Od ôsmich rokov žila v detskom domove. Až do sedemnástich nevedela, že je pôvodom Rómka. „Začala som zisťovať, kde sú moje korene, akí sú ľudia, ku ktorým patrím, akú rodinu mám,“ spomína si Marie Oláhová. Takto sa dostala do Detvy, odkiaľ pochádzala rodina jej otca a kde si neskôr našla manžela.

„Boli to úplne jednoduchí, obyčajní ľudia – osem detí –, ale mali niečo, čo som nikde inde nezažila. Akúsi srdečnosť, úctu a lásku,“ opisuje svokrovcov.

V Detve najskôr deväť rokov robila žeriavničku v strojárňach a popri tom študovala na Katedre rómskej kultúry. Časom prebrala vedenie folklórneho súboru Rómka Detva. Deťom – členom súboru – však nepomáhala len s hudbou či tancom, ale aj s bývaním a školou. „Vtedy som vôbec nevnímala, že vlastne robím sociálnu prácu,“ hovorí dlhoročná dobrovoľníčka. 

Postupne okolo seba vytvorila komunitu aktívnych žien, ktoré začali riešiť problémy v ich okolí. Stretávali sa po večeroch a debatovali o tom, čo robiť so smetím a ako opraviť, čo bolo porozbíjané.

„Hovorila som si, že ja nebudem klasická rómska žena, ktorá musí doma navariť, čakať muža a nabrať mu jesť,“ vraví Oláhová. „Slová ako rovnosť u nás ani neexistovali – my sme ju žili.“ Neskôr takúto sieť pomohla vytvoriť aj v iných lokalitách a vznikla z nej Únia rómskych materských centier.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, prečo bola v Detve dlho považovaná za čudnú; ako primäla ženy z komunity, aby si dokončili vzdelanie a čo robí, aby v súbore udržala rómske tradície.

Žijete na Slovensku, no pochádzate z Čiech…

Áno, som z Hradca Králové, kde som sa narodila, vychodila základnú školu a študovala. So Slovenskom ma spájali korene môjho otca –počas letných prázdnin ma poslali za jeho rodinou do Detvy. A tam som nakoniec ostala, ale stále sa rada vraciam do Česka.

Základoškolské roky v Hradci Králové ste však prežili v detskom domove. 

Narodila som sa v Hradci Králové.Keď som mala niečo menej ako osem rokov, ocitla som sa v detskom domove v obci Dolní Čermná. Bolo to asi v druhej triede, keď nás všetkých súrodencov zobrali od rodičov do ústavnej starostlivosti. Išlo o klasický detský domov, žiadne náhradné profesionálne rodiny.

Prečo ste skončili v detskom domove?

Povedala by som to tak, že pre zlé vzťahy rodičov. Začiatok v domove bol ťažký, ale ten je náročný pre každého človeka – je to trocha iný režim. Dovtedy som bola ako iné rómske deti – slobodná, mohla som behať, kde som chcela. V domove však bol nastavený režim, ktorý sa musel dodržiavať. V časoch, keď som v ňom žila ja, nás bolo dvadsaťpäť detí. Bola to taká rodinná vila, celkom fajn. Krátko pred osemnástkou som z domova odišla.

Boli tam aj vaši súrodenci?

Áno, boli sme spolu. Trochu sme o to bojovali, ale nakoniec nás dali dohromady. Časom som si uvedomila, že je to vlastne skvelé, lebo v domove som sanaučila veci, ktoré som predtým nepoznala. Našla som si tamaj mnoho priateľov.

Dieťa si časom začne všímať dobré veci a prispôsobí sa. Ja som si v domove vytvorila dobrý kredit. Chodili sme do školy spolu s deťmi z dediny a nikto nám nepripomínal, že sme z domova. Bola to peknáskromná dedinka s dobrýmiľuďmi. Myslím, že to bolo moje veľké životné šťastie.

Vychovávatelia nás motivovali k výkonom akeďže ja aj moji súrodenci sme boli celkom šikovní, išlo to. Brat hral futbal za dedinu, už ako osemročného ho prijali do oddielu a stal sa veľmi dobrým futbalistom. Ja som bola dobrá v hudbe – v tanci a speve. Všimli si, že mám talent a či už sa niečo dialo v dedine alebo mimo nej, posielali ma reprezentovať ako prvú.

Dá sa teda povedať, že vás „podchytili“ už vtedy.

Presne tak. Podchytili aj moju sestru a brata. Zistili, že v nás niečo je a že to treba rozvíjať. V dedine som bola medzi ľuďmi celkom obľúbená. Mala som veľa priateĽov, cez víkendy som mohla bez problémov chodiť do rodín – napríklad ku kamarátke. Nemala som striktne nastavený režim, že vychádzka je len v určitých časoch. Bolo to ako v rodine. Ak človek plnil, čo mala bol zodpovedný, mal voľnosť.

Myslím, že som mala veľké šťastie – bolo to výborné prostredie. Nakoniec som si uvedomila, že bolo veľmi dobré, že som sa tam dostala. Vyrástla som v nerómskych pravidlách.

Ako vás detstvo v tomto prostredí formovalo?

Tam, kde som vyrastala, široko-ďaleko žiadni Rómovia nebývali. Nikdy mi nikto nepovedal, ani ma neoboznámil s tým, že patrím k rómskej etnickej skupine a že Rómovia majú svoje špecifiká a kultúru. Nemala som o tom ani šajnu. Pre mňa boli všetci ľudia rovnakí.

Lenže to vás ešte viac vzdialilo od rómskej kultúry. Čo vás vrátilo späť?

Keď ste roky v prostredí, kde Rómov vôbec nevidíte, tak sa úplne začleníte. Určite som ako malá vedela po rómsky, ale keď nemáte s kým hovoriť a nikto vám to nepripomína, jazyk aj vedomie sa stratia. No keď som mala 17 rokov, prišla do môjho života vychovávateľka, ktorá mi bola veľmi blízka. Bola mi ako mama. Raz mi povedala, že je čas, aby som spoznala, že patrím do inej skupiny ľudí – nie horšej ani lepšej, ale inej. Bola som zvedavá, čo je to za skupinu. Rozprávala mi o tom a potom ma vzala z detského domova Dolní Čermná do Hradca Králové.

Vystúpili sme na hlavnej stanici a tam stála skupinka ľudí – pili víno, boli opití, zničení, žena úplne vychudnutá. Videla som presne obraz, ktorý radi ukazujú médiá. Spomínaná vychovávateľka mi povedala, že k tejto skupine patrím. Ja som to ale nevnímala tak, že idem spoznať svoju menšinu. Videla som len to, že by som mohla vyzerať ako tá zúbožená žena. Tak strašne ma to zobralo, že som nechcela ani žiť. Bola som úplne zúfalá. Urobila som hlúposť – pojedla som tabletky a museli mi preplachovať žalúdok. Moja psychika bola veľmi narušená. Bol to šok.

Dostali ste sa vtedy k nejakej pomoci?

Áno, postupne mi to začali vysvetľovať. Do Hradca som sa potom ešte niekoľkokrát vrátila a snažila som sa vyhľadať rodičov.

Nikdy vás nenavštevovali?

Len raz a my sme potom už ani nechceli, aby chodili. Nakoniec sme si ale k sebe znova našli cestu. Začala som zisťovať, kde sú moje korene, akí sú ľudia, ku ktorým patrím, akú rodinu mám. Na moje prekvapenie bola rodina v Hradci Králové na dosť vysokej úrovni.

Boli vzdelaní a angažovaní. Strýko z maminej strany bol predseda Rómov na krajskom úrade. Bolo mi divné, prečo nás nechali v domove, no už som sa tým ďalej nezaoberala. Zistila som, že sú to fantasticky múdri a vzdelaní ľudia. A tak som prestala riešiť, pomaly som sa začleňovala do toho prostredia.

Kedy ste sa rozhodli, že sa rómskej kultúre chcete venovať hlbšie?

Keď som mala sedemnásť rokov, vybrala som sa za otcovými koreňmi do Detvy. Už predtým som si však písala so strýkom a jeho deťmi, teda mojimi sesternicami. V Detve som potom stretla chlapca, ktorého som si neskôr vzala a s ktorým som doteraz.

Najviac som sa naučila od manželovej rodiny. Boli to úplne jednoduchí, obyčajní ľudia – osem detí –, ale mali niečo, čo som nikde inde nezažila. Akúsi srdečnosť, úctu a lásku. Keď príde nevesta do iných rodín, stále je len nevestou, oni ma ale hneď prijali ako vlastné dieťa. Bola som súčasťou rodiny. A v nej som sa veľa naučila o rómskej kultúre.Svokra rada spievala, takže som s ňou spoznala množstvo pesničiek. Svokor zasa hrával krásne na gitare.

Muselo byť pre vás nové získať »naozajstnú« rodinu.

Zažívala som niečo úplne iné, niečo živé, zdravé a radostné. U Nerómov človek stále rozmýšľa, čo bude zajtra a ako to urobí. Tam to bolo o inom – teraz žiješ, tak si to užívaj. To je veľký rozdiel.Tento životný postom som sa od nich naučila. Pomaličky sa mi začal vracať aj rómsky jazyk. Nerozumela som síce všetkému, ale keďže som bola s nimi, slová sa mi začali obnovovať v pamäti. Nakoniec som v Detve asi jediná Rómka, ktorá hovorí plynule rómsky.

Naozaj?

Áno, v Detve je málo Rómov, ktorí rozprávame po rómsky. Svokra a svokor po rómsky vedeli, ale môj muž a jeho súrodenci už nie. Rozumejú, povedia pár slov, ale nie tak dobre, ako keď sa ja stretnem s rodinou v Čechách a rozprávame sa spolu plynule po rómsky.

Čiže teraz sa stretávate aj s rodinou a staré krivdy sú zažehnané?

Stretávam sa s celou rodinou a sú fantastickí.

Museli ste byť veľmi zrelá a veľkorysá, aby ste dokázali odpustiť.

Asi áno. Vždy som bola najmä priebojná. A ako som spomínala, mnoho ma naučila skúsenosť zo života v domove. Hneď, ako som prišla do Detvy, začala som úzko spolupracovať aj s detským domovom v Hriňovej. Vychovávatelia mi hovorili, že by som im ako „domováčka“ a Rómka mohla pomôcť, pretože keď ich chovanci odišli z domova, bola to katastrofa. Chceli, aby som deťom ukázala, ako si dokážu vybudovať rodinu.

Tak som sa im snažila pomáhať poradiť im. Deti som si brávala domov na Vianoce. Chcela som im ukázať, že aj rómske rodiny žijú normálne a že sa nemusia hneď pridávať k prvej bande len preto, lebo si myslia, že na viac nemajú. Môžu dokázať všetko, len musia chcieť.

Nemala som ľahké detstvo ani pubertu, ale vždy som mala jednu zásadu – nikdy som nechcela byť na nikom závislá. Vždy som si všetko dokázala vyriešiť sama – pre seba aj pre rodinu. A to mi potom ostalo aj pri celej komunite.

Ako vyzerali vaše začiatky v Detve? Vydali ste sa a začali ste hneď pracovať?

Deväť rokov som robila žeriavničku v Podpolianskych strojárňach.

To nie je pre ženu typické zamestnanie.

Nie je, ale zvládla som to. Vždy si poviem, že musíma ide to. Mala som ale šťastie na „dobrých anjelov“, ktorí mi ukázali cestu. Popri práci som začala externe študovať, chodila som do úplne prvého ročníka Katedry rómskej kultúry, keď ju v Nitre otvárali. Chodil s nami napríklad Antonín Gondolán (rómsky hudobník a spevák, pozn. red.). My sme boli prvá várka študentov, školu somabsolvovala som ako frekventantka sociálnej práce a práv.

Súbor Rómka ste začali viesť už počas štúdia?

Áno, tieto kultúrne aktivity sa však veľmi rýchlo spojili aj so sociálnou oblasťou. Ako deti v súbore postupne odrastali, stávali sa dospelými a hneď sa stretávali s veľkými problémami. Bývanie, škola či dokončenie strednej školy sa javia ako maličkosti, ale v skutočnosti to sú najdôležitejšie základy do života. Riešila som s nimi aj rodičov – všetko, čo sa dialo. No vtedy som vôbec nevnímala, že vlastne robím sociálnu prácu.

V tom období ste stále pracovali ako žeriavnička?

Áno, stále som chodila do zamestnania. Práca s deťmi a v súbore bola dobrovoľnícka – robila som ju trinásť rokov. Keď ľudia v komunite zistili, že viem ísť na mesto a niečo presadiť, vybaviť či obhájiť – ani sama neviem, ako sa mi to darilo –,začalo sa medzi nami vytvárať spojenie.

Začala som pracovať na tom, aby som veci neriešila len ja sama, ale hľadala som ďalšie schopné ženy. Vytvorili sme si akúsi neformálnu samosprávu a začali riešiť problémy v lokalite. Nikdy sme za zodpovednými s tým, že žiadame, aby niečo urobili. Prišli sme so slovami, že máme riešenie a chceli by sme, aby nám ho pomohli zrealizovať. A tak sme postupne nadviazali dobrú spoluprácu s mestom.

Niekedy to išlo, inokedy nie. Najväčšou bariérou bola a stále je, že na ľudia na mestskom úrade sa každé štyri roky obmieňajú. A tak skoro štyridsať rokov štartujem stále odznova.

Stáva sa, že niečo sa vám podarí dobre nastaviť, ale príde nové vedenie a všetko zmetie zo stola?

Presne tak. Niečo si udržíme, ale častokrát sme dlho pracovali „na ulici“. Napriek tomu sme ale boli jedným z najlepších súborov, a to nielen v kultúre, ale aj v spomínanej sociálnej práci.

Aký bol začiatok súboru Rómka Detva?

Po Nežnej revolúcii si každý zakladal svoje spolky, a tak si aj v Detve mládež založila spevácko-tanečnú skupinu RÓMKA ktorú viedli neplnoletí mládenci Juraj Berky a Ľubo Oláh. Ľudia mali voľné ruky. Rómske deti, ktoré boli talentované, zobral pod strechu Domu kultúry Andreja Sládkoviča v Detve pán Milan Malček. Po krátkom čase to však stroskotalo na disciplíne detí. Keď s deťmi nikto nepracoval, dialo sa to veľmi neusporiadane a „divoko“. Nakoniec preto tie deti vylúčili.

Vtedy som zasiahla ja a povedala som, že vylúčenie nedopustím. Deti však nemali dospelého, ktorý by s nimi pracoval, a tak som to prebrala. Po čase vedenie zistilo, že formálne to nevyhovuje, pretože náš súbor neprinášal zisk. Tak sme povedali, že si to budeme robiť po svojom. No s takýmito deťmi pracujem dodnes – už s treťou generáciou.

Popri tom sa venujete komunitnej práci. Čo považujete za najväčší úspech v tejto oblasti?

Kauzu „skleníky“. Skleníky boli byty, do ktorých istý primátor prisľúbil presťahovať všetkých Rómov z panelákov. Boli to „slobodárky“ (ubytovne pre slobodných ľudí, pozn. red.), kde predtým bývali Líbyjčania či Vietnamci – študenti, ktorých k nám brali zo zahraničia na strednú školu strojársku. Potom odišli a byty ostali prázdne. Vtedajšie vedenie mesta sidalo predsavzatie, že tam postupne presťahujú všetkých Rómov.

Ako sa im ich podarilo do „skleníkov“ presťahovať?

Po prevrate začali ľudí prepúšťať z roboty. Prví, ktorých sa to dotklo, boli Rómovia – najmä tí, ktorí robili v Podpolianskych strojárňach. A teraz si predstavte: stratíte prácu, ale neviete, že existuje úrad, kde sa máte ísť zaregistrovať a štát by za vás prevzal platenie nájmu. To vtedy nikto nevedel. Kým na to ľudia prišli, trvalo to aj tri-štyri mesiace. Medzitým im však vznikli obrovské dlhy a ľudia sa dostali do začarovaného kruhu. Tak ich postupne vysťahovali do spomínaných „slobodáriek“, ktoré boli v katastrofálnom stave.

Následne vznikla druhá časť problému. Keď mesto začalo predávať byty, prišli špekulanti. Rómskym rodinám ponúkali 5-tisíc korún, aby byt prepísali na nich. Ľudia, ktorí boli úplne na dne, sa ulakomili a byt predali. Takto rýchlo prišli o nehnuteľnosť a celé to nabralo nenormálne obrátky. Chodila som medzi nich a presviedčala ich, aby neblbli, veď sa s tým ešte dalo niečo urobiť. Mnoho z nich to však nevydržalo.

Keď sa tento fenomén v Detve rozšíril, založila som Klub Spolu. Pochopila som, že prostredníctvom občianskeho združenia mám väčšie právomoci a môžem použiť aj iné nástroje.

Stále ste v tom čase pracovali v „riadnom“ civilnom povolaní?

Stále som pracovala. Činnosť okolo „slobodárok“ bola dobrovoľná, je taká dodnes. Nikdy som nebrala plat za prácu s deťmi, ženami alebo s komunitou. Videla som, v akom stave žili v Detve niektorí ľudia a bolo to strašné.

Tak sme sa začali stretávať so ženami. Hovorili sme si Cecilky, ako tá zvedavá pani z filmovej série „Slnko, seno…“. Večer sme sa zišli a rozprávali sme sa o tom, čo sa deje so susedmi, s deťmi, čo robiť so smetím, čo je porozbíjané. A hovorili sme si, že podľa toho, ako to tu vyzerá, nás posudzujú ďalej, takže to tak nemôžeme nechať.

Týmto spôsobom vznikla naša neformálna samospráva. Spoločne sme si pripravovali materiály a doslova nacvičovali slovíčka, ktoré použijeme na mestskom zastupiteľstve. A keď konalo, dali sme sa zapísať do programu. Niekedy sme čakali aj tri mesiace, ale nevzdávali sme to.

Takže ste fungovali ako taká „ženská úderka“.

Presne tak. Chodili sme aj na mestský úrad, jedna z nás presedela celé dopoludnie, kým ju prijali. A na druhý deň išla ďalšia. Hľadali sme si „fintičky“, až kým nás nakoniec nevypočuli.

Najväčší problém skleníkových bytov bolo, že všetky mali rovnakú metráž, ale len jeden elektromer a vodomer pre celý dom. A tak jednej rodine prišiel nedoplatok 32-tisíc a druhej 8-tisíc eur. To boli obrovské sumy.Začali sme s tým bojovať.

Prefotili sme faktúry a rozdala som ich každému poslancovi, pričom sme sa robili „blbé“ a hovorili sme, že tomu nerozumieme a potrebovali by sme to vysvetliť. Vymýšľali sme si stratégie, aby nás brali vážne.

Takto sme bojovali štyri roky a potom sme zažili jedno z najlepších období. Poslancom sa stal starší pán, ktorý dlhé roky pracoval v Podpolianskych strojárňach. Poznal Rómov, mal ľudský a v dobrom obyčajný pohľad. Povedal nám, že keď takto usilovne pracujeme, potrebujeme priestor. A tak nám mesto umožnilo prerobiť a spojiť dva byty v paneláku.

Napojila som sa na zahraničnú nadáciu v Rakúsku, ktorá o nás počula a začala nás podporovať.Dali nám vybavenie a zariadenie. Keď Rómovia videli, že máme oficiálne priestory a že to funguje, začali nás brať inak. Získali sme si u nich kredit.

Po štyroch rokoch sa nám ozval právnik z Bratislavy, starší pán na dôchodku. Čítal o nás článok a povedal, že nie je možné, aby sa k nám takto správali – a ponúkol pomoc. Presne to som si priala –neutrálnu osobu, ktorá nepochádzala z Detvy a nemala tam rodinu. Chceli sme totiž podať žalobu, lebo platby, ktoré od obyvateľov žiadali, boli nehorázne.Vzápätí nám mesto oznámilo, že spomínané „slobodárske“ byty sa zbúrajú, budú robiť rekonštrukcie iných nehnuteľností aže každý byt bude mať po novom vlastný elektromer a vodomer!

Nakoniec sa to teda podarilo dotiahnuť.

Staré baraky zbúrali a dnes je tam Tesco. Začali tiež prerábať internáty z učňovky na dvojizbové a trojizbové byt, kde bol systém už lepší.

Nie je to ešte také, ako si to predstavujem ja, ale je to oveľa lepšie. Aj platby sú kontrolovanejšie. Ľudia sa naučili, že každý lístok si treba odložiť, pretože sa dá skontrolovať a porovnať. To je pre mňa víťazstvo –ľudia začali pracovať sami na sebe a zistili, že veci ovládajú, len predtým nevedeli, ako.

Menilo sa to aj pri deťoch?

Aj deti začali byť iné. Zo základnej školy išli na strednú školu. Zo súboru máme asi desať detí, ktoré vyštudovali stredné školy s maturitou. Nedávno nám maturovali dve dievčatá. Aj to je víťazstvo. A „ovocie“ tej práce, aj keď ešte nie úplne také, ako by som chcela.

Vráťme sa ešte ženskému spolku, teda k Cecilkám, ktoré chodili na úrady. Bol to zárodok Únie rómskych materských centier?

Presne tak. Pri prvých Cecilkách som zistila, že ženy dokážu strašne veľa. Muži boli vtedy v pozadí, ale neskôr nám začali pomáhať s prípravami.

Ako ste sa dostali k tomu, že ste sa rozhodli tieto ženy združiť aj oficiálne a vytvoriť pomocnú sieť?

Prvá skupina sa zrodila v Detve. Prišli sme na to, že spolu dokážeme veľa. A keď to videla zahraničná nadácia, povedali mi, že ma podporia, ale mám to skúsiť odovzdať aj do iných lokalít a potom tieto ženy navzájom prepojiť. Tak som chodila po lokalitách a spájala ženy.

Na Slovensku je spoločnosť stále dosť patriarchálna a u Rómov je to ešte výraznejšie. Žena bola často vnímaná ako menejcenná, niekedy doslova ako majetok muža. Vy ste ale začali budovať spolok silných rómskych žien.

Viacerí sa ma už pýtali, či som rómska feministka. Ja som však nikdy nemala cieľ niečo si dokazovať alebo meniť. Bola to skôr moja povaha. Tam, kde som vyrastala, nikto nikdy nepovedal, že žena má menšiu cenu. Ale keď som prišla do rómskej rodiny, zrazu to bolo iné. Nevesta musí uvariť, poriadiť a narúbať drevo.

Aj drevo ste rúbali?

Rúbala som, riadne so sekerou.

Tak to už je feminizmus!

(Smiech) Na začiatku človek musí. Hovorila som si ale, že ja nebudem klasická rómska žena, ktorá musí doma navariť, čakať muža a nabrať mu jesť. Mám však skvelého muža, vždy sa so mnou striedal. Ja som išla do práce, on zostal doma, postaral sa o deti a navaril. Keď som sa vrátila, čakal ma s večerou, deti boli uložené a plienky opraté. Druhí chlapi sa mu smiali, ale u nás to tak fungovalo.

Slová ako rovnosť u nás ani neexistovali – my sme ju žili. Ženy v komunite mi vraveli, akého dobrého muža mám. Ja som sa ich pýtala, prečo takého nemajú aj ony. Keď sme chceli ísť s Cecilkami na kávu, mnohé vraveli, že ich muž nepustí a musia ho čakať doma. Čudovala som sa, veď predsa má vlastné ruky aj nohy.

V Detve som preto bola považovaná za čudnú. Ja som ale proti ničomu nebojovala, len som žila po svojom. Ženy postupne začali byť smelšie. Keď im muž doma nadával, povedali mu, že mi to oznámia. (smiech). Takto sa postupne menila atmosféra. Aj v iných lokalitách, kam som chodila – napríklad v Poltári či Banskej Štiavnici – som sa rozprávala s mužmi, ale vždy pracovným tónom. Počúvali a niektorí dokonca sami povedali svojim ženám, že chcú aby boli ako Mariša. To bolo víťazstvo.

Ako keby tí muži postupne pochopili, že feminizmus alebo rovnocennosť nie je nič zlé.

Áno, ale zo začiatku to bolo niečo nové. Ťažko sa im to prijímalo. A určite nemôžem tvrdiť, že to všade prijali. Ale na Detvu som hrdá, aj na Poltár a na Banskú Štiavnicu. To sú lokality, ktoré som pospájala – to už bola Únia rómskych materských centier.

Ako ste sa dostali k Poltáru?

Úplne náhodou. Išla som po ceste a pri obrubníku stáli tri ženy. Hneď som videla, že jedna z nich, Beatka Berkyová, je dobrá líderka. Mala malé deti, takže sa nemohla naplno venovať komunitným aktivitám, ale bola veľmi šikovná. Pozdravila som ich a dali sme sa do reči. Hovorili, že sa v nudia, lebo riešia iba nedoplatky za elektriku a nevedia, čo ďalej.

Pozvala som ich na kávu a začali sme sa rozprávať. Pýtala som sa ich, či sú spokojné so životom. Nepresviedčala som však, len som kládla otázky. Odpovedali, že spokojné nie sú a už nevydržia byť furt v paneláku, nezažívať nové, nemať hygienu, kultúrny životani nič pre psychiku.Tak som im povedala, že ak takto nechcú zomrieť, poďme s tým niečo robiť. Boli nadšené, tak sme sa dohodli, že sa na tom istom mieste stretneme o týždeň, ale majú prísť s konkrétnymi nápadmi. Ja nepochádzam z Poltára, takže im nebudem hovoriť, čo majú robiť. Neplánovali sme riešiť politiku, ani sociálnu prácu – len samý seba. O týždeň som prišla a bolo ich tam vyše dvadsať. Zľakla som sa, nečakala som to.

A s čím prišli?

Tie tri ženy ostatným rozpovedali, ako sme sa stretli a o čom sme hovorili. A každá ďalšia chcela počuť viac. Povedala som im teda, nech povedia, čo chcú a začali sme organizovať obývačkové stretnutia. Vždy sme sa striedali u inej ženy. Rozprávali sme sa o tom, čo sa deje, a potom som im povedala, že to je síce krásne, ale poďme sa dohodnúť, ako to budeme riešiť, aby nás brali vážne. Na to totiž treba vedomosti. Na rovinu som sa ich opýtala či chcú aby na nich ľudia hľadeli ako na „debilky z obrubníka“.

Postupne každá vymenovala svoje vzdelanie. Niektoré mali za sebou len základné školy, ale našli sa aj absolventky stredných škôl, dokonca aj maturantky. Tak som im navrhla večernú školu, vďaka ktorej sa môžu posunúť a podokončovať si vzdelanie. To ich šokovalo.

Zľakli sa alebo sa nadchli?

Aj aj. Hovorila som im, že si nemôžu len tak nájsť robotu, keď ich tam nechcú. Musia sa naučiť presadiť a argumentovať, ja ich to ale naučiť nemôžem – môžem im len spraviť cestičku a po nej už musia kráčať samy.

A viete čo fungovalo najviac? Keď som im povedala, nech si predstavia, ako sa ostatní Rómovia dozvedia, že si dokončili maturitu – roztrhne ich od zlosti. A tak sa prihlásili do školy. Dva roky chodili do Hnúšte, posledný rok dokonca do Bratislavy. A školu ukončili. Šesť žien si urobilo maturitu a štyri vysokú školu – nielen z Poltára, ale aj z Banskej Štiavnice.

V komunite to muselo byť cítiť.

To už bolo pospájaných viacero komunít. A keď sme videli, že už nestačí fungovať len ako materské centrá, rozhodli sme sa založiť úniu.

Beátka Berkyová – jedna z tých, čo som stretla ako prvú cieľa vedomú aktivistku v Poltári – bola prvá, ktorá si urobila vysokú školu. Povedali sme si preto, že úniu založíme v Poltári, pretože odtiaľ je naša prvá vysokoškoláčka. Tam sme spravili sídlo a 28 žien zvolilo Beátku za predsedníčku.

Určili sme si pravidlá: Nebudeme riešiť sociálnu prácu, lebo na to sú úrady. Nebudeme sa miešať do iných rodín, ak nejde o ohrozenie. A každá sa postaráš o seba. Ak zmaturuje alebo urobí skúšky, jej deti začnú vnímať, že je iná – vzdelaná. A o takej rodine sa začne hovoriť, že je na vyššej úrovni. To bolo obrovské. Zmenilo sa správanie – ženy začali chodiť ku kaderníčke alebo na kozmetiku. Pre niekoho sú to banality, ale pre nás veľké veci.

Ako to prijímali muži?

Zo začiatku ťažko, ale časom sa to menilo. Zažila som, ako muž sa chválil tým, že jeho žena zmaturovala – to predtým neexistovalo. Po maturite robili oslavu, ktorú videla celá komunita. Muži začali byť pyšní na svoje ženy. To bol pre mňa prielom – zmenil prístup mužov k ženám. Najdôležitejšie ale bolo, že samotné ženy si začali presadzovať svoje. Nedali sa hneď zatlačiť, neboli chudinky, ale robili to, čo chceli. To bolo pre mňa nádherné.

Na jednej strane ste pracovali s miestnymi ženami, na druhej strane ste rozvíjali kultúru, ktorú ste mali v sebe už od detstva.

Úplne prvé, čo sa rozbehlo, bol folklórny súbor. Najprv sme pôsobili len v Detve, ale postupne sme sa rozšírili aj do ďalších komunít – najmä prostredníctvom užspomínaných žien. Môj muž zas veľa robil cez šport, trénoval rómskych futbalistov. Tak sme sa prepájali – kultúra, komunita, šport.

Máte kritériá, aby bol program vášho súboru naozaj rómsky. Kde ste čerpali inšpiráciu?

Dôležité bolo pre mňa zistiť, ako Rómovia v Detve kedysi žili – čo si obliekali, v čom boli dobrí. Muzikanti v Detve boli skvelí. Hrali na krstinách, na svadbách aj pre Nerómov. Žiaľ, bolo o nich veľmi málonapísané. V archívoch sú len úlomky – napríklad v Ostrých Lúkach bol v roku 1945 zapísaný príchod rodiny Čipčalovcov, ktorí sa sem prisťahovali. Ale už tam nie je uvedené, odkiaľ presne – bol totiž koniec vojny.

Veľa som sa dozvedela od starších Rómov. Rozprávali, že Rómovia prišli do Detvy zo Slatiny, Očovej a okolia a že sa veľmi rýchlo prispôsobili Nerómom. Zachovávali si hudbu a pesničky – to bola pre nich „rohľa“, teda radosť, a niektorí sa tým aj živili. No oblečenie už nemali čisto rómske. Gazdovia im dávali šaty, keď u nich pracovali na poli, a kombinovali si ich s tým, čo mali. Takže neexistovalo nič také originálne, ako si dnes predstavujeme podľa filmu Cigáni idú do neba.

Lenže človek chce byť krásny a farebný, a tak sme museli trochu porušiť tradíciu a zapojiť fantáziu. Nie však kopírovať, skôr pridať niečo vlastné. Tak vznikli naše kroje.

A čo kritériá, ktoré sa týkajú tanca?

Veľa som si vzala od Milky Sekerešovej, známej folkloristky z Detvy, ktorú som si veľmi vážila. Naučila ma, že v tanečnom kolektíve musíexistovať disciplína, pravidlá a kolektívna zodpovednosť. Ak to chýba, skupina nie je dobrá – len sa hráako divé mačky.

Od Danky Šilanovej, bývalej režisérky Romathanu, som sa zas naučila, čo je rómsky folklór v skutočnosti. Prepojila ma so spisovateľkou Elenou Lackovou, ktorá mala množstvo spomienok zo svojej mladosti aj z vojny. Stali sme sa priateľkami, asi trikrát bola u nás v Detve. Pozývali sme ju, keď sme organizovali Deň Rómov a podobné podujatia, na ktorýchpotom rozprávala.

Občas som bola v kontakte aj s Erikou Godlovou, ktorá buduje pamäťový fond Rómov v Štátnej vedeckej knižnici v Prešove, tak s ňou príležitostne konzultujem. Aj moja svokra mala veľa zážitkov. Ešte pred pár rokmi boli v Detve takí, s ktorými som sedávala vonku a oni spievali a spomínali. Rozprávali, ako robili krstenia, čo sa pri nich zažívalo a ako to chodilo pri svadbách. To dnes už vôbec neexistuje. Bolo fantastické počúvať to.

Všetko, čo som navnímala, som sa snažila preniesť do práce so súborom. Z týchto poznatkov a spomienok som sa snažila vytvárať niečo, čo malo logiku a zmysel. Všetko to bolo o stretávaní sa s ľuďmi, sledovaní iných súborov. Z toho čerpám aj pre náš súbor. Ale, pravdaže, nie je to všetko úplne dodržané. Nová doba prináša novú kultúru a mladí chcú najmä „to nové“. Je náročné podsúvať im „staré“, treba vedieť, ako ich na to „nalákať“.

Ako teda nadchnúť pre tradície mladých?

Mám byť úprimná? Veľmi im nedávam na výber. Hovorím im, že ak sa im u nás nepáči, nemusia prísť. Nik ich nenúti. Väčšinou sa ale vrátia.

Sú nejaké striktné pravidlá toho, čo už podľa vás do rómskeho tanca?

Je ťažké ich určovať. V rómskej kultúre platilo napríklad, že tancovať sa má ramenami, kývať sukňami, ale nesmeli sa dvíhať nad brucho – to bola hanba. Rómka by nikdy nezodvihla sukňu tak, aby jej bolo vidno stehná či spodnú bielizeň. Maximálne by sukňu zdvihla po kolená. Niektoré rómske tanečnice síce mávali odhalené ramená či dekolt, ale nie brucho ani stehná. Nie je to totiž kankán. Sú isté nepísané pravidlá, ktoré sa dodržiavali.

Strážite, aby sa tradície úplne nevytratili.

Robím aj workshopy na rôznych akciách. Už vyše 30 rokov organizujem podujatie s názvom Jileskero Hangóro – Hlas srdca, ktoré vzniklo práve v čase, keď som zápasila s otázkou, čo je ešte naše rómske a čo už nie. Piesne, ktoré som kedysi počúvala od starých ľudí, už nikto nespieval. Vtedy sme sa s Bélom Klincom, s ktorým som chodila spievať s Klincovcami, rozprávali, že keď majú pod Poľanou spievanky, prečo by sme aj my Rómovia nemohli mať niečo podobné, len naše.

Na Hlase srdca sa teda dodržiavajú všetky pravidlá?

Klamala by som, keby som tvrdila, že všetko je na sto percent dodržané – nie je. Ale je to aspoň približovanie sa k pôvodnej podobe. Keď niekto pozná starú rómsku pesničku ale v modernom štýle, robím s ním výberové konanie. So spevákom či dieťaťom pesničku následne dorobíme tak, aby ju odspievali v starej verzii.

Máme tri kategórie – deti, mládež a dospelí. Raz sme zažili ročník, keď projekt nezískal podporu z grantov a mysleli sme si, že nebude pokračovať. Ale samotní Nerómovia – mesto, dom kultúry a folkloristi z Detvy – povedali, že neexistuje, aby podujatie nepokračovalo. A tak sme zohnali, čo sa dalo, a ročník sa urobil.

Spomínali ste, že Detva nie je voči menšinám veľmi tolerantné mesto. Vnímate to inak s ohľadom na to, že samotné mesto podporilo vaše podujatie?

Čo sa tejto kultúrnej témy týka, je to lepšie, ale v bežnom živote by som povedala, že lepšie to bolo v minulosti než dnes. Pred Nežnou revolúciou ľudia nás Rómov vnímali ako niečo pekné, nové, živé, veselé a farebné. Po roku 1989 už ani nešlo o to, či robíte niečo pekné, ale o to, či niečo prinášate mestu. Na druhej strane,mohli sme sa osamostatniť a pracovať sami na sebe, čo sme aj urobili.

Mám v meste dobrý kredit a ľudia si ma začali vážiť. Možno práve kvôli tomu, čo a ako dlho robím a že to so mnou nerobialen Rómovia, ale aj Nerómovia. Väčšina Rómov u nás však cíti rasizmus a nedostatok rešpektu. Zvykla som si komunikovať aj s ľuďmi, ktorí sú otvorení fašisti – aj v Detve bolo „hniezdo“. Vždy im poviem, že ma nezaujíma ich politické tričko, zaujímajú ma oni ako ľudia. Takto vlastne pristupujem ku všetkým.

Takto ste otvorili dvere aj pre mnohých mladých, napríklad aj vášmu vnukovi Vojtíkovi, autorovi hitu Detviansky sen.

Musím povedať, že aj keď Vojtík je jedno z mojich šiestich vnúčat, bol mi vždy veľmi blízky. Ako keby som si ho porodila sama. Všetkých milujem, za všetkých by som dala život, ale on bol iný.

Už ako malý chodil po ulici, spieval pod oknami a susedia mu za to nosili buchty. Ľudia ho milovali. Nemal ešte ani štyri roky a už so mnou stál na javisku. V súbore bol zázrak – najmladší, a predsa spieval s nami. To isté teraz robí aj jeho mladší brat.

Zjavne je po vás.

Vojtík bol vždy taký ako ja – čo si myslel, to si presadil, ale spôsobom, aby nikoho neurazil a nepodcenil. Už ako maličký povedal, že bude právnikom, lebo našich Cigánov sa nemá kto zastať. Dnesštuduje konzervatórium a keď som sa ho spýtala, čo bude s tým právom, odpovedal, že najprv sa musím zastať samého seba, až potom sa môžem postarať o ostatných.

Doma však cíti zázemie. Povedali sme mu jasne: „Si naše dieťa a budeme ťa milovať vždy, nech je tvoja identita akákoľvek. Si náš život.“ Ale nevieme úplne, čo zažíva mimo stien nášho domu. Je dosť uzavretý. Stále je zavretý vo svojej izbe, nahráva a venuje sa hudbe.

Viete, aké je pozadie hitu Detviansky sen, po ktorom sa stal hviezdou?

Ten text je iste výpoveď niečoho, čím prešiel a v tej chvíli to z neho spontánne vychrlilo. Len tak sa vybrali urobiť klip– Kika, Sofia, Tomáš a on, taká štvorka v Detve. Dali to na internet a vybuchlo to. Celý deň mi zvonil telefón, každý sa s ním chcel spojiť.Vedela som, že to nie je iba sláva, ale prevrat.

Nebáli ste sa oňho?

Veľmi! Celá rodina sme doma tŕpli, čo z toho bude. Viete akí sú ľudia, najmä tu u nás. Naše mesto je fašistické, no predsudky sú veľké a tým pádom je veľký aj náš strach. Každú chvíľu sme riešili, kam išiel, stále som ho telefonicky kontrolovala. Dokonca som ho aj tajne sprevádzala, aby sa mu niečo nestalo. Dlho sme to takto robili. Dnes je to už lepšie.

Súhlasíte s názorom niektorých Rómov – napríklad módneho dizajnéra Pavla Berkyho –, že homosexualita je v rómskej komunite tabu?

Myslím si, že aspoň u v Detve až tak veľmi nie. Homosexualita je tu skrytá, aleakceptuje sa, keď sa v rodine objaví queer dieťa. Možno to hneď nepovie mame, objavia sa nejaké pošklebky, pokrikovanie, ale nič extrémne ako bitka či ťažká šikana. Myslím si, že už to pokročilo, no stále máme aj strach,lebo človek nikdy nevie. Po tom, čo sa stalo na Zámockej ulici (teroristický útok z 12. októbra 2022, pozn. red.), sa ešte viac bojíme. Veľmi dobre mi však padlo, keď som bola nedávno na vystúpení Vojtíka u nás v Detve.

Aké to bolo?

Krásne, išla som s jeho sestrou mojou vnučkov. Ja som vlastne bolana jeho verejnom vystúpení prvýkrát. Dovtedy nám nikdy nedovolil prísť. Mal obavy, čo si pomyslíme.

Bolo tam veľa ľudí – mladí aj starší. Keď spieval, všetci spievali s ním. Pri pomalej pesničke sa ľudia kolísali, pri rýchlej tancovali. Dostával potlesk za potleskom. Ostala som v nemom úžase.Keď človek príde s niečím svojím a odvážnym, nikdy nevie, aká bude reakcia. V Detve to ľuďom otvorilo hlavy aj srdcia. Rómovia, Nerómovia – všetci sa spolu bavili a spievali.

Mária Oláhová Komunitná pracovníčka a folkloristka so silným prienikom rodovej emancipácie. Vyrastala v detskom domove, neskôr pracovala ako žeriavnička v Podpolianskych strojárňach. Viac ako 35 rokov vedie folklórny súbor Rómka Detva a organizuje spevácke podujatie Jileskero Hangóro – Hlas srdca. Od roku 1989 sa venuje rómskej komunite – nielen cez folklór, ale aj cez vzdelávanie a sociálne aktivity. Založila Úniu rómskych materských centier, ktorá dnes pôsobí vo viacerých lokalitách Banskobystrického kraja, podporujúc rómske ženy a matky k samostatnosti. Za svoje pôsobenie získala ocenenie Roma Spirit 2015, regionálne uznanie Banskobystrického kraja a ocenenie Lúč z tmy 2023.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].