Je právnik, no od samého začiatku chodieva za ľuďmi do terénu – napríklad do vylúčených komunít. „Nechodím k nim len preto, aby som si vypočul to, čo potrebujem pre prípad. Zaujíma ma aj, ako žijú a čo ich trápi,“ hovorí Michal Zálešák.

Ak konzultant Európskeho centra pre práva Rómov sa venuje takzvanej strategickej litigácii. Jej zmyslom je viesť konanie pred súdom tak, aby výsledok nepomohol len konkrétnej osobe, ktorá je stranou spolu, ale aj iným ľuďom v podobnej situácii.

Pred Európskym súdom pre ľudské práva zastupoval rómske obete policajného násilia v Moldave nad Bodvou aj prípad žiaka, ktorý bol zaradený so špeciálnej triedy základnej školy, hoci nemal zdravotné ani mentálne postihnutie.

„Nezačíname všetci z rovnakej štartovacej čiary,“ hovorí dlhoročný advokát a laureát ocenenia Lúč z tmy 2025. „Keď sa niekto narodí v segregovanej rómskej osade, kde nemá prístup k bežnej škole, alebo je hneď od začiatku zaradený do špeciálnej školy, ľahko sa ocitne v začarovanom kruhu.“

V rozhovore vysvetľuje, čo ho naučila práca so zraniteľnými skupinami; či sa na Slovensku dá domôcť spravodlivosti v prípadoch policajného násilia a prečo roky spoluorganizoval futbalový turnaj proti rasizmu.

Keď sa obhliadnete späť, čo bol ten prvý impulz, ktorý vás priviedol k ľudským právam?

Po skončení právnickej fakulty som sa prihlásil na Stredoeurópsku univerzitu, ktorá v tom čase ešte sídlila v Budapešti, teraz je už vo Viedni. Na tejto univerzite som si vybral odbor ľudské práva. Trvalo to jeden akademický rok. Následne som nastúpil na krátku stáž v Európskom centre pre práva Rómov. A odvtedy som zostal pri tejto téme.

Popri tom som pracoval aj na Slovensku, napríklad v niekdajšej organizácii Ľudia proti rasizmu. Pôsobil som aj ako advokátsky koncipient, ale stále som popri tom spolupracoval s mimovládnymi organizáciami.

Posilnilo vašu chuť brániť ľudské práva posilnilo aj nejaká konkrétna skúsenosť alebo stretnutie z minulosti?

Vyrastal som vo Veľkých Kapušanoch, maličkom meste na východe Slovenska. Je to také multi-kulti prostredie. Okrem slovenského obyvateľstva tam žili Maďari, Rómovia, prisťahovali sa Ukrajinci. Zrejme ma ovplyvnilo aj to. Následne sa táto téma stala aj mojím hobby – a je ním doteraz. Asi to vzniklo takto prirodzene. Ťažko si dnes viem predstaviť, že by som pracoval niekde v korporáte.

Kedy prišiel v rámci vášho pôsobenia prvý priamy kontakt s ľuďmi?

Hneď na začiatku. Počas spolupráce s Ľuďmi proti rasizmu som mal na starosti aktivity zamerané na inklúziu – jednak inklúziu prostredníctvom športu, ale aj boj proti diskriminácii v športe. Počas toho sme organizovali rôzne športové podujatia aj v rómskych komunitách. Spolupracovali sme aj s centrom pre utečencov. A aj keď som začal pôsobiť v Európskom centre pre práva Rómov, objavovali sa rôzne prípady, takže som chodil do komunít po celom Slovensku. V teréne som teda bol od úplného začiatku.

Vaša práca je spojená s príbehmi ľudí, ktorí zažili bolesť, nespravodlivosť či poníženie. Ako ste sa učili pristupovať k nim tak, aby vo vás videli spojenca a nie ďalší úradný hlas zvonku?

Človek sa to učí neustále. Samozrejme, na začiatku to malo svoje nedostatky. Mnohí zo spomínaných ľudí sú zraniteľní – buď sa stali obeťami policajného násilia alebo iných zásahov. A zároveň, veľa ľudí má predsudky voči samotným komunitám. Boja sa, že keď prídu do rómskej osady, tak ich okradnú.

Ja som ale nikdy nezažil čokoľvek nepríjemné, a to som bol na všelijakých miestach. Ľudia boli vždy fajn. Samozrejme, závisí to od prípadu, niekedy som na začiatku necítil dôveru. Človek ale nemôže na nikoho tlačiť, aby sa rozhodol hájiť svoje práva. Dôvera sa buduje postupne.

Často je tam ešte jeden rozmer. Súdne konania trvajú na Slovensku veľmi dlho, takže veľmi dôležité sú medziľudské vzťahy. A keď hovorím dlho, myslím naozaj veľmi dlho. Známejšie prípady, v ktorých som vystupoval, trvali aj desať rokov. Je teda kľúčové zostať s ľuďmi v kontakte a priebežne im vysvetľovať, v akej fáze sa prípad nachádza, prečo to toľko trvá a čo sa deje.

Ako sa s týmto osobným rozmerom vyrovnáva právnik, ktorý si musí zachovať profesionálny odstup? Nie je ťažké neprekročiť hranicu medzi profesionálnym a osobným vzťahom?

Ja to tak nevnímam. Je prirodzené, že ak je advokát s niekým v kontakte 10 rokov, s niektorými klientmi má bližší vzťah. Niekedy mi napíšu, keď majú problém, alebo sa ozvú len tak. Ale nevnímam to ako niečo, čo by ma vyvádzalo z profesijných hraníc.

Prepájate terén, analýzu a súdy. Čo ste sa v teréne naučili o ľuďoch?

Že ich treba počúvať. Nemám problém zoznámiť sa s ľuďmi bližšie. Zaujímajú ma aj iné ich problémy než tie, ktoré sa týkajú mojej práce. Nechodím k nim len preto, aby som si vypočul to, čo potrebujem pre prípad. Zaujíma ma aj, ako žijú a čo ich trápi.

Nie so všetkým im viem pomôcť, hoci by bolo by fajn, keby sa to dalo. Ale zaujíma ich život, lebo veľa vecí je poprepájaných. Napríklad, do niektorých častí komunity nechodí pošta, spôsobuje to potom problémy so zásielkami zo súdu. Sú to všetko spojené nádoby.

Takéto zdanlivé samozrejmosti bežného človeka ani nenapadnú, kým ich nezažije.

Iným príkladom je situácia, keď sa objavil prípad policajného násilia alebo čokoľvek, čo si vyžadovalo ošetrenie. K mnohým komunitám je tak náročný prístup, že sanitka zastaví niekde na začiatku, lebo sa nedá vojsť ďalej. Pri požiaroch v rómskych komunitách majú rovnaký problém hasiči. To všetko sú praktické detaily, ktoré človek pochopí až v teréne.

Zastupovali ste obete policajného násilia z Moldavy nad Bodvou, kde domáhanie sa spravodlivosti trvá extrémne dlho. Čo to robí s vašou vlastnou vierou v spravodlivosť?

Pri týchto prípadoch policajného násilia už nemám žiadne ilúzie, pokiaľ ide o prístup k spravodlivosti na Slovensku. Ani jeden z takýchto prípadov, na ktorých som pracoval či už ja, alebo mimovládna organizácia Poradňa pre občianske a ľudské práva v Košiciach, sa nedostal pred súd. Jedinou výnimkou sú chlapci z Luníka, ktorí boli v roku 2009 nútení fackovať sa navzájom, no ani tento prípad nie je ani po 16 rokoch stále ukončený. V takýchto prípadoch sa prístup k spravodlivosti na Slovensku rovná nule.

Našťastie, vo väčšine týchto káuz sa ľudia nakoniec domôžu spravodlivosti pred Európskym súdom pre ľudské práva, no aj to trvá. V jedenom prípade policajného násilia v Moldave to trvalo osem rokov, v ďalšom bolo konanie ukončené po deviatich rokoch.

Nemali ste pocit frustrácie?

Mal, ale po toľkých rokoch by som bol prekvapený, keby to bolo naopak. Človek sa s tým nejako zmieri. Už aj svojich klientov pripravujem na to, že ak chcú ísť ďalej, skončíme až v Štrasburgu a potrvá to niekoľko rokov.

Čo vám pomáha pokračovať, aby ste nevyhoreli?

Prechádzam si rôznymi fázami, ale dnes som už na to pripravený. Aj teraz mám jeden prípad, kde sú dôkazy, ktoré nasvedčujú policajnému násiliu, je tam znalecký posudok, ktorý potvrdzuje zranenia, sú tam spoznaní konkrétni policajti a bolo vykonaných viacero ďalších dôkazov, medzi nimi aj svedecké výpovede – napriek tomu však ešte ani nebolo vznesené obvinenie. Obvinenie je pritom len prvý resp. druhý krok – najskôr je niekto podozrivý, potom obvinený, obžalovaný a až napokon odsúdený.

Na vznesenie obvinenia netreba veľmi veľa dôkazov. V bežných prípadoch, ktoré zastupujem, často stačí jeden svedok, ktorý niečo videl, a už sa vznáša obvinenie. No v prípadoch násilia voči zraniteľným ľuďom sa nič nedeje, aj keď je dôkazov viac.

Keby sme nemali Európsky súd pre ľudské práva, znamenalo by to, že sa v prípadoch policajného násilia voči Rómom spravodlivosť nikdy nedostaví?

V prípadoch policajného násilia voči Rómom na Slovensku by sa spravodlivosť nedostavila ani v jednom prípade. Ani v  prípade chlapcov z Lunika IX by som nepovažoval rozhodnutie po 16 rokoch od udalosti za spravodlivosť, aj keby páchateľov odsúdili.

Venovali ste sa aj prípadom diskriminácie v školách. Aj tam to trvalo tak dlho?

Áno. Spolupracovali sme s rodinou, kde sa rodičia sťažovali, že ich syn bol zaradený do špeciálnej triedy základnej školy. V tom čase tam chodili len rómske deti. Nikdy však nebol spätne pretestovaný, aby sa mohol vrátiť do bežného vzdelávacieho prúdu. Rodine sme pomohli tak, že sme požiadali o nové vyšetrenie vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Výsledkom vyšetrenia bolo zistenie, že chlapec nemá žiadne zdravotné ani mentálne postihnutie.

Napriek tomu nebol zaradený späť do riadneho vzdelávacieho systému. Zostal prakticky v špeciálnom vzdelávacom prúde. Žalovali sme školu aj ministerstvo školstva, lebo sme to vnímali tak, že určite nie je jediným takým prípadom. Na Slovensku ich je, žiaľ, veľa. Konanie prebiehalo na Okresnom súde Malacky, ktorý však nevidel žiadnu diskrimináciu. A nevidel ju ani Krajský súd a napokon ani Ústavný súd. Až potom sa vec dostala pred Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP), ktorý po jedenástich rokoch rozhodol, že k porušeniu práv žiaka došlo.

Po 11 rokoch je dieťa dávno po škole. Ako tento chlapec nakoniec dopadol?

Nejaký čas chodil na spojenú školu alebo na nejakú inú formu strednej školy. V tom čase mali deti zo špeciálnych základných škôl veľmi obmedzené možnosti, na aké stredné školy môžu ísť. Teraz je to už lepšie, po komisionálnom preskúšaní je možné, aby pokračovali aj na bežných stredných školách.

Problémom však je, že počas 9 rokov základnej školy sa prakticky neučia to isté, čo deti v bežnom vzdelávacom prúde. Takže aj keď majú formálne možnosť komisionálnych skúšok, idú na nich z veľmi zložitej pozície. Spomínaný chalan teraz pracuje všelikde na stavbách všelikde, chodí na brigády a fušky.

A hoci ESĽP rozhodol, že jeho práva boli porušené, priznal mu dokopy len 3-tisíc eur. Pritom mal de facto zničený vzdelávací život a jeho prípad trval 11 rokov. Zdá sa mi to byť smiešna suma. Z hľadiska systému je to dôležité rozhodnutie, ale pre neho osobne to veľmi pozitívne nie je.

Problém s neproporčným preraďovaním rómskych detí do špeciálnych škôl na Slovensku stále trvá. Ozývajú sa vám rodičia v podobnej situácii aj dnes?

V súčasnosti tieto prípady do veľkej miery rieši spomínaná Poradňa pre občianske a ľudské práva. My v Európskom centre pre práva Rómov sme sa snažili prostredníctvom tohto jedného prípadu pomôcť aj ďalším. To je vlastne podstata práce, ktorú robím – nedá sa totiž pomôcť všetkým s každou jednou nespravodlivosťou. Snažíme sa preto vybrať prípady, ktoré majú potenciál pomôcť ďalším osobám v podobnej situácii.

Samozrejme, súdne spory sú len jednou „pákou“ na systém. Popri tom existuje tlak zvonku zo strany medzinárodných organizácií. Na základe advokačných správ mimovládnych organizácií sa obraciame na Radu Európy či Európsku úniu. Tieto viaceré „páky“ by mali viesť k tomu, aby sa niečo zmenilo. Európska únia napríklad vedie konanie proti Slovenskej republike pre porušenie európskeho práva kvôli segregácii rómskych detí.

Ako to v tomto prípade vyzerá?

Vyzerá to tak, že Slovenská republika bude „odsúdená“ Súdnym dvorom Európskej únie. Čoskoro má byť vyhlásený rozsudok.

Aké hrozia dôsledky?

Hrozí pokuta, ktorú bude musieť Slovenská republika platiť.

Čiže „len“ pokuta? Nezaväzuje to krajinu k systémovým zmenám?

Zaväzuje, no ak sa nič nestane, prídu opäť len pokuty. Nejaké reformy sa u nás prijímajú, ale zatiaľ nevieme, ako dopadnú. Sme len v štádiu prijímania.

Riešili ste aj prípad pokusu o vysťahovanie. Ako sa vám podarilo zastaviť ho?

Asi pred štrnástimi rokmi obec rozoslala rozhodnutia o vysťahovaní celej rómskej komunity, ktorú tvorilo asi osemsto ľudí. Prišli im oznámenia, že idú búrať ich obydlia. Našťastie k tomu nakoniec nedošlo. V tomto prípade sa ale obec nakoniec sama rozhodla, že nebude pokračovať vo vysťahovaní. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby tú komunitu nakoniec skutočne vysťahovali.

Došlo by k tomu, keby ste sa do toho nevložili?

Pravdepodobne áno.

Vo vašej práci zohráva dôležitú úlohu takzvaná strategická litigácia. Ako by ste ju vysvetlili človeku, ktorý tento pojem bežne nepočuje, a prečo je podľa vás užitočná v boji proti systémovej diskriminácii?

Je to vedenie súdnych konaní s cieľom pomôcť nielen konkrétnej osobe, ktorá zažila porušenie ľudských práv alebo diskrimináciu, ale dosiahnuť tiež, aby jej prípad mal dopad na ďalšie osoby v podobnej situácii. Ako napríklad spomínaná segregácia detí v školách. Väčšinou ide o systémové problémy.

Vo viacerých rómskych komunitách sa opakujú určité vzorce porušovania práv alebo obmedzení voči týmto ľuďom. Strategická litigácia je spôsob, ako sa dosiahnuť, aby sa zmena netýkala len jedného človeka, ale aby sa posunul celý systém.

Pomáha vám aj tento prístup udržať si trpezlivosť? Vďaka tomu viete, že aj jednotlivý prípad môže mať celospoločenský efekt.

Určite áno. Advokát do toho ide s nastavením, že prípad môže trvať roky. Niekedy je potom až príjemne prekvapený, keď sa niečo podarí aj skôr. Niektoré prípady majú aj veľmi pekný rozmer, keď sa z ľudí, ktorí boli na začiatku v úplnej defenzíve, postupne stávajú aktívni obhajcovia vlastných práv.

Vzhľadom na vašu profesiu sa asi často dostávate do konfrontácie s aktérmi, ktorí nerozumejú situácii ľudí z vylúčených komunít. 

Keď nie som na pracovnom stretnutí, mám niekedy menšiu chuť púšťať sa do debát. A na internete sa takéto diskusie vyhrať nedajú, aj keď má človek argumenty. Ale samozrejme, ak sa dá a má to zmysel, snažím sa vysvetliť, že nikto si nevyberá, kde sa narodí. Všetci nezačíname z rovnakej štartovacej čiary.

Keď sa niekto narodí v segregovanej rómskej osade, kde nemá prístup k bežnej škole, alebo je hneď od začiatku zaradený do špeciálnej školy, ľahko sa ocitne v začarovanom kruhu. Takéto deti poznajú len jeden typ sveta. Sú odstrihnuté od majority aj od iných možností, kontaktov či vzorov. Je veľmi ľahké povedať že „im to tak vyhovuje“.

Bohužiaľ, podobné je to aj s debatami o privilegovanosti. Sú ľudia, ktorí napríklad hovoria, že oni sami „nemajú všetky výhody“, ale nikdy nezažili situáciu, v ktorej žijú ľudia z vylúčených komunít. Tí nemali a nemajú z toho pomysleného „balíčka výhod“ takmer nič.

Problém je aj v tom, že samosprávy síce podľa zákona o obecnom zriadení majú v pôsobnosti aj oblasť bývania či prístupu k vode, ale neexistuje reálna „páka“, ako ich k tomu donútiť. Aj keď štát ponúka eurofondové výzvy na vodu alebo projekty na prestupné bývanie, drvivá väčšina samospráv do toho nejde.

Nemajú to ako povinnosť? 

Majú, lenže nie je to vynútiteľné. Koľko ľudí sa pôjde súdiť so samosprávou, že má svojim obyvateľom zabezpečiť prístup k vode alebo bývanie? Dotknutí ľudia často nevedia, ako sa súdiť so samosprávou. Organizácií, ktoré by ich mohli zastupovať, je málo a právnikov, ktorí sa takýmito prípadmi zaoberajú, tiež nie je veľa. Reálne teda tú samosprávu k ničomu nedonútite.

Vaša práca sa dotýka aj ľudí so zdravotným znevýhodnením a členov LGBTIQ+ komunít. Vnímali ste pri zraniteľných skupinách niečo, čo ich spája bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú?

V prvom rade sú to všetko najzraniteľnejšie skupiny v spoločnosti. V prípadoch rómskej komunity či LGBTI+ ľudí je postoj spoločnosti asi najmenej ústretový. Tieto skupiny majú najviac problémov s postojmi majority, predsudkami a nepochopením.

Pri ľuďoch so zdravotným znevýhodnením vidím dva hlavné problémy. Prvým je vzdelávanie a v rámci neho špeciálne školy, oddelené triedy, oddelené prúdy a obrovské problémy s individuálnou integráciou. Druhou kategóriou problémov sú praktické opatrenia, teda primerané úpravy priestorov a  bezbariérovosť, aby sa zdravotne znevýhodnení vedeli dostať do budov či do svojich obydlí.

Tieto skupiny spája ešte jedna vec – sú to menšiny, pri ktorých sa ich práva často vnímajú ako „okrajové“. Ľudia z týchto menšín sú veľmi citliví na to, aká politická komunikácia vládne v krajine.

Aktuálne sa situácia rozhodne nelepší.

Úprimne, nevnímam, že by sa to zlepšilo niekedy v minulosti. Možno sa menila rétorika – niektorí politici sú viac, iní menej priateľskí k menšinám, ale reálne sa situácia a rétorika veľmi nemení. A keď áno, tak veľmi pomaly.

Čo sa týka výrokov, je pravda, že niektoré strany alebo ich predstavitelia majú otvorene rasistické alebo nenávistné prejavy. Praktická situácia rómskych komunít je však u nás v rovnakom stave celé desaťročia. Výzvy ako núdzová infraštruktúra, prístup k vode, bývanie či vzdelávanie sa hýbu veľmi pomaly bez ohľadu na to, kto je pri moci.

Ale áno, prejavy, ktoré burcujú spoločnosť proti už aj tak zraniteľným skupinám, vnímam ako nebezpečné. Nepomáha to nikomu. Výrazné zhoršenie vnímam v spoločenskej atmosfére voči LGBTI+ ľuďom. Témam, ktoré by im mohli pomôcť, sa politici venujú len rétoricky, ale nikto neurobil reálne kroky – napríklad v prospech registrovaných partnerstiev, nikto neurobil. Naopak, dnešný stav sa ešte viac zabetónoval zmenami v Ústave.

Na akých prípadoch ste pracovali v súvislosti s LGBTI+ komunitou?

Pomáhal som viacerým osobám, ktoré prechádzali tranzíciou. V tejto oblasti máme ako krajina obrovské problémy. Dlhé roky štát vyžadoval chirurgické zákroky, potom sa situácia zmenila, ale teraz matriky úplne odmietajú vykonávať zmeny. Vyhovárajú sa na to, že nemajú príslušné dokumenty z ministerstva zdravotníctva. Pre osoby prechádzajúce tranzíciou je to aktuálne obrovský problém.

Vidíte možnosť posunu?

Bolo by potrebné riešiť to systematicky od základu. Súčasné právne úpravy a smer, akým sa uberajú, sú, samozrejme, v rozpore s právami týchto ľudí. Ale keďže na Slovensku nemáme ani registrované partnerstvá, ani manželstvá osôb rovnakého pohlavia, je to problém aj z hľadiska právneho rámca ako takého.

Ak vznikne manželstvo a jeden z páru prejde počas života tranzíciou, vzniká právny stav, ktorý slovenské zákony nevedia riešiť. Preto hovorím, že je potrebné poňať to systémovo. Len jedna vyriešená otázka nič nezmení, narážame na sieť prepojených problémov. Momentálne je situácia veľmi zlá a fragmentovaná.

Akým témam sa venujete pri zdravotne znevýhodnených klientoch?

V rámci mimovládnej organizácie Fórum pre ľudské práva zastupujem deti, ktoré boli odmietnuté vo vzdelávaní. Jednak sú to deti, ktoré chodili do špeciálnej školy pre osoby so zdravotným znevýhodnením a následne mali problém dostať sa na strednú školu, ktorú si vybrali.

Ďalej sa zaoberám nedostatkami v oblasti inklúzie a možností individuálneho vzdelávania – či už za pomoci asistentov alebo podporných profesií. Snažíme sa pomôcť dotknutým deťom, aby prekonali tieto bariéry. A opäť, nejde len tieto deti samotné – je to strategická forma litigácie. Cieľom je, aby deti so zdravotným znevýhodnením nemuseli byť vzdelávané oddelene, ak to nie je nevyhnutné. Ideálne by bolo, aby mohli byť vzdelávané spolu s ostatnými deťmi – samozrejme za predpokladu, že dostanú potrebnú podporu a primerané úpravy.

Na Slovensku sa na ľudí pozeráme skôr cez „kategórie“ namiesto toho, aby sme ich vnímali cez ich potreby. Mali by sme vychádzať z toho, aké potreby má konkrétne dieťa a podľa toho k nemu pristupovať.

Keby ste mali možnosť niečo zásadné zmeniť, čo by to bolo?

Bolo by to veľmi veľa vecí. Najdôležitejšia je podľa mňa oblasť bývania. Snažil by som sa teda zlepšiť bývanie ľudí a to súvisí aj so vzdelávaním, prístupom k zdravotnej starostlivosti, zamestnaniu a aj s medziľudskými vzťahmi. Keď ľudia žijú oddelene, vzniká vnímanie „oni tam a ja tu“. Ak by štát vyriešil bývanie, myslím si, že všetko ostatné by išlo ľahšie. Ťažšie by v školách vznikala segregácia, ľudia by mali lepší prístup k zamestnaniu aj k zdravotnej starostlivosti.

Pri LGBTI+ ľuďoch je kľúčovou témou  zrovnoprávnenie ich spolužitia. Dalo by sa povedať, že to sú dve základné veci, ktoré by sme potrebovali vyriešiť, aby sme sa aspoň trochu dorovnali s ostatnými krajinami v Rade Európy a v Európskej únii.

Dlhé roky ste spoluorganizovali Futbalový turnaj proti rasizmu a intolerancii. Čo ste si odniesli z tejto skúsenosti?

Spoluorganizoval som sedem ročníkov od roku 2011 až do roku 2017. Najprv sme to robili prostredníctvom Ľudí proti rasizmu a následne sme založili mimovládnu organizáciu Inštitút pre medzikultúrny dialóg, ktorá sa venovala inkluzívnym aktivitám cez šport a boju proti diskriminácii v športe.

Okrem toho sme založili malý futbalový klub Different Colors United, kde hrali aj mladí z detských domovov, deti z rómskych komunít a utečenci. Snažili sme sa v jednom tíme integrovať viacero menšín. Robili sme to v rámci kampane „Šport spája“ a spolupracovali sme aj so Slovenským futbalovým zväzom, ponúkali sme workshopy pre deti. Pripravovali sme široké spektrum aktivít.

Bohužiaľ, v plnej podobe to trvalo len dva roky, lebo tak dlho sme na to mali peniaze z projektu. Keď sa skončilo financovanie, zostali sme bez zdrojov a aktivity sa museli okresávať.

Bolo by fajn, keby takéto aktivity robili školy.

Áno, alebo keby sa školy v takýchto aktivitách viac angažovali. Šport by mal v sebe férovosť a tímovosť. Myslím si, že šport má obrovský potenciál spájať. On to vlastne už aj robí, len sa deje málo aktivít, ktoré by tento potenciál vedeli využiť. Problémom je, že iniciatív s dobrým dôvodom a cieľom je málo a aj keď sú, je ťažké ich udržať, lebo chýbajú zdroje.

Táto práca vás musela výrazne formovať. Vnímate na sebe nejakú zmenu?

Ani som sa nad tým nezamyslel. Mám radšej, keď mi spätnú väzbu o mne dá niekto iný, lebo ja mám o sebe určite skreslený obraz. Určite ma to zmenilo, ale neviem povedať konkrétny moment. Človek si časom uvedomí, že mal nejaké predstavy, možno predsudky – nie zásadné, ale boli tam. Každý ich máme, určite som ich mal aj ja. Je prirodzené, že máme nedôveru voči tomu, čo nepoznáme.

Keď som išiel prvýkrát do rómskej komunity, nevedel som, čo ma čaká. Mal som obavy z neznámeho: ako ma budú vnímať a čo sa tam bude diať. Teraz už žiadne obavy nemám, nikdy som tam nemal negatívnu skúsenosť.

Čo by ste ešte chceli stihnúť, aby ste si raz mohli povedať, že vaša práca mala zmysel?

Keďže je to beh na dlhé trate, uvedomujem si, že niektoré výzvy počas jednej profesionálnej kariéry vyriešiť nedokážem. Budem ale rád, ak sa podarí v praxi zmeniť nedostatky, na ktoré poukazujeme.

V oblasti policajného násilia dlho žiadame, aby sa zmenila policajná inšpekcia. Myslím si, že je realistické, aby sa to stalo. Realistické je napríklad aj to, aby policajti častejšie používali telové kamery, ktoré môžu zabrániť zneužitiu sily. Ak budú mať pri zásahoch kamery, šanca na zneužitie moci je menšia. V oblasti vzdelávania si prajem, ale sme konečne nielen prijali opatrenia proti segregácii, ale ich aj preniesli do praxe.

Dúfam, že sa k tomu dopracujeme. Nezávisí to však len odo mňa alebo od ľudsko-právnych organizácií. Potrebný je aj aktívny prístup štátu a tlak zvonku od občianskej spoločnosti a medzinárodných inštitúcií. Lebo bohužiaľ, prorómske politiky neprinášajú politické body. A keď niečo neprináša politické body, vládam sa do toho nechce.

Môže aj bežný človek niečo zmeniť?

Myslím si, že áno. Veľa vecí sa mení na lokálnej úrovni – ľudia majú hlasovacie právo. A veľa sa dá zmeniť aj obyčajným ľudským prístupom – tým, ako sa k sebe navzájom správame, ako si pomáhame. Nemusí to byť hneď na úrovni štátu. Dá sa to aj „dole“ medzi ľuďmi. Práve to má význam.

Michal Zálešák Advokát a odborník na ľudské práva, ktorý sa dlhodobo venuje ochrane práv Rómov, obetiam policajného násilia a ľuďom zo zraniteľných skupín. Vyštudoval právo v Banskej Bystrici a následne ľudské práva na Stredoeurópskej univerzite (CEU) v Budapešti. Pôsobil v Európskom centre pre práva Rómov aj v organizácii Ľudia proti rasizmu. Vo svojej advokátskej praxi sa špecializuje najmä na strategickú litigáciu – prípady, ktorých výsledky presahujú jednotlivcov a môžu meniť systémové nastavenia v oblasti rovnosti, diskriminácie či prístupu k spravodlivosti. Zastupoval klientov v kauzách policajného násilia v sporoch týkajúcich sa segregácie rómskych detí v školstve, v konaniach o prístup k bývaniu a tiež v prípadoch týkajúcich sa práv transrodových ľudí. Dlhodobo spolupracuje s Fórom pre ľudské práva. Viaceré jeho prípady sa dostali pred Európsky súd pre ľudské práva, kde Slovensko opakovane prehralo. Za svoje pôsobenie, vytrvalosť a dlhoročnú pomoc zraniteľným ľuďom získal ocenenie Lúč z tmy 2025.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].