Jeho starí rodičia ešte bývali v osade, no podarilo im z nej dostať a postaviť si vlastné bývanie. „Vďaka ich prezieravosti a práci sme vyrastali s lepším prístupom k službám, školám aj príležitostiam,“ hovorí pedagóg Stanislav Cina, ktorý ako dieťa vyrastal medzi Nerómami.

Rodičia sa s ním doma rozprávali po slovensky, lebo nechceli, aby mal neskôr problém v škole. Rómčinu teda ovládal len pasívne. V roku 2008 však už bol pri štandardizácii rómskeho jazyka na Slovensku. „Keď sa štandardizácia uzavrela, cítil som úľavu, ale aj hrdosť,“ opisuje dlhoročný jazykovedec, ktorý do rómčiny aktuálne prekladá aj texty Romano fóra.

Najväčšou výzvou pri prekladoch je podľa neho nejednotnosť rómskeho jazyka, ktorý má mnoho regionálnych či oblastných dialektov. „Kľúčom je »neexotizovať«, ale preniesť význam a obraznosť,“ opisuje svoj prístup.

V rozhovore okrem iného vysvetľuje, kedy sa začala silnejšie formovať jeho rómska identita; kde vidí dôvody zániku Ústavu romolgických štúdií v Nitre a ako sa riešia spory v jazyku, ktorý nemá inštitúciu ako Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra.

Narodili ste sa v Stropkove v rómskej rodine, s rodičmi ste však bývali medzi Nerómami. Ktorý jazyk by ste označil za svoj materinský – slovenčinu alebo rómčinu? 

Za môj materinský jazyk považujem slovenčinu, pretože – ako ste správne povedali – vyrastal som medzi Nerómami. No rómčina ma napriek tomu neustále obklopovala. Hoci som ju aktívne nepoužíval, formovala môj svet, rodinné vzťahy, kultúrnu identitu či spomienky.

Rodičia sa mimo osadu dostali zásluhou mojich starých rodičov. Tí počas obdobia individuálne bytovej výstavby túžili bývať vo vlastnom domu a podarilo sa im získať pozemok v časti mesta obývanej majoritou. Postupne vybavili všetky povolenia, začali stavať, až sa dostali von zo segregovanej komunity. Vďaka ich prezieravosti a práci sme vyrastali s lepším prístupom k službám, školám aj príležitostiam.

Ako to, že vás rómsky jazyk obklopoval, keď ste ním doma nehovorili?

Slovenčinu rodičia, starí rodičia aj tety či ujovia aplikovali len na nás deti. Medzi sebou sa ale rozprávali po rómsky. Rómčinu som sa teda naučil pasívne intenzívnym počúvaním.

Prečo sa rodina rozprávala s vami deťmi po slovensky, no medzi sebou po rómsky?

Pravdepodobne to vychádzalo z toho, že sme už bývali medzi majoritou. Spolu s nami bývali aj starí rodičia, stará mama mala maturitu a dosiahla na nejaké vzdelanie. S mojou mamou a otcom preto zrejme predpokladali, že keby sme sa rozprávali len po rómsky, mohli by sme mať problémy v škole. Bolo by potrebné prekonávať jazykovú bariéru. Zažili to obaja moji rodičia, mama mala problém s osvojovaním si slovenského jazyka a otec čiastočne tiež.

Preto sa teda rozhodli, že s nami sa budú rozprávať po slovensky. No nielen s nami, po slovensky sa hovorilo v celej tejto našej rodinnej vetve, teda aj s mojimi bratrancami či sesternicami. V našej generácii „husákových detí“ sa komunikovalo už len po slovensky.

Po rómsky ste sa teda učili len pasívne. Nemali ste neskôr problém osvojiť si rómčinu, keďže ste ňou aktívne nekomunikovali.

Čo sa týka aktívnej komunikácie, mal som, samozrejme, ťažkosti. Keď nejaký jazyk nepoužívate, aktívne, nemôžete ním plynule a správne rozprávať. V začiatkoch bola teda moja komunikácia v rómčine slabšia. Hoci som všetkému rozumel, hovoriť som o všetkom nevedel. Musel som rozprávať pomalšie a dávať si pozor, či sa vyjadrujem správne.

V portréte pre Pamäť národa ste opisovali, že rodičia boli prísni a dbali na vaše vzdelanie. Hovorili vám so súrodencami, že ak chcete niečo dosiahnuť, musíte byť trikrát lepší ako gádžo. Máte ešte aj dnes pocit, že Rómovia musia robiť viac, aby sa uchytili? 

Tento pocit vo mne pretrváva, hoci dnes už vidím viac príkladov férovosti a otvorených dverí ako kedysi. Rodičia nás viedli k disciplíne, výkonu a vzdelaniu. Veta, že musím byť trikrát lepší ako gádžo, vo mne dlho znela ako realistická stratégia pre svet s predsudkami.

Mnohí Rómovia stále čelia nízkym očakávaniam, slabším sieťam sociálnych väzieb, horšiemu štartu či skrytým filtrom pri uchádzaní sa o rôzne pozície. Zároveň platí, že stále funguje vytrvalosť, kvalitné školy, mentorstvo, stáže a spojenci v inštitúciách. Chcem, aby ďalšia generácia Rómov nemusela viac dokazovať nadštandard. Stačilo by rovnaké meradlo pre výkon, transparentné pravidlá a prostredie, ktoré namiesto stereotypov oceňuje talent a poctivú prácu.

Ak bola pre vás veta, že musíte byť trikrát lepší ako Neróm, stratégiou pre prežitie, ako ste sa z toho oslobodili? Muselo byť veľmi namáhavé žiť s takýmto nastavením.

Preniesol som sa cez to. Videl som, že nemá zmysel neustále priznávať, že existujú predsudky alebo že ma niekto pomenúva inak, než by mal, keby ku mne pristupoval bez ponižovania či diskriminácie. Pre mňa bolo dôležité, aby som sa dobre učil, dosahoval dobre výsledky v škole a to ostatné už prišlo samo.

Porovnával som sa s ostatnými spolužiakmi, ktorí boli nerómski a videl som, že v niektorých veciach som možno trochu ďalej. Narážky a invektívy som už potom veľmi nevnímal.

Po strednej škole ste pôvodne chceli ísť na Poľnohospodársku Univerzitu v Nitre, kde vás ale neprijali. Napokon ste sa dostali na Katedru rómskej kultúry, kde v tom čase otvorili učiteľský odbor. Tam ste si začali silnejšie uvedomovať vašu rómsku identitu, ktorá bola za socializmu potlačovaná. Ako sa u vás toto intenzívne uvedomovanie si svojich koreňov prejavovalo?

Ako mladý človek som sa dostal na pracovisko, na ktorom pôsobili veľké mená tohto odboru – od Kláry Orgovánovej až po Viliama Zemana (pedagóg a prekladateľ, ktorý neskôr spoluvytváral štandardizáciu rómskeho jazyka, pozn. red.).

Dá sa povedať, že to bolo pre mňa zlomové obdobie, v ktorom sa spojila identita, jazyk aj pedagogika. Získal som smerovanie v praxi, chuť pracovať v tejto oblasti, mentorstvo a mnoho priateľov. Štúdium na tejto katedre ma ešte viac utvrdilo v mojej rómskej identite. V dobe po Nežnej revolúcii sa mnohým ľuďom otvárali možnosti, menšiny si mohli viac uplatňovať svoju etnicitu a národnosť než za socializmu.

Čo toto utvrdzovanie sa vo vašej rómskej identite znamenalo v praxi? Začali ste počúvať rómsku hudbu alebo čítať knihy rómskych autorov?

V škole sa prehĺbil môj záujem o rómsku kultúru. Začal som si zdokonaľovať rómčinu, dokonca som sa po rómsky rozprával s rodinou. Zbieral som príbehy starých rodičov, čítal som rómsku literatúru, počúval rómsku hudby, zaujímal sa o naše dejiny.

Ďalej som sa zapájal do študentských iniciatív, organizoval som besedy či dobrovoľníčil v komunitných projektoch. Na seminároch som otvorene pomenúval stereotypy a hľadal spôsoby, ako spájať identitu s rovnosťou, profesiou, vzdelávaním a ako ju vyjadrovať s väčšou hrdosťou.

Spomínali ste, že ste sa zdokonaľovali v rómskom jazyku. Ten bol u nás štandardizovaný až v roku 2008. Ako sa dovtedy vlastne – aj na vašej katedre – vyučoval? Čo slúžilo ako základ a ako sa rozhodovali „jazykové spory“? 

Rómčina sa u nás štandardizovala až v roku 2008, no na katedre v Nitre sa učila už v roku 1993. Rómsky jazyk sa vtedy učil dialektovo podľa miestnych variét – napríklad východoslovenskej, západoslovenskej, olašskej. Učebné materiály boli tvorené z pozbieraných textov, interných skript katedry, terénnych nahrávok, starších slovníkov či pravopisu vychádzajúceho z fonetiky. Učitelia často používali porovnávaciu metódu – ukazovali v jazyku viac foriem a vysvetľovali ich používanie v praxi.

Jazykové spory, ktoré v tom čase mohli nastať, sa riešili odborným konsenzom. Prichádzalo sa k nemu v diskusiách komisie pedagógov a lingvistov podľa kritérií zrozumiteľnosti, frekvencie, systémovosti a tradície v literárnych textoch, ktoré už existovali.

Po štandardizácii v roku 2008 sa už celoplošne nastavoval jednotný pravopis, terminológia a metodické odporúčania cez pre školy.

To bola asi iná rómčina než tá, ktorou hovorili rodičia u vás doma.

Samozrejme, to bola úplne iná rómčina. Napríklad v Nitre žili olašskí Romovia, ktorí hovorili odlišným rómskym dialektom ako my východniari. Až na niektoré slová sme im takmer vôbec nerozumeli

Po štúdiu ste na Katedre rómskej kultúry chvíľu ostali ako odborný asistent, neskôr ste na nej externe prednášali. Jej nasledovateľ – Ústav romologických štúdií – nedávno zanikol. Ako ste to vnímali?

Zánik Ústavu romologických štúdií som vnímal s ľútosťou a istou dávkou nostalgie, ale zároveň aj s obavou. Nezmizla totiž len značka, ale aj kontinuita, know-how a priestor, kde sa stretávali študenti, výskum a prax. Rozpadli sa tímy, prerušili sa granty, stratila sa inštitucionálna pamäť a silný hlas pri tvorbe verejných politik.

Romológiu ale robia ľudia, nie budovy, takže verím, že pedagógovia a absolventi budú niekde pokračovať v práci, aby udržali predošlý štandard. Mojím želaním je, aby romologické štúdiá získali nové stabilné zázemie s transparentnou podporou, aby sa mohol ďalej rozvíjať výskum aj služby.

Bývalý pedagóg romológie v Nitre Ivan Rác napísal, že jedným z dôvodu zániku Ústavu bol nízky záujem o pedagogické štúdium. Učiteľov znalých rómskej kultúry by sme pritom vo vylúčených komunitách veľmi potrebovali. Čím si ten nízky záujem vysvetľujete?

Za nízkym záujmom vidím súhru faktorov. Ak začnem od podlahy, patria medzi nich dlhodobo nízke mzdy a prestíž učiteľského povolania. Ďalej je to vysoká administratívna záťaž, riziko vyhorenia a slabá podpora pri práci s ľuďmi vo vylúčených komunitách. Talent jednoducho odchádza do lepšie platených odborov, do sociálnych služieb, neziskových organizácií alebo do verejnej správy.

Chýbali tiež cielene nastavené štipendiá pre študentov, rezidenčné programy, garantované miesta a kariérne dráhy pre romológiu ako odbor. Nekompatibilná bola často aj prax, ktorá mala na štúdium nadväzovať. Slabý bol aj marketing štúdia a financovanie bolo nestabilné.

Ak vznikne jasná misia, podpora škôl a motivačné stimuly, záujem študentov sa podľa mňa určite vráti. Dôležití sú tiež kvalitní mentori a stabilná supervízna sieť pre začiatočníkov. Faktorov, ktoré sa podpísali pod nižší záujem, je teda naozaj veľa.

Treba ešte dodať, že hovoríme o nižšom záujme rómskych študentov, pretože gro študentstva na romológii v Nitre tvorili Nerómovia.

Od roku 2006 ste pracovali v regionálnej kancelárii Úradu splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Boli ste aj pri spomínanej štandardizácii rómskeho jazyka v roku 2008? 

Bol som pri tom a spomínam si, že to boli intenzívne mesiace. V pracovných skupinách sme sa stretli lingvisti a učitelia, aby sme riešili dialektové rozdiely, jednotný pravopis, terminológiu pre školy a použiteľnosť jazyka. Okrem samotnej štandardizácie sme vtedy vytvorili aj deklaráciu rómskeho jazyka symbolicky spojenú práve s aktom kodifikácie.

Keď sa štandardizácia uzavrela, cítil som úľavu, ale aj hrdosť. Rómčina získala pevný rámec pre učebnice, kurikulum, preklady, ale aj pre úradnú komunikáciu. Bol to veľký míľnik, ale aj začiatok novej práce na metodikách, slovníkoch, korpuse a na podpore pre učiteľov.

Dnes tento moment vnímam ako dôkaz, že odborná spolupráca a hlas ľudí z komunity – pretože v pracovných skupinách sme mali aj rodených hovoriacich – vedia meniť realitu Rómov na Slovensku k lepšiemu.

Poďme teda k rómskemu jazyku. V akých situáciách rozmýšľate v rómčine a v akých v slovenčine? A v čom je rozmýšľanie v týchto dvoch jazykoch pre vás iné?

V oboch jazykoch mi myšlienky „tečú“ inak. V slovenčine premýšľam pri práci, v administratíve, pri písaní textov a pri rozhodnutiach, keď potrebujem predovšetkým presnosť a štruktúru. Rómčina sa mi zasa zapína, keď do nej formálne prekladám a keď ju vyučujem. Slovenčina na mňa pôsobí skôr analyticky a formálne, rómčina zasa obraznejšie a rytmicky.

Toto prepínanie medzi oboma jazykmi mi rozširuje perspektívu a upokojuje ma. Pomáha mi spresniť myšlienky aj vzťahy. Rozdiely medzi týmito dvoma jazykmi teda určite sú a vnímam ich inak. A keďže som bol vychovaný slovenskom jazyku, premýšľam po slovensky.

Ste v kontakte s rómskym jazykom aj v iných situáciách, než „len“ keď niečo pracovne prekladáte z a do rómčiny?

Málokedy. Po rómsky bežne nerozprávam, ale niekedy sa nájde príležitosť – napríklad na konferencii, seminár alebo nejakom stretnutí. Ale deje sa to minimálne.

Mnoho ľudí si jazyky spája s pocitmi. Napríklad, pre niektorých znie nemčina tvrdo a štrukturovane, francúzština zas mäkko a spevavo. Keby ste mali slovenčine a rómčine priradiť nejaký pocit alebo farbu, aké by to boli?

Ak by som to mal veľmi obrazne pomenovať, tak slovenčina je pre mňa ako jasná modrá farba – čistá, presná, trochu chladnejšia, ale vhodná na premýšľanie, plánovanie a rozhodovanie. Prináša štruktúru, rytmus, logiku a odstup, keď potrebujem nájsť systém.

Rómčina je zasa ako niektorá z teplých farieb, povedzme oranžovo-červená – živá, pulzujúca, blízka telu a spomienkam. Spája sa mi v nej humor, cit a komunita a cítim v nej pohyb, hru a obraznosť.

Keď sa vo mne tieto farby menia – akoby sa na moment stretli –, mám pocit rovnováhy. Hlava a srdce pri nich spolupracujú a moje slová akoby ostali pravdivé, zrozumiteľné a ľudské. Oba jazyky vo mne vytvárajú domov, bezpečie, otvorenosť svetu, ale aj dialóg.

Takže by vám chýbalo, ak by niektorý z týchto jazykov nebol vašou súčasťou.

Určite áno.

Každý jazyk má svoje príslovia a porekadlá, ktoré odzrkadľujú jeho kultúru a chápanie sveta. Aké príslovia alebo frazeologizmy vystihujú rómsku kultúru? 

Niektoré príslovia viem naspamäť, pretože ich často používam, keď učím tradície a zvyky Rómov. Rómske príslovia a frazeologizmy sú hlboko zakorenené v každodennom živote. Spájajú sa s putovaním, rodinnou súdržnosťou, ale aj múdrosťou jednoduchých ľudí.

Máme napríklad príslovie „Kas hin fameľija, hin les kher opral šereste“, čiže „kto má rodinu, má strechu nad hlavou“. V ňom je vyjadrená sila rodinného zázemia. Alebo rómčina pozná príslovie „Te hin maro cikno, jepašarel pes pro bares“, teda „aj keď je chlieb malý, delí sa na veľko“ – čo hovorí o pohostinnosti.

„Somnakune vasta hine buter sar baro gonoro“ zasa znamená, že „šikovná ruka má väčšiu cenu než veľký mešec“. To zdôrazňuje hodnotu práce. A spomeniem ešte jedno: „Kana varekhaj džas, dža la giľaha“, čo znamená „keď niekam ideš, choď s piesňou“, čím sa poukazuje na radosť v ťažkých chvíľach. Tieto príslovia v sebe obrazne nesú empatiu, humor a životnú múdrosť, čo sú znaky typické pre rómsku kultúru.

Z a do rómskeho jazyka prekladáte pre štátne inštitúcie, knižnice ale aj texty pre Romano fórum. Čo sú najväčšie výzvy pri prekladaní do rómčiny? 

Najväčšou výzvou je nejednotnosť jazyka. Ako sme už spomínali, rómčina má viacero dialektov a nie každý čitateľ rozumie rovnakému jej variantu. Pri preklade preto musím hľadať formy, ktoré sú čo najzrozumiteľnejšie naprieč rôznymi dialektami. Kľúčom je „neexotizovať“, ale preniesť význam a obraznosť.

Ďalšou výzvou je chýbajúca terminológia. Najmä pri úradných alebo odborných textoch niektoré pojmy v rómčine jednoducho neexistujú. Vtedy sa opieram o opisný preklad, alebo tvorím nové výrazy, ktoré citlivo vychádzajú z jazykovej logiky. Zároveň ale dbám na zachovanie kultúrneho významu, rytmu a obraznosti, ktoré sú typické pre rómsky jazyk.

Keď niekto číta niektorý z preložených výrazov v rómčine, môže sa mu zdať, že dané slovo nepozná, že je nepresné, ináč sa píše alebo nevystihuje podstatu. No niektoré preklady musia byť obrazné, pretože pre dané slovo rómsky ekvivalent neexistuje.

Ak pri preklade tvoríte nové slová, ako zabezpečíte, aby im rozumeli ostatní Rómovia, ktorí ich dovtedy nepoznali?

Vezmime si ako príklad slovenčinu. Ak sa nejaké slovenské slovo má dostať do bežného používania, musí byť frekventované – ľudia ho teda musia hovoriť. Ak je dané slovo málo frekventované, z jazyka sa vyhodí a stane sa z neho napríklad archaizmus.

Ak sa nejaké nové slovo vytvorí v rómčine, alebo sa vypožičia z iného jazyka, stane sa neologizmom. Toto slovo sa najprv používa len jeho autorom, no keď ho ten publikuje, čitatelia si môžu dané slovo osvojiť.

V porovnaní so slovenčinou ale rómčina nie je vyučovacím jazykom na školách a nie je ani používaná v inštitúciách. O to ťažšie sa nové rómske slová dostávajú so „slovníka“ komunity. Je teda na čitateľovi, aby nové slovo používal alebo nepoužíval – inak ako bežným používaním sa do jazyka nedostane.

Od založenia Romano fóra v roku 2021 nám preklady rómskeho jazyka robili traja rôzni prekladatelia či prekladateľky. Ktokoľvek z vás prekladá, vždy sa v komentároch na sociálnych sieťach objavia ponosy, že autor prekladu má vraj v texte štylistické alebo gramatické chyby. Vyplýva z toho, čo sme už spomínali, a síce, že rómčina má mnoho regionálnych dialektov?

Presne tým to je. V prekladoch sa prelínajú viaceré dialekty. Keď prekladateľ prekladá, tak hoci sa snaží používať štandardizovanú formu rómskeho jazyka, predsa len do textu vnáša aj prvky svojho autochtónneho dialektu, ktorý je charakteristický pre jeho región. Druhým dôvodom môže byť neznalosť rómskej gramatiky – nie každý prekladateľ má lingvistické vzdelanie a dobre ovláda rómsky pravopis.

Aj pre tieto dôvody môže vzniknúť pochybnosť, či je to-ktoré slovo napísané správne alebo či je spisovné. A rovnaké dôvody potom ovplyvňujú aj celkovú mienku čitateľa, ktorý číta rómsky preklad.

Pre nejasné situácie v slovenčine máme Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra a pomerne veľkú komunitu jazykovedcov alebo ľudí, ktorí s jazykom pracujú. Kde hľadáte pomoc vy, keď máte pochybnosť o správnosti prekladu v rómčine?

Rómčina nemá niečo ako Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, takže v sporných prípadoch hľadám pomoc z iných zdrojov. Najprv zvyknem situáciu konzultovať v sieti rodených hovoriacich, ktorí používajú rôzne dialekty, a v sieti bývalých pedagógov, lingvistov či romológov. Ďalej sa opieram o štandardizačné materiály z roku 2008, ale aj z obdobia predtým, o odporúčania k pravopisu, a tiež o dostupné slovníky a glosáre z úradných prekladov

Pri terminológii okrem toho robievame aj takzvané „jazykové kolá“. Navrhnem riešenie jazykového problému, overím si ho v pilotných čítaniach, porovnávam ho s inými textami a s ďalšími expertmi to spoločne zjednocujeme v glosári. Ak je to potrebné, zvolám minikomisiu a podľa zrozumiteľnosti, systémovosti a použití v praxi rozhodneme s správnom použití daného výrazu.

Niektorí lektori rómčiny hovoria, že rómsky jazyk sa z komunikácie Rómov čoraz viac vytráca a nahrádzajú ho slovenské slová. Vy ste síce vraveli, že mimo prekladania po rómsky veľmi nehovoríte, no s rómskymi komunitami pracujete roky. Badáte aj vy tento trend? 

Tento trend badám najmä u mladých ľudí v mestách, alebo prostredí, kde sa rómčina doma cielene nepoužíva a nepestuje. Dochádza k miešaniu jazykov, takzvanému kódovému prepínaniu, pri ktorom slovenské frázy nahrádzajú rómske výrazy. Dôsledkom je zúženie slovnej zásoby, zjednodušovanie gramatiky a oslabovanie jazykového cítenia.

Rómčina sa však nestráca úplne. V komunitách, kde má jazyk prestíž, existujú silní hovoriaci. Rómsky jazyk sa tiež udržiava hudbou, rozprávaním, výučbou a podporou zo strany škôl či cirkvi. Dôležité je aj to, či deti počujú rómsky jazyk doma, či vidia dospelých, ako sa ním hrdia. Rómčinu môžeme udržiavať aj prostredníctvom pozitívnych vzorov, mediálneho obsahu a živým používaním v každodennosti.

Ak ale mladí žijú v rodinách, ktoré sú asimilované alebo nemajú potrebu používať rómčinu a rodičia s nimi komunikujú po slovensky, rómsky jazyk je tam na ústupe.

Ako teda spraviť rómčinu príťažlivejšiu pre mladých ľudí z veľkých miest, ak je toto sociálna skupina, ktorá sa vzďaľuje jazyku komunity?

Rozprávať sa učíme len rozprávaním. Inak ako rozprávaním a bežnou komunikáciou sa rómčina neuchová. Príkladom môže byť sintský dialekt rómskeho jazyka, ktorý sme na Slovensku kedysi mali tiež. Bol to jazyk nemeckých Rómov-Sintov, ktorý sa ale postupne vytratil, pretože ho takmer nikto nepoužíval. Iný spôsob alebo nástroj, ako inak prenášať jazyk z generácie na generáciu než rozprávaním, nevidím.

Jazyk sa tiež môže šíriť tak, že sa bude učiť na školách ako cudzí jazyk, a tiež sa môže používať v inštitúciách a v administratíve, ak existuje potreba národnostnej menšiny. No a potom ešte prostredníctvom kultúry a literatúry.

Rómsky jazyk externe prednášate aj na Prešovskej univerzite. Aký typ ľudí má oň záujem tam a ako sa to mení v čase? 

Na Prešovskej univerzite prichádzajú na kurzy rómskeho jazyka najmä budúci učitelia primárneho a špeciálneho vzdelávania, sociálni pedagógovia a niekedy aj pracovníci priamo z terénu. Rómčinu si často volia v rámci povinnej voľby predmetov svojej aprobácie – nejde teda vždy o explicitný záujem o rómsky jazyk, skôr o súčasť štúdia daného programu.

Rokmi ale pribúdajú študenti, ktorí sú prakticky motivovaní a chcú sa naučiť rómsky jazyk ako akési komunikačné minimum, aby porozumeli kultúrnemu kontextu svojich budúcich žiakov. Treba ale dodať, že rómčina, ktorú prednášam, nie identifikovaná ako cudzí jazyk – je to skôr o naberaní základných vedomostí a vhľadu do problematiky. Títo budúci učitelia teda zďaleka nedostávajú celkový korpus rómčiny.

U nás je kodifikovaná východoslovenská podoba rómčiny, pretože ňou hovorí najviac ľudí na Slovensku. Čo ale ostatné rómske dialekty, keby stretli Rómovia z rôznych krajín, rozumeli by si jazykovo?

Východoslovenská podoba rómskeho jazyka bola kodifikovaná, pretože je u nás najrozšírenejšia, ale rómsky jazyk je veľmi rozvetvený a dialektovo pestrý – nehovoriac o rôznych dialektoch zo zahraničia.

Ak by sa stretli Rómovia z rôznych regiónov Slovenska alebo dokonca z rôznych krajín, do istej miery by si rozumeli – ale naozaj len do istej miery. Rozumeli by si najmä pri základných témach, a to vďaka spoločným koreňom slov a ich podobnosti. No čím sú dialekty vzdialenejšie – spomeňme napríklad olašský dialekt v kontraste so severocentrálnym, teda slovenským –, tým viac sa znižuje zrozumiteľnosť. Pomáha však kontext, gestikulácia, melódia reči a schopnosť improvizovať.

Romovia sú zvyknutí prispôsobovať sa a prepínať rôzne jazyky – popri rómčine používajú napríklad slovenčiny alebo maďarčinu. Spoločný rómsky jazyk teda existuje skôr v podobe jazykovej blízkosti, nie však ako jednotná reč.

K niečomu takému asi ani nikdy nedôjde, pretože Slovensko si ako jedna z mála krajín štandardizovalo rómsky jazyk, ale, samozrejme, len pre naše územie. Iné krajiny si rómčinu tiež zjednotili, ale tiež len v rámci ich územia. Bolo by nesmierne náročné spojiť to všetko dokopy.

Kedysi v 90. rokoch sa o to pokúšalo konzílium lingvistov pri Medzinárodnej rómskej únii, ktorí dokonca stanovili aj jednotný medzinárodný pravopis, no používal sa iba v jednom časopise, respektíve len v publikáciách, vydávaných touto organizáciou. Nikde inde sa táto medzinárodná štandardizácia neujala, a to práve pre cudzie slová, ktoré sú charakteristické pre jednotlivé krajiny. To je najväčší problém.

Takí olašskí Rómovia, ktorí majú jednotnejšiu lexiku, si budú rozumieť aj medzinárodne, ale iní Rómovia si mimo svojich dialektov rozumieť nebudú.

Kde nachádzate knihy alebo inú literatúru, ak chcete čítať v rómskom jazyku? 

Najčastejšie siaham po tom, čo je poruke. Chodievam do oddelení regionálnej literatúry v knižniciach a archívoch, kde bývajú zbierky rómskych textov. Nie je ich však veľa, ale dajú sa nájsť aj online.

Rómske texty nachádzam vo výstupoch univerzitných školských projektov, na weboch mimovládok, v digitálnych replikách, na komunitných portáloch či v skupinách na sociálnych sieťach, kde si členovia zdieľajú preklady poézie či rozprávok.

Sledujem aj periodiká a zborníky venované rómskemu jazyku, hoci ani tých u nás nie je veľa. Viac ich nájdem na českých weboch, ktoré sú na tento obsah bohatšie. Užitočné sú aj audioknihy, napríklad rozprávania starých rodičov.

Existujú tiež weby, na ktorých sa dajú nájsť videozáznamy v rómčine, jedno takéto oddelenie má napríklad aj Štátna vedecká knižnica v Prešove. Príspevky tohoto typu produkuje aj Rómske dokumentačné centrum.

Treba teda cielene hľadať, pretože texty v rómskom jazyku bežne v knižniciach nenájdeme, keďže vychádzajú sporadicky. Je nutné podotknúť, že ani prekladatelia veľmi neprekladajú beletriu do rómskeho jazyka, pretože do rómčiny sa čitatelia veľmi nehrnú.

Rómske texty sa tiež objavujú v novinách Romano nevo ľil a v zopár ďalších časopisoch, no celkovo to s rómskou literatúrou nevyzerá najlepšie. Skôr sa čerpá z histórie, najmä z 90. rokov, keď sa toho vyprodukovalo viac než dnes.

Stanislav Cina (1972) Prekladateľ, pedagóg a výskumník. Študoval učiteľstvo so zameraním na rómsku kultúru na Katedre rómskej kultúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde potom pôsobil ako odborný asistent. Neskôr pracoval pre Úrad splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. V roku 2008 bol pri štandardizácii rómskeho jazyka na Slovensku. Externe prednáša rómsky jazyk na Prešovskej univerzite a prekladá z a do rómčiny pre úrady, ale aj texty do Romano fóra.

Našli ste v článku chybu? Napíšte nám na [email protected].