Už viac ako tridsať rokov pôsobí v Divadle Romathan, jedinom divadle Rómov na Slovensku. V úplných začiatkoch pomáhal hľadať hercov, dnes sa podieľa na tvorbe repertoáru aj umeleckom smerovaní súboru.

„Paradoxne mi najväčšiu energiu dodáva to, že som medzi ľuďmi – v divadle, na skúške, pri práci. Keď prídem večer domov a cítim, že sa niečo podarilo, som spokojný a šťastný,“ hovorí herec a režisér Marián Balog.

Okrem divadla si však zahral aj vo filmoch a seriáloch, pozornosť širšieho publika pritiahol po hereckej úlohe v seriáli Iveta. „Najmä ma potešili povzbudivé reakcie bežných ľudí – spoznávali ma na ulici, na to som nebol zvyknutý.“

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, ako sa líši herectvo pred kamerou od javiska, čo to znamená „nájsť talent na ulici“ a prečo chce „na staré kolená“ precestovať svet so svojou novou kapelou.

Keď sa obzriete späť na svoje začiatky, čo bolo impulzom, ktorý vás priviedol k divadlu? Bolo to vedomé rozhodnutie, alebo vás to k umeniu priťahovalo prirodzene?

Podľa mňa to bol prirodzený vývoj už od detstva, keďže otec bol muzikant a mama spievala. Už ako dieťa som im načúval a sledoval ich, bolo mi to blízke. Neskôr v Prešove, kde som vyrastal, vznikol rómsky súbor, ktorý viedla pani Danka Šilanová (spisovateľka, dramatička a spoluzakladateľka rómskeho divadla Romathan, pozn. red.). Išiel som na konkurz a zobrali ma.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Myslím, že som mal desať rokov a spomínaný súbor fungoval asi päť rokov. Potom som, samozrejme, šiel, na strednú školu. Pán Boh mi ale opäť poslal do cesty pani Šilanovú, ktorá mi povedala, aby som sa prihlásil na konkurz do divadla. Tak som sa dostal do prešovského Divadla Jonáša Záborského. Spieval som tam v spevohre asi päť rokov.

Na strednú školu ste chodili?

Na elektrotechnickú, ale nič som s týmto vzdelaním nikdy nerobil. Hneď po škole som sa úspešne zúčastnil na spomínanom konkurze a v roku 1992 vzniklo v Košiciach Divadlo Romathan. Hľadali hercov, ktorí majú divadelné skúsenosti, no najprv som tam ísť nechcel. Bol som zvyknutý žiť v Prešove, mal som tam rodinu. Napokon som ale na ten konkurz Romathanu išiel.

V podstate som spoluzakladateľom Divadla Romathan. Keď som sa zúčastnil konkurzu, divadlo už síce bolo oficiálne zriadené, no nemalo ešte zostavený tím. Keď sa začínalo, s Milanom Godlom sme hľadali ľudí, aby divadlo mohlo riadne fungovať. Mal som vtedy asi dvadsať rokov.

Romathan vznikol ako prvé profesionálne rómske divadlo. Aké to boli začiatky?

Divadlo bolo schválené na ministerstve kultúry, v tomto sme teda nemuseli riešiť žiadne iné formality. Bali sme oficiálnym, dokonca štátnym divadlom. Len sme museli zháňať hercov.

Prvá hra, pre ktorú sme museli začať skladať tím, bola hra s názvom Tam perdal o Roma/ Miesto pre Rómov z pera pani Šilanovej. Potrebovali sme aspoň desať ľudí, ktorí by ju vedeli odohrať. Tak sme vycestovali do Svidníka či Moldavy nad Bodvou a, hľadali sme hercov, ktorí majú aspoň nejaké skúsenosti. Trvalo to asi dva a pol mesiaca. Chvála Bohu, podarilo sa nám ich nájsť a začali sme skúšať.

Ako sa divadlo menilo v čase po umeleckej aj po organizačnej stránke?

Už v čase, keď sme začali pracovať na prvej hre, nás bolo dosť. Chýbali nám však skúsenosti. Okrem toho sme zháňali muzikantov, pretože sme to chceli urobiť ako hudobno-dramatické predstavenie s pesničkami a tancami – jednoducho so všetkým tým, čo k Rómom patrí. Nebola to činohra, skôr by som to nazval spevohrou.

Medzi muzikantami sme našli aj Karela Adama, ktorý bol po tom po pani Anne Koptovej ďalším riaditeľom divadla, a to dvadsať rokov. Prišiel k nám však už v začiatkoch – robil hudbu, povyberal staré tradičné piesne.

Zapájali ste sa vtedy už aj do procesu tvorby?

Nie, vtedy som bol len čisto herec a spevák. Chvíľu som aj tancoval. Réžia prišla až neskôr.

V čom podľa vás spočíva jedinečnosť Divadla Romathan ako profesionálneho rómskeho divadla?

Myslím si, že sme dnes jediné profesionálne rómske divadlo, o žiadnom ďalšom neviem. Kedysi existovalo aj divadlo Romen v Rusku, ale to sa už zrušilo. Teraz fungujú rôzne súbory, ktoré vystupujú na podujatiach, ale štátne divadlo je predsa len niečo iné.

V Romathane zachovávame tradície a jazyk, dnešní mladí ho už veľakrát nepoznajú. Keď prídu do divadla, sami sa pýtajú, čo znamená to či ono slovo, prečo sa to tak povie. Vždy im to vysvetlím, pretože to všetko sú slová našich mám a babičiek. Rómsky jazyk je krásny, len mládež ho už nepoužíva.

Divadlo Romathan vzniklo ako štátne, dnes patrí pod Košický samosprávny kraj. Registrovali ste alebo registrujete v rámci týchto štruktúr nejaké obmedzenia?

Nepociťujeme žiadnu cenzúru, fungujeme ako každé iné divadlo. Dostávame dotácie, pani riaditeľka musí plniť oficiálne veci, ktoré má určené, ale inak fungujeme bežne.

Cítite podporu zhora?

Určite. Myslím si, že je aj dobré, že teraz nepatríme pod ministerstvo kultúry ale pod kraj.

Aké bývajú reakcie vášho publika?

Dobré. V Bratislave sa nám raz stalo, že kolegyňa pred predstavením začula, ako si niekto hovorí: „No čo tie opice dokážu?“ Potom po predstavení prišli tí istí ľudia za nami a povedali, že to bolo výborné. Vraj nevedeli, že dokážeme podať taký herecký výkon.

Vtedy som si povedal, že takýmito predstaveniami naozaj búrame bariéry medzi „nami“ a „nimi“. Ľudia odchádzajú s úplne iným názorom na nás.

Aký je váš interný tvorivý proces od nápadu po premiéru?

V divadle mávame porady, kde sa rozprávame so tom, čo budeme robiť, kto to bude robiť a ako sa to celé uchopí. Sadneme si, prejdeme si nápady a vyberieme tému. Ako v každom divadle, aj my máme dramaturgičku, ktorá začne pracovať na scenári a súvisiacich veciach.

Ako si vyberáte tému, reflektujete aktuálne udalosti?

Aj to sa stane, ale väčšinou sa držíme našich „rómskych tém“. Ale hrávali sme už aj predstavenia ako Cigáni idú do neba, Carmen čiStroskotancov. A naposledy sme mali premiéru Pinocchia.

Sú príbehy, ktoré sú pre rómske publikum citlivejšie než pre majoritu?

Sú také témy. Jednou z nich je napríklad strata matky, čo je u Rómov veľmi silná a citlivá udalosť, vždy to tak bude. Rómovia sú veľmi naviazaní na rodičov. Keď prídu o mamu alebo otca, je to pre nich veľmi ťažké a znášajú to zle.

Máte aj vy nejakú tému, ku ktorej sa v svojej tvorbe vraciate pravidelne?

Áno, je ňou rómsky holokaust (porajmos). To je téma, ktorá ma drží dlho. Napísal som k nej aj hru s názvom Spomienka. Stále mi vŕta hlavou, prečo sa to stalo. Všetko mohlo byť úplne inak.

Spomínali ste, že na začiatku ste boli najmä spevákom a až neskôr ste začali hrať na javisku. Viedol vás niekto, alebo ste boli samouk?

Aj, aj. Dialo sa to veľmi prirodzene. V divadle Romathan sme sa všetci poznali, boli sme ako rodina.
Režisérom bol u nás Ján Šilan, ktorý predtým dlhé desaťročia ako riaditeľ viedol Divadlo Jonáša Záborského v Prešove a potom prešiel do Romathanu.

Už ma teda poznal a vedel, aký som. Vlastne ma vychovával úplne od začiatku. Keď robil réžiu, stále mi hovoril, aby som k nemu podišiel a sledoval to spolu s ním. Nechápal som, prečo, ale povedal som, že dobre. Pán Šilan ma viedol k tomu, aby som sa pozeral na veci aj režisérskym okom. To som však pochopil až neskôr, v tom čase som tomu ešte nerozumel.

Ako vnímate rozdiel medzi divadelným a filmovým či seriálovým herectvom?

Je to veľký rozdiel. Ja som bol zvyknutý na divadelné herectvo, kde sú veľké gestá veľké a všetko je výraznejšie. Divadlo si vyžaduje inú artikuláciu a pohyb, na doskách pracuje celé telo inak. V televízii som zistil, že mám dosť veľký problém, pretože tento divadelný zvyk ma nepopustil. Stále som niečo robil rukami a gestikuloval. Až vďaka skúsenejším hercom, ktorí mi poradili, som pochopil, že v televízii je menej viac.

Aké boli vaše prvé filmové a televízne skúsenosti?

Medzi prvé takéto skúsenosti patrí rozprávka O Zorali a dvoch bratoch (1994), film Marian (1996), alebo Správa o putovaní študentov Petra a Jakuba (2000). Potom prišli aj televízne seriálové úlohy.

Jednou z nich bol seriál Iveta, kde ste hrali otca hlavnej hrdinky. S ním prišla aj výraznejšia pozornosť.

Áno, presne tak. Keď som dostal ponuku do seriálu Iveta, veľmi ma to prekvapilo. Ani v sne by som to nečakal. Takéto prekvapenia sa občas stanú. (Úsmev)

Ako ste vnímali reakcie ľudí na váš výkon v seriáli Iveta?

Bol som milo prekvapený. V novinách písali, že to bolo výborné, neprišlo nič negatívne. Najmä ma ale potešili povzbudivé reakcie bežných ľudí – spoznávali ma na ulici, na to som nebol zvyknutý. Zastavili sa, chceli sa so mnou odfotiť či porozprávať.

Máte pocit, že televízia má väčšiu moc búrať stereotypy než divadlo?

Určite áno. Televíziu sleduje každý – je všade a človek ju má stále na očiach. Do divadla, povedzme si pravdu, chodí dnes menej ľudí. Tam si vás musia prísť nájsť a venovať tomu čas. Televízia ich osloví okamžite a oveľa širšie.

Aká je návštevnosť Romathanu?

Niekedy je to tak, že na premiéru príde plná sála. Ľudia sú zvedaví a tešia sa na novú vec. Pri reprízach to potom trochu klesne, ale to je prirodzené. No a po čase sa to zasa začne dvíhať, najmä keď sa o predstavení hovorí alebo keď príde nová vlna záujmu. Tak to v divadle chodí – je to kolísavé podľa obdobia, nálady ľudí aj podľa toho, čo práve hráme.

Zmenilo sa podľa vás u mladých Rómov a Rómok vnímanie rómskej kultúry a umenia?

Po našich predstaveniach určite. Ale zdá sa mi, že všeobecne začínajú mladí viac chodiť nielen na koncerty, ale aj do divadiel a na kultúrne podujatia, ktoré majú nejaký zmysel. Týka sa to aj rómskej mládeže. Vidím, že sú zvedavejší, otvorenejší, viac hľadajú. Naozaj sa to mení.

Chodia za vami aj po rady? A ak áno, skôr vám napíšu, alebo prídu osobne?

Píšu mi. Často sa ozvú s otázkami typu, ako by sa mohli dostať ako herci do divadla alebo kde inde by mohli pôsobiť. Deje sa mi to pravidelne. Ľudia sa pýtajú, hľadajú smer a ja som rád, že sa ozvú.

Máte už niekoho, o kom by ste mohli povedať, že ste si ho takpovediac herecky „vychovali“ – že sa stal úspešným aj vďaka vašej pomoci?

Spomeniem jedného chalana, ktorého som v podstate vytiahol z ulice. Ani presne neviem, čo tam robil, len som išiel okolo a sledoval ho. Chlapec výborne spieval, mal pohyb, bolo v ňom niečo. Tak som sa ho spýta, či nechceš prísť do divadla. Odpovedal, že jasné.

Akurát som vtedy režíroval hru o láske. Príbeh bol o tom, ako sa Rómka zaľúbi do gádža. Ten „chalan z ulice“ sa na to totálne hodil, lebo vyzeral ako „biely“ – nepovedali by ste, že je Róm.

Vzal som ho do teda divadla a porozprával som sa s riaditeľom, či ho môžem obsadiť. Chalan bol nezamestnaný, tak sme sa dohodli, že najprv začne ako hosť. Neskôr však prešiel aj konkurzom.  Nedávno sme mali premiéru Pinocchia, kde hral hlavnú postavu – a bol úžasný!

Som na neho veľmi hrdý. Strašne chcel a makal na sebe. Po rokoch na ňom krásne vidieť posun, dnes je to už dvadsať rokov, čo je v divadle!

Keď odhliadneme od divadla, vidíte nejaký spoločenský posun v témach marginalizácie a rovnosti šancí?

Keď mám povedať pravdu, tak ani nie. Všade je to rovnaké – nič sa nedeje. Na rómsku komunitu síce idú peniaze, ale výsledok nevidno. Pozrite sa na osady – už dávno sme ich mali riešiť. Je to ale, naopak, čoraz horšie, osád vzniká ešte viac. Ako keby sa nič nehýbalo dopredu.

Mali ste aj vy negatívne skúsenosti spojené s vašim pôvodom?

Samozrejme, že som mal. Najmä v 90. rokoch, keď sa diali výtržnosti skínov, som aj dostal, aj si vypočul, ale našťastie sa mi nestalo nič vážne. Ale dialo sa to a nie zriedka.

Ako ste to v sebe spracovávali? Často od ľudí z rómskej komunity počujem, že podobné udalosti berú „normálne“ ako niečo, čo sa im „jednoducho deje“.

Človek si na to časom zvykne. Keď neustále počúvate, že ste nejaký, tak si poviete, nech si tí druhí rozprávajú, čo chcú. Nič s tým neurobíte. Tento postoj je vo mne asi zakorenený. V takých momentoch si poviem, že im dokážem, ako veľmi sa mýlia. Spracovávam to teda inou formou – umením.

Okrem režírovania a hrania v divadle organizujete aj workshopy spevu. Ako vznikol tento nápad?

Nebol to vlastne úplne môj nápad. Kedysi som mal spolu s ďalšími dvomi muzikantmi kapelu, volali sme sa Kali Čercheň, teda Čierna hviezda. Raz potom česká speváčka Ida Kelarová hľadala spevákov na svoje workshopy, aby učili účaastníkov a vybrala si mňa s spomínaných dvoch chalanov v našej kapele. A odvtedy sme podobné workshopy začali robiť aj my sami. Našli sme si manažérku, ktorá nám vybavila všetko potrebné a mne to zostalo – workshopy organizujem dodnes.

Vraj k vám na workshopy chodia hlavne zahraniční klienti, najmä Nemci. Ako sa to podarilo?

Celkom prirodzene. (Úsmev) Na sociálnych sieťach dávame tak svetu vedieť, čo robíme. A aj naša manažérka má kontakty – rozposiela maily a promuje workshopy. Väčšina záujemcov ma už ale poznala z workshopov Idy Kelarovej, pretože aj k nej chodilo mnoho zahraničných hostí. Ľudia si nás vždy nejako nájdu.

Ako prebieha taký workshop?

Workshopy sú vedené v slovenčine, niekedy aj v rómčine. Pre zahraničných klientov máme tlmočníkov, často prekladá naša manažérka. Niektorí už ale trochu rozumejú aj po slovensky či rómsky, takže sa vždy dorozumieme.

Začíname klasicky zoznámením sa, trošku sa porozprávame a poviem im niečo o Rómoch, aby poznali našu históriu. No a potom ideme na pesničky. Vždy im prečítam text, aby navnímali, ako sa vyslovuje. Preložím im, čo znamenajú jednotlivé verše, aby vedeli, o čom spievajú – to je dôležité. A potom im to osobne predvediem.

Aké piesne spievate na workshopoch?

Spievame čisto rómske pesničky.

Čo je pre vašich žiakov najväčší problém?

Asi výslovnosť. Tá je najťažšia, najmä pre Nemcov, ale vždy sú nadšení. Strašne ma to teší, lebo si zvyknú spievať aj cez pauzu. Nejdú si oddýchnuť – opakujú si texty a trénujú. Sú zlatí. Je u nich cítiť veľký záujem o rómsku kultúru, u niektorých aj dlhodobo.

Nie je to u nich teda len o spievaní v rómčine.

Väčšinou to nie je iba o speve, mnohí sa zoširoka zaujímajú o rómsku históriu a kultúru. Niekedy som povedal ja nejakú nepresnosť a účastníčka ma opravila, že to nie je celkom tak ale inak. Na workshopoch si vzájomne vymieňame a odovzdávame vedomosti. Keď si sadneme do kruhu a začneme sa rozprávať o rómskej histórii či kultúre, ubehnú dve hodiny ako voda. Ja dávam niečo zo seba im a zároveň veľa dostávam. Hudba spája.

Kde nachádzate inšpiráciu, keď tvoríte?

Hlavne u mladých ľudí. Pracujem s nimi a je to úžasné – majú v sebe energiu, otvorenosť, nápady. Strašne rád sa s nimi rozprávam o všeličom, lebo z nich ide zvedavosť a chuť skúšať nové veci. A keď príde nápad, hneď na ňom začínam pracovať.

Ako si udržiavate energiu, aby ste vedeli fungovať, keď máte náročné obdobie?

Dám si dva-tri dni voľna a hneď sa vrátim späť do formy. Stačí mi pokoj, ticho, poriadny spánok. Paradoxne mi však najväčšiu energiu dodáva práve to, že som medzi ľuďmi – v divadle, na skúške, pri práci. Keď prídem večer domov a cítim, že sa niečo podarilo, som spokojný a šťastný.

Kedy vám v procese tvorby prichádzajú najlepšie nápady?

Nie som ten typ, čo si sadne a nasilu niečo robí. Väčšinou všetko prichádza prirodzene – napríklad medzi ľuďmi, keď sa s nimi zabávam. Vtedy to ide. Potom to už len hodím na papier. Tvorím opačne – najprv to urobím a až potom napíšem. (Smiech)

Keď sme pri inšpirácii, aké sú vaše obľúbené filmy alebo knihy?

Mám strašne rád historické filmy. Fascinuje ma ich výpravnosť, všetky tie kostýmy a detaily, a tiež, ako veľmi sa dokážu ponoriť do svojej doby. Spomenul by som napríklad film Kráľovstvo nebeské. A podobne je to aj s knihami – väčšinou siaham po historických tituloch, tento žáner ma jednoducho priťahuje. No a potom je tu film, ku ktorému sa stále vraciam – Forrest Gump.

Ako to aktuálne vyzerá s vašou hudobnou kariérou?

So skupinou Kali Čercheň sme kedysi vydali album, možno sa ešte nájde niekde v obchodoch. (Úsmev) Aktuálne pripravujem album s mojou novou kapelou Roma Art Café, je to taký rómsky swing. Sme novým zoskupením, takže ešte nemáme hotových veľa vecí, ale pracujeme na nich a veľmi sa na to všetko teším.

Máte nejaký sen, ktorý ste si ešte nesplnili, no chceli by ste?

Je ním práve táto kapela. Od detstva som túžil mať vlastnú kapelu. Herectvo prišlo až neskôr, ešte predtým som bol spevák. Som ale rád, že sa to všetko takto spojilo a dúfam, že s touto kapelou sa mi ešte čo-to podarí aj na staré kolená. (Smiech) Túžim s ňou precestovať celý svet.

Marián Balog Herec, spevák, režisér a dramaturg. Patrí k najvýraznejším osobnostiam rómskej kultúry na Slovensku. Od roku 1992 pôsobí v Divadle Romathan, bol pri jeho začiatkoch. V divadle sa podieľa na tvorbe repertoáru aj umeleckom smerovaní súboru. V minulosti bol členom kapely Kali Čercheň, dnes pôsobí v novej formácii Roma Art Café. Popri divadelnej práci vedie spevácke workshopy. Ako herec sa objavil sa vo viacerých filmoch a seriáloch. Patria medzi nich Marian (1996), Zpráva o putování studentů Petra a Jakuba (2000) a televízny seriál Iveta. V roku 2025 získal ocenenie Lúč z tmy za dlhodobý prínos k rozvoju rómskeho divadelného umenia a budovanie mostov medzi komunitami.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].