Žijeme komunitnejšie než kedysi, ak občanov niečo hnevá, spájajú sa naprieč „bublinami“, aby to zmenili, vravia Beata Hirt a Zuzana Sloboda Szabóová z Komunitnej nadácie Zdravé mesto.

Organizácia už viac ako 30 rokov podporuje ľudí z Banskej Bystrice a Zvolena, ktorí sa snažia zveľaďovať svoje okolie. Funguje ako „nízkoprah“, teda prvá príležitosť pre kohokoľvek, kto má chuť skrášliť svoje sídlisko alebo venovať energiu na ochranu mestského parku pred výrubom.

Hirt nadáciu tri dekády viedla, pred dvomi rokmi funkciu správkyne odovzdala do rúk Sloboda Szabóovej. Obe sa zhodujú, že sociálne siete pomohli spájať niektoré komunity, no priniesli tiež istý typ pohodlia, pretože nás odrádzajú prísť niekam osobne.

„Ľudia v rámci panelákov, bytových domov či ulice sa často nepoznajú a niektorí akoby ani nemali záujem spoznávať sa. Pre mnohých sú byty, kde bývajú, iba miestom, kde prespávajú,“ hovorí nová riaditeľka.

V rozhovore okrem iného vysvetľujú, ako v dobe individualizmu hľadať niečo, čo nás spája; čím začať rozhovory s ľuďmi, s ktorými nesúhlasíme a ako začať vytvárať komunitu, ak sme to nikdy predtým nerobili. 

Komunitná nadácia Zdravé mesto 30 rokov podporuje spoločenstvá v regióne Banská Bystrica a Zvolen. Ako sa za ten čas zmenil komunitný život? Žijeme komunitnejšie ako začiatkom 90. rokov?

Beata Hirt: Určite, pred 30 rokmi vlastne neexistoval žiadny komunitný život. Najväčšia výzva pre našu nadáciu bolo nanovo oživovať komunity a presviedčať ľudí, že to nie je nič nebezpečné, ale naopak fajn. Tento opis však platil najmä pre mestá a sídliská.

Keď sme pracovali v dedinách, zistili sme, že tam komunity akosi prirodzene fungovali. Väčšinou sa organizovali okolo školy, aktívneho obecného úradu, starostu, hasičov či farských spoločenstiev. Niektoré tradičné komunity prežili aj komunizmus, pretože režim ich považoval za neškodné.

Komunity, aké si predstavujeme dnes – teda že sa dajú dokopy ľudia z jednej ulice –, však v tom čase neexistovali. Z môjho pohľadu sa teda komunitne rozvíjame a rastieme.

Zuzana Sloboda Szabóová: Tento vývoj podľa mňa vidíme nielen v lepšie fungujúcich a otvorených mestách, akými sú Bratislava či Trnava, ale aj v ťažkopádnejších samosprávach, akou je aj tá naša v Banskej Bystrici.

Aj u nás sa dávajú dokopy sídliskové komunity. Ľudia, ktorým záleží napríklad na tom, aby Banská Bystrica bola mestom pre deti, sa spájajú a organizujú spoločné podujatia. Alebo sa spájajú občania, ktorým záleží na tom, aby sa nevyrúbal mestský park.

Aj podľa mňa sa teda komunitný život zásadne posunul. Badať to aj na tom, že ak ľudí niečo hnevá, alebo sa im nepáči, ako veci fungujú, dokážu sa prepojiť naprieč rôznymi bublinami.

Hovoríte, že oproti minulosti sa zvýšila intenzita komunitného života. Zmenila sa nejako aj podoba a spôsob fungovania komunít?

Beata Hirt: Zdá sa mi, že dnes viac fungujú komunity, ktoré ťahá jeden líder, a sú tiež viac tematicky orientované než kedysi. Častejšie vznikajú komunity v konkrétnej geografickej oblasti – napríklad, keď ľudia chcú mať lepší život na sídlisku. Takýto typ komunít si z počiatkov nepamätám.

Pred 30 rokmi skôr fungovali komunity seniorov alebo také, ktoré sa vytvorili okolo konkrétnych tém. Všeobecné komunity, ktoré fungujú aj v dobrých časoch, keď nie je potrebné za nič bojovať ani sa voči niečomu ohradzovať, sú však podľa mňa novým typom. Jednoducho tu spolu chceme lepšie žiť – sme susedia a máme chuť spolu niečo robiť.

Čo odlišuje komunity, ktoré fungujú dlhodobo, od tých, ktoré sa po čase rozpadnú?

Beata Hirt: Všetky komunity sa raz rozpadnú, nie je to nič zlé. Vezmime si napríklad sídliskové komunity. Ak nejde o konkrétny boj, väčšinou vznikajú tak, že sa objaví líder, ktorý osloví ďalších ľudí, zosieťuje ich a spolu niečo organizujú. No keď ten človek prestane mať čas, energiu alebo chuť a nemá ho kto nahradiť, komunita ide dole vodou, pretože chýba niekto, kto by to ťahal

Poznáme však aj prípady, keď sa komunita zorganizuje do nejakej právnej formy a vznikne z nej občianske združenie. Členovia potom už fungujú organizovane podľa svojich pravidiel.

No a potom tu máme druhý, už spomínaný typ komunít, keď treba zabojovať, pretože hrozí nejaké nebezpečenstvo. Keď hrozba pominie, zrazu nie je dôvod komunitu udržiavať. Na jednej strane je fajn, že sa aj takéto komunity dokážu vytvárať, pretože ich navštevujú ľudia z rôznych spoločenských spektier. Na druhej strane však nie sú dlhodobo udržateľné. Môže ich spojiť boj za park, ale keby sa začali rozprávať o imigrantoch alebo pandémii, už sa nedohodnú.

Zuzana Sloboda Szabóová: Tiež si myslím, že nemusí byť nutne zlé, ak sa komunita rozpadne. Môže slúžiť len nejakému konkrétnemu účelu, a to na krátku dobu. Nemusíme sa vždy raz mesačne stretávať a niečo riešiť.

Niekedy sa komunity vytvoria okolo ohrozeného miesta, akým je napríklad spomínaný park, v ktorom sa ľudia zídu, aby sa rozprávali. Inokedy ale vznikajú okolo hodnôt alebo spoločného záujmu, ktorý je viac ideový.

No keďže dnes žijeme v pretechnizovanej dobe, ľudí často odrádza, keď majú niekam prísť osobne a stretnúť sa s ostatnými. Špeciálne, ak chýba líder, ktorý dokáže potiahnuť takéto stretnutia. Ľudia v rámci panelákov, bytových domov či ulice sa často nepoznajú a niektorí akoby ani nemali záujem spoznávať sa.

Pre mnohých sú byty, kde bývajú, iba miestom, kde prespávajú. Nezaujíma ich, či okolo nich nežije skupina ľudí, s ktorou by si možno rozumeli a spolu by mohli upraviť okolie domu, aby sa tam všetci cítili lepšie, krajšie a spokojnejšie. Niektorí jednoducho nie sú ochotní obetovať svoj čas a zdroje na to, aby pomohli.

Beata Hirt: Myslím si, že časť ľudí sa tiež bojí vyjsť zo svojho súkromia, pretože žijeme v neistom svete a svoju rolu v tom zohrávajú aj sociálne siete. Mnohí majú problém dôverovať agende, kvôli ktorej ich niekto pozve. Majú obavu, že ich prítomnosť môže byť zneužitá na niečo, čo nechcú.

Zuzana Sloboda Szabóová: S niečím podobným sa nám zdôverujú aj naše kamarátky a známe. Keď vidia, že niečo – hoci užitočné – organizuje poslankyňa mestského zastupiteľstva alebo kandidátka na primátorku, okamžite ich napadne, že si prostredníctvom tejto aktivity robí kampaň. Občania sa k podujatiu potom nechcú pridať, hoci daní politici či političky dokážu úplne prirodzene oddeliť svoju politickú činnosť od obyčajnej príjemnej a prospešnej práce pre svoje okolie.

Akú rolu zohrávajú pri vznikaní komunít spomínané sociálne siete? Na prvý pohľad by sa mohlo javiť, že pomáhajú pri ich budovaní, pretože umožňujú spájať ľudí aj mimo fyzického priestoru.

Beata Hirt: Povedala by som, že aj pomáhajú, aj škodia.Je jasné, žepri organizovanípodujatí sú sociálne siete funkčné – pred dvadsiatimi rokmi ste nemali šancu osloviť pomocou jednej pozvánky toľko ľudí.

Na druhej strane však sociálne siete prinášajú pohodlie. Ľudia pri nich majú pocit, že sú súčasťou komunity, ale v skutočnosti jej súčasťou nie sú. Je niečo iné, ak niekto niekam fyzicky príde, hoci je tam pasívny, ako keď len niečo „lajkne“. Úplne sa teda zmenili úrovne zainteresovanosti a význam toho, čo znamená byť súčasťou komunity. Virtuálne komunity by som ani nerátala medzi komunity v zmysle, v akom ich chápeme my v Komunitnej nadácii Zdravé mesto.

Zuzana Sloboda Szabóová: Virtuálna komunita môže byť dôležitá a podporujúca pre ľudí, ktorí riešia osobný či tabuizovaný problém. Pri verejnoprospešných spoločenstvách je to ale iné. Už len samotná virtuálna komunikácie vie byť hrozná – výrazne sa líši od osobnej, keď sa ľudia reálne stretnú.

Konkrétny príklad: vo virtuálnej komunite chodia správy aj v bizarných časoch. Rozumiem tomu, že sa chceme spojiť a o niečo spoločne usilovať, ale každý človek potrebuje mať čas na oddych a nemôže byť aktivistom alebo aktivistkou 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Nie je povinný reagovať na každú správu, ktorá mu cinkne v telefóne. Vo virtuálnej komunite sa to však vie zvrhnúť do porovnávania sa, kto je v skupine aktívnejší a kto menej. A potom si to ľudia začnú vyčítať.

Slovo komunita je emočne nabité. Poľsko-britský sociológ Zygmunt Bauman si komunitu spájal s pochopením, pocitom bezpečia a akousi záchrannou sieťou, no zároveň upozorňoval na to, že komunity dokážu jednotlivca pohltiť v mene spoločného alebo väčšieho dobra. Ako hľadať rovnováhu medzi spoločenstvom, ktorého sme súčasťou, a vlastnou individualitou?

Beata Hirt: Myslím si, že Slovensko a postkomunistické krajiny celkovo ešte takýto problém nemajú, nanajvýš tak mladšia generácia. Skôr mám pocit, že Slováci a Slovenky sa vo všeobecnosti radi rozpúšťajú v skupine a radi sú súčasťou niečoho väčšieho, len aby nemuseli ukázať svoje presvedčenie alebo byť individualitou. Samozrejme, neplatí to vždy a pre každého, no myslím si, že vo veľkej miere to platí. Výnimkou sú možno mladí lídri, tí sú už naozaj iní.

Zuzana Sloboda Szabóová: Mnohí ľudia sú medzičasom odvážnejší a neboja sa vyčnievať. Alebo ani nechcú vyčnievať, len si povedia, že stojí za to niečo spraviť, hoci to neskúšal nikto pred nimi. A tak zorganizujú svoje okolie, aby zlepšili niečo, čo ich trápi.

Na druhej strane, ľudská identita sa v rôznych vekových obdobiach vyvíja rôzne. Dnešní tínedžeri nosia často rovnaké oblečenie a účesy, a pritom sa snažia byť veľkí individualisti a individualistky. Keď na ulici stretneme nejakú partiu, často sa pousmejeme. Nemyslím to pritom zle, je to jednoducho súčasť nášho vývoja.

Súhlasím aj s tým, čo povedala Beata – my ľudia sa snažíme niekam zapadnúť, je to naša prirodzená črta. Chceme byť súčasťou niečo väčšieho bez ohľadu na to, či to vnímame pozitívne alebo negatívne.

Ja si slovo komunita spájam s niečím pekným a harmonickým, čo neznamená, že to je priestor bez konfliktov, no dajú sa v ňom vyriešiť. Je to prostredie, v ktorom nám ide o spoločnú vec a vyšši cieľ, takže dokážeme zahodiť vzájomné animozity. Zároveň však platí, že rôzni ľudia vytvárajú rôzne komunity a niektoré asi nemajú veľa pozitívnych čŕt.

Beata Hirt: Ja sama som bola súčasťou komunity, kde individualita spôsobovala krízy. V skupine sa totiž prejavili rôzne názory aj hodnotové rozdiely. Dobrý líder ale dokážte objaviť v ľuďoch talenty, ktoré sami neukazujú. Často ich musí pozvať a povzbudiť, pretože sami by neprišli.

Pristavme sa pri našej silnej túžbe po individualite a jedinečnosti. Sociológovia už dlho hovoria o tom, že sa čoraz viac štiepime na mnoho čiastkových identít a pre každú z nich žiadame spoločenské uznanie. Akoby sa tým strácalo zo zreteľa to, čo nás spája. Ako v dnešnej individualizovanej dobe hľadať to spoločné?

Beata Hirt: Neviem hovoriť za všetkých, ale v mojom prípade to funguje tak, že keď som už unavená zo všetkých bojov a rozmýšľania, hľadám komunitu, pri ktorej viem, že zdieľa moje hodnoty. Tá sa potom stáva mojou bublinou a útočiskom. Potvrdzujem si tým, že to je moja hlavná identita a nemenná hodnotová kotva, kde chcem byť.

Niektoré identity sa však časom menia. Napríklad, ja sama som nebola som feministkou, ale Zuzka ňou je a robí v tomto smere veľa aktivít. Prostredníctvom nej tak aj mne pribudla identita obhajkyne ženských práv, hoci v jadre zostávam hodnotovo rovnaká. Nevylučuje sa to, len keby toho bolo priveľa, možno túto novú identitu opustím a pôjdem späť zachraňovať vtáčiky. (úsmev)

Zuzana Sloboda Szabóová: Je ťažké povedať, ako nachádzať „to spoločné“. Obrovské množstvo výskumov za posledných desať rokov potvrdzuje krízu medziľudskej dôvery. Vyplýva z nich, že slovenská spoločnosť na tom z pohľadu dôvery nie je dobre. Mnoho iných vecí u nás je pozitívnych, ale miera dôvery voči ľuďom navzájom aj voči inštitúciám sa prehlbuje.

Pre mňa je preto akousi pomyselnou cestou k „spoločnému“ najmä dôvera medzi ľuďmi. Ak dnes stretnem niekoho, kto rieši konkrétny problém a vidím, že to ako koná a vystupuje na sociálnych sieťach, je v súlade s mojimi hodnotami, príjemne ma to prekvapí. 

Jedna vec totiž je, ako človek koná na mestskom zastupiteľstve alebo v bežnom živote, niečo iné ale je, ako vyzerá jeho profil na sociálnych sieťach. Často sú to dva odlišné svety. Mám okolo seba mnoho ľudí, ktorým dôverujem preto, že ich vnímam v reálnom aj virtuálnom priestore a nemám pocit, že by zrádzali, čo komunikujú.

Ak chceme, aby politická kultúra alebo kultúra vo všeobecnosti vyzerala inak, musíme sa aj my sami správať spôsobom, ktorý tomu zodpovedá. Aby sme sa vedeli počúvať, rozprávať, nezosmiešňovať, neurážať, za každú cenu neironizovať a aby sme neboli arogantní.

Beata Hirt: Je to náročná otázka. Uvediem príklad. Nedávno som bola na podujatí v Hornej Mičinej, kde teraz bývam – sme tam vlastne prisťahovalci. Domáci organizujú rôzne podujatia a na jedno sme sa konečne vybrali. Ukázali nám oba miestne kostoly a spravili prehliadku po chotári. Tam som si uvedomila, že chcem byť súčasťou tejto komunity. Spája ma s ňou miesto, kde žijeme, a chcem, aby sa tam žilo lepšie.

Nezisťovala som, čo si tamojší obyvatelia myslia o Putinovi, Ficovi a podobných témach. Neviem ani, či je dobre, že som to nezisťovala. Možno som to robila aj vedome, pretože inak by som sa pripravila o možnosť byť súčasťou ich komunity. Už viem, ktorým témam sa vyhnúť.

Verím ale, že keď budem prijatá ako fungujúca členka komunity, príde čas aj na náročnejšie rozhovory. Budem môcť hovoriť o tom, čo si myslím a aké sú moje hodnoty. Dúfam, že tých druhých to nenaštve.

S komunitami to teda nie je jednoduché. V rôznych fázach života sme súčasťou rôznych komunít, ktoré sa nevyhnutne nespájajú len s našimi hodnotami.

V niektorých komunitách nás zjavne nemusí spájať len názor na politiku alebo hodnotové otázky. Môže nás tmeliť fakt, že obývame ten istý priestor, sme si dobrými susedmi a sem-tam si navzájom pre potešenie napečieme koláče.

Beata Hirt: Rozmýšľam, čo je pre mňa meradlom toho, či ešte chcem byť súčasťou nejakej komunity. Asi sa potrebujem nejakým spôsobom uistiť, že tam okolo mňa sú dobrí ľudia, ktorú nikomu neubližujú a nerobia druhým zle. To je ale napokon predsa len niečo hodnotové.

Zuzana Sloboda Szabóová: Myslím si, že presne to, čo spomínate, je kľúčom. Spoločnosť je taká rozdelená aj preto, že jeden o druhom hovoríme, aký je to zlý človek len preto, že volí tých alebo oných. To ale vôbec nemusí byť pravda.

Podobná situácia vznikla aj počas pandémie. Nikdy by som si nedovolila nazvať niekoho dezolátom len preto, že sa nechce nechať zaočkovať. Nemusí to byť hneď človek, ktorý chce druhých nakaziť alebo im spôsobiť problémy. Ľudia sa rozhodujú na základe rôznych skúseností.

Nehovorím, že som takých ľudí v duchu sama nesúdila – najmä tých, ktorí sa zúčastňovali protivládnych protestov a dobre že sa nevlámali na Úrad vlády, aby druhým vysvetlili, ako sa veci majú a že nás všetkých idú čipovať. Ale aj o takýchto ľuďoch sa dá hovoriť inými slovami, než že sú to dezoláti alebo naši nepriatelia.

Človek, ktorý volí stranu, ktorú ja nevolím, nemusí byť automaticky zlý človek a nemusí byť mojím nepriateľom. Môžeme žiť na jednej ulici, spraviť spolu pekné ihrisko pre deti a zároveň sa nezhodnúť v politických otázkach.

Rozumiem tomu, keď sa niekto vedome rozhodne, že sa s druhým nebude stretávať, pretože necíti prienik hodnôt. V susedstve si ale také stretnutia predstaviť viem, ak sa dokážeme k sebe správať slušne a nejako spolu fungovať.

Beata Hirt: Táto podmienka môže byť zároveň neprekonateľným problémom. Počas pandémie sme mali v Komunitnej nadácii Zdravé mesto rôzne ženské skupiny, pri osobných stretnutiach bolo v tom čase podmienkou rúško a očkovanie. Raz prišla jedna pani a povedala, že rúško nemá a očkovať sa nedá. V takých prípadoch sa ukáže, že niektoré nezhody neprekročíte.

Darmo sa snažíte spojiť s druhými na nejakých princípoch, keď niektoré postoje alebo zásady jedného človeka môžu byť ohrozujúce pre zvyšok komunity.

Komunitný život si vyžaduje určitú súdržnosť. Už sme spomínali, že podľa viacerých prieskumov Slovensko patrí medzi najpolarizovanejšie krajiny v Európe. Ako zmierňovať napätie a posilňovať spoločenskú súdržnosť?

Zuzana Sloboda Szabóová: Keď som kedysi pracovala v Centre komunitného organizovania, organizovali sme takzvané živé knižnice (vzdelávací nástroj, pri ktorom sa ľudia delia o svoj príbeh s ostatnými, pozn. red.) Myslím si, že na to sa dá nadviazať aj dnes.

Jednoducho sa treba stretávať namiesto toho, aby sme sa uzatvorili do virtuálneho sveta a päť hodín denne trávili na Instagrame. Potom takmer nevychádzame z domu a nevieme, čo sa deje okolo nás. Dookola si čítame len články, ktoré nám vyhodí algoritmus a utvrdzujeme sa v tom, čomu už veríme. Na konci tohto procesu sme schopní už len obhajovať vlastné presvedčenia a nič iné nás nezaujíma.

V rámci projektu Školy za demokraciu sme s formátom živých knižníc chodili aj do tried, kde sedeli napríklad aj sympatizanti Mariána Kotlebu. Pred takýchto žiakov sa postavil Róm, Židovka alebo človek s iným menšinovým pozadím a začal rozprávať. Zo začiatku si žiaci robili posmešky, napokon si však takmer vo všetkých triedach podali s rečníkom alebo rečníčkou ruku a rozprávali sa s nimi.

Je totiž veľmi ťažké nenávidieť niekoho len preto, že je Róm, Žid alebo moslim, keď ten človek sedí meter od vás a nikdy vám nič zlé neurobil.

Beata Hirt: Súhlasím s tým, že je dôležité fyzicky sa stretávať. V začiatkoch by sme si ale mali dávať pozor na to, aké témy si vyberáme. Je dobré hľadať najprv nekonfliktné témy – napríklad lepšie prostredie pre deti. Treba skúšať, ktorá téma ešte konfliktná nie je, v rôznych prostrediach môže tá-ktorá téma fungovať rôzne.

Cez tieto nekonfliktné témy sa potom dá dostať k osobným vzťahom. Keď si vieme za daným človek predstaviť konkrétnu skúsenosť – napríklad, že sme s ním alebo ňou mali príjemnú kávu –, ľahšie mu dáme šancu.

Zuzana Sloboda Szabóová: Niekedy je ale dobré povedať si, že daným človekom jednoducho spolupracovať nebudem, pretože to nemá zmysel. Radšej investujem energiu do niekoho, pri kom vidím väčšiu šancu, že ho nebudem musieť presviedčať o svojich základných hodnotách.

Beata Hirt: Vnímam ešte jedno riziko. V komunitách, akou je aj Banská Bystrica, kde sa ľudia medzi sebou dobre poznajú, môže prítomnosť človeka s veľmi vyhranenými názormi odradiť ostatných. Keď je v komunite niekto, kto je známy negatívnymi postojmi, môže sa stať, že ostatní s ním nebudú chcieť byť spájaní. Čím je komunita menšia, tým je to viditeľnejšie.

Za tri desaťročia Komunitná nadácia Zdravé mesto podporila viac ako 1500 komunitných projektov. Ako sa menili aktivity a témy, ktoré podporujete?

Beata Hirt: Ovplyvňovali nás dva hlavné smery. Na začiatku sme si robili prieskumy, aby sme zistili, do akých aktivít by sa ľudia radi púšťali, keďže komunitný život v dnešnom ponímaní ešte prakticky neexistoval. Obyvatelia vtedy spomínali najmä úpravu sídlisk, zeleň a stretávanie sa žien. Keď sme sa rozbehli, začali do výberu vstupovať aj priority medzinárodných donorov, ktorí chceli podporovať rómsku inklúziu či životné prostredie.

Postupne sme sa snažili zladiť to, čo nám ukazovali prieskumy, s témami, na ktoré sme vedeli získať peniaze. Najmenej posledných desať rokov si pravidelne robíme prieskum a poctivo sa pýtame ľudí, aké témy ich zaujímajú.

Ako sa menil záujem obyvateľov Banskej Bystrice a Zvolena o jednotlivé témy?

Beata Hirt: Povedala by som, že dlhodobo pretrváva pomoc rôznym skupinám ľudí so zdravotným alebo mentálnym znevýhodnením. Podpora týchto tém ide naprieč celým naším tridsaťročným obdobím. Novým fenoménom sú neformálne skupiny, ktoré chcú rozbehnúť komunitný život vo svojich blokoch, sídliskách alebo štvrtiach. Spoločným menovateľom oboch prípadov je príslušnosť ľudí ku konkrétnemu miestu či adrese.

Zuzana Sloboda Szabóová: V minulosti neboli také silné klimatické témy. Naopak, dlhodobo prítomná je sociálna agenda – materské centrá, organizácie venujúce sa zraniteľným skupinám, menšinám alebo ľuďom so znevýhodnením. A trendom posledných desiatich rokov v Banskej Bystrici sú kultúrne komunity – ľudia, ktorí sa dali dokopy okolo amfiteátra, kina či Záhrady – Centra nezávislej kultúry.

Sú dnešní aktívni občania – žiadatelia o mikrogranty v regióne Banská Bystrica – v niečom iní než tí pred tridsiatimi rokmi?

Beata Hirt: Spomínali sme, že kedysi existovali veľmi málo formálnych mimovládnych organizácií. Postupom času sa z mnohých skupín, ktorým sme v začiatkoch pomohli, stali občianske združenia alebo iné formy neziskových organizácií, a tie dnes už väčšinou fungujú profesionálne. Vedia, čo chcú a dokážu si to aj naplánovať.

No keďže sme si so správnou radou nadácie povedali, že chceme byť akýsi „nízkoprah“ a prvá príležitosť pre kohokoľvek, stále sa na nás obracajú aj ľudia, ktorí nikdy predtým žiaden grant nepodali, no chcú to skúsiť. A profil týchto ľudí sa veľmi nemení – stále je medzi nimi líder, ktorý má víziu a dostatok odvahy prekročiť svoju komfortnú zónu.

Treťou skupinou sú mladí ľudia s veľkou víziou. Od nuly sa púšťajú do obrovských projektov a často sa im aj podaria. Dnešná mladá generácia skúša veci, na ktoré by si pred 20 rokmi nikto netrúfol, pretože vidí väčší obraz a má odvahu.

Zuzana Sloboda Szabóová: Ja som v Komunitnej nadácii Zdravé mesto iba tri roky, takže minulosť s prítomnosťou porovnať neviem. Vidím však, že mnohé žiadosti o grant sú napísané veľmi profesionálne, no chodia k nám aj úplní začiatočníci. Vnímam tiež, že o granty u nás sa uchádzajú aj organizácie, ktoré kedysi fungovali s väčším objemom financií, no dnes nemôžu, lebo v posledných rokoch je zdrojov menej.

Tieto organizácie nemusia byť veľké počtom zamestnancov, no napriek tomu robia veľké veci. Sú ochotné zapojiť sa do súťaže o peniaze, ktoré ponúkame. Nie sú to pritom veľké granty, mnohým však ponúkame aj akúsi nadstavbu. V novembri mávame podujatie Live Funding, počas ktorého môžu grantisti získať násobne viac financií na svoje projekty.

Keď vidíme, že niektorý projekt je veľmi dobrý a uchádza sa o malý grant, už počas leta žiadateľom povieme, že by sme boli radi, ak by sa pokúsili získať viac peňazí aj počas tohto novembrového podujatia.

Spomenuli ste, že chcete byť prvou príležitosťou pre ľudí, ktorí ešte nemajú skúsenosti s komunitnými aktivitami. Ako dnes začať budovať komunitu vo svojom okolí, ak by niekto chcel, no začína od nuly?

Beata Hirt: Začnite sa rozprávať so susedmi. Stačí sa po ceste domov pozdraviť a prehodiť pár slov. Alebo si k niekomu prisadnúť na lavičku, keď sa jeho deti hrajú na ihrisku. Treba hľadať príležitosti na získanie dôvery, a zároveň zisťovať, čo ľuďom chýba, čo by si priali a ako by k tomu vedeli prispieť. Nemusia to byť len peniaze, ale aj čas alebo konkrétne know-how.

Keď toto máte, stačí pred domom zorganizovať úplne nenáročnú párty. Oblepíte panelák pozvánkami, nech si ľudia prídu prisadnúť, zoznámiť sa a porozprávať.

Zuzana Sloboda Szabóová: V Banskej Bystrici som už bývala asi na desiatich rôznych miestach, takže viem porovnať, kde sa ako žilo. Momentálne bývam na Uhlisku, kde som už kedysi žila, len v inom byte. Potvrdzuje sa mi, že je to relatívne malá štvrť bez veľkého množstva panelákov, ale funguje tam veľmi príjemná susedská komunita.

Na jednom z miest, kde som bývala, žilo veľa rodín s malými deťmi. Rodičia každú sobotu v lete premietali na stenu garáže detský film alebo rozprávku. Ľudia si priniesli vlastné ležadlá, navarili, napiekli a stretli sa. O tom to pre mňa je. Už len obyčajný pozdrav od človeka, o ktorom viem, že býva v tom istom bytovom dome, mi dáva v meste úplne iný pocit, než keby sme okolo seba prešli s mlčaním.

S obyvateľmi sa stretávame na bytových schôdzach, ktoré vedia byť emotívne. Potom sa však stretneme na chodbe alebo pri smetiakoch a povieme si, aká náročná tá schôdza bola. Zrazu máme spoločnú tému a dozvedáme sa o sebe viac.

Napríklad moja suseda pripravila bez nároku na akýkoľvek honorár projekt revitalizácie nášho spoločného dvora. Nemala žiadnu istotu, že projekt prejde cez mesto a získa podporu v rámci participatívneho rozpočtu. A ani nezískal, no napriek tomu venovala návrhu čas a energiu. Komunita funguje vďaka tomu, že sa spoznávame a vždy sa nájde niekto, kto to na chvíľu potiahne.

Beata Hirt: Komunity majú aj určitú občiansku alebo politickú silu. Väčšina ľudí nevie, ako funguje systém obecnej zastupiteľskej demokracie. Keď majú problém, netušia, že môžu osloviť poslanca alebo mestského úradníka. Ak je však komunita zorganizovaná, väčšinou sa nájde niekto, kto nejakého poslanca alebo člena občianskej rady pozná. Obyvateľom to potom zjednodušuje život pri riešení toho, o čo sa snažia.

Beata Hirt (64) Narodila sa v Banskej Bystrici, študovala vo Zvolene na Drevárskej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej. V rokoch 1980 až 1991 pracovala v štátnom podniku Smrečina, po Nežnej revolúcii sa dostala na Mestský úrad v Banskej Bystrici. Od roku 1995 pôsobí v Komunitnej nadácii Zdravé mesto, ktorú takmer tri dekády viedla. Je tiež predsedníčkou Asociácie komunitných nadácií Slovenska a členkou pracovnej skupiny ECFI pre ich rozvoj v Európe. Pomáhala zakladať a rozvíjať mnoho stredo- a východoeurópskych komunitných nadácií.

Zuzana Sloboda Szabóová (35) Pochádza z Komárna, no viac ako dekádu žije v Banskej Bystrici. Vyštudovala medzinárodné vzťahy na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB a na University of Eastern Finland. Je absolventkou študijného programu Sokratov inštitút pre nadaných študentov a študentky. Sedem rokov pôsobila ako programová koordinátorka vzdelávacieho projektu Školy za demokraciu, realizovaného Centrom komunitného organizovania a antifašistickou platformou Nie v našom meste. Momentálne pôsobí ako správkyňa Komunitnej nadácie Zdravé mesto v Banskej Bystrici, ktorá je súčasťou Ľudskoprávnej koalície neziskových organizácií. Kedysi zakladala banskobystrické kníhkupectvo Artforum a pôsobila aj ako lektorka anglického a nemeckého jazyka v súkromnej jazykovej škole. Preložila niekoľko diel pre vydavateľstvá Literárna bašta, Kapitál a Živica. V knižných prekladoch z angličtiny sa zameriava na vzťah ľudských práv, spoločenských vied a populárnej kultúry.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].