K islamskému náboženstvu ju priviedla zvedavosť a snaha nájsť odpovede na životné otázky. „Islam ma presvedčil svojou logickosťou, vedeckými dôkazmi a jasnou štruktúrou, no zároveň bez cirkevnej hierarchie,“ vraví Zuzana Hasna.

Téma moslimiek je na Slovensku je podľa nej vnímaná najmä cez mediálne stereotypy. „Myslím si, že najčastejšími naratívmi sú klišé ako nevzdelaná, nesvojprávna, týraná či chudera,“ opisuje. Hovorí však, že v drvivej väčšine prípadov to nie je pravda. „Tieto predstavy však, žiaľ, určujú kvalitu života moslimiek najmä v Európe.“

Hidžáb, teda moslimskú šatku, nenosí kvôli manželovi, považuje ho za neoddeliteľnú súčasť svojho života. „Vyjadruje, kto som. Je pre mňa vyjadrením sebaúcty a zdržanlivosti smerom k iným. Hidžáb nie je len o šatke, je to kompatibilný súbor slušnosti, zjavu a vystupovania,“ vyratúva členka Islamskej nadácie na Slovensku.

Cestu k prekonaniu škodlivých stereotypov vidí v osobnej skúsenosti. „Jednotlivec môže byť pozitívnym vzorom, žiť v zhode so svojou vierou a zároveň prejavovať rešpekt a láskavosť k iným,“ vraví aktivistka.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako na jej konverziu na islam reagovala rodina; prečo sa vydala „z rozumu“; aj čo môže spraviť každý z nás, aby sme sa nezraňovali a lepšie si rozumeli.

V akej viere ste vyrastali?

Môj otec je stále neveriacim človekom, v čase môjho detstva bol presvedčeným komunistom. Mama nás však učila modliť sa v duchu kresťanstva, hoci do kostola sme chodili len na Vianoce. Navštevovala som hodiny náboženstva, no nenachádzala som tam uspokojivé odpovede na moje otázky, čo považujem za východiskový bod v mojom ďalšom smerovaní. Verila som v Boha, ale potrebovala som si pospájať súvislosti, dôsledky a následky. Tieto momenty ma motivovali pátrať na vlastnú päsť.

Čo vám chýbalo, že ste začali hľadať náboženstvo, ktoré vás vystihne?

Na akúkoľvek otázku som dostala strohú odpoveď typu, že mám potichu sedieť, počúvať a veriť. Tento prístup ma však neuspokojoval a stal sa impulzom, ktorý ma posunul k vlastnému hľadaniu. Mám rada logické súvislosti a neustále sa pýtam otázku „prečo“. Prečo sa strieda deň a noc, ako z malého semienka vyrastie mohutný strom, prečo sme si takí rozdielni alebo prečo sa vôbec modlíme? A prečo sme na tomto svete?

Nezodpovedané otázky ma hnali ďalej. V tej dobe však neexistoval internet, takže som pravidelne chodievala do knižnice a študovala rôzne náboženstvá, aby som našla odpovede. Ako čas plynul, otázok pribúdalo. Do môjho života však postupne vstúpili ľudia a situácie, ktoré mi ukázali správny smer. Dnes, s odstupom času, viem, že sa mi nemohlo stať nič lepšie. A som za to nesmierne vďačná!

Čo vás priviedlo práve k islamskému náboženstvu?

Zvedavosť. Keď som mala otázky, ktoré mi nikto nedokázal uspokojivo zodpovedať, narazila som na islam, ktorý však v tom čase nebol tak nepopulárny, ako je teraz. Islam ma presvedčil svojou logickosťou, vedeckými dôkazmi a jasnou štruktúrou, no zároveň bez cirkevnej hierarchie. Dávalo mi to zmysel a nadobudla som pocit, že to je pre mňa to „pravé orechové“.

Fascinovalo ma, že islam povzbudzuje človeka klásť si otázky a hľadať odpovede nielen vo viere, ale aj vo vede a každodennom živote. Namiesto pasívneho prijímania informácii teda aktivizuje ku kritickému a argumentačnému mysleniu. Rovnako som v islame našla harmóniu medzi duchovným a praktickým životom. Našla som odpovede na moje otázky a akýsi môj vnútorný pokoj. Keď som vyslovovala „šahádu” (islamské vyznanie viery, pozn. red.) cítila som sa ako znovuzrodená.

Dnes viem, že to všetko nebola náhoda, ale súčasť môjho osudu – po arabsky qadar. Všetko dianie je výsledkom Božieho plánu a múdrosti. Vždy máme slobodnú voľbu výberu medzi niečím, ale v konečnom dôsledku sa to deje v súlade s Jeho vôľou. Boh, Alláh, God, Gott, Isten, Yahwe – síce ho oslovujeme rôzne, no stále je to jeden a jediný. Najvyšší, najmilosrdnejší a najmilostivejší.

Zažili ste aj nejaký konkrétny moment, pro ktorom ste si povedali, že islamské náboženstvo ste vy?

Islam ako pojem v sebe nesie hlbokú symboliku podrobenia sa Bohu a jeho vôli. V arabskom jazyku slovo islam doslova znamená „odovzdanie sa“ alebo „podriadenie“. Myslím, že presne podľa tohto kľúča sa snažím žiť. Ráno vstávam s nasadeným, akoby to mal byť môj posledný deň a večer si líham s vďačnosťou a bilanciou, čo všetko som mohla ešte stihnúť. Čas letí závratnou rýchlosťou a my máme tendenciu veci odkladať na neskôr. Tlačíme pred sebou „náklad”. Ale konali by sme rovnako, keby vieme koľko nám zostáva do konca?

Snažím sa využiť dni na maximum. Život nám prináša výzvy a skúšky, ktorým musíme čeliť, spolu s príležitosťami rásť. Snažím sa statočne ustáť všetky stretnutia a situácie, mantinelmi sú pre mňa ľudskosť a čestnosť – po arabsky sidq. Je to jedna z najvyšších cností v islame a znamená hovoriť pravdu, konať spravodlivo a dodržiavať sľuby. Som názoru, že aktívne konanie dobra má efekt snehovej gule a v medziľudských vzťahoch je nákazlivé pri budovaní úcty a rešpektu. Zoberme do úvahy iba obyčajný hrejivý úsmev na cudzích ľudí na ulici. Zvyčajne ho odplatia úsmevom. A zrazu sa všetko zdá krajšie! Život sám o sebe nie je vôbec ľahký, ale dôležité je udržiavať balans.

Je to o dôvere Bohu a zároveň o snahe byť dobrým človekom. Byť statočná neznamená byť neomylná alebo neporaziteľná. Znamená to nevzdávať sa, keď čelíme prekážkam, a zostať zásadoví v našich hodnotách. Toto ma charakterizuje a je to moja konštanta – ale skôr celoživotná než momentová.

Aké boli kľúčové momenty alebo udalosti, ktoré ovplyvnili vaše rozhodnutie aj oficiálne konvertovať na islam?

Stala som sa moslimkou z vlastného presvedčenia. Každé letné prázdniny som brigádovala, aby som si zarobila na zimnú lyžovačku alebo cestovanie mimo Slovenska. Keď som mala šestnásť rokov, pracovala som ako predavačka zmrzliny. Na konci prázdnin, keď som mala dostať dvojmesačnú výplatu, sa stala udalosť, ktorá ma hlboko ovplyvnila. Môj šéf vyhlásil, že nemá peniaze na zaplatenie.

Bol pri tom iný muž, ktorý ho okamžite upozornil slovami: „Zaplať svojmu pracovníkovi skôr, než mu uschne pot na čele!“ Tento výrok pochádza od proroka Mohameda, ktorého moslimovia považujú za pečať prorokov. Učil svojich nasledovníkov, aby boli čestní a spravodliví voči ostatným. 

Bol to tento moment, ktorý vás podnietil k hlbšiemu štúdiu islamu?

Áno, niektoré prvky ma oslovili natoľko, že som ich začala zavádzať do svojho života. Čítala som Korán, ktorý bol zapísaný už v 7. storočí, a fascinovali ma vedecké poznatky, ktoré obsahoval. Detailné opisy fungovania sveta – ako napríklad rozdiely medzi slanou a sladkou vodou, pohyb hôr a oblakov, tajomstvá mozgu či vývoj ľudského embrya – ma presvedčili, že takými dôkladnými znalosťami môže disponovať jedine Boh – Stvoriteľ všetkého. Tento proces bol pre mňa cestou sebapoznania a hľadania pravdy, ktorá ma napokon priviedla k islamskej viere.

Neudialo sa to teda kvôli láske, ako si to mnohí ľudia pri konvertitkách myslia.

Nie, moslimkou som sa stala ešte predtým, než som spoznala manžela. Nekonvertovala som kvôli nemu alebo z lásky k nemu, ale na základe vlastného presvedčenia a rozhodnutia. Ale áno, ženy často zmenia vieru z lásky, niekedy sú ochotné aj poprieť samé seba a svoje potreby. Avšak ako láska postupne vyprcháva, vyprchá často aj ich konfesijný entuziazmus.

V akej životnej fáze ste sa nachádzali, keď ste sa odhodlali k tomuto kroku?

S odstupom času to vystihuje slovenské slovné spojenie „Mladosť, pochabosť!” Vtedy som žila pre prítomný okamih a vôbec som si neuvedomovala možné dôsledky. Cítila som slobodu a vnútornú silu. Išla som si za svojimi dievčenskými snami. Chcela som veľa cestovať, vzdelávať sa a žiť spokojne. Dnes môžem tiež skonštatovať, že sa mi to všetko splnilo – vďaka Bohu.

Akurát by som občas nostalgicky rada vrátila čas, aby som mladosť mohla využiť ešte produktívnejšie. To už ale zostane taký môj nesplnený sen v dinosaurom veku.

Ako vaša rodina a blízke okolie reagovali na vaše rozhodnutie prijať islam?

Rodičia to prijali ako fakt. Bývala som na internáte, tak im to možno bolo aj jedno. Nedialo sa to celé veľmi intenzívne. Pamätám si ale, že im vadil zvoniaci budík pred východom slnka alebo „hladovanie“ počas mojich prvých Ramadánov v rodičovskom dome.

„Dobroprajné“ okolie – česť výnimkám – načrtlo mojej mame mnoho zaujímavých scenárov. Paradoxne, všetky boli tragické. Niektorí ľudia jej nosili výstrižky z novín, ako môžem dopadnúť. Našťastie, vtedy bola intenzita a rétorika mediálneho diskurzu oveľa jemnejšia ako je dnes.

Prejavy okolia boli zrejme sprevádzané predsudkami a stereotypnými vzorcami, neznalosťou. V tom čase sa ešte necestovalo krížom-krážom do arabských či moslimských krajín a moje okolie nepoznalo žiadneho moslima či moslimku – nieto množné číslo –, aby mohlo mať vlastnú skúsenosť. Myslím si, že toto je „údel” väčšiny minorít na Slovensku. Nepoznáme ich, ale aj tak ich neznášame až nenávidíme.

Čo vám islam priniesol do života?

Na začiatku to boli spomínané zodpovedané odpovede. K tomu sa nabalilo samotné praktizovanie viery, ktoré mi popretkávalo každodenný život. Islam nie je iba o modlitbe. Je to životný štýl.

Ako vyzerajú vaše dni?

Ráno sa budím s myšlienkou, že prežijem deň naplno a skúsim „spáchať” čo najviac dobra. Medzitým sa päťkrát denne modlím, počas Ramadánu postím, snažím sa venovať dobročinnosti a absolvovala som hadždž, teda púť do Mekky. Toto je päť pilierov islamu a k nim sa, samozrejme, nabaľuje zvyšok. Cnostné hodnoty, správanie a rozhodnutia, za ktoré sa nemusím hanbiť. A keď večer v tichu skláňam hlavu v modlitbe k Bohu, ďakujem za rodinu, zdravie, mier a blahobyt, v akom žijeme. A prajem si aj to isté pre zvyšok sveta.

Zhrnuté a podčiarknuté: snažím sa robím svoje maximum na všetkých frontoch. Usilujem sa robiť zmysluplné veci a mať čistý štít pred sebou i pred Bohom. Viera je pre mňa esencia života. Bez nej by nemal a nedával zmysel. Môj život je popretkávaný fragmentami drobných skutkov odovzdania sa do Božej vôle, pokory a prijatia. Je vedecky dokázané, že spiritualita má prostredníctvom uctievania hlboký blahodarný vplyv na mozog a pôsobí terapeuticky. Ja to skutočne cítim.

Postavenie žien v islame sa u nás všeobecne vníma ako neslobodné.

Žiaľ. Téma moslimiek je na Slovensku vnímaná skôr cez prizmu mediálnych stereotypov než cez osobné skúsenosti. Keď sme pred dvomi rokmi robili mediálnu analýzu, moslimky boli v 99 percentách prípadov zobrazované ako utláčané – v čiernych handrách a bez nároku na názor. Preto je dôležité hovoriť verejne o pozitívnych príbehoch. O ženách moslimkách, ktoré sú súčasťou našej spoločnosti ako lekárky, odborníčky či podnikateľky a vytvárajú hodnoty. Musím jedným dychom dodať, že pre narastajúcu islamofóbiu a xenofóbiu chcú mnohé zostať v šedej zóne neviditeľnosti. Nemôžu verejne nosiť hidžáb (moslimská šatka, pozn. red.), pokiaľ chcú mať prácu, nehovoria o svojej viere mimo domu a sú akoby natreté strachom.

Aké sú najväčšie mylné predstavy o postavení žien v islame?

Myslím si, že najčastejšími naratívmi sú klišé ako nevzdelaná, nesvojprávna, týraná či chudera. K čomu sa pridružuje predstava, že moslimské ženy sú nútené nosiť hidžáb, musia slúžiť manželovi a žiť medzi štyrmi stenami domácnosti. V drvivej väčšine prípadov to, samozrejme, nie je pravda.

Tieto predstavy však, žiaľ, určujú kvalitu života moslimiek najmä v Európe. Vďaka posilňovaniu týchto naratívov sú vystavené diskriminácii či nenávistným prejavom namiesto toho, aby sme im poskytli priestor zviditeľniť seba a svoje kvality vo verejnom priestore. Nedávno sme preto vydali publikáciu s názvom O moslimkách trochu inak, ktorá vyvracia najfrekventovanejšie mýty. Ponúka tiež inšpiratívne rozhovory odhaľujúce rozmanitosť a silu úspešných žien.

Ako vyzerá život moslimských žien v realite bežných dní dneška?

Moslimské ženy sú mnohokrát stigmatizované a onálepkované – či už pre svoje vierovyznanie, meno, rodinný status alebo pôvod. Na trhu práce podliehajú trom typom sankcií: rodovej, etnickej a náboženskej. Diskriminácia často súvisí s vnímaním ich moslimského vyznania a najmä s ich oblečením. S hidžábom na hlave im dá prácu málokto. Častokrát sú úplne vylúčené z pracovného či verejného života, žijú v sociálnej izolácii a bývajú označované ako „outsiderky” alebo ako obyvateľky druhej kategórie.

Najdôležitejší však je iný aspekt: Väčšina z nás si moslimky predstavuje len ako moslimky, aj to v kontexte, že sú zahalené, utláčané, v polygamnom manželstve a bez názoru. Panuje teda predstava, že ich formuje jednotná náboženská esencia. Prevláda obraz, že islam vytvára moslimky a oni sú len pasívnymi recipientkami bez toho, aby priamo formovali to, čo pre ne znamená byť moslimkou. To ich znevýhodňuje a diskriminuje skôr, než sa môžu samé prejaviť. Chceme to napraviť a poskytnúť im hlas a priestor, aby ony samé povedali, kým sú.

Vplýva to aj na dnešné mladé moslimské dievčatá?

Áno, diskriminácia môže viesť k tomu, že mladé moslimky si vyberajú študijné odbory podľa toho, ako si samy internalizujú očakávanú mieru diskriminácie. Napríklad sa rozhodnú študovať ošetrovateľstvo, hoci by sa mohli stať lekárkami, čo je známym fenoménom v Anglicku.

Legislatívne kroky niektorých EÚ štátov obsahujú opatrenia, ktoré môžu v praxi znižovať sebavedomie mladých moslimských dievčat a ovplyvňovať ich rozhodovanie o ďalšom štúdiu či profesijných ambíciách. Takéto zásahy zároveň vytvárajú tlak už v ranom veku, keď dievčatá začínajú vnímať, že ich identita môže byť v budúcnosti prekážkou.

Asi sa zhodneme, že toto sú v európskom kontexte determinanty, ktoré nastavuje spoločnosť samotná. Samozrejme, stigma narastá, ak ide o dievča či ženu s odlišnou farbou pleti a s neeurópsky znejúcim menom.

Boja sa byť moslimské ženy na Slovensku samy sebou?

Opakovane sa mi zdôverujú, že majú strach, ktorý ich paralyzuje. Nechcú byť súčasťou verejného či spoločenského života a byť viditeľné. Je to paradox, pretože mnohé z nich sú vzdelané a nesmierne zručné. Na Slovensku žijú moslimky i cudzinky z rôznych kútov sveta vrátane nás konvertitiek. Často sa nachádzajú v sociálnej izolácii. Viaceré zažili opakované verbálne či fyzické útoky, šikanu a vyhrážky pre ich odlišný vzhľad, farbu pleti či hidžáb. O to viac považujem za dôležité nechať hovoriť nás moslimky vo vlastnom mene samé za seba – ako napríklad v tomto rozhovore. Sú to vzácne ojedinelé situácie, vďaka za to.

Aké najčastejšie stereotypy sa šíria médiami?

Vnímam mantru v štýle výrokov, že moslimky sú nevzdelané a závislé. V mediálnom kontexte sú takéto tvrdenia často doplnené o ilustračné fotografie žien v čiernych plášťoch (čádor), alebo hneď v burke, čo je regionálne tradičné oblečenie iba v niektorých regiónoch. Pravda je však iná.

Spomínali ste, že diskriminácia často súvisí aj s nosením hidžábu, teda moslimskej šatky. Čo znamená jeho nosenie pre vás?

Hidžáb je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Bez neho by som to nebola ja. Vyjadruje, kto som. Je pre mňa vyjadrením sebaúcty a zdržanlivosti smerom k iným. Hidžáb nie je len o šatke, je to kompatibilný súbor slušnosti, zjavu a vystupovania. Farbu šatky a spôsob jej uviazania vždy prispôsobujem svojej aktuálnej nálade, spoločenskej situácii a miesta, kam idem.

Zahalenie bolo pre mňa jednoznačnou voľbou. Keď som pred viac ako 30 rokmi konvertovala na islam, spoločnosť bola skôr homogénna a nemala som podporu okolia. Sama som si stanovila, že šatku začnem nosiť až po svadbe. A bol to práve môj manžel, kto mi dodal obrovskú odvahu a podporu. Šatka sa tak zo dňa na deň stala mojou súčasťou a odvtedy vystihuje, kým som a kým sa cítim byť.

Podľa čoho si hidžáb vyberáte?

V šatníku mám obojstranné bavlnené šály, ktoré majú po každej strane odlišné odtiene. Mám rada aj veľké hodvábne šatky s arabeskovým vzorom alebo kvetmi, a tiež jednofarebné a elegantné hidžáby. Odev v sebe nesie špecifické informačné posolstvo. Štýl moslimiek spolu s doplnkami a farbami o nich veľa prezrádza. Má výpovednú hodnotu o nositeľke – odkiaľ pochádza, aký má rodinný status a do akej spoločenskej triedy patrí. Hidžáb je živý dodnes, hoci sa často považuje za prežitok či staromódnu záležitosť.

Je to niečo ako odkazy nášho folklóru a krojov?

Áno, v jeho nosení sa odzrkadľuje príbeh žien. Zahaľovanie dodnes z rôznych príčin zostáva v spoločnosti citlivou a ústrednou témou. Ak chceme tomuto kontextu porozumieť lepšie, potrebujeme sa vrátiť v čase.

Obe moje staré mamy napríklad celý svoj život nosili šatku. Obliekali sa skromne a šatkou vyjadrovali svoje morálne zásady a kresťanské hodnoty. Vydajom sa dievča dostalo pod čepiec, ktorý v kresťanskej tradícii symbolizuje závoj dôstojnosti, cudnosti a panenstva. Rovnako tak aj v islame či judaizme. Aj židovské ženy už stáročia nosia šatky či parochne zakrývajúce vlasy. Sú pre nich vyjadrením určitých hodnôt. Čepce i šatky sú súčasťou ľudových krojov väčšiny krajín sveta vrátane Slovenska. Možno aj v reflexii týchto skutočností je mi šatka blízka.

Ako ovplyvňuje tento spôsob odievania vašu identitu?

Hidžáb bol a stále je mojou voľbou, mojím presvedčením a neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Mám viacvrstvovú identitu – cítim sa dobre takmer všade, skoro ako doma. Paradoxom však je, že „doma“ ma niekedy vnímajú ako „cudziu”. V étery kvôli tomu často zachytím mýtmi opradené hanlivé poznámky. Vtedy sa otočím, zoširoka usmejem a zdvorilo pozdravím. Je to účinná metóda, ako v praxi meniť vnímanie. Islamské a západné hodnoty sú kompatibilné, môj prípad – ako aj prípady mnohých ďalších žien v srdci Európy – je toho dôkazom. Patríme sem, narodili sme sa tu a hoci nás často posielajú kade-tade, nemáme kam ísť, lebo aj my sme tu doma.

Na druhej strane, keď som cestovala po svete, najmä naprieč Blízkym východom, prijímali ma ako jednu z nich. Nebola tam žiadna polarizácia „my verzus oni“, iba spoločné „my“. Z týchto ciest mám nádherné spomienky, ktoré vo mne prebudili úlohu katalyzátorky pozitívnych zmien na lokálnej úrovni. Začala som verejnosti odovzdávať to, čo som počas svojich ciest sama dostávala priehrštím a nezištne – pocit prijatia, láskavosť a úctu.

Takže doma ste sa, paradoxne, ako doma necítili?

Žiaľ, je to tak. Spočiatku to bola skúška ohňom. Stretávala som sa s nemiestnymi poznámkami a skúmavými pohľadmi ľudí. Inokedy ma zasa chceli pobodať dýkou, alebo mi želali smrť. Pamätám si, že som si zvykla nasadiť veľké slnečné okuliare, ktoré mi slúžili ako ochranná clona. Napokon ma scelila pevná viera, pokora a rokmi nadobudnutá kvalitná argumentačná výbava.

Ako vyzerá v praxi vaša argumentačná výbava?

Situácie dokážem riešiť veľmi obratne a technikám učím aj mladšie generácie. Úsmev a pozdrav v slovenčine dokážu zázraky a ak je priestor aj na dialóg, dokážeme roztopiť i tie najväčšie ľady. Ľuďom často chýba osobná skúsenosť – priame stretnutia s moslimkami.

Dnes už viem a pri práci so ženami často opakujem, že sa nemôžeme báť byť samy sebou a popierať svoje túžby kvôli iným. Každá z nás žije svoj život a mali by sme ho žiť tak, aby stál za to. Už dokážem ustáť aj tornádo ľudskej nenávisti nasmerované voči hidžábu a obhájiť aj na Slovensku svoje právo na prejav osobnej identity či slobodu vierovyznania. Nájdu sa ľudia, ktorí si dovolia ma posielať niekam – vraj sa mám vrátiť, odkiaľ som prišla. Ale ja som doma na Slovensku. A tak ako mám svoje povinnosti, mám aj svoje práva.

Dobrým príkladom je moja mama. Hoci obe moje staré mamy prirodzene nosili šatku, keď som ju začala nosiť ja, mama bola „hotová“. Trápilo ju, čo na to povedia ľudia a prečo „to musím“ nosiť. Ale postupne, ako nás navštevovala a trávila s nami viac času, stretávala ženy rôznych národností či farieb pleti – a úplne zmenila názor. Tieto stretnutia dokonca v pozitívnom svetle opisovala svojim kamarátkam.

Keď sme pri odievaní, akú úlohu zohráva medzi moslimskými ženami aktuálna móda?

Myslím si, že dievčatá a ženy na celom svete máme rady módu, kozmetiku a estetično. To, že chodíme zahalené, neznamená, že nesledujeme aktuálne módne trendy. Obliekanie na verejnosti vnímame ako odraz vnútornej krásy. A tajomstvo krásy spočíva v jednoduchosti a skromnosti. Hidžáb je dnes jedným z najviditeľnejších symbolov, ktorým možno moslimky vizuálne identifikovať.

Spočiatku som bola prekvapená aj ja, ale moslimky veľmi sledujú módne trendy. Niekedy sa však ich vkus líši od nášho minimalistického. Rady nakupujú a nosia pekné značkové oblečenie a šperky. Rady sa líčia, starajú o svoju pleť i vlasy, používajú parfémy. V arabských krajinách sú bežné módne prehliadky, ktoré si všímajú napríklad aj trendy týkajúce sa farieb a štýlov viazania šatiek.

Hidžáb však môže znamenať prelom v prístupe k moslimkám. Nike bola prvou veľkou značkou, ktorá sa zameriavala na športové oblečenie určené pre moslimky, a to spolu so skvelou kampaňou Nike-Pro-Hijab. Svetové značky prispôsobujú svoje kolekcie pre moslimky, kozmetický priemysel taktiež, čo svedčí o tom, že dopyt existuje a firmy chcú cielene oslovovať svoje potenciálne zákazníčky.

Pripomína mi to scénu z filmu Sex v meste 2, kde hlavnú hrdinku privítali moslimské ženy v bezpečí svojho domova. Odložili hidžáb a predviedli svoje oslnivé módne outfity, krásne účesy a šperky. Je to tak aj v realite?

Hoci nepoznám túto konkrétnu scénu, podľa popisu si myslím, že vystihuje realitu. Mám obdobnú osobnú skúsenosť.

Vydali ste sa za moslima, aký je príbeh vašej lásky?

Treba úprimne povedať, že to bolo manželstvo z rozumu. Časom sa k tomu nabalila láska, ktorá je z hĺbky srdca postavená na porozumení a rešpekte, čím je trvácna. A zrejme preto sme stále spolu.

V akom zmysle to bolo manželstvo z rozumu?

Zoznámili sme sa s úmyslom, že z toho možno vzíde manželstvo. Stretli sme sa párkrát a ja som navrhla, že by sme sa pri všetkej počestnosti mohli stretávať dva-tri roky, aby sme sa spoznávali – a potom uvidíme. Ale on na to odvetil, že načo by sme mali čakať, keď už teraz môžeme spolu fungovať ako manželia a pritom sa spoznávať. Malo to logiku, tak mi išiel kúpiť prsteň a vybrali sme deň sobáša.

Odvtedy prešlo takmer 30 rokov. Prvé roky sme intenzívne plánovali našu budúcnosť – dohodli sme sa, kde chceme žiť, ako budeme vychovávať deti, cestovali sme a veľa čítali. Neskôr teóriu nahradila prax. Môžem teda potvrdiť, že dôsledné plánovanie je základom úspechu.

Prijala vás rodina manžela?

Brilantne! Najmä môj svokor, ktorý bol pre mňa mimoriadne vzácnym a blízkym človekom! A svokra je skvelá. Naučila ma variť a odovzdala mi množstvo receptov, za ktoré som jej nesmierne vďačná. Takto je naša domácnosť naozaj popretkávaná jazykmi, chuťami a vôňami, ktoré cez všetky zmysly transportujú pravidelné dávky radosti a lásky.

Čo sú pre vás najväčšie výzvy moslimského manželstva ale aj manželstva ako takého?

Manželstvo ako také je výzva a nezáleží na tom, či ide o národnostný, náboženský alebo jazykový vzťah. Čo sa týka nášho vzťahu, práve islam je tým lanom, za ktoré ťaháme spoločne. Smer cesty je teda jasný, aj keď občas prídu obchádzky či zachádzky.

Myslím si, že vzťahy všeobecne sú o hľadaní kompromisov a spoločných menovateľov v rozdieloch medzi partnermi. Samozrejme, boli situácie, keď každý z nás chcel niečo úplne iné, no vždy sme skôr či neskôr našli zhodu.

Funkčné a spokojné manželstvo by malo byť o dôvere, o tom, že sa dvojica môže na seba navzájom spoľahnúť. Tiež je to o vzájomnej podpore – nielen v dobrých časoch, ale najmä v tých náročných. Dôležité je vedieť spolu komunikovať, rešpektovať sa a nechať jeden druhému priestor na rast. Manželstvo je neustála práca na sebe a na vzťahu, ale práve v tom spočíva jeho podstata. A potom sú samostatnou výzvou deti. (Smiech)

Aké sú najväčšie prekážky pri praktizovaní islamskej viery na Slovensku?

Zásadným a kľúčovým momentom je doterajšia neregistrácia islamu ako náboženskej obce. Znamená to, že moslimská komunita nemá oficiálny štatút, ktorý by jej umožňoval rovnocenné postavenie s inými náboženskými obcami. Tento stav ovplyvňuje množstvo praktických a právnych vecí. Okrem toho nám chýba dôstojné a dostatočne veľké miesto pre napĺňanie potrieb veriacich a komunity ako takej.

A potom tu máme islamofóbiu, ktorá je často rozdúchavaná pri každej príležitosti. Predstavuje neopodstatnený strach zahŕňajúci diskrimináciu, stereotypy a násilie voči moslimom. Spolu so xenofóbiou vychádza z kultúrnych rozdielov, čo ju neraz robí politicky korektnou. Islamofóbi často čelia problému nedostupnosti pravdivých informácií, pričom mýty a dezinformácie šíria politici, médiá či konšpiračné stránky. Podľa ostatného výskumu Islamskej nadácie až 59,1 percent respondentov zažilo nenávistné činy alebo diskrimináciu pre svoj pôvod či náboženstvo, no 89,6 percent z nich incident nenahlásilo. Väčšina útokov sa deje pri interakcii s cudzími ľuďmi či online.

Darí sa vám napriek spomínaným ťažkostiam integrovať vieru do každodenného života?

Ako som už spomenula, islam a bežný život tvoria kompatibilný celok. Myslím si, že sa mi darí aplikovať túto harmóniu v praxi. Jedným dychom však dodávam, že mám optimálne podmienky – skvelého manžela, deti a úzku sociálnu bublinu, ktorá pre nás znamená viac než moja biologická rodina. Táto podpora mi umožňuje žiť svoju vieru prirodzene a bez obmedzení, pričom sa cítim byť plnohodnotnou súčasťou spoločnosti. Na dosiahnutí tohto „ideálu” sme však vytrvalo pracovali, pretože s manželom sme od začiatku vedeli, aké zázemie chceme pre našu rodinu.

Ako vnímate medzikultúrny dialóg na Slovensku?

Dialóg vnímam ako kľúčový komunikačný nástroj, ktorý dokáže efektívne prispieť k budovaniu a zlepšovaniu vzťahov – nielen v medzikultúrnom či interreligióznom kontexte, ale aj v širšej spoločnosti. Mojou srdcovkou je iftár – večerné jedlo, ktorým sa ukončuje denný pôst od úsvitu po západ slnka. Každoročné slávnostné podujatie počas pôstneho mesiaca Ramadán, keď za jedným stolom sedia predstavitelia rôznych cirkví, diplomacie, štátnej a verejnej správy, akademickej obce a neziskového sektora. Tento priestor ponúka jedinečnú príležitosť na konštruktívny dialóg, prehlbovanie spolupráce a otváranie sa novým možnostiam.

Napriek tomu vnímam potrebu systematického zvyšovania povedomia na všetkých úrovniach spoločnosti. Verejný diskurz je stále ovplyvnený predsudkami, dezinformáciami a nedostatkom osobných skúseností s rôznymi kultúrami.

Neznáme a cudzie na Slovensku vždy vyvoláva obavy.

Práve na tejto premise staviame aktivity našej Islamskej nadácie. Snažíme sa aktívne zapojiť rôzne sociálne skupiny a hľadať spoločné menovatele, ktoré nás spájajú. Veríme, že osobné stretnutia, priama komunikácia a spolupráca dokážu preklenúť bariéry, podporiť diverzitu a vytvoriť priaznivú atmosféru v spoločnosti. Takto podporujeme rozvoj empatie a sociálnej súdržnosti.

Naše kultúrne centrum Córdoba v srdci Bratislavy ponúka okrem podujatí v teréne či školskom prostredí jedinečný priestor pre ľudí rôznych zameraní a názorových spektier, otvorený 365 dní v roku. Tento bezpečný a dôveryhodný priestor je založený na rešpekte a úcte k jedinečnosti každého človeka bez ohľadu na pôvod, meno, farbu pleti, status či vierovyznanie. Svojimi rôznorodými a dlhodobými vzdelávacími aktivitami centrum podporuje budovanie vzťahov, zdravú komunitu a otvorený dialóg, čím prispieva k rozvoju tolerantnej a inkluzívnej spoločnosti.

Aké kroky by podľa vás mohli prispieť k lepšiemu porozumeniu?

Rada by som upriamila pozornosť na fakt, že moslimská komunita je vysoko vzdelaná a dobre integrovaná. Medzi jej členmi nájdeme špičkových odborníkov v rôznych oblastiach – lekárov, lekárnikov, novinárov, vysokoškolských pedagógov, vedcov, športovcov. Vytvárajú hodnoty a prispievajú k zveľaďovaniu Slovenska, hoci sami radšej zostávajú v „šedej zóne“ neviditeľnosti pre predsudky a množiace sa islamofóbne útoky. Hovoríme o viac ako 8-tisícovej moslimskej minorite, ktorú spolutvoria viaceré národnosti a etniká.

Islamská nadácia na Slovensku reprezentuje moslimov a moslimky, obhajuje ich práva a je hrdá na svoju etnickú diverzitu. Takže v tejto rovine jasne nachádzame prvky porozumenia medzi príslušníkmi viacerých kultúrnych skupín. Pred Bohom sme si všetci rovní, nezáleží dokonca ani na postavení či majetku.

A čo sa týka medzináboženského dialógu, uplynulé roky sme boli aktívnou súčasťou iniciatívy Stretnú sa kňaz, rabín a imám. Nie je to vtip, ale naopak výborná platforma pre dialóg troch monoteistických náboženstiev. Mám nádej, že podobné iniciatívy ešte len vzniknú, lebo dialóg je v dnešnom svete dôležitý.

Ako môžu bežní jednotlivci prispieť k zlepšeniu porozumenia a akceptácie moslimskej komunity u nás?

Verím, že v jednote je sila. Islamská nadácia na Slovensku preto systematicky buduje a rozširuje okruh svojich podporovateľov. Našimi dobrovoľníkmi sú odborníci z rôznych oblastí, ktorí svojou expertízou prinášajú cenné vhľady pre dlhodobé plánovanie a napĺňanie poslania nadácie.

Domnievam sa, že každý z nás je reprezentantom svojej viery a podľa toho by sme sa mali správať.

Najefektívnejším nástrojom je osobný príklad. Jednotlivec môže byť pozitívnym vzorom, žiť v zhode so svojou vierou a zároveň prejavovať rešpekt a láskavosť k iným. Takto môžeme ovplyvniť nielen širšiu verejnosť, ale aj mladšiu generáciu – naše deti a mládež. Oni sú kľúčom k dlhodobej zmene vnímania.

Šírite povedomie, bojujete za hlas moslimských žien, naučili ste sa zvládať aj prípadné na útoky na vašu osobu. Čo vás vie najviac zraniť?

Ustojím aj tornádo, ale pokiaľ ide o deti, som precitlivelá. Rezonuje mnou situácia, keď nášho prvorodeného syna vylúčili zo súkromnej základnej školy na podnet a žiadosť ostatných rodičov v čase, keď začali nepokoje počas takzvanej Arabskej jari. Rodičia si vraj si nepriali, aby ich deti chodili to jednej triedy s moslimom. Syn mal vtedy 8 rokov.

Riaditeľka úprimne priznala, že strata jedného obetného baránka bude menej bolestivá ako odchod viacerých detí naraz, čím sa vyhrážali rodičia. Moju prosbu o stretnutie a vysvetlenie si vzniknutej situácie rodičia odmietli –nemali „odvahu” stretnúť sa zoči-voči. Pomohlo nám presťahovanie sa a zmena školy. Triedny učiteľ, ktorý poznal situáciu zblízka a protirečil riaditeľke, zo školy odišiel tiež. To bolo pre mňa veľké gesto a zadosťučinenie. Táto pachuť sa však objaví zakaždým, keď sa na mňa niekto obráti s prosbou o riešenie šikany či diskriminácie pre vierovyznanie v školskom prostredí. 

Organizujete aj obľúbené stretnutia BaBinec. Pre koho je tento program a o čom je?

Koncept vznikol pred dvadsiatimi rokmi na základe toho, že ja som osoba, ktorá dokáže spájať. Sedím akoby na viacerých stoličkách. Som polygotná moslimka z južného Slovenska, ktorá sa cíti všade doma. „Berú“ ma teda aj Arabky, iné cudzinky, a tiež konvertitky či ženy iných vierovyznaní.

Preto som vytvorila formát zážitkového programu pre dievčatá a ženy bez rozdielu pôvodu, farby pleti, veku či sociálneho statusu. Myslím si, že otvorenosť a ženská dynamika tomu dávajú exkluzivitu a koncept sa stal obľúbeným. Niekedy sa zišlo aj 50 úplne cudzích žien a strávili sme spolu celý deň – až sa im nechcelo domov. Pozitívna spätná väzba a dopyt boli hnacím motorom pre organizovanie nových a nových stretnutí. Veľmi ma teší, že je tomu tak dodnes.

Pamätáte si na konkrétny príbeh, pri ktorom ste si uvedomili, že Babince majú reálny dopad na životy žien?

Každý príbeh je jedinečný a s každou ženou mám viac-menej osobný kontakt. Aj keď sa nestretávame často, vieme o sebe a – čo je najdôležitejšie – ženy vedia, že sa na mňa môžu kedykoľvek obrátiť. Za posledné mesiace mi utkveli v pamäti tri silné príbehy.

Bezpečné miesto a aktivity, ktoré BaBince ponúkajú, pomohli vyplaviť na povrch priznanie mladého dievčaťa s cudzineckým pôvodom o sebapoškodzovaní, ktoré bolo dôsledkom šikany a pocitu vylúčenia v škole. Ďalším príbehom bola pani z Ukrajiny, ktorá žila a pracovala v našom susedstve. Jej partner jej psychicky aj fyzicky ubližoval. V oboch prípadoch sme poskytli okamžitú intervenciu. Tretí príbeh patrí čulej pani, ktorá sa úplne neznámym ženám zverila so svojou diagnózou rakoviny. Toto priznanie nás všetky hlboko zasiahlo a spustilo obrovskú vlnu ženskej solidarity a podpory.

Aj tieto skúsenosti ma presviedčajú o tom, aké dôležité je vytvárať bezpečné priestory pre ženy vrátane cudziniek a ponúkať im aktivity, ktoré ich posilňujú. Viem, že za mnou prídu, zatiaľ čo do iných organizácií by sa možno neodvážili.

Čo považujete za najväčšie úspechy BaBincov?

Vďaka svojej práci som spoznala nespočetné množstvo žien z rôznych kútov sveta, ich jedinečné osudy a príbehy. Spoznala som ich ako manželky, priateľky, sestry, dcéry, matky či staré matky. Všetky tieto ženy sú odvážne, snívajú a pracujú na dosiahnutí svojich cieľov. Riešia svoju prítomnosť a plánujú si budúcnosť tak, aby boli čo najviac vnútorne spokojné. Často si pritom spoločne hojíme rany z minulosti. Viem, že ak sa ženy navzájom podporujú, ich životy môžu byť ľahšie.

Som presvedčená o tom, že vzdelaná žena je základom vzdelanej spoločnosti. Preto motivujem dievčatá aj ženy, aby sa vzdelávali a plnili si svoje sny. Verím, že limity sú iba oblaky. Aj keď to môže znieť ako klišé, táto myšlienka v sebe nesie jasný odkaz. Viaceré ženy, ktoré nemali dokončené vzdelanie alebo túžili po vysokej škole, sa práve vďaka podpornej skupine žien odhodlali urobiť krok vpred. Mnohé z nich si vzdelanie doplnili, čo vnímam ako obrovský úspech. Rozvojom zručností sa niektorým podarilo začať vlastné podnikanie, čím získali finančnú nezávislosť a sebestačnosť.

Zažívam veľkú radosť, keď vidím ich premenu. Dievčatá a ženy si postupne budujú sebadôveru a objavujú vlastnú hodnotu. Začínajú veriť, že dokážu čokoľvek, ak budú vytrvalo pracovať na svojich cieľoch. Aktuálne sa snažím odovzdať pomyselné žezlo mladšej generácii, aby mali priestor realizovať svoje nápady a prinášať nové pohľady a riešenia.

Čo by ste chceli, aby verejnosť vedela o islame a moslimských ženách na Slovensku?

Mojím úprimným prianím je, aby nás verejnosť spoznala zblízka. Zoči-voči, pri šálke kávy a počas spoločných aktivít. Tak ako som ja mala možnosť spoznávať iné národy a kultúry. Priala by som si, aby to ľudia zažili a pochopili, že sme ženy ako každé iné – so svojimi radosťami, starosťami, snami a ambíciami. Chcela by som, aby verejnosť vnímala, že islam nie je len o náboženských pravidlách, ale aj o hodnotách, ako sú empatia, láska k blížnym, vzdelanie a vzájomný rešpekt. 

Je dôležité, aby ľudia prekonali predsudky a videli nás ako aktívne členky spoločnosti, ktoré svojimi činmi prispievajú k jej rozvoju. Moslimské ženy na Slovensku nie sú len nositeľkami religio-kultúrnych tradícií, ich identita je mnohovrstvová. Sú matkami, profesionálkami, podnikateľkami, inovátorkami a priateľkami. Strhnime spolu závoj opradený mýtmi a stereotypmi, aby sme odhalili pravú podstatu, ktorá sa skrýva pod ním – príbehy o odvahe, solidarite a živote, ktorý nás všetkých spája.

Zuzana Hasna Aktivistka a členka Islamskej nadácie na Slovensku. Nadácia sa venuje podpore moslimských žien, migrantiek a žien na úteku. Narodila sa na južnom Slovensku a vo veku 16 rokov konvertovala na islam. Plynule hovorí viacerými jazykmi, čo jej umožňuje efektívne prepájať komunity a budovať mosty porozumenia. Jej práca sa zameriava na odstraňovanie predsudkov, podporu medzikultúrneho dialógu a vzdelávanie, pričom vytvára bezpečné prostredie pre ženy čeliace diskriminácii.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].