Prvú skúsenosť s aktivizmom mal už na strednej škole. S kamarátkou chceli založiť školský klub pre LGBTI+ ľudí a ich podporovateľov. „Táto téma sa ma osobne dotýka a je pre mňa preto dôležité sa jej venovať,“ hovorí Robert Furiel.

Od roku 2012 vedie združenie Saplinq, ktoré presadzuje práva kvír ľudí na Slovensku a vzdeláva mladých v týchto témach. „Mojím cieľom ako aktivistu za sociálnu zmenu je vytvárať priestor, v ktorom ľudia môžu postupne meniť svoj postoj.“

Kvír ľudia podľa neho nežiadajú žiadne špeciálne výhody a nič ostatným neberú – chcú len žiť dôstojný život v spoločnosti, čo pre nich znamená nebyť len tolerovaní, ale zažívať rovnocennosť a rešpekt. „Pre mňa je tolerancia mocenský vzťah, v ktorom niekto blahosklonne povie, že tu síce môžem byť, no nemám sa veľmi ukazovať,“ vraví Furiel.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa kvír komunitám žije v menších mestách a obciach; či je každá pochybnosť pri LGBTI+ témach prejavom predsudku a kde vidí priestor na diskusiu s ľuďmi iného svetonázoru.

Prečo ste sa začali venovať témam ľudských práv a LGBTI+ ľudí? Bol tam nejaký konkrétny impulz?

Tých impulzov bolo viacero. Základným pravdepodobne je, že som sám gej, takže táto téma sa ma osobne dotýka a je pre mňa preto dôležité sa jej venovať. Ďalším impulzom bolo nastavenie v našej rodine – keď sme mali problémy, tak sme ich riešili. V duchu výroku, ktorý sa pripisuje Gándhimu, sme chceli byť zmenou vo svete, ktorú sme si priali vidieť. Na tejto myšlienke som trochu vyrastal a silno rezonovala s mojou potrebou niečo robiť. A tieto všetky impulzy sa spojili.

Ďalšou rovinou je, že som mal veľa privilégií. Bol som zdravý, materiálne zabezpečený, vyrastal som v akceptujúcej rodine. Mal som všetky predpoklady na to, aby som sa mohol angažovať. Takže som sa sám seba pýtal, prečo by som to nerobil.

Pochádzate zo Spišskej Novej Vsi. Kvír ľudia v menších mestách majú často problém nájsť si v nich svoje miesto alebo pochopenie. Nebol to aj váš prípad?

V rodine a vlastne ani nikde inde som s tým problém nemal. Mal som veľké šťastie na moje okolie, na kamarátov a kamarátky. Nezažil som žiadny intenzívny útlak – pocity samoty do istej miery nerátam.

Priznám sa ale, že istý čas som v práci riešil otázku, či som práve ja tým správnym človekom na aktivizmus. V súvislosti s mojou identitou som totiž nezažil veľa negatívnych skúseností. Nakoniec som si to v sebe uzavrel tak, že keďže mám spomínané privilégiá a nenesiem si so sebou toľko tráum, môžem to využiť na niečo užitočné.

Na strednej škole má tínedžer mnoho záujmov. Čo bol prvý váš krok, ktorý by ste nazvali aktivistickým?

Na strednej mi veľmi pomohlo, že som mal v triede kamarátku, ktorá tiež nebola heterosexuálna. V rámci školy sme sa dali dokopy dvaja-traja a vytvorilo sa medzi nami podporné kamarátstvo. V istom momente sme si povedali, že by sme chceli spoznať ďalších takýchto ľudí. Išli sme preto za vedením školy a navrhli sme, že by sme si založili niečo ako Gay–Straight Alliance – teda školský klub, zložený z LGBTI+ ľudí a ich podporovateľov.

Vedenie tomu bolo naklonené, malo však podmienku. Na letáku alebo ozname mali byť uvedené aj iné podporné služby ako psychologická linka či IPčko. Boli sme teda trochu schovaní medzi štyrmi či piatimi podpornými kontaktmi.

Samozrejme, nikto sa nám neozval – asi to celé zapadlo. Nevytvorila sa síce skupina, no pre nás to napriek tomu znamenalo úspech. Niečo sme iniciovali, išli sme si za tým a dokázali sme to odkomunikovať s vedením školy. To bol asi môj prvý aktivizmus, ak doň nepočítam to, že od tretieho ročníka na strednej škole som začal ľuďom vo svojom okolí hovoriť, že som gej. Považoval som to za ďalší krok v našich priateľstvách, a zároveň som tým ľudí do istej miery scitlivoval.

Neskôr ma vo štvrtom ročníku oslovila kamarátka, ktorá pôsobila v skupine rovesníckych aktivistov a aktivistiek. Organizovali na školách besedy na rôzne témy. Navrhla mi, aby som pre nich prišiel urobiť formát „živej knihy“ a porozprával o tom, že som gej. To bol pre mňa prvý moment, keď som si povedal, že teraz idem naozaj s kožou na trh.

Odvtedy ubehlo veľa rokov a medzičasom aj Vy sám dlhodobo pracujete s mladými ľuďmi. Čo by ste bez priameho kontaktu s nimi nikdy nedozvedeli?

Tá otázka má pre mňa dve roviny. Jedna je občianska – aktivizmus sa nedá sa robiť bez kontaktu s terénom a ľuďmi v ňom. V konečnom dôsledku sú to práve oni, ktorí tvoria spoločnosť. Môžeme hovoriť o advokácii, strategických sporoch alebo legislatívnych zmenách, ale pri každej téme, ktorá sa týka spoločenskej akceptácie nejakej skupiny, musí byť kladený dôraz aj na prácu s ľuďmi.

A čo som sa naučil? Do veľkej miery pokore. Človek, ktorý sa téme rovnosti práv LGBTI+ ľudí venuje profesionálne, si niekedy neuvedomí, že mnohí tieto veci neriešia alebo ich riešia úplne inak. Bežných LGBTI+ ľudí trápia veľmi konkrétne problémy – niekto sa na nich v práci škaredo pozerá, majú obavy z ekonomických dôsledkov coming-outu alebo z reakcie okolia.

Mám však aj pozitívnu skúsenosť. Keď sa s niekým stretnem, zvyknem sa ho alebo jej spýtať, ako sa mu žije tam, odkiaľ pochádza. Mnoho ľudí odpovie, že sa im vlastne žije relatívne dobre. Nie je to, samozrejme, ideálne, ale je to dobré.

Mám pracovnú teóriu, že čím vyššie ideme na politickú úroveň, tým viac nenávisti vidíme. Nenávisť je z môjho pohľadu predovšetkým politický nástroj, ktorý je využívaný preto, že dokáže mobilizovať. V menších mestách, komunitách alebo skupinách kamarátov sa tak často neprejavuje.

Aj na východnom Slovensku či na hlbokom severovýchode sú rodiny, ktoré akceptujú kvír páry. Máme učiteľov a učiteľky, ktorí rešpektujú transrodových žiakov a žiačky. Poznám veľa príkladov, pri ktorých si poviem, že to nie je až také zlé, ako to môže na prvý pohľad vyzerať.

Ak by ste mali pomenovať jedno rozhodnutie alebo udalosť z posledných rokov, ktoré najviac poškodili kvír ľuďom na Slovensku, aké by to boli a prečo?

Asi by som nevedel vybrať konkrétnu udalosť, skôr je to séria udalostí. Ako hovoríme u nás na východe: „furt dačo“. Za najväčší zlom považujem referendum proti LGBTI+ ľuďom v roku 2015, ktoré podľa mňa výrazne zintenzívnilo verejnú debatu a prinieslo do verejného priestoru veľa nenávisti. Malo však aj druhú stránku – mnohých ľudí prinútilo zamyslieť sa nad tým, na ktorej strane chcú stáť a aké hodnoty chcú podporovať. Otvorila sa diskusia o tom, či je naozaj správne stavať proti sebe rodinu a LGBTI+ ľudí.

Odvtedy mám pocit, že debata už len tvrdla. Vždy sa niečo vyhrotí, potom sa to trochu upokojí a následne príde ďalšia téma. V posledných rokoch to bola napríklad diskusia okolo novely Ústavy SR.

Je zaujímavé sledovať, ako sa v priebehu rokov menili témy. V roku 2015 sa najviac tematizovalo rodičovstvo párov rovnakého pohlavia. Za uplynulých desať rokov sa však spoločnosť v tejto otázke posunula a aj naši oponenti zistili, že to už nie je téma, ktorá by ľudí mobilizovala tak ako kedysi. Problém sa najnovšie začal robiť z transrodových ľudí a vyhrotilo sa to práve počas diskusie o novele ústavy.

Skúsim sa pristaviť pri druhej strane. Mnohí ľudia nemajú problém s tým, ako kvír ľudia žijú, ale majú pocit, že sa od nich očakáva, aby prijali pre nich nový pohľad na pohlavie alebo rodovú identitu. Rozumiete tejto obave?

Myslím si, že je dôležité povedať, čo vlastne znamená prijatie. Ja napríklad nechcem byť tolerovaný. Pre mňa je tolerancia mocenský vzťah, v ktorom niekto blahosklonne povie, že tu síce môžem byť, no nemám sa veľmi ukazovať. To nie je stav, v ktorom som rovnocennou súčasťou spoločnosti. Ja chcem ako aktivista dosiahnuť rešpekt – aby boli ľudia rešpektovaní bez ohľadu na svoju identitu, pôvod alebo status.

Akceptácia podľa mňa znamená, že nemusím niečomu úplne rozumieť a nemusím s tým ani súhlasiť, no napriek tomu uznám, že daný človek má rovnakú dôstojnosť a rovnaké práva ako ja. Nemusíme mať nič spoločné a nemusím ani súhlasiť s jeho životnými voľbami či identitou. To ale predsa nie je dôvod na to, aby som využíval svoju občiansku moc na obmedzovanie jeho práv.

Každý z nás má ako občan určitú moc. Rozhodujeme sa, koho volíme, koho podporujeme, komu dávame priestor. Podľa mňa by sme sa mali zamýšľať nad tým, aký dopad to má na konkrétnych ľudí.

Kvír ľudia nechcú, aby boli všetci kvír – to je nezmysel. Chcú len žiť dôstojný život v spoločnosti, ktorá ich rešpektuje ako rovnocenných. Bez ohľadu na to, ako vyzerajú, koho milujú alebo ako sa identifikujú. Pokiaľ svojím životom nikoho neobmedzujem, nemal by som byť obmedzovaný ani ja.

Verejná debata sa často pohybuje medzi dvoma extrémami. Na jednej strane býva otvorená nenávisť, na druhej často presvedčenie, že akákoľvek pochybnosť je hneď prejavom predsudku. Ostáva potom priestor na normálnu diskusiu?

Asi je najprv potrebné povedať si, čo vlastne považujeme za extrémy. Ľudia môžu mať na kvír ľudí či na iné nové javy rôzne reakcie. Niekto hovorí, že sa mu čosi nepáči alebo mu je to nepríjemné. Keď sa rozprávam s ľuďmi mimo kvír komunity, vždy sa ich snažím konkrétne spýtať, čo im vlastne vadí.

Veľakrát zistíme, že majú akýsi nejasný pocit. Nejasné pocity pre mňa znamenajú, že človek si hlbšie v sebe nesie niečo, s čím ešte nevie pracovať. Často ide o kultúrne stereotypy alebo o náboženské presvedčenia, ktoré si jednotlivec nikdy vedome nespracoval.

Potom sa pýtam ďalej – napríklad, čím konkrétnym dotyčnému kvír ľudia ubližujú. Veľakrát príde odpoveď, že vlastne ničím. Ak niekto chce, aby som pri oslovovaní používal jeho meno alebo zámená, čo mi to reálne berie? Nechce odo mňa sto eur mesačne. Chce len, aby som ho oslovoval tak, ako si to on sám želá. Veď aj keď sa niekto predstaví ako Jozef, nezačnem mu hovoriť Paľo. Preto sa snažím vždy rozlišovať, o čom sa vlastne rozprávame.

Pri iných témach, akou je napríklad homoparentalita (výchova detí homosexuálnymi partnermi, pozn. red.), sa zasa treba oprieť o dáta. Dlhodobé výskumy v týchto prípadoch nepreukazujú žiadny negatívny vplyv na deti, práve naopak. Dáta ukazujú, že čím viac milujúcich dospelých dieťa vo svojom živote má, tým lepšie sa mu darí.

Kvír ľudia predsa nechcú žiadne špeciálne výhody ani osobitné dávky. Nežiadajú nič, čo by ostatným ľuďom niečo bralo. Chcú len prakticky uplatňovaný rešpekt. Aby ich nikto nebil, nezabíjal a nevytváral prostredie, v ktorom sa boja žiť. Aby mali prístup k zdravotnej starostlivosti a ďalším službám rovnako ako ostatní. Jednoducho, ako každý iný človek aj oni chcú mať možnosť žiť dôstojný život.

Nemyslíte si, že časť dôvery verejnosti sa mohla stratiť aj v momentoch, keď sa niekto bál položiť hoci aj základné otázky alebo prejaviť pochybnosť, aby nebol automaticky označený za homofóba?

S tým sa až tak často nestretávam. Zvyknem hovorievať, že zvedavá otázka nie je zlá otázka. Pýtajte sa a ja vám odpoviem. Nanajvýš poviem, ak je nejaká otázka už za čiarou. Ak napríklad otázka smeruje na detaily sexuálneho života alebo genitálie, odpovedám, že na toto sa predsa nepýtame ani bežných ľudí. Prečo by sme sa tieto otázky mali pýtať trans alebo kvír ľudí? Otázka, čo robíme v spálni alebo čo máme v nohaviciach, nie je spoločensky akceptovaná vo všeobecnosti. Potom sú však otázky, na ktoré sa odpovedať dá.

Závisí to aj od prostredia a od toho, ako to má kto nastavené. Ja som profesionálny aktivista a beriem to tak, že súčasťou môjho života a práce je odpovedať ľuďom na otázky. Ale nie každý kvír človek to tak má.

Niekedy môžu byť otázky myslené dobre, ale v druhom môžu vyvolať znepokojenie. Keď sa vás napríklad niekto opýta, prečo máte tetovania, môže to byť o estetike, lebo sa vám páčia. Ale tetovania sú aj o identite, pretože s nimi máte niečo spojené. Keď sa vás na nich niekto opýta, môže vo vás takáto otázka vyvolať pocit spochybnenia.

Na internete je množstvo informácií o identitách. Pýtajte sa, až keď nenájdete čo hľadáte. Samozrejme, niektoré odpovede na internete nenájdete vôbec – napríklad, ako sa žije gejom v Košiciach. To je špecifická skúsenosť.

Občas sa môže javiť, že občiansky sektor hovorí skôr k ľuďom, ktorí sú už presvedčení, než k tým, ktorí by možno potrebovali viac informácií alebo inú skúsenosť. Ako o tom rozmýšľate?

Je to zaujímavá úvaha, dlho som sa na to pozeral podobne. Z mojej dlhoročnej skúsenosti vzdelávateľa som si však odniesol jedno trpké poznanie – nemôžete vzdelávať niekoho, kto o to nestojí. Vzdelávanie je príležitosťou, nedá sa niekomu nanútiť proti jeho vôli. Je ťažké prijať to, problematický je aj koncept „postrkovania“ druhých.

My v organizácii Saplinq vytvárame priestor pre ľudí, ktorí chcú prísť. Pozývame ich, pracujeme s nimi a snažíme sa nebyť uzavretí. Nedá sa ale naháňať ľudí, ktorí prísť nechcú. Nanajvýš na nich môžeme pôsobiť tak, že vytvárame dobré, pozitívne a príjemné jadro. Ak sa chcú niečo dozvedieť, prídu. Mnoho ľudí zo „zóny na pomedzí“ je prirodzene zvedavých. Prídu, spýtajú sa, chvíľu pobudnú a zistia, že nemáme rohy ani chápadlá. To sú ľudia, s ktorými sa dá pracovať.

Často uvažujeme aj o ľuďoch, ktorých by bolo potrebné „postrčiť“, ale tí už sú v skutočnosti bližšie k druhej hodnotovej strane. Pri nich potom investovaná energia nezodpovedá výsledku.

Najradšej sa rozprávam s ľuďmi, ktorí nemajú v téme jasno – tým môžem niečo vyjasniť. Potom sú ľudia na oboch stranách, ktorí majú úplne jasno. Tí obrazne na našej strane majú u nás priestor. S tými druhými, ktorí majú jasno na opačnej strane, sa nebudem rozprávať, lebo je to zbytočné – hoci mi je to ľúto. Bavím sa s ľuďmi, ktorí sú ochotní počúvať.

Nie je v takýchto rozhovoroch dôležité neočakávať, že ich výsledkom bude súhlas? Nejde v nich skôr o vypočutie a prijatie toho, ako tému vníma ten druhý človek?

Áno, ak ten druhý človek vyslovene nepríde s tým, že chce zostať vo svojom presvedčení. Aj to sa občas stáva. Zažil som situácie, keď to ľudia brali takto a vedelo ma to frustrovať. Snažil som sa im podrobne a neutrálne – z jednej aj z druhej strany – vysvetliť, ako to vyzerá. No keď niekto pri treťom alebo štvrtom argumente odvedie pozornosť inak a uhýba, zistíte, že sa vlastne nechce rozprávať. Nechce informácie, možno dúfa, že ma na niečom nachytá.

Ďalšie náročné poznanie je, že ľudia menia názory aj preto, lebo ich okolie mení názory. Mojím cieľom ako aktivistu za sociálnu zmenu je vytvárať priestor, v ktorom ľudia môžu postupne meniť svoj postoj. Pracujete s tými, ktorí sú vám bližšie, rozširujete svoje jadro a posilňujete ich. Ak ovplyvním desiatich ľudí, ktorí sa budú cítiť posilnení hovoriť o tejto téme, má to ďalší efekt. Vôbec to pritom nemusia byť kvír ľudia. Môžu to byť heterosexuáli, ktorí sa cítia posilnení ozvať sa, keď je to potrebné. Napríklad nosia dúhovú stužku alebo povedia, že je v poriadku, keď je niekto kvír.

Takýto postoj vytvára multiplikačný efekt a mnohým neistým ľuďom pomáha vidieť, že aj v ich okolí je niekto, kto má takýto názor. Priblížia s ak nemu a možno ho aj oni sami začnú šíriť ďalej. Nie je to jednoduché, ale toto je základný princíp spoločenskej zmeny.

Samozrejme, druhá strana pôsobí podobne, len s opačným znamienkom. Obe strany sa v podstate „preťahujú“ o ľudí v strede. Kedysi som používal príklad s političkou Annou Záborskou. Mnohí by sa s ňou išli hádať, ale ona bola hodnotovo pevne ukotvená. Tak ako mňa nikto nepresvedčí, že to, čo robím, je zlé, ani ju by o tom nikto nepresvedčil – je to mrhanie energiou.

Sústreďme sa na ľudí, ktorí sú v našej orbite – aby nám boli bližšie, aby sa sami stali multiplikátormi a aby toto úsilie malo dlhodobý efekt. Nepotrebujem presvedčiť Konferenciu biskupov Slovenska. Potrebujem, aby mala menší vplyv na zákony v tejto krajine. Je mi jedno, čo si budú robiť rímski katolíci doma alebo vo svojej komunite, pokiaľ nebudú mať privilegované postavenie v spoločnosti a legislatívnom procese.

Mám osobnú skúsenosť, že niektorí kvír ľudia sa pri symboloch solidarity, akým je napríklad dúhová stužka, necítia komfortne, pretože sa nechcú cítiť ako „ohrozený druh“, ktorý je potrebné chrániť. Rozumiete tomuto pohľadu?

Rozumiem, ale existuje veľmi veľa kvír ľudí, pre ktorých takéto symboly vo verejnom priestore význam majú. Myšlienka dúhovej stužky – a aj toho, keď ju napríklad zverejníte – je vnášanie kvír témy do verejného priestoru a jej normalizácia. Ukazuje to, že je v poriadku hovoriť o kvír ľuďoch, pretože tu sú medzi nami. Špecificky dúhová stužka je rámcovaná tak, že ju nosia primárne heterosexuálni ľudia, ktorí dávajú svojmu okoliu najavo, že sú rešpektujúci. Je to určitá protiváha nenávisti z politickej úrovne.

Spomínam si na prípad z Holandska, kde ľudia v jednej z miestnych komunít nepochopili, prečo heterosexuálna žena nosí dúhový odznak.

V Holandsku a podobných krajinách je to iné, pretože tam absentuje tlak, voči ktorému dúhová stužka vytvára protitlak. V takýchto prípadoch dúhové symboly fungujú skôr ako signál v sociálnom okolí, že ich nositeľ je možno kvír. Je to identitárna signalizácia, nie kampaň.

Je to, ako keby sme vymysleli stužku pre ľavákov a ľaváčky. Väčšina ľudí by povedala, že nemá nič proti ľavákom, no nerozumela by, prečo by sme mali nosiť takúto stužku. Chýba totiž spoločenský tlak voči ľavákom. A presne o to ide – cieľom, ktorý chceme dosiahnuť, je stav, keď naše identity nebudú systémovo penalizované. Tak ako dnes nie sú penalizovaní ľaváci a ľaváčky.

Podobne je to napríklad pri etnických menšinách, svoju etnicitu môžete deklarovať, ako chcete. Je to vaša vec a štát vás za to nijako nepostihuje. Veľmi podobný vzťah štátu by sme chceli dosiahnuť aj pri kvír ľuďoch. Aby identita človeka – či je hetero, cis, trans alebo gej – nemenila to, ako sa naňho pozerá štát.

Urobilo kvír hnutie na Slovensku v priebehu tých rokov nejakú komunikačnú chybu, ktorá mohla uškodiť vašej misii?

Veľké organizácie vrátane Saplinqu sú skôr stredostavovské a veľmi slušné – nerobíme vlny a nechceme byť príliš hlasní. To by som formuloval ako kritiku, hoci to vychádza z nastavenia ľudí, ktorí v týchto organizáciách pracujú. Patrím medzi nich aj ja sám, nie som si istý, či by som sa cítil komfortne v radikálnejšej komunikačnej pozícii.

Zároveň platí, že komunikácia nemá človeka zbytočne vyrušiť. Sú konkrétnosti, o ktorých som síce presvedčený, no nepotrebujem ich komunikovať, lebo by ničomu nepomohlo.

Súťaž o verejnú mienku prebieha na mnohých frontoch a jedným z nich sú aj verejné vyjadrenia. Za tie roky si však nepamätám žiadne také, kde by kvír organizácie urobili nejakú veľkú chybu. Možno sa po útoku v Teplárni vyskytli situácie, keď boli niektorí ľudia frustrovaní z toho, že sa nič nedeje. Nemôžeme však hovoriť ľuďom, ktorí sa cítia ohrození, že nemajú kričať – práve naopak. Myslím si, že sme mali kričať viac.

Pôsobíte v Košiciach. Ako sa z vašej skúsenosti žije kvír komunitám v menších mestách a obciach?

Slovensko je malé, takže tie rozdiely nie sú až také výrazné. Veľa závisí od toho, aké má človek podporné prostredie. Poznám gejské aj lesbické páry, ktoré žijú v malých obciach a možno nie sú úplne akceptované, ale minimálne sú tolerované a nežije sa im zle. Na druhej strane, človeku sa môže žiť zle aj vo veľkom meste.

Mám pocit, že na východe Slovenska sú ľudia možno opatrnejší a preventívne o sebe nehovoria. Nemyslím si, že by sa im nevyhnutne niečo stalo, ale radšej svoju identitu nezdieľajú. Často to vychádza aj z rodiny. Sú „vyoutovaní“ doma (ich sexuálna identita je rodine známa, pozn. red.), ale rodičia povedia, že susedia to už vedieť nemusia.

Nemyslím si však, že je to špecifikum východu. Opatrnosť ľudí rastie skôr vo vzdialenejších regiónoch, kde je menej ekonomických príležitostí. Nehovoria o sebe v práci, lebo sa obávajú, že pri najbližšom prepúšťaní by mohli byť medzi prvými. Človek potom nikdy nevie, či prišiel o prácu preto, že je lesba alebo gej, alebo z úplne iného dôvodu. Keď je ekonomická situácia citlivejšia, ľudia si prirodzene viac strážia, čo o sebe povedia. Na druhej strane, keď človek žije v Bratislave, oveľa ľahšie sa môže presťahovať do Brna alebo do Viedne. Z Košíc je prirodzeným krokom skôr Bratislava.

Vidíte niečo spoločné v spoločenskej skúsenosti kvír ľudí, Rómov, migrantov či ľudí žijúcich v generačnej chudobe? Alebo je každá menšinová skúsenosť natoľko odlišná, že ich nemožno spájať pod jeden spoločný príbeh?

To je dobrá otázka. Niekedy porovnávam skúsenosť kvír ľudí so skúsenosťou Rómov a Rómok – najmä tých, ktorí sa ako Rómovia otvorene identifikujú a žijú vo svojich komunitách. Veľký rozdiel je vo viditeľnosti. Rómsky človek často vidí okolo seba ďalších ľudí, ktorí sú ako on. Mnoho kvír ľudí však dlho nikoho podobného vo svojom okolí nevidí. To môže vytvárať silnejší pocit sociálnej izolácie.

Ja som vyrastal v asi štyridsaťtisícovej Spišskej Novej Vsi a veľmi dlho som mal pocit, že som jediný gej široko-ďaleko. Štatisticky to, samozrejme, nemohla byť pravda, ale takto som to prežíval. V tomto je kvír skúsenosť špecifická.

Na druhej strane, dajú sa nájsť aj spoločné momenty. Keď sa človek „vyoutuje“, niekedy nevie, či je naňho druhý nepríjemný preto, že mal zlý deň, alebo preto, že je kvír. Práve táto neistota často vedie k tomu, že ľudia o sebe radšej nehovoria. Podobný mechanizmus môže zažívať aj človek z rómskej komunity.

A potom je tu ešte jeden moment. Ako spoločnosť máme často prirodzene „vážny výraz tváre“. Človek potom nevie, či sa naňho niekto mračí preto, že je Róm, nosí dúhovú stužku alebo jednoducho preto, že takto sa dotyčný tvári vždy. Náš mozog si však veľmi často vyberie najhoršiu možnú interpretáciu.

Neziskové organizácie sú terčom len súčasnej vládnej koalície, no často za ich činnosťou hľadá akýsi „skrytý záujem“ aj časť verejnosti. Čo sa deje so spoločnosťou, ktorá začne podozrievať každého, kto sa snaží pomáhať iným?

S týmto pohľadom sa nestretávam často, ale je pravda, že moji rodičia dlho nevedeli pochopiť, prečo to, čo robím, robím bez nároku na odmenu. Dlho ma ani neživila práca, ktorú som robil. Myslím si, že na Slovensku ako pozostatok 90. rokov a neoliberálneho premýšľania ešte máme presvedčenie, že hodnotná je len práca, ktorá prináša zisk. Zároveň mám pocit, že bývalý režim v mnohých ľuďoch vykorenil ochotu robiť niečo pre druhých nezištne. Ak to niekto napriek tomu robí, vzniká otázka, čo z toho má.

Samozrejme, človek môže mať zo svojej práce dobrý pocit alebo naplnenie, ale veľa ľudí za tým automaticky hľadá niečo viac. Z toho podľa mňa v posledných rokoch čerpajú aj útoky na tretí sektor.

Mimovládne organizácie sa vykresľujú ako darmožráči. Je to veľmi smutné, pretože človek často za relatívne malé peniaze robí náročnú a nevďačnú prácu a ešte má pocit, že mu ju spoločnosť zazlieva. Množstvo organizácií pritom supluje štát. Oživujú komunity a vytvárajú služby či priestory, ktoré by inak neexistovali.

Tento útok zo strany súčasnej vlády podľa mňa nie je náhodný. Vyhovuje jej oslabený nezávislý kontrolný a monitorovací sektor. Nie je v ňom veľa peňazí, ale keď sú tieto organizácie slabšie, jednoduchšie sa presúvajú verejné zdroje tam, kam ich chce politická moc nasmerovať.

Nie je to pre mňa prekvapivé, ale je to veľmi nešťastné. Niekedy si hovorím, že ľudia by okamžite videli, čo všetko neziskové organizácie zabezpečujú, keby všetky prestali na jeden deň fungovať. Veď napríklad aj mnohí dobrovoľní hasiči fungujú ako občianske združenia. Občianske združenia zabezpečujú aj mnohé sociálne služby. Myslím si, že je krátkozraké pozerať sa na tretí sektor týmto spôsobom.

Saplinq od svojho vzniku v roku 2012 výrazne vyrástol. Ako sa vyvíjala vaša činnosť a na čo sa sústreďujete dnes?

Saplinq vyrástol zo vzdelávacích projektov. Organizáciu sme zakladali s cieľom venovať sa vzdelávaniu, pretože som vtedy veril, že práve ono má potenciál meniť svet a ľudí. V tom období som to však vnímal skôr tak, že ja vzdelávam ľudí, než že vytváram príležitosti na vzdelávanie.

Okrem toho som bol pri zakladaní Dúhového PRIDE Bratislava, takže keď som sa v roku 2012 vrátil z Prahy, prirodzene sme zorganizovali prvý PRIDE v Košiciach. Postupne nám však začalo byť jasné, že jeden PRIDE za rok nestačí. V roku 2018 sme preto založili komunitné poradenské centrum Prizma. Od roku 2020 organizujeme kampaň Dúhová stužka a postupne pribúdali ďalšie aktivity.

Saplinq tak rástol veľmi organicky. Vždy sme reagovali na to, čo sme cítili, že komunita alebo spoločnosť potrebuje. Spoločným cieľom všetkých našich aktivít je, aby bolo Slovensko priateľskejšou krajinou pre rôzne skupiny ľudí.

Ešte pred vznikom organizácie som sám od roku 2010 absolvoval množstvo školení a seminárov, na ktorých som zažil veľmi silné transformačné momenty. Povedal som si, že takéto skúsenosti chcem sprostredkovať ďalším ľuďom.

Čo vás na týchto školeniach tak silno oslovilo?

Väčšinou sa robia pobytové školenia, ktoré trvajú minimálne týždeň. Počas toho týždňa môže kvír človek prvýkrát zažiť radosť zo svojej identity. Mnohí sú prvýkrát v prostredí, kde ich bezpodmienečne prijímajú a rešpektujú. Niektorí dokonca prvýkrát zažijú situáciu, keď sú v miestnosti väčšinou, nie menšinou. To môže mať obrovský vplyv na sebahodnotu a na to, ako človek vníma sám seba.

Ako sme už spomínali, dlhodobo pracujete s mladými ľuďmi. Sú dnešní mladí odvážnejší než generácie pred nimi, alebo len dokážu pomenovať veci, ktoré staršie generácie skrývali?

Myslím si, že každá generácia reaguje na dobu, v ktorej vyrastá. Mám pocit, že dnešní mladí ľudia, ktorí prichádzajú k nám, sú oveľa viac vyrovnaní so svojou identitou. Majú o nej načítané množstvo informácií, rozumejú jej a neproblematizujú ju tak ako staršie generácie. Samozrejme, môže to súvisieť aj s tým, že naše školenia navštevujú ľudia, ktorí už chcú niečo robiť pre svoju komunitu. Na komunitné stretnutia možno prichádzajú aj ľudia, ktorí ešte svoju identitu riešia.

Vo všeobecnosti však mám dojem, že dnešní mladí majú vo verejnom priestore k dispozícii dostatok informácií na to, aby si sami prešli procesom sebaprijatia. My prichádzame, až keď majú pocit, že sú pripravení ísť ďalej a chcú sa zapojiť do komunity alebo hľadať ďalších ľudí. Samozrejme, vieme pomôcť aj v procese sebaprijatia, najmä pri transrodových ľuďoch, ale mám pocit, že veľká časť mladých dnes zvládne túto cestu sama.

Často sa hovorí, že postavenie menšín je akýmsi lakmusovým papierikom demokracie. Čo nám postavenie menšín hovorí o dnešnom stave Slovenska?

Postavenie menšín nám jasne ukazuje, ako časť politickej reprezentácie uvažuje o demokracii. A nemyslím tým len súčasnú vládu, ale aj niektoré opozičné strany. Právny štát je postavený na rešpekte voči všetkým ľuďom vrátane menšín. Ak niekto niektorú skupinu systematicky verbálne vylučuje alebo znevažuje, je podľa mňa namieste pýtať sa, aký je jeho skutočný vzťah k demokratickým princípom.

Lakmusový papierik však funguje aj opačne, a to vo vzťahu k celej spoločnosti. Verejnosť môže na postoji k menšinám vidieť, ako demokraticky sama zmýšľa. Nie je to totiž tak, že dnes vylúčime jednu menšinu a tým sa to skončí. Ak si spoločnosť zvykne na to, že je v poriadku niekoho vylučovať, normalizuje tým samotný princíp vylučovania. A potom je už len otázkou času, koho sa to dotkne nabudúce. Každý z nás je alebo raz bude súčasťou nejakej menšiny. Každý raz zostarne, mnohí budú chorí alebo odkázaní na pomoc iných. Nemôžeme si preto vytvárať systém, ktorý vylučuje ľudí len preto, že sú v nejakej menšinovej situácii. Skôr či neskôr sa to totiž môže obrátiť aj proti nám. Systém, ktorý dnes vytvárame, bude raz formovať aj naše vlastné životy.

Čo vám napriek tomu všetkému dáva nádej?

Hovorievam o sebe, že som optimista v terminálnom štádiu. Mám v sebe veľmi silné presvedčenie, že veci sa dajú meniť. Možno je to až trochu iracionálne, ale zároveň sa to opiera o skúsenosť. Keď sa pozrieme na dejiny demokratických spoločností, vidíme, že boli obdobia, keď to vyzeralo veľmi zle. Boli obdobia temna, keď sa zdalo, že sa nič nezlepší. Napriek tomu sa v mnohých krajinách podarilo postupne posilniť práva menšín aj demokratické inštitúcie. A to mi dáva nádej aj dnes. Stále máme nástroje na to, aby sme veci menili. Stále môžeme niečo robiť pre to, aby bola spoločnosť lepším miestom pre všetkých. A práve to sa snažíme robiť aj my.

Robert Furiel Zakladateľ a riaditeľ občianskeho združenia Saplinq, ktoré sa venuje podpore, vzdelávaniu a presadzovaniu práv LGBTI+ ľudí na Slovensku. Saplinq je členom Ľudskoprávnej koalície neziskových organizácií. Furiel sa dlhodobo venuje ľudským právam, práci s mládežou, komunitnému organizovaniu a vzdelávaniu o rozmanitosti a inklúzii. Stál pri vzniku prvého Dúhového PRIDE v Košiciach a podieľal sa na rozvoji viacerých projektov zameraných na podporu kvír komunity vrátane komunitného a poradenského centra Prizma či kampane Dúhová stužka. Vo svojej práci sa zameriava na vytváranie bezpečného priestoru pre mladých ľudí, budovanie spoločenského dialógu a posilňovanie demokratických hodnôt.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].