Manželia Claude a Marie-José Carretovci sa do Klencova, neveľkej obce na Malohonte, dostali prvýkrát v roku 1983. Pozvalo ich tam Československé veľvyslanectvo v Paríži. Obaja v tom čase pracovali vo francúzskom školstve, vo voľnom čase však radi fotografovali. Múzeum Bretónska, kde žijú, malo už v tom čase vo svojej zbierke viacero ich fotografií.

Počas návštevy v Klenovci sa dostali aj mimo bežných trás a stali sa hosťami Rómov v miestnej vylúčenej komunite. Odvtedy sa medzi slovenských Rómov pravidelne vracali a vždy im so sebou priniesli aj fotografie z predošlého stretnutia. Fotoaparát však vyťahovali len vtedy, keď sa druhými cítili byť prijatí. 

„Obyvatelia boli prekvapení, že sa o nich môže niekto zaujímať,“ opísali svoje prvé skúsenosti s fotením v osadách. „Odniesli sme si odtiaľ poznanie, že hoci je ich spôsob života iný ako ten náš, je plný radosti, a to napriek ťažkým životným podmienkam. Je cítiť ich ľudské teplo.“

Okrem života československých Rómov sa fotograficky zaujímajú aj o rómske komunity na Ukrajine, v Maďarsku, Rumunsku, Moldavsku či Bulharsku. V roku 2021 vystavovali svoje práce v Múzeu rómskej kultúry v Brne pri príležitosti 30. výročia jeho založenia. 

Začiatkom novembra 2025 prišli opäť do Bratislavy. Zúčastnili sa vernisáže výstavy ich fotografií v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea, ktorá potrvá do 1. februára 2026.

„Ich vstup do sveta Rómov nie je invazívny ani mesiášsky. Claude a Marie-José Carretovci prichádzajú ako priatelia – pripravení spoznávať, deliť sa a počúvať,” napísal o ich prístupe „preniknutom humanizmom a empatiou” Ivan Akimov, vedúci umeleckého súboru Kesaj Tchave, ktorý pracuje len s deťmi z osád. 

V rozhovore, ktorý hostilo Francúzske veľvyslanectvo na Slovensku a s ktorého prekladom pomáhal Francúzsky inštitút, okrem iného vysvetľujú, ako vznikol nápad usporiadať v Bratislave výstavu ich fotiek; či za tie desaťročia badajú posun v kvalite života ľudí z vylúčených komunít a prečo by svoje fotografické archívy radi odovzdali ďalej.

Na otázky väčšinou odpovedal Claude Carret, jeho manželka Marie­-José vyjadrenia dopĺňala. Výsledkom rozhovoru aj ich fotenia je spoločná „fotografická cesta štyroch očí“.

Pred dvoma rokmi ste v Bratislave uviedli knihu s názvom Otisk cest (Otlačok ciest). Tentoraz ste prišli na Slovensko pri príležitosti otvorenia výstavy v Slovenskom národnom múzeu (SNM). Život Rómov fotograficky dokumentujete od roku 1984. Aké fotografie ponúkate na výstave?

Kým fotografie predstavené na našich predchádzajúcich výstavách – najmä v Múzeu rómskej kultúry v Brne a v spomínanej knihe – pochádzali z celej Európy, snímky vystavené na výstave „Blízki a vzdialení“ v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave sú výlučne zo Slovenska. 

Sú to najmä snímky z Klenovca, väčšina z nich pochádza z rokov 1984 až 1994, teda z prvého obdobia, keď sme tam prichádzali. Kolekcia je ale doplnená o fotografie z našich posledných návštev na Slovensku a vo výbere je aj niekoľko fotiek z osád v okolí mesta Kežmarok.

Má výstava koncepčne nejaké posolstvo alebo myšlienku, ktorú by ste chceli prostredníctvom fotiek dostať k divákovi?

Prostredníctvom výstavy by sme chceli priniesť akési porovnanie alebo portrét obdobia spred štyroch desaťročí a neskoršieho obdobia od roku 1994 po dnešok. Aj prostredie vylúčených komunít sa modernizovalo, či už v spôsobe obliekania ľudí alebo v podobe architektúry domov. 

Ako sa za tie štyri desaťročia zmenil váš pohľad na každodenný život Rómov na východnom Slovensku?

Počas našich návštev sme si všimli – a vidno to aj na našich fotografiách –, že život niektorých ľudí vo vylúčených komunitách sa v porovnaní s 80. a 90. rokmi posunul. Deti chodievajú oveľa častejšie do školy, obliekajú sa súčasne, majú mobily a vedia používať moderné technológie natoľko, aby si raz pomocou nich mohli zarábať na živobytie. Badáme teda pozitívny vývoj, aj keď možno by mohol byť rýchlejší. 

Ako vlastne vznikol nápad usporiadať výstavu vašich fotiek v Bratislave? 

Pôvodným zámerom bolo venovať naše fotografické archívy zo Slovenska martinskému Múzeu kultúry Rómov. Tak sme sa na tom dohodli s pôvodným vedením múzea, ktoré navrhlo zorganizovať výstavu v jednej zo sídelných budov múzea v Martine. Neskôr sa to vykryštalizovalo inak, pretože vznikla otázka, prečo prezentovať fotografie v Martine a nie v Bratislave, kde by si ich zrejme prišlo pozrieť väčšie publikum. 

Vedenie Slovenského národného múzea sa medzičasom zmenilo, sme ale radi, že výstava sa realizuje a že sa realizuje v Bratislave. Okrem toho, že by sme prostredníctvom nej chceli prezentovať umelecké kvality našich fotografií, naším druhým zámerom je, aby výstava mala aj pedagogickú hodnotu. Prajeme si, aby ju mohli navštíviť školy a žiaci sa tak oboznámili so životom rómskych komunít dnes a kedysi.

Ideálne by bolo, keby výstava putovala aj do iných častí Slovenska, možno do iných priestorov Slovenského národného múzea.

Nerozmýšľali ste priniesť výstavu na východ Slovenska, kde by si ju mohli pozrieť aj väčšina dotknutých Rómov?

Uvedieme príklad: Nie tak dávno bola výstava našich fotiek v Kokave nad Rimavicou. To je dedina ležiaca asi tri kilometra od spomínaného Klenovca. Fotografie si prišli pozrieť najmä gádžovia – ani jeden Róm. 

O niekoľko týždňov neskôr boli fotografie umiestnené na veľkých stojanoch v Kultúrnom centre v Klenovci, kde dnes Rómovia už žijú priamo v centre obce. Udialo sa to v spolupráci s etnomuzikológom Petrom Nuskom, ktorý skúma rómsku hudobnú slovesnosť.

Keď obyvatelia na týchto záberoch spoznali bývalých členov svojich rodín, ktorí už nežijú, boli nesmierne dojatí. Fotiek sa až fyzicky dotýkali, výstava v nich vyvolala spomienky a silné emócie. Peter o tejto udalosti natočil pôsobivý dokument.

Ako konkrétne prebieha vaša dokumentačná práca? Pohybujete sa voľne v komunite a fotografujete všetko, čo vám príde zaujímavé?

Všetko prebieha neformálne a pocitovo, nemáme žiadnu špeciálnu metódu. Keď vidíme, že fotoaparát nikomu neprekáža, tak fotografujeme. Ak niekto prejaví nesúhlas, rešpektujeme to, napriek tomu však zostávame v kontakte. Trávime spolu čas a vytvárame si tak vzťah. 

Pred začiatkom tohto rozhovoru ste spomínali, že niekedy obyvatelia vylúčených komunít chcú, aby ste ich fotili na koni alebo v aute, čo je nejaký prvok inscenácie. Zachytávate aj takéto štylizované situácie alebo sa snažíte fotiť bez toho, aby vám ľudia na fotke pózovali? 

Niektorí Rómovia, najmä v Rumunsku, majú predstavu, ako chcú na fotkách vyzerať, aj keď my dávame prednosť prirodzeným situáciám. Keď nás pustia do svojich domovov, fotografujeme ich tak, ako si to želajú – portrétne fotografie niekedy prinášajú krásne prekvapenia. Zároveň ale zároveň vytvárame aj spontánne zábery.

Pri ďalšej návšteve im prinášame všetky naše fotografie a ukazujeme im ich. Najviac ich zaujímajú inscenované zábery – napríklad tie, na ktorých rodina vyzerá čo najlepšie. Fotografie, ktoré si vyberú, patria im – ostatné si nechávame my, najmä na účely výstav.

Fotografovanie je trochu ako rybárčenie: Niekedy sa podarí niečo „uloviť“, inokedy človek čaká celé hodiny úplne márne.

Vaše dokumentovanie života Rómov na východnom Slovensku ide v tradícii českého fotografa Josefa Koudelku alebo slovenského Tibora Huszára. V prácach akých autorov nachádzate inšpiráciu alebo akými fotografmi pomeriavate svoje vlastné remeslo?

Možno to znie trochu trúfalo, ale máme dojem, že duch našich fotografií sa približuje duchu snímok Josefa Koudelku, ktorého sme spoznali prostredníctvom jeho knihy Cigáni (Gitans la fin du voyage).

Keď sme s fotením začínali, pracovali sme v školstve a prázdniny sme využívali na cestovanie. Takto sme desať rokov fotografovali pre vlastné potešenie – najskôr na Slovensku.

Aké ďalšie fotografické plány máte pri dokumentovaní života Rómov na Slovensku? 

Najprv musíme získať odstup. Naším hlavným projektom v ostatnom čase bolo posunúť ďalej naše fotografické archívy. Stálo nás to veľa času, pretože sme vyťahovali z krabíc staré fotografie, zdigitalizovali ich, ponúkali ich múzeám, až sa napokon zrealizovala výstava Blízki a vzdialení. 

Ak bude na túto výstavu dobrá odozva a záujem prejaví aj niekto iný – napríklad slovenská ambasáda v Paríži alebo sa výstavu podarí posunúť na východ Slovenska do Prešova –, budeme o tom uvažovať. 

Ak bude mať ďalšia spolupráca pre nás zmysel, radi budeme pokračovať – samozrejme v prípade, že nám to dovolia naše sily. V tejto chvíli máme za sebou práve zrealizovaný projekt, takže veľmi neplánujeme, no zostávame otvorení novým návrhom. 

Niekoľkokrát ste spomenuli, že si želáte odovzdať svoje fotografické archívy Slovenskému národnému múzeu. Prečo toto rozhodnutie?

Zo všetkých našich ciest po Európe sme najviac fotografickej práce spravili na Slovensku. Snímky sme ponúkali aj v Rumunsku alebo Múzeu rómskej kultúry v Brne, no buď na to z administratívnych dôvodov neprišla pozitívna reakcia, alebo sa plány po výmene personálu pozastavili. 

Ponuku sme zopakovali aj múzeu v Martine, ale aj tam nastali personálne zmeny. Odovzdanie archívov tak stále nie je dotiahnuté, ale sme radi, že sa aspoň zrealizovala táto výstava. Stále by sme naše fotky radi zverili niektorej z vhodných inštitúcií, no bolo by fajn, aby tam nezapadali prachom.

Claude a Marie-José Carretovci Francúzski fotografi, špecializujú sa na krajinnú a reportážnu fotografiu. Claude začal s fotografovaním v roku 1976, medzi rokmi 1998 až 2002 pracoval ako kultúrny poradca v galérii v mestečku Chartres de Bretagne. Marie-José pochádza z nemeckého Trieru. Fotografovať začala v roku 1980. Od roku 1984 dvojica opakovane precestovala krajiny východnej Európy, kde dokumentovala život ľudí z vylúčených komunít. Navštívili okrem iného Československo, Juhosláviu, Rumunsko, Moldavsko či Ukrajinu. Svoju prvú knihu publikovali v roku 1996 spolu so svojím priateľom rómskym spisovateľom Matéom Maximoffom. Svoje fotografické práce vystavujú vo Francúzsku aj v zahraničí.

Výstava manželov Claude a José Marie Carretovcov je prístupná v Prírodovednom múzeu Slovenského národného múzea do 1. februára 2026.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].