu
  5. Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová

    Klaudia Goroľová
    Rómovia majú krásny zvyk, počas Vianoc si navzájom odpúšťajú, hovorí etnologička Jana Belišová