V mestečku Sliač na konci tichej ulice leží domček, kde vznikajú štýlové módne doplnky s príbehom. Dvere dielne s názvom Ši a nechaj šiť, kde dávajú šancu nielen recyklovaným materiálom ale aj ľuďom so zdravotným znevýhodnením, otvára vedúca Lenka Slavkovská. Pri pracovnom stole novinársku návštevu netrpezlivo očakávajú aj Aďka a Zuzka – ženy s Downovým syndrómom, ktoré tu pracujú. „Môžeme sa objať?“ pýta sa Aďa vrúcne.

Ako mnoho projektov, aj tento vznikol spojením viacerých životných náhod a prepojení. Ako mnoho čerstvých absolventiek, aj Veronika Žbirková a Lenka Slavkovská rozmýšľali po vysokej škole, čo ďalej. Jedna vyštudovala sociálnu prácu, druhá špeciálnu pedagogiku. Veronika chcela už dlho šiť, no roky na to nemala priestor. Krajčírstvo si k nej našlo cestu až neskôr prostredníctvom šijacieho stroja, ktorý jej kúpili kamaráti.

„Začiatok nášho príbehu nesie v sebe niečo veľmi osobné – hľadanie vlastného poslania a odpovede na otázku, prečo človek vlastne je na tejto planéte a čo tu má robiť. A keď to, čo objaví, robí najlepšie, ako vie, vtedy môže prinášať zmenu,“ hovorí Lenka.

Takto sa ich záľuba rozvinula do plánu vytvoriť módnu ekologickú značku. „Keďže sme nemali peniaze, chodili sme do sekáčov a kupovali si XXL saká za euro päťdesiat. Tie sme následne začali prešívať na ruksaky a iné veci. Potom začali byť znovu v móde ľadvinky, ktoré dovtedy nosievali skôr naši rodičia,“ spomína si Lenka. No práve ľadvinky z recyklovaných materiálov sú dnes hitom ich značky, ktorú dnes označujeme za sociálne zodpovedný dizajn.

V roku 2019 tak vzniklo občianske združenie. „V tom období sa k nám pridala aj Kateřina Launerová ako sociálna pracovníčka. Vďaka nej dnes môžeme stále pôsobiť v dielni – ide o jej budovu, ktorú nám spolu s manželom prenajímajú,“ upresňuje Lenka.

Spočiatku najmä recyklovali textil, organizovali workshopy či robili osvetu. Dielňa ešte nebola miestom, kde by niekto systematicky pracoval. Šilo sa, skúšalo sa, hľadali sa cesty, ako veci posunúť ďalej bez toho, aby stratili zmysel. Hlavným cieľom združenia je ochrana životného prostredia a vytváranie priestoru pre znevýhodnených ľudí. Ušľachtilá myšlienka však nebola prvá, prvý bol človek.

„Aďu sme veľmi dlho poznali, keďže sme boli kamarátky. Jediná z nás mala strednú školu zameranú na šitie. Vždy sme sa smiali, že ju musíme zobrať do dielne, lebo bude našou garantkou. My sme totiž šiť nevedeli, učili sme sa to z YouTube videí,“ smeje sa Lenka.

„Keď vidia mňa, tak sa to vypredá!“

Aďa mala ku krajčírstvu blízko vždy. Už na základnej škole mali tkací rám a na ňom ju to začalo baviť. Na škole absolvovala viaceré odborné predmety – učili sa pomenovať časti šijacieho stroja, strihať jednoduché vzory, šiť chňapky. „Tie mi išli najlepšie! Vedela som ich ušiť aj pätnásť za určitý čas. To bolo top, ľudia to u mňa milovali. Potom Lenka oslovila moju mamku, či by som nemohla prísť ku nim do dielne. Povedala som, že idem do toho,“ opisuje na začiatky.

Do dielne tak najprv prišla pomôcť s pomocnými prácami ako dobrovoľníčka. Postupne sa však ukázalo, že výrobky, ktoré pôvodne vznikali z ekologického impulzu, majú potenciál dať prácu ľuďom, ako je ona. Až v tejto fáze sa k dielni začal viazať sociálny rozmer. A neskôr sa k Adi pridala aj Zuzka.

„Zistili sme, že Aďa a Zuzka sú typickým príkladom ľudí s downovým syndrómom – po strednej škole zostali odkázané na invalidný dôchodok. Ak takíto ľudia nemajú aktívnych rodičov, ostávajú doma. Samozrejme, existuje služba osobnej asistencie, ale pri ľuďoch so znevýhodnením závisí mnoho aktivít závisí od toho, či ich niekto zapíše na krúžky alebo im vytvorí program,“ hovorí Lenka a dodáva, že ženy ako Aďka či Zuzka spoločnosť často podceňuje.

V dielni sa pritom nezastavia a aj počas novinárskej návštevy pracujú. Zuzka obkresľuje strihy, Aďa práve čistí materiál, no jej náplň v práce je omnoho komplexnejšia. Je asistentkou, sekretárkou, víta hostí, balí balíky, píše objednávky a pomáha s organizáciou osláv či menších akcií. Sama hovorí, že šitie ju baví, ale ešte viac ju baví kontakt s ľuďmi. „Predávať? To mi ide!“

Aďa má rada, keď vidí výsledok – keď výrobok odíde z dielne ku konkrétnemu človeku. Do každej objednávky vkladá malý obrázok z diamantového maľovania. Vysvetľuje ho podrobne, akoby išlo o plnohodnotnú súčasť produktu. „Je to trochu ako patchwork (technika zošívania maých látok do väčších vzorov, pozn. red.) alebo krížiky, len namiesto nití máte kamienky. Postupne sa z toho skladá obraz – niečo ako mozaika. Je to krásne a robím toho teraz veľa.  Keď balím ľadvinky, vždy si zoberiem malý obrázok a šupnem ho do balíčka ako malý darček.“

Jedna pani im dokonca napísala na Instagram, že Aďa jej predala ľadvinku len vďaka tomuto diamantovému obrázku. „Keď vidia mňa, tak sa to vypredá!“ dodáva hrdo Aďa. Lenka sa smeje a prikyvuje: „Je to naša hviezda.“

Prečítané dve knižnice

Popri čistení kože na ľadvinky Aďa rozpráva o svojom živote. Vraví, že väčšinu vecí sa naučila pozorovaním. Vyrastala v rodine, kde po nej prišli na svet ďalšie tri sestry. A bola to rodina, ktorá ju podľa jej slov „ťahala“. Od malička s ňou rodičia cvičili, rozprávali sa spolu, učili ju pomenúvať veci. Skrátka, nenechali ju bokom. Sama spomína na Vojtovu metódu a na cvičenia, ktoré síce neboli príjemné, no pomohli jej rozhýbať sa. „Bolo veľa plaču, ale pomohlo to.“ Horšie to bolo s rečou. „Zo začiatku som mala taký svoj jazyk, ktorému rozumeli len moje sestry. Ale postupne som sa začala od nich učiť a rozprávať. Sledovala som, ako chodia, ako si prekladajú nohu cez nohu a opakovala som po nich.“

Keď chcem Aďu za jej vyjadrovacie schopnosti pochváliť, všimne si to a povie: „To preto lebo veľa čítam. Knihu za knihou! Rodičia mi čítali odmalička. Dnes mám prečítané skoro celé dve knižnice.“ Ďalšou súčasťou jej sveta je hudba, Aďa hrá obojručne na klavíri. Popri tom vystupovala aj v divadle. Nie je jej cudzie, keď je videná, a rodina ju v tom podporuje. Aďa hovorí, že ju volajú „naše slniečko“, hoci si sama uvedomuje aj ťažké veci.

Vie, že má choré srdce a že sa nemôže prepínať. Potrebuje režim, pauzy, prispôsobenie práce. Nelíči to ale dramaticky, skôr vecne. Zároveň hovorí o sile blízkosti, o objatí a kontakte. „My sa radi objímame,“ povie o sebe a ďalších ľuďoch s Downovým syndrómom. „Potrebujeme kontakt.“

Keď Aďa stojí v dielni, rozpráva rýchlo, presvedčivo a s humorom. Neprišla k tomu náhodou. Je výsledkom prostredia, v ktorom sa od nej očakávalo, že sa zapojí. Nie, že zostane bokom.

Mať kam prísť

Zuzka hovorí menej, najprv si potrebuje zvyknúť. No už pár minútach po zoznámení sa klebetí aj o chlapoch. „O tom sa tu bavíme najčastejšie. A ešte o ich speváckych idoloch,“ smeje sa Lenka. A pritom, keď prišla Zuzka do dielne prvýkrát, bola hanblivá a skôr sledovala ostatných, než by sa sama zapájala. Spočiatku skláňala hlavu a držala sa bokom. „Trvalo to však len dovtedy, kým ju Aďa »nerozkecala«,“ spomína si Lenka.

Aj Zuzka prišla s krajčírstvom do kontaktu v škole. V Novej Bani sa učila pracovať na tkacom ráme. Po skončení štúdia však zostala prevažne doma, bez osobnej asistencie. „Zuzka pochádza z Lieskovca rovnako ako Aďa, ktorá ju k nám zavolala. Nebolo to od začiatku naplánované, bol to proces, ktorý sa pomaly formoval,“ opisuje Lenka príchod druhej pomocnej sily, ktorá sa v dielni postupne našla. Najskôr triedila kožu – rozlišovala, ktoré kusy sa dajú použiť a ktoré idú do odpadu. Neskôr začala obkresľovať strihy a strihať materiál. Vyžadovalo si to pokoj, trpezlivosť a sústredenie, teda presne vlastnosti, ktoré Zuzka má.

Keď hovorí o sebe, spomenie, že má rada prácu s drevom a vyrába rôzne darčeky pre rodinu.  A miluje kone – rada by sa o ne raz starala, to je jej sen. Nepotrebuje byť v centre pozornosti, je pre ňu dôležité, že má kam prísť. A že ju tam niekto berie vážne.

Stále na ceste

Lenka hovorí, že veľa vecí sa u nich vyvíjalo za pochodu. Ľudia prichádzali a odchádzali, menili sa možnosti, energie aj životné situácie. Dielňa fungovala popri iných prácach, popri materskej a bez istoty, že sa ju podarí udržať dlhodobo. Ešte náročnejšie to bolo, keď z projektu odišla jeho spoluzakladateľka Veronika. „Nemala som ani jedného človeka, na ktorom by som to celé vedela postaviť,“ vraví Lenka. Namiesto stabilného tímu hľadala, čo sa v danom momente dalo zvládnuť, koho bolo možné zapojiť a kde boli hranice únosnosti. A aj dnes sú skôr na ceste než v cieli.

„Veľa ľudí nás povzbudzuje. Vravia, že robíme super veci a že takáto práca musí môcť byť podchytená aj systémovo. Niekedy mám totiž pocit, že suplujeme štát. Vytvárame aktívny priestor úplne sami, dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy. A to je na tom celom najťažšie,“ vymenúva Lenka rôzne úskalia a pristaví sa pri byrokracii. „Máme skúsenosti aj z okolia. Poznám napríklad pána so zrakovým znevýhodnením, ktorý povedal, že radšej bude podnikať sám bez akejkoľvek štátnej podpory. Lebo treba položiť jeden papier k druhému a potvrdenie za potvrdením – všetko treba vykazovať a dokladovať. Ďalšou výzvou je, že peniaze často dostanete až spätne. Napríklad pri chránenej dielni vám niečo preplatia až po tom, čo to celé zaplatíte. Musíte všetko podať, úrady majú tridsať dní na potvrdenia a dovtedy to musíte utiahnuť.“

Pre mnoho prekážok a jeden neúspešný pokus o založenie sociálneho podniku si preto zvolili občianske združenie. Len z predaja ľadviniek by však organizácia neprežila. Našťastie ju ľudia podporujú aj cez darovacie portály. Získané financie používajú na nájom a základné fungovanie.

Napriek náročnej situácii sa však Lenka nevzdáva. Po nedávno ukončenej materskej stála opäť pred dilemou, čo ďalej. Vedela, že ak by si našla prácu na plný úväzok, tak Ši a nechaj šiť neprežije. „Nevedela som si predstaviť, že by sme o toto celé prišli. Mám predsa zodpovednosť za moje ženy aj za priestor. Tak som si našla prácu na čiastočný úväzok a jeden deň v týždni mám vyhradený len na to, že som v našej dielni. Od septembra sme v združení zamestnali Aďu, takže máme napríklad nárok uvažovať o založení chráneného pracoviska. To je teraz mojím cieľom – chránená dielňa alebo chránené pracovisko. Viažu sa na to viaceré podmienky, ale mohlo by to byť pre nás schodné. Aj keď treba povedať, že niekedy sú s tým spojené šialené výkonnostné nároky.“

Tona koženého materiálu na spracovanie

Najväčšie prekvapenie zažili, keď sa k nim dostala koža prostredníctvom platformy zameranej na cirkulárnu ekonomiku Cyrkl, ktorá prepája firmy s odpadom a ľudí, ktorí ho dokážu využiť. V jeden deň tak v Ši a nechaj šiť dostali nečakaný telefonát, že ich prepoja so spoločnosťou Adient, ktorá vyrába opierky hlavy do luxusných áut po celom svete.

„Povedali nám, že majú asi dvadsať ton odpadu mesačne a pýtali sa, či by sme ho nechceli. Skoro som odpadla. Najprv sme si neboli isté, s kožou sme nikdy predtým nerobili. No keďže sme dovtedy šili z materiálov z druhej ruky a zistili sme, že tieto výrobky ľuďom až tak dlho nevydržia, ponuku sme prijali,“ spomína si Lenka. Tak sa dohodli na jednej tone. Bol september 2023 a pred dielňou zastavil kamión. Vyložil päť paliet – každú s dvesto kilogramami kože. „Vodič položil papiere na podpis, povedal »dovidenia« a odišiel. Ostali sme tam stáť s otvorenými ústami.“

Najskôr začali s triedením. Zuzka rozdeľovala kožu na použiteľné kusy a odpad. Nasledovali dlhé hodiny čistenia, kým sa z priemyselného materiálu stal povrch, s ktorým sa dalo pracovať. Až potom prišli na rad strihy, museli byť jednoduché, funkčné a zvládnuteľné. Základný tvar ľadvinky vznikol ešte v úplných začiatkoch, no pracovníčky dielne ho postupne upravovali spolu s krajčírkami, ktoré dnes výrobky šijú.

Aďa a Zuzka obkresľujú jednotlivé diely, vystrihujú ich podľa šablón a pripravujú materiál tak, aby mohol ísť ďalej. Každý kus prejde rukami niekoľkých ľudí, každá ľadvinka vzniká pomaly bez ambície urýchľovať proces. Tona odpadu sa tak postupne mení na výrobky s príbehom.

Ľadvinky s príbehom

Kým v dielni vznikali jednotlivé diely ľadviniek, vonku sa začal šíriť príbeh, ktorý nebol marketingovou stratégiou, ale každodennou žitou realitou. Ľadvinky sa začali objavovať najprv medzi známymi, potom na podujatiach, neskôr na sociálnych sieťach. Zákazníkom sa páči, že každá ľadvinka vyzerá trochu inak. Farby závisia od kože, ktorá práve prišla.

„Niekedy sa k nám dostanú aj farebné koženky – napríklad keď nejaký čalúnnik končí alebo mu ostanú zvyšky. Ozve sa nám, že by ich rád daroval, a my z toho potom tvoríme. Dizajn je teda veľmi intuitívny a závisí od toho, čo máme aktuálne k dispozícii,“ hovorí Lenka, ktorá skladanie farebných kombinácií často necháva na Aďu.

Čarom sa ukázalo, že ľadvinky sú nielen štýlové a funkčné ale aj populárne. Veľmi pomohli aj sociálne siete. Lenka ich mala pod palcom od začiatku a prácu združenia predstavovala prirodzene. Natáčala krátke videá z dielne, ponúkala zábery z práce, robila rozhovory, nebála sa ukazovať aj smiech či drobné momenty medzi šitím a balením.

Aďa sa vo videách pohybovala s ľahkosťou a humorom jej vlastným, ktorý sa nedá natrénovať. A ako vtipkovala a komentovala dianie okolo seba, ľudia si ju rýchlo obľúbili a čoraz viac si ju spájali so značkou samotnou. Dopyt po ľadvinkách rástol rýchlejšie, než bolo možné ho uspokojiť. Zrazu sa o dielni v médiách hovorilo ako o módnom trende, hoci vo vnútri združenia sa nič zásadne nezmenilo. Strihy, proces aj ľudia zostali rovnakí.  

S viralitou na sociálnych sieťach však prišli aj výzvy, na ktoré šičky neboli pripravené. Keď sa jedno z videí rozšírilo mimo ich dovtedajšie publikum, ktoré poznalo kontext, začali sa v komentároch objavovať poznámky na Adin účet – urážky či zosmiešňovanie. Lenka hovorí, že vtedy si prvýkrát naplno uvedomila, čo znamená vstúpiť s niekým zraniteľným do verejného priestoru. Aďka si komentáre čítala, nie všetky však dokázala spracovať a niektoré ju zasiahli. „Dosť ma to bolelo,“ hovorí. Nešlo o kritiku práce, ale o spochybňovanie jej samotnej. Lenka komentáre nahlasovala, mazala a blokovala. Technicky to išlo rýchlo – emocionálne nie.

Viac ako len milé video

Ani online svet však nie je len čierno-biely. Prichádzali aj správy od rodičov detí s Downovým syndrómom. Písali, že sa boja o budúcnosť svojich detí a nevedia, čo ich čaká. No keď videli Aďku, niečo sa v nich pohlo. Uvedomili si, že život ich detí nemusí skončiť na invalidnom dôchodku. „Ja som si myslela, že moje dieťa je odsúdené na neúspech. Aďa mi dala nádej,“ napísala im jedna z matiek.

Adine vystupovanie na sociálnych sieťach neoslovovalo „len“ zákazníkov, ale aj širšiu komunitu ľudí s Downovým syndrómom a ich rodiny. Aďa je jej súčasťou a chodí na stretnutia jej podobných ľudí z rôznych častí Slovenska. Hovorí, že je vďačná za spätnú väzbu a za to, že jej príbeh môže motivovať druhých. „Cítim sa tam veľmi príjemne. Pozývajú ma a som za to rada,“ usmieva sa. S humorom dodáva, že pozvánky dostáva tak často, až má pocit, že sa stala akýmsi maskotom – v dielni aj mimo nej.

Združenie Ši a nechaj šiť tak už nebolo len o objednávkach na ľadvinky, ale aj o zodpovednosti. Kým na začiatku si Lenka mohla dovoliť riskovať, skúšať a robiť veci intuitívne, dnes vie, že každé rozhodnutie má dopad aj na ďalšie ženy, ktoré sú toho súčasťou. „Už to nie je len o mne,“ vraví a dodáva, že to okrem iného znamená, že nemôžu rásť za každú cenu. Viac objednávok totiž, samozrejme, automaticky neznamená viac ľudí v dielni.

Dievčatá potrebujú pokoj, jasné hranice a prácu, ktorá je prispôsobená ich možnostiam. Nie tlak na výkon. Aj preto dnes dielňa funguje vedome pomalšie, než by mohla. Časť práce zadávajú externe, aby nemuseli zamestnávať ľudí bez istoty, že si ich vedia dlhodobo udržať.

Optimistické realistky

Vízie do budúcnosti nie sú veľkolepé, skôr realistické. Šičky chcú udržať dielňu pri živote, možno zapojiť ďalších ľudí a ak to bude možné, rozšíriť tvorbu o nové výrobky. No hlavne chcú pokračovať v tom, čo už funguje – v priestore, kde práca nie je povinnosťou ale zmyslom.

Ši a nechaj šiť je príbeh o práci, ktorá vznikla z ekologického zmýšľania, prostredníctvom ľudí dozrela a naučila sa brzdiť skôr, než by ublížila tým, pre ktorých existuje.

„Moje srdce horí za touto dielňou, má pre mňa obrovský zmysel,“ hovorí Aďa. Praje si pokračovať a byť súčasťou miesta, kde má pocit, že je užitočná.

„Chcem čitateľom povedať, nech sa neboja ísť za tým, čo cítia. Nech do toho idú s odvahou a naplno, aby si mohli raz povedať, že to malo zmysel. A nech sa o nás dozvedia a vynesú nás po internete do výšin,“ usmieva sa, no to nie je všetko. Ešte totiž neprezradila svoj spevácky idol – najčastejšiu tému v dielni.

„A ešte by som veľmi chcela povedať, že mám kamaráta, ktorý sa volá Samuel Tomeček ­– ten spevák. Veľmi by som chcela, aby raz prišiel k nám domov,“ prezrádza so smiechom, no Lenka potvrdzuje, že to nie je nič tajné. „Každý u nás vie, že Aďa ho zbožňuje.“

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].