Ako dieťa hral na klavíri, diplomovú prácu písal o filogenéze netopierov, popri tom študoval ekonómiu a manažment a stážoval na českom Úrade vlády či ministerstve zdravotníctva.

„Mám pocit, že niektorým študentom chýba širší rozhľad. Vždy im zdôrazňujem, aké je to dôležité,“ hovorí Štefan Balog, ktorý v Prahe vedie štipendijný program organizácie Romea, určený pre rómskych stredoškolákov a vysokoškolákov.

Vlani v štúdiu podporili 101 študentov, a to nielen finančne, ale aj mentoringom a prostredníctvom výmeny skúseností v komunite absolventov.

„Vďaka komplexnosti má program vysokú úspešnosť – 99 percent študentov dokončí školský rok a takmer všetci maturanti sa dostávajú na vysoké školy,“ opisuje Balog.

Popri vedení programu sa venuje aj mediálnej gramotnosti. Hnevá ho stereotypné zobrazovanie Rómov a Rómok, ktorých niektoré média ukazujú len s husľami v ruke alebo v situáciách, ktoré podčiarkujú chudobu a zaostalosť.

„Dnes už existuje široké spektrum Rómov naprieč sociálnymi vrstvami a profesiami. Nemusíme stále ukazovať Rómov v krojoch alebo v osadách,“ hovorí.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa dostal k výskumu netopierov; čo je pri motivácii žiakov „terapia šokom“ a prečo si myslí, že niektorí Rómovia sami podkopávajú obraz svojej komunity tým, ako sa prezentujú na sociálnych sieťach.

Žijete v Česku, no narodili ste sa v Prešove. Ako to?

Narodil som sa v Prešove, ale bola to skôr náhoda, pretože otec je z Prešova a polovica rodiny pochádza zo Slovenska. Otec spoznal mamu v Prahe počas vojenskej služby a keď bola mama tehotná, išli na Vianoce na Slovensko k dedkovi. Zostali tam aj počas Silvestra a keďže som sa narodil 10. januára, počasie nebolo dobré na to, aby sa mohli vrátiť. Takže museli zostať.

Keď už bolo bezpečné odísť s malým dieťaťom, vrátili sa po šiestich týždňoch domov do Prahy. Zaujímavé je, že som mal pôvodne slovenské občianstvo, ktoré mi neskôr museli zmeniť na české. Už ako dieťa som teda mal celkom neobyčajný príbeh.

Máte so Slovenskom stále nejaký vzťah?

Na Slovensko chodím niekoľkokrát ročne, pretože tam mám časť rodiny. Veľmi rád u vás trávim čas, na Slovensku mám aj dom, o ktorý sa treba starať.

Čomu sa venujú vaši rodičia?

Mama je čiastočne na invalidnom dôchodku, no zároveň riadi študentskú ubytovňu v Prahe, ktorá patrí pod Vysokú školu ekonomickú. Má na starosti chod jednej budovy. Otec pracuje ako správca všetkých budov Vysokej školy ekonomickej v Prahe, takže obaja sú zamestnaní na VŠE.

V minulosti vlastnil v Prahe taxislužbu, ale to boli ešte časy, keď taxíky prinášali zisk. V dnešnej dobe Boltov a Uberov to už nie je taký výnosný biznis, akým býval.

Dedko z otcovej strany bol učiteľom na konzervatóriu, kde aj doučoval hru na akordeón.Otec síce vie hrať, ale nikdy sa tomu profesionálne nevenoval. Ja som ako dieťa hral desať rokov na klavíri a chodil som do zboru. Dokonca som spieval v jednom z najslávnejších českých zborov, ale vydržalo mi to len krátko.

Prečo ste sa prestali venovať hudbe?

Vedel som, že moja cesta bude skôr smerovať k vzdelaniu. Hoci ma hudba bavila, viac ma bavilo spievať, než hrať na klavíri. Nebavilo ma sedieť štyri hodiny denne pri klavíri a cvičiť. Mal som veľa iných záujmov.

Bol som dieťa, ktoré muselo byť všade, kde sa niečo dialo vrátane menej správnych vecí, ako napríklad keď sme v škole rozbili okno. Jednoducho som bol pri všetkom. Vždy sa hovorilo: „Balog, ten je všade.“

Mal som hrozne veľa záujmov. Bavilo ma športovať, spievať, hrať divadlo. Už ako desaťročný som hral v divadle Na Prádle v Prahe, kde sme uvádzali hru s názvom Aké dôležité je mať Filipa od Oscara Wildea. Potom sme hrali hru Kytica. A popritom som hrával basketbal a tenis, ale všetko len tak „naoko.“

Nič z toho ma však neťahalo robiť to profesionálne. Ak chce byť niekto profesionál, musí sa venovať iba jednej veci a sústrediť sa na ňu. Ja som však rád skúšal rôzne veci, a práve to mi dalo výhodu oproti niektorým iným ľuďom. Mám všeobecný rozhľad o mnohých témach.

Pomohol vám tento široký záber záujmov aj v živote?

Dalo mi to veľkú výhodu. A očakávam to aj od študentov, ktorých podporujeme v Romea.cz – chceme, aby boli univerzálni a mali prehľad o všetkom. Hovorím im, že je dôležité sledovať správy. Povzbudzujem ich, aby pozerali napríklad spravodajstvo v televíziách a sledovali informácie z viacerých zdrojov. Nech majú z každého odvetvia aspoň základné informácie.

Ako sa tento „multiprístup“ odráža vo vašej práci?

Moja práca je rovnako rozmanitá. Jednu chvíľu pracujem so študentmi, potom so staršími ľuďmi, inokedy som v médiách a občas idem natočiť reportáž. Táto rozmanitosť je pre mňa veľmi obohacujúca.

Pripravujete mládež aj na to, že ich kariérna cesta sa môže meniť a mali by byť schopní flexibilne reagovať na nové výzvy?

Určite. Mám pocit, že niektorým študentom chýba širší rozhľad. Vždy im zdôrazňujem, aké je to dôležité. Môj vlastný príbeh je toho dôkazom. Pôvodne som vyštudoval genetiku voľne žijúcich organizmov na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Venoval som sa filogenéze netopierov, čo je veľmi špecifická oblasť. Zároveň som študoval ekonómiu a manažment na Českej poľnohospodárskej univerzite. Popri tom som pracoval na českom Úrade vlády a na ministerstve zdravotníctva. Nakoniec som však skončil v organizácii Romea, kde sa primárne venujem vzdelávaniu. Takže na vlastnom príklade vidím, že to, čo človek vyštuduje, nemusí nutne určovať jeho kariéru.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste si podali prihlášku na Prírodovedeckú fakultu? Zaujímali vás prírodné vedy už od detstva?

Prírodné vedy ma fascinovali od malička. Ako dieťa som rád skúmal rôzne zvieratá, hrabal sa v hline a rodičia mi kúpili detský mikroskop. Fascinovalo ma sledovať veci zblízka, takže som ľuďom trhal vlasy a skúmal ich pod mikroskopom. (Smiech)

Zároveň ma veľmi zaujímala medicína. Už ako 12-13-ročný som si v škole pozeral videá z operácií, pretože doma sme internet nemali. Zaujímalo ma, ako funguje ľudské telo a už vtedy som si hral na doktora. Radil som ľuďom, čo majú robiť, keď majú upchatý nos alebo bolesti v krku, a chcel som všetko skúmať a pochopiť.

Na gymnáziu som si vybral chemicko-biologický krúžok a venoval som sa biologickým olympiádam, čo ma ešte viac utvrdilo v záujme o prírodné vedy. Prišlo mi to prirodzené a veľmi ma to bavilo.

Keď prišla maturita, otec, ktorý pracuje na spomínanej Vysokej škole ekonomickej (VŠE), navrhol, aby som si podal prihlášku aj tam. Tak som dal jednu prihlášku na VŠE, jednu na Českú poľnohospodársku univerzitu (ČZU) a tretiu na Karlovu univerzitu. Dostal som sa na všetky tri, ale vybral som si Karlovu univerzitu, pretože má dobré meno vo svete a lákala ma odbornosť a kvalita štúdia, ktorú ponúka.

Vyštudovali ste na katedre zoológie?

Študoval som síce na katedre zoológie, ale bakalárske štúdium bolo všeobecné a nieslo názov obecná biológia. Mojou štátnicovou špecializáciou však bola evolučná biológia, čo je disciplína zameraná na vznik a vývoj života zvierat aj ľudí.

Ako ste sa dostali k výskumu netopierov?

Keď som nastúpil na magisterské štúdium, nebolo pre mňa rozhodujúce samotné zameranie odboru, ale téma diplomovej práce, ktorá by ma zaujímala. Na katedre zoológie bola možnosť venovať sa genetike voľne žijúcich organizmov a otvorila sa aj téma filogenézy netopierov.

Pôvodne to mala byť dizertačná práca pre doktorandské štúdium, ale dievča, ktoré na nej začalo pracovať, zistilo, že množstvo vzoriek DNA je také obrovské, že to nezvládne. Keď som prišiel na katedru, školiteľ mi povedal: „Chcete dobrú diplomovú prácu? Tu ju máte.“ A dal mi 450 vzoriek DNA. Pre porovnanie, na diplomovú prácu sa zvyčajne spracúva 40 až 50 vzoriek. Ja som dostal polovicu chladničky plnej vzoriek a musel som si s tým poradiť.

Ako dlho vám trvalo vypracovať túto diplomovú prácu?

Veľmi dlho, štyri roky. Bola to nesmierne náročná práca, ale zároveň ma veľmi obohatila.

Mal váš výskum nejaký reálny dopad?

Štúdia má reálny dopad, hoci je stále v procese uplatňovania. Jedným z výsledkov je, že sa budú meniť názvy dvoch druhov netopierov. Konkrétne ide o druhy, ktoré boli nesprávne pomenované – jeden v Jemene a druhý v Egypte. Výsledky mojej diplomovej práce naznačujú, že ich názvy sa musia vymeniť, čo môj školiteľ plánuje využiť v novej publikácii. Je významným chiropterológom, takže tieto poznatky budú pravdepodobne publikované a využité v ďalšom výskume.

Spomínaná diplomová práca má asi 130 strán a obsahuje veľké množstvo informácií. Je inovatívna a teoreticky by sa mohla použiť ako základ pre dizertačnú prácu alebo pre rigorózne konanie. Zvažujem možnosť získať titul „doktor prírodných vied,“ čo by bola ďalšia výzva.

Motivovali vás k vysokoškolskému štúdiu rodičia, alebo to malo prirodzený priebeh?

Rodičia ma nikdy do ničoho netlačili. Skôr mi vytvorili čisté prostredie na to, aby som si mohol vybrať, čo chcem robiť. Keďže som jedináčik, boli na mňa kladené určité očakávania – nerobiť hanbu, byť úspešný. Ale nikdy mi nepovedali, že musím ísť študovať na univerzitu.

Ja som však od 5-6 rokov vedel, že na vysokej škole študovať budem. Nič iné pre mňa neprichádzalo do úvahy. Preto som išiel na gymnázium a nie na odbornú strednú školu.

Stretli ste sa v detstve so stereotypmi alebo predsudkami?

Nikdy som nič také nepocítil. Myslím si, že som mal obrovské šťastie – asi sa spojilo viacero faktorov.

Žili sme v úplnom centre Prahy blízko Staromestského námestia. Chodil som na základnú školu, ktorá patrila medzi najlepšie v republike. Navštevovali ju aj deti známych osobností či cudzincov.

Zažil som ale pocit, keď sme na tom neboli finančne najlepšie – asi do mojich desiatich rokov. Mama pracovala, ale otec mal problém nájsť si zamestnanie, hoci mal strednú školu. Bol Slovák, a teda cudzinec, čo bola komplikácia. Cítil som vtedy, že nemám také oblečenie ako deti hercov, ktoré chodili so mnou do školy. Ale ony sami mi to nikdy nedali pocítiť, bolo to skôr moje vnútorné prežívanie.

Čiže ste vyrastali vo veľmi prijímajúcom prostredí.

Nikdy som nepociťoval diskrimináciu, ale zjavne to takto nemali všetci. Na základnej škole sme boli dvaja Rómovia, no každý z nás mal úplne inú dráhu. Ja som bol premiant – mal som vždy samé jednotky a bol som „ten chytrý.“ Nebol som bifľoš, nesedel som stále pri knihách a robil som aj typické „chlapčenské kúsky,“ ale zároveň sa mi darilo v učení.

Na druhej strane, môj spolužiak Vojta mal horšie známky a nevedel sa dobre adaptovať v kolektíve. Jeho ostatní vnímali inak a diskrimináciu pociťoval – ja vôbec. Naopak, vnímal som, že byť Rómom môže byť aj výhoda. Spolužiaci sa zaujímali o rómsku históriu, kultúru a chceli sa o nej dozvedieť viac. Bolo to veľmi príjemné a pozitívne.

Čo vás priviedlo k tomu, že ste začali riešiť problémy rómskej komunity, aj keď ste ich sami nezažili?

Hoci som nikdy nepociťoval diskrimináciu, postupne som si začal uvedomovať, že veľa Rómov to má inak. Doma sme sa vždy rozprávali po rómsky, poznal som rómsku históriu aj tradície, ale zároveň som vedel žiť v oboch svetoch – v rómskom aj nerómskom.

V roku 2016, keď vznikol štipendijný program Romea, prišla za mnou sesternica, ktorá nastupovala na gymnázium, a podala si žiadosť o štipendium. Súčasťou programu bol víkendový pobyt v Brne. Rodičia ju nechceli pustiť samú, a tak ma požiadali, aby som išiel s ňou.

A tento víkend ovplyvnil váš pohľad.

Bolo pre mňa veľkým prekvapením vidieť tam 30 rómskych študentov stredných a vysokých škôl. Počas víkendu sa vzdelávali, zdieľali svoje dobré aj zlé skúsenosti a hrali sme sa rôzne hry. Jedna z nich spočívala v odpovedaní na otázky o diskriminácii. Zistil som, že ja sám na všetko odpovedám „nie“ – nikdy mi nikto nenadával, nezažil som fzický útok, nič zlé sa mi nestalo.

Uvedomil som si, že hoci ja som dostal život na „striebornom podnose,“ mnohí iní nie. Keď sme sa v Brne prechádzali s kamarátom Robinom, ktorý vyzerá „viac rómsky,“ videl som, ako sa na neho ľudia pozerajú. Na mňa sa takto nikdy nepozerali. Veľmi ma to zasiahlo.

A to bolo ono. Začal som pomáhať organizácii Romea.cz pri príprave študentských stretnutí. Spočiatku som bol len účastník, ale postupne som sa zapájal do organizácie. V roku 2018 som nastúpil na stáž na český Úrad vlády a neskôr na ministerstvo zdravotníctva. Popritom som začal pracovať pre Romeu na polovičný úväzok, pretože som si uvedomil, že práve tam chcem byť. Tento prechod bol pre mňa dôležitý, pretože som pochopil, že môžem spoločnosti niečo zmysluplné vrátiť a pomôcť ostatným Rómom na ich ceste.

Prebrali ste teda vedenie štipendijného programu?

Keď som nastúpil na polovičný úväzok, program mala na starosti manažérka Jitka Votavová a ja som jej pomáhal. Postupne to začalo naberať obrátky a posledné tri až štyri roky program vediem. Popri tom sa venujem aj fundraisingu, takže zháňam finančné prostriedky. Občas niečo napíšem na portál romea.cz, ale na tejto práci ma najviac baví jej rozmanitosť. Nie som pripútaný k jednému miestu – chodím na rôzne konferencie a snažím sa zabezpečiť väčšiu mediálnu pozornosť štipendijnému programu a Romei ako organizácii,

Čo všetko zahŕňa tento štipendijný program?

Štipendijný program pre rómskych stredoškolákov a vysokoškolákov je veľmi komplexný a zahŕňa viacero aspektov. Prvou zložkou je samotné štipendium, teda finančná podpora, ktorú študent dostáva na rok.

Ďalej je tu mentoringový program, kde každý nováčik na strednej škole dostane staršieho študenta, ktorý ho sprevádza prvým ročníkom. Program tiež umožňuje preplácanie školských pomôcok a iných výdavkov súvisiacich so štúdiom. Jeho súčasťou je aj práca so žiakmi základných škôl a besedy, kde motivujeme nerozhodnutých žiakov, aby pokračovali v štúdiu na strednej škole. Tento kruhový systém podpory je unikátny – študenti dostanú pomoc, využijú ju a zároveň podporujú mladších.

Potom máme populárne stretnutiaBARUVAS, ktoré sú tiež súčasťou programu. Ide o pravidelné stretnutia rómskych študentov, kde sa vzdelávajú, zdieľajú svoje skúsenosti a vytvárajú komunitu, ktorá sa navzájom podporuje.

Aké výsledky viete predstaviť?

Vďaka komplexnosti má program vysokú úspešnosť – 99 percent študentov dokončí školský rok a takmer všetci maturanti sa dostávajú na vysoké školy. Na začiatku, teda v roku 2016, bol program zameraný iba na finančnú pomoc a stretnutia BARUVAS. Postupom času sme pridávali ďalšie aktivity, až sa program stal plne funkčným a samostatným.

Veľkým úspechom je aj to, že samotní študenti vytvárajú komunitu, ktorá funguje ako podpora pre všetkých jej členov. Už sa program dokonca ani nemusí tak dôkladne kontrolovať, pretože funguje ako samostatný organizmus.

Študenti sami cítia potrebu pokračovať v tom, čo vidia, že funguje, a podporovať mladších. V roku 2019 sme zorganizovali prvú motivačnú besedu, ktorá sa uskutočnila na základnej škole v Předliciach v Ústí nad Labem. Odvtedy prebiehajú aj motivačné besedy. Predvlani sa tím motivátorov rozrástol o ďalšie regióny, kde študenti aktívne fungujú.

Ďalšiu skupinu máme napríklad v Ústeckom kraji. Podobná skupina sa vytvorila v Brne, v Ostrave a ďalších mestách. Na besedy mimo Prahy väčšinou už necestujem, nechávam na študentov, aby si tieto aktivity organizovali sami. Sami si vyberú, kto bude lídrom skupiny, a fungujú úžasne samostatne. Je to skvelé.

Títo motivátori sú prevažne vysokoškoláci?

Väčšinou, ale nie vždy. Sú to starší študenti – vysokoškoláci, maturanti. Nejde ale o to, aby boli extrémne vzdelaní, dôležité je, aby mali „ťah na bránu“. Mali by mať nadšenie a motiváciu, ktoré na týchto besedách výborne fungujú v kombinácii s emóciami.

Sú spomínané besedy určené prevažne pre základné školy?

Áno, primárne sa zameriavame na základné školy, kde motivujeme žiakov od šiesteho do deviateho ročníka. Občas však ideme aj na stredné školy.

Ako sa besedy vyvíjajú a na čo sa zameriavajú?

Pôvodne išlo o motivačné besedy, ale postupne sa to vyvíja a dnes už máme viac vetiev. Okrem motivačných besied robíme aj besedy o mediálnej gramotnosti, finančnej gramotnosti a o dezinformáciách. Napríklad na strednej policajnej škole sme sa rozprávali o kriminalistike a analyzovali sme kauzy z 90. rokov, ktoré sa týkali útokov na Rómov.

Žiakom sme ukazovali príklady toho, ako fungujú dezinformácie v médiách. Celý program sa prirodzene prispôsobuje tomu, čo školy potrebujú. Ak mi napríklad zavolajú a povedia, že deti nechcú ísť na strednú školu a plánujú ísť rovno na úrad práce, zameriame sa na motivačné besedy.

Veľkou výhodou je, že sme Rómovia a vieme k tým deťom hovoriť inak, ako by to dokázal učiteľ. Máme k nim prirodzený prístup, pretože sa s nami vedia identifikovať. To výrazne zvyšuje efektivitu našich besied a dokáže žiakov motivovať na úrovni, na ktorú učiteľ často nedosiahne.

Ako ste začali s výberom prvých študentov do programu?

Prvý rok sme podporili 60 študentov, ktorí boli prevažne stredoškoláci a študenti vyšších odborných škôl. Vtedy sme ešte nemali vysokoškolákov. Na začiatku sa prihlásilo iba asi 80 študentov.

Zverejnili sme výzvu na sociálnych sieťach, kde sa mohli študenti prihlásiť. Program bol vtedy ešte len v začiatkoch a nebol tam až taký veľký záujem ako dnes. Postupom času sa program stal čoraz populárnejším. Bežne sa doň hlási okolo 200 študentov, ale kvôli finančným možnostiam môžeme podporiť iba približne 50 percent z nich.

Čo pomohlo, aby vás bolo viac vidno?

Pomohla nám, samozrejme, medializácia, ale aj samotná komunita. Objavili sme sa v televízii, novinách a robili sa rozhovory so študentmi. Mnohí z nich sú úspešní – vyhrávajú olympiády a rôzne súťaže. A dnes už študenti program propagujú aj cez svoje inšpiratívne príbehy.

V roku 2024 sme podporili rekordný počet študentov. Plánovali sme číslo sto ale nakoniec sme ich podporili stojeden – z toho bolo šesťdesiatšesť stredoškolákov, päť študentov vyšších odborných škôl a tridsať vysokoškolákov.

Plánovali ste podporiť sto študentov, prečo to teda bolo nakoniec stojeden?

Pôvodne sme mali v pláne podporiť sto študentov, ale spomínaná „stojednotka“ je symbolická a v niečom výnimočná. Tou jednou navyše bola študentka, ktorú sme už podporovali v minulosti. V lete 2024 však mala vážnu autonehodu a nikto nepredpokladal, že sa po tak ťažkom úraze vráti do školy. Prišla, žiaľ, aj o ruku a mysleli sme si, že so štúdiom je koniec.

V septembri 2024 mi však volala jej mama a povedala, že dcéra Nelinka sa teší do školy a nastúpila na štúdium. Bol som prekvapený a povedal som si, že to nám trošku zamiešalo karty, ale samozrejme v dobrom.

Ako reagovali ostatní študenti na situáciu Nely?

Bol som nesmierne dojatý ich reakciou. Keď sa dozvedeli, čo sa jej stalo, ich prvou myšlienkou bolo, že každý z nich venuje tisíc korún zo svojho štipendia na pomoc Nele. Povedal som im však, že to vyriešime inak.

Vyhlásili sme pre Nelu zbierku na bionickú ruku. Vďaka kontaktom v médiách a veľkej podpore ľudí sa nám za necelý mesiac podarilo vyzbierať 1 400 000 korún.

Študenti sa do toho vložili na sto percent. Začali písať do televízií, kontaktovali známych umelcov aj osobnosti. Prišli aj s návrhom usporiadať pred Vianocami benefičný koncert.

S akým pocitom ste to sledovali vy?

Je to neuveriteľné. Vzniklo niečo, čo je možno ešte dôležitejšie ako samotné peniaze – vzájomná podpora. Študenti sa medzi sebou považujú za rodinu. Aj tí, ktorí už programom prešli a sú dnes úspešní, sa stále cítia byť súčasťou „rodiny Romea.“ Táto spolupatričnosť je pre mňa najväčšou hodnotou programu.

Pre mňa nie je cieľom len rozdať sto štipendií a povedať: „Super, máte rok za sebou.“ Dlhodobým cieľom je vytvoriť komunitu, ktorá bude fungovať aj v budúcnosti. Chcem, aby si títo mladí ľudia vedeli navzájom pomáhať, keď bude treba.

Ako si to predstavujete v praxi?

Predstavujem si to tak, že možno napríklad Veronika, ktorá študuje právo, bude môcť o 10 rokov pomôcť Kačke, ktorá študuje medicínu, s právnymi dokumentmi pri stavbe domu. Podobne ako ja dnes kontaktujem bývalých spolužiakov z gymnázia alebo vysokej školy, keď potrebujem pomoc. Chcem, aby takúto sieť podpory mali aj rómski študenti.

Už teraz to funguje. Napríklad učiteľky, ktoré prešli programom, nás kontaktujú, keď majú žiakov, ktorí potrebujú besedu. My prídeme a pomôžeme. Toto komunitné sieťovanie je omnoho dôležitejšie ako jedno ročné štipendium.

Na druhej strane je ale pre niekoho to štipendium nevyhnutné.

Chápem, že pre niektorých študentov je samotné štipendium nesmierne dôležité. Napríklad máme študentku, ktorá býva s rodinou v jednej miestnosti na ubytovni so šiestimi ďalšími ľuďmi. Napriek tomu študuje obchodnú akadémiu, má obrovský talent a silnú vôľu vymaniť sa z tejto situácie. Pre takýchto študentov štipendium nie je len pomocou, ale aj motiváciou k tomu, aby pokračovali a dokázali viac.

Čo musí študent urobiť, aby sa dostal do programu?

Študent, ktorý sa chce uchádzať o štipendium, musí vyplniť online formulár a splniť tri základné podmienky. Prvou je motivácia k štúdiu – študent musí napísať podrobný motivačný list, v ktorom vysvetlí, prečo chce študovať a čo ho motivuje. Druhou podmienkou sú študijné výsledky – je potrebné nahrať vysvedčenie z predchádzajúceho roka, pretože známky sú veľmi dôležitým kritériom. A treťou podmienkou je socioekonomické zázemie – posudzujeme, v akej finančnej a sociálnej situácii sa nachádza rodina študenta.

Ako rozhodujete v prípadoch, keď majú študenti rôzne zázemie?

Ak je rodina vo veľmi zlej finančnej situácii, štipendium je pre nich primárne formou finančnej podpory, aby mali vôbec možnosť študovať. Máme však aj študentov, ktorí sú na tom finančne lepšie, ale sú veľmi aktívni a motivovaní. Takýchto študentov nediskriminujeme len preto, že ich rodina má lepšie finančné podmienky.

Na druhej strane, štipendiá prioritne poskytujeme tým, ktorí to potrebujú najviac, aby mali možnosť dokončiť štúdium. Potom už pracujeme na tom, aby sa títo študenti ďalej motivovali a zapájali do komunity, pretože program funguje aj na princípe aktívneho prístupu.

Stáva sa, že finančná podpora zo štipendia sa stratí v rodinnom rozpočte?

Určite sa to môže stať, ale nevnímam to ako niečo zlé. Študent musí niekde bývať a ak peniaze použije na to, aby mama zaplatila elektrinu a mohli svietiť, alebo ich využije na cestovanie do školy, je to jeho rozhodnutie.

My sa na to nepýtame, pretože chápeme, že tieto peniaze často pomáhajú celej rodine, nielen študentovi. Navyše, štipendium pre stredoškolákov nie je veľká suma – predstavuje približne 600-700 eur ročne. Nie je to veľa, ale stále je to viac, než keby nemali nič.

Máte skúsenosti s extrémne náročnými prípadmi?

Áno, mám napríklad študenta, ktorý je vo veľmi zlej situácii. Keď som mu daroval notebook, ktorý som zadovážil prostredníctvom jednej z našich aktivít, povedal mi, že sa bojí, aby jeho otec notebook nedal do záložne, pretože rodina nemá peniaze. Takéto prípady sú, bohužiaľ, realitou, ale aj v týchto situáciách sa snažíme študentom pomáhať čo najviac.

Pomáhate študentom aj v problémoch, ak dosahujú výsledky?

Áno, no nie je to „zadarmo“. Štipendium vyplácame v dvoch splátkach. Prvá splátka sa vypláca na začiatku školského roka a druhá po vysvedčení vo februári. Ak by som v januári zistil, že má niekto zlé známky, napríklad päťku, druhú splátku mu nevyplatím, kým mi neukáže, že sa jeho výsledky zlepšili.

Aké ďalšie podmienky musia študenti spĺňať?

Študenti majú povinnosť udržiavať si výsledky a nezhoršiť si známky. Ak sa dostanú do problémov, očakáva sa, že ma ihneď kontaktujú. V takých prípadoch s nimi situáciu riešim – zabezpečíme doučovanie, pomôžeme im nájsť učiteľa alebo študenta, ktorý ich podporí.

Stalo sa napríklad, že študent zavolal, keď cítil, že mu hrozí zhoršenie známok. Ihneď sme vybavili doučovanie prostredníctvom ďalších študentov, ktorí sú v programe, alebo prostredníctvom učiteľov z ich školy. Chceme, aby štipendisti vedeli, že na svoje problémy nie sú sami. Našou prioritou je zabezpečiť, aby mali reálnu šancu na úspech a dostali sa s našou pomocou cez ťažké obdobia.

Štipendium nie je iba o finančnej podpore, ale aj o kontinuálnej motivácii a budovaní zodpovednosti. Preto sledujeme ich progres a spolupracujeme na zlepšení, ak je to potrebné.

Čo ak študent prechádza stresovým obdobím a jeho známky sa zhoršia?

Je to veľmi individuálne a vždy je to o komunikácii. Ak mi študent napíše alebo zavolá vopred, že má problém – napríklad mu hrozí päťka alebo nebude klasifikovaný –, dá sa s tým pracovať. Dôležité je, aby sa ozval včas, nie až keď pošle vysvedčenie.

Máme nastavený systém, v ktorom študenti vedia, že mi môžu kedykoľvek napísať alebo zavolať. Všetkých študentov poznám osobne a poznám aj ich príbehy, čo je pre mňa dôležité. Ak niekto nekomunikuje, beriem to tak, že asi pomoc nepotrebuje. Niektorí zasa píšu až príliš často. (Smiech)

Ako im pomáhate prekonať zložité situácie?

Máme kontakty na doučovateľov. Ak študent potrebuje pomoc, zavolám doučovateľovi a dohodnem s ním napríklad 10 hodín doučovania. Všetko je riešiteľné, ale kľúčové je, aby si študent udržal perspektívu a myslel na svoju budúcnosť. Vždy zdôrazňujem, že maturita je dôležitá a je lepšie ísť na vysokú školu s dobrými známkami. Aj keď sa vyskytnú problémy, cieľom je dostať sa k maturite a pokračovať ďalej. Preto som prísny na komunikáciu a spoluprácu – chcem, aby si študenti uvedomili, že ich budúcnosť je prioritou.

Čo najviac funguje pri motivácii rómskych detí na základných školách?

Na rómske deti funguje špecifický prístup – prispôsobujeme sa spôsobu, akým s nimi komunikujeme. Keď napríklad prídem do triedy, často začnem hovoriť po rómsky, čo ich prekvapí a zaujme. Ale okrem toho im ukazujeme aj negatívne príklady, akúsi terapiu šokom.

Ako vyzerá „terapia šokom“?

Na prezentáciách máme napríklad snímku s otázkou, či chcú ísť na úrad práce, pri ktorej im a ukazujeme, koľko človek zarobí na podpore. Deti šokujeme faktom, že ak by išli priamo z deviatej triedy na úrad práce, dostali by približne 3-tisíc korún mesačne, čo je asi 100 eur. Potom sa ich spýtam, aké majú tenisky, a poviem im že ich tenisky stoja 3-tisíc eur, takže na jedny topánky by museli minúť celú mesačnú podporu z úradu práce. Týmto spôsobom im veľmi prakticky ukazujeme, čo znamená byť bez vzdelania.

Ukazujeme aj negatívne životné príklady. Napríklad vysvetľujeme, aké následky bude mať, ak dievča otehotnie v 16 rokoch. Hovoríme, že aj keď si neskôr spraví maturitu, jej život bude omnoho ťažší. Používam príklady študentiek, ktoré si síce splnili maturitu, ale ako samoživiteľky už nikdy nemali finančné prostriedky na poriadnu dovolenku či iné aktivity.

Ukazujete aj pozitívne príklady?

Určite. Snažíme sa nájsť rovnováhu medzi šokom a pozitívnou motiváciou. Žiakom ukazujem fotky z miest, ktoré som navštívil – Londýn, Paríž, Rím – a vysvetľujem im, že toto je výsledok štúdia a práce. Ukážem im tiež fotku z času, keď som bol v horšej situácii, a potom fotku, keď som na krásnych miestach. Poviem im, že to chce čas a úsilie, ale je to možné.

Naši študenti, ktorí vedú tieto besedy, si často prispôsobujú prezentácie, ktoré som pre nich pripravil. Obsahujú nielen šokové fakty, ale aj pozitívne príklady toho, čo sa dá dosiahnuť, ak sa rozhodnú študovať.

Vediete besedy len s rómskymi deťmi?

Nie, už chodíme aj do škôl, kde sú triedy zmiešané a sedí v nich polovica rómskych a polovica nerómskych detí. Tento prístup má zmysel pre všetky deti, ktoré potrebujú motiváciu a jasné príklady toho, prečo sa oplatí vzdelávať.

Postupom času sme si uvedomili, že nie je dobré deti v triedach ešte viac segregovať. Keď prídeme do školy, kde je napríklad 60 percent rómskych žiakov, učitelia sa nás často pýtajú, či majú priniesť len „naše“ deti, no ja im hovorím, aby vzali všetkých. Deti spolu žijú, spolu študujú, a preto je dôležité vytvárať v triedach mikroklímu, ktorá podporuje integráciu a súdržnosť.

Nemá zmysel vzbudzovať u mladých ľudí pocit, že sa majú segregovať viac, než už sú. Naopak, myslím si, že keď úspešní rómski vysokoškoláci prídu a rozprávajú svoj príbeh, môže to pomôcť odbúrať bariéry, ktoré môžu mať nerómski spolužiaci voči svojim rómskym kamarátom.

Čo je kľúčom k tomu, aby ste deti zaujali?

Nesmierne silné a účinné sú pozitívne vzory. Je jedno, ako presne máme prezentáciu nastavenú – kľúčové je, že deti vidia, čo sa dá dosiahnuť. Prispôsobujeme sa vždy konkrétnej škole. Predtým sa pýtame učiteľov, koľko je v škole rómskych a koľko nerómskych žiakov, či sú deti motivované a aká je podpora od rodičov, Na základe týchto odpovedí upravujeme obsah prezentácie tak, aby bola šitá na mieru potrebám konkrétnej triedy. V konečnom dôsledku ide o veľmi jednoduchý princíp – ukázať deťom, že vzdelanie a tvrdá práca prinášajú výsledky, a odbúravať predsudky prostredníctvom pozitívnych príkladov.

Skúšali ste aj besedy s rodičmi? Ako to fungovalo?

Raz sme vyskúšali besedu s rodičmi na základnej škole v Krásnej Lípe, kde máme viacero študentov zapojených do programu. Už z predchádzajúcich besied sme mali úspechy – niektorí študenti sa dostali na konzervatórium a iné školy. Riaditeľka školy navrhla, aby sme tentoraz zapojili aj rodičov. Zo začiatku to bola skôr diskusia než klasická beseda. Zistil som však, že presvedčiť rodičov je veľmi náročné, ak už majú zaužívané postoje.

Navyše,nemyslím si, že som v pozícii, aby som rodičom radil, ako vychovávať deti. No ak ich postoj k vzdelávaniu detí nie je podporný, je to veľmi náročné. Deti sú oveľa otvorenejšie, dokážu „nasávať“ nové informácie a reagovať na pozitívne vzory.

Aké sú vaše skúsenosti so spoluprácou so školami?

Sú školy, kde vedenie a učitelia veľmi podporujú rómskych žiakov. Napríklad základná škola v Trmicích pod vedením Marie Gottfriedovej bola pre mňa príkladom dokonalého prostredia. Prišiel som tam a cítil som sa ako vo sne – deti boli motivované a učitelia ich podporovali. Na druhej strane sú aj školy, kde už na prvý pohľad vidíte, že rómske deti sú vnímané negatívne aj pedagógmi.

Najdôležitejšie je, aby škola fungovala ako celok, a to je možné len vtedy, ak je dobre nastavená komunikácia. Musí byť prepojenie medzi riaditeľom, učiteľmi, rodičmi a žiakmi, pričom všetky tieto vzťahy musia byť v súlade.

Vidím to v niektorých školách, kde to funguje skvele, ale, bohužiaľ, väčšinou to tak nie je. Často je pedagogický zbor veľmi rozpoltený – nájdu sa tam skvelí učitelia, ktorí deti podporujú, ale aj takí, ktorí ich zbytočne demotivujú a ťahajú nadol.

Sme však pripravení fungovať takmer všade – objednať si nás môže každá škola. Našou úlohou je prinášať pozitívne vzory, podporovať žiakov a prispievať k vytváraniu lepšieho prostredia tam, kde to chýba.

Čo je kľúčové v práci s deťmi?

Deti reagujú na pozitívne vzory a podporu. Keď s nimi pracujeme, vraciame sa do tried dvakrát, niekedy aj viackrát, aby sme videli dlhodobý dopad našich aktivít. Vždy je dôležité, aby sa deti cítili motivované a podporované, a to bez ohľadu na názory či postoje ich rodičov alebo niektorých učiteľov.

Máte príklady študentov, ktorých príbehy vás najviac zasiahli a ilustrujú, ako program funguje?

Určite áno, je ich veľa, ale spomeniem niekoľkých, ktorí mi najviac utkveli v pamäti. Michal z Olomouca pochádza z ťažkých podmienok, no napriek tomu dnes dokončuje štúdium práva na Univerzite Palackého v Olomouci. Je stážistom v kancelárii Verejného ochrancu práv a stal sa hlavou študentskej časti katedry na fakulte. Je jedným z našich najvýraznejších absolventov.

Robin, môj kamarát, pochádza z rodiny matky samoživiteľky s piatimi deťmi. Bol terčom diskriminácie, no jeho bakalárska práca o diskriminácii Rómov na trhu s bývaním bola ocenená ako najlepšia na fakulte. Jeho výskum citovala aj Európska komisia. Robin vytvoril experiment s fiktívnymi profilmi, ktorými skúmal diskrimináciu na trhu s bývaním. Dnes má úspešne dokončené štúdium ekonómie.

Alebo spomínaná Nela, ktorá prišla o ruku pri nehode. Už mesiac po nehode sa vrátila do školy a na ceremoniáli udeľovania štipendií porozprávala svoj príbeh. To, ako sa ostatní študenti zomkli, aby jej pomohli, považujem za jeden z najsilnejších momentov programu.

Napadá mi aj Michal Gábor, ktorý dokončuje štúdium fyzickej geografie na Ostravskej univerzite a venuje sa výskumu vodstva. To je v rómskych komunitách výnimočné. Bežne sa predpokladá, že Rómovia študujú len sociálnu prácu alebo ekonomiku, ale my máme študentov v širokej škále odborov – od architektúry cez právo, forenznú analýzu až po chémiu. To je na programe krásne – ukazuje, že ak majú študenti podporu a motiváciu, hranice neexistujú.

Vnímate zmenu postoja verejnosti k rómskej komunite? Zdá sa vám, že spoločnosť používa korektnejší jazyk a je menej rasistická?

Myslím si, že áno, určitá zmena nastáva. Väčšinová spoločnosť si začína uvedomovať, že existuje rómska inteligencia a máme rómskych študentov, ktorí už neštudujú len sociálnu prácu či špeciálnu pedagogiku, ale aj architektúru, medicínu, chémiu a podobné odbory. To ukazuje, že veci sa menia.

Na jednej strane sa spoločnosť ozdravuje, ale na druhej strane dochádza k prehlbovaniu niektorých stereotypov, najmä na extrémistickej časti spektra. Vždy budú existovať ľudia, ktorým nebudeme vyhovovať, a práve u nich sa predsudky ešte viac upevňujú.

Špecifickým problémom je šírenie negatívnych obrazov prostredníctvom sociálnych sietí. Niektorí Rómovia sami podkopávajú obraz svojej komunity tým, ako sa prezentujú na sociálnych sieťach. To vytvára živnú pôdu pre rasistické výroky.

Čo to znamená pre vás ako aktivistu?

Nachádzam sa v trojnásobne náročnej situácii. Na jednej strane pracujem na tom, aby som motivoval rómske deti a ukazoval im pozitívne vzory. Na druhej strane musím bojovať aj s Rómami, ktorí svojím správaním škodia obrazu celej komunity. A zároveň by som mal viesť osvetu smerom k väčšinovej spoločnosti, aby som jej ukázal, že medzi Rómami sú úspešní študenti a odborníci.

Sociálne siete ako TikTok, Instagram či Facebook extrémne zhoršili situáciu. Rasistická komunita je síce malá, ale veľmi hlučná. Na druhej strane, inteligentní Rómovia, ktorí majú dobrú prácu a žijú normálny život, nemajú potrebu prezentovať sa nahlas. Takže na sociálnych sieťach je viac vidieť negatívne správy, čo ovplyvňuje celkové vnímanie rómskej komunity. Nehovoriac o „lajfkároch“.

Čo myslíte, keď hovoríte o „lajfkaroch“?

Na sociálnych sieťach, hlavne vo vysielaniach naživo (live), sa objavujú rómski „rádoby influenceri“ alebo takzvanú „lajfkári“, ktorí svojím správaním veľmi kazia obraz rómskej komunity. Títo ľudia sú, paradoxne, veľmi populárni, hoci ich vystupovanie je často nevhodné, alebo dokonca degradujúce. V Česku sa napríklad otvorila aj bublina okolo zápasov medzi influencermi, celebritami a pochybnými osobnosťami, kam si pozývajú aj týchto Rómov zo sociálnych sietí. Tieto podujatia sú nesmierne populárne a získavajú veľkú mediálnu pozornosť. Problém je, že takíto ľudia sa potom pre majoritnú spoločnosť stávajú akýmsi symbolom rómskej komunity.

Je demotivujúce, keď človek, ktorý sa na sociálnych sieťach správa s prepáčením ako idiot, dostane 20-minútový priestor v hlavných médiách, a ja len jednu minútu, keď chcem propagovať úspešného rómskeho vysokoškoláka. Majoritná spoločnosť často týchto viditeľných ľudí berie ako reprezentantov všetkých Rómov, čo vytvára skreslený obraz.

Každý Róm má svoju vlastnú identitu a príbeh a nie je fér, aby niekoľko hlasných jedincov na sociálnych sieťach určovalo obraz celej komunity. To je pre mňa veľký problém, pretože namiesto toho, aby sme budovali pozitívny obraz prostredníctvom úspešných študentov a odborníkov, podkopávajú takéto živé vysielania a nezodpovedné vystupovanie niektorých ľudí celú snahu o zmenu vnímania Rómov.

Venujete sa aj mediálnej gramotnosti, prednášali ste aj na Akadémii menšinovej žurnalistiky portálu Romano fórum. Čo vám najviac vadí na zobrazovaní Rómov v médiách?

Jednoznačne mi vadí stereotypizácia Rómov. Často sa Rómovia zobrazujú len v krojoch, v osadách, s husľami v ruke alebo v situáciách, ktoré podčiarkujú chudobu a zaostalosť. Napríklad, keď som bol na rozhovore v televízii A11, atmosféra bola profesionálna a uvoľnená. Keď som sa zúčastnil rannej šou v jednej komerčnej televízii pri príležitosti rómskeho dňa, mal som pocit, že sa zo mňa snažia urobiť karikatúru. Moderátorka bola oblečená v tradičnom rómskom kroji, iná pani mala na sebe obrovské zlaté kruhové náušnice, a celé to pôsobilo ako zosmiešnenie rómskej kultúry.

Nepomáhajú asi ani ilustračné fotografie k článkom.

Myslím si, že zobrazovanie Rómov by malo byť rozmanitejšie a realistickejšie. Dnes už existuje široké spektrum Rómov naprieč sociálnymi vrstvami a profesiami. Nemusíme stále ukazovať Rómov v krojoch alebo v osadách. Ak je to dokumentárny článok o histórii alebo tradíciách, je to v poriadku. Ale ak ide o článok o rómskych deťoch, nič nebráni tomu, aby boli zobrazené napríklad v škole, v parku, na ihrisku, a nie v osade, kvetovanej košeli, s červenou ružou vo vlasoch či v iných stereotypných situáciách. Rovnako ak chceme ukázať rómsku zdravotnú sestru, prečo ju neukázať v bielom plášti v nemocnici, a nie doma pri káve a cigarete pri kvietkovanom obruse?

Takéto stereotypy sú prežité a často škodia. Zobrazovanie Rómov by malo byť vyvážené, realistické a zbavené klišé. To neznamená ignorovať tradície alebo chudobu, ak sú súčasťou konkrétnej témy, ale skôr prezentovať Rómov ako rozmanitú komunitu, ktorá je súčasťou moderného sveta. Kritiku nesmerujem však len na majoritu, ale aj na Rómov samotných. Je dôležité, aby si aj Rómovia uvedomovali, že určitým správaním a zobrazovaním podporujú pretrvávanie týchto stereotypov.

Čo by podľa vás dokázalo zmeniť situáciu?

Ak by som mal moc niečo zmeniť, zameral by som sa na to, aby rómski študenti v školách nepociťovali segregáciu či diskrimináciu. Aby boli súčasťou kolektívu, cítili sa rovnocenní a neboli nijako vylučovaní. Základná škola je miesto, kde sa študenti najviac vyvíjajú a kde sa formuje ich identita.

Je to veľmi zraniteľné obdobie. Ak sa dieťa na základnej škole stretne s diskrimináciou alebo separáciou, môže ho to dlhodobo poškodiť. Oprava celého systému je beh na dlhú trať, ale bezpečné prostredie pre deti je niečo, čo by sa malo dať zlepšiť rýchlejšie. Mojím najväčším želaním je, aby základná škola bola bezpečným miestom pre všetky deti. Miestom, kde sa môžu rozvíjať bez strachu, predsudkov a pocitu menejcennosti. A potom to už ide.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].